My plačeme, ale celé nebo sa teší, keď vidí, ako tam hore, celkom blízko Bohu prichádza žiarivá hviezda… Dnes večer chcem okrem svätej omše na siedmy deň po jej smrti sláviť aj svätú omšu anjelov… Uvidíš (švagrovi Pietrovi), ako Ti bude vo všetkom väčšmi pomáhať a ako sa bude starať o Tvoje deti… Viem si predstaviť bolesť Pierluigiho, ktorý je taký inteligentný, že pochopil lepšie ako jeho sestričky, čo je to stratiť mamu. Povedz mu, že aj ja na neho myslím a že mamu má vždy pri sebe ako anjela strážcu, hoci ju nevidí. Otec Alberto, list z misií Kostolníkovi sa muži zdôverili, že sa potrebovali vyspovedať pred tým, ako sa šli pozrieť na našu Giannu. Sestra Virginia, list bratovi pátrovi Albertovi Uplynulo tridsať rokov. Pietro píše Gianne list: „Gianna… Naše pozemské stretnutie, naše pozemské kúzlo sa pominulo, ale cítili sme a stále cítime, že si blízko a že nás ochraňuješ z neba. Koľkokrát sa mi vracajú v mysli štyri otázky, ktoré mi položil Pierluigi, náš najdrahší prvorodený – nemal ani päť a pol roka –, keď sme vychádzali z kostolíka v Ponte Nuovo po pohrebnej svätej omši. Spýtal sa ma s rastúcou nedočkavosťou, pri ktorej som musel zavzlykať: ,Mama ma ešte vidí? Mama ešte počuje? Bude sa ma ešte dotýkať? Mama ešte na mňa myslí?‘ Mojou odpoveďou bolo štyrikrát vyslovené áno, ktoré mi diktovala viera a dôvera v Ježiša. Dnes by som odpovedal rovnako, s tou istou vierou dôverou. Neprešli dva roky a tajomstvo bolesti a smrti navštívilo náš dom znova. Naša milá a dobrá Mariolina odišla za Tebou do neba. Nemala ešte ani sedem rokov. Odvtedy sa k nej obraciam ako k ochrankyni a prosím ju o pomoc, keď som unavený… Prvé slová Pierluigiho a Laury po návšteve v Imperii boli: ,Ako je dobre Marioline, že je v nebi s mamou!‘“
37