Page 1

svate_matky:obalka_new

E D ÍCIA

29. 4. 2011

V I E R A

D O

15:25

Stránka 1

V R EC K A

5

Marián Husár

Materstvo – cesta k svätosti MONIKIN SYN ZIŠIEL Z CESTY. NEPRESTALA SA ZAŇHO MODLIŤ. MARGITA VIEDLA DETI K RO ZUMU, NÁBOŽNOSTI A LÁSKAVOSTI. VYCHOVALA VEĽKÉHO SVÄTCA. GIANNA ZO MRELA, ABY JEJ DIEŤA MOHLO ŽIŤ. TRI SKU TOČNÉ PRÍBEHY PLNÉ LÁSKY, RADOSTI, NÁ DEJE, ALE AJ SĹZ A BOLESTI.

db Praktická príručka pre každého kresťana cena: 1,50 EUR; cena pre predplatiteľov: 1,00 EUR


 „Vďaka Ti, žena – matka, za to, že v radosti a v námahe jedinečnej skúsenosti poskytuješ lono ľudskej bytosti a pre dieťa prichádzajúce na tento svet sa stávaš Božím úsmevom, usmerňuješ jeho prvé kroky, staráš sa o neho pri jeho dospievaní a si dôležitým orientačným bodom jeho ďalšej cesty životom.“ Ján Pavol II., List ženám

MATERSTVO – CESTA K SVÄTOSTI Aká si mama? Dá sa vôbec na niekoľkých stránkach vyjadriť nevyjadriteľné? Opísať hĺbku tajomstva ženy a materstva? Kto sú to sväté mamy? Prvý zážitok z detstva, ktorý si pamätám, je okamih, keď sa v jeden slnečný deň ku mne sklonila moja usmiata mama, pobozkala ma a vzala do náručia. To je prvý obraz, ktorý vo mne zostal a nevzalo mi ho ani niekoľko desiatok rokov, ktoré odvtedy uplynuli. Okolo nás žije veľa svätých mám. Mamy, ktoré napĺňajú jedno z najkrajších poslaní ženy. Sú medzi nami, nenápadné, ich svetlo je ale o to potrebnejšie v dnešnej kultúre plnej gýčových neónov najrôznejších životných štýlov. V prvom rade za svoj život ďakujem Bohu, ale nemôžem zabudnúť ani na svoju mamku, ktorej tiež vďačím za veľa.


Nespomínam si na to, ako som bol bábätko, no som si istý, že už vtedy sa o mňa starala s takou láskou, ako to cítim i teraz. Ona je tá, ktorá vie pomôcť, keď mám nejaký problém. Ona vie odpustiť, ak nepočúvnem jej radu alebo podľahnem lenivosti. Veľa ma v mojom živote učí. Už od detstva formuje zo mňa dobrého človeka a kresťana. Vie ma potešiť milým úsmevom a rád počúvam jej jemný hlas, ktorý dokáže príjemne zahriať pri srdci, ale aj rázne pohroziť a poučiť. Mám ju veľmi rád a vnímam ju ako veľký dar od Boha. Ja som sa pre ňu narodil ako dar a teraz je ona darom pre mňa. Mnoho detí nemá takú možnosť mať svoju mamičku, preto môžem byť ešte o to vďačnejší, že ja mám tú svoju blízko pri sebe. Určite to so mnou nemá stále ľahké. Aj ja sem-tam niečo vyparatím. Ale mama vo svojom srdiečku vie nájsť miesto na odpustenie. Samozrejme som rád, keď ju môžem potešiť. Niekedy netreba veľa, možno poumývať riad, upratať si izbu alebo len tak jednoducho povedať: „Mamička, ľúbim ťa.“ Mnohokrát si neuvedomujem, aký veľký poklad mám pri sebe. Nemusím sa kvôli nemu plaviť po neznámych moriach ani ho hľadať podľa zložitých máp. Stačí otvoriť oči a všimnúť si tú žiarivú lásku mamy. Poteší viac ako truhlica dukátov. Miško, 14 rokov Viera je darom. Nie každý má možnosť narodiť sa s ním či s ľuďmi, ktorí mu tento dar odovzdajú. Tak to je i so ženou, ktorú chcem opísať. Narodila sa v rodine bez viery a dlho o viere veľa nevedela. Dozvedela sa o nej až od muža svojho života – od svojho manžela. Hoci vieru spoznala neskôr, dokázala ju s láskou prijať a dávať ju ďalej. Prijala každé dieťa, aj keď to malo znamenať i veľké ťažkosti. Kvôli tehotenstvu sa nemohla podrobiť vyšetreniam pri nádo-

2


rovej chorobe. Vynosila dieťa s láskou, až potom nasledovala operácia. Prišla o jedno oko. Nikdy sa nesťažovala a ľudia okolo ani nevnímali, že jej niečo chýba. Nikdy nenariekala, prečo práve ona má žiť bez oka, naopak, stále bola vďačná za to, čo má. Je to človek, ktorý sa obetoval i pre mňa. Tým dieťaťom som ja a tá žena je moja MAMA. Betka, 18 rokov Moja Anička vstáva pred východom slnka. Každé ráno v modlitbe zveruje deti – svoje i pestúnske Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie. Prosí Ducha Svätého o múdrosť pri ich výchove a pre deti vyprosuje milosť správneho výberu povolania a životného partnera. Obdivujem ju, že dokáže vstať o hodinu skôr, lebo vie, že potom vhupne do každodennej šichty, ktorá sa obyčajne končí neskoro večer. Je toho veľa, samozrejme, niekedy sa pridružia menšie či väčšie problémy… A ona chce byť dobrou mamou, chce navždy nosiť svoje deti v srdci, predkladať ich Bohu v modlitbe, a ak bude treba, obetovať všetku bolesť za ne. Peter, 50 rokov Na Rembrandtovom obraze Návrat strateného syna otec objíma syna, ktorý sa mu vrátil domov. Okrem mnohých geniálnych vecí sa maliarovi na tomto obraze podarilo vyjadriť jedno tajomstvo. Je naznačené v rukách poloslepého starca, ktorý prijíma svojho syna. Jedna jeho ruka je otcovská a druhá je jemná, ženská, materská, je nežne položená na synovom pleci. Ruka vyjadrujúca bezhraničnú lásku, ktorá prijíma za každých okolností, miluje bez podmienok, chráni naše zraniteľné miesta. Rembrandt vystihol Boha s dvoma aspektmi lásky – ako milujúceho otca, ktorý stavia svojho syna pred výzvy a učí ho zápasiť, i ako milujúcu mamu, ktorá bezpodmieneč-

3


ne prijíma. Ak pred týmto obrazom privrieme oči, cez prizmu viečok (alebo sĺz?) zbadáme čosi zvláštne – poloslepý starec, predstavujúci otca, sa zmení na kvočku, plášť na krídla, ktoré zakrývajú stratené dieťa, pred nami sa objaví Boh – mama. Biblické výpovede o Božom milosrdenstve (hebrejský výraz: rachamim) sú odvodené z hebrejského koreňa r-ch-m (rechem), čo znamená „materské lono“. Mama je povolaná sprítomňovať čosi božské – bezpodmienečnú lásku Boha. Mama je obrazom, podobenstvom, zhmotnením bezpodmienečnej Božej lásky. To je jej poslanie, úloha na tomto svete. Mama je obrazom, podobenstvom, zhmotnením bezpodmienečnej Božej lásky. Náš Samko je veľkým Božím darom. Mali sme vtedy tri detičky. Túžili sme mať ešte štvrté. Žiaľ, dvakrát som spontánne potratila. Spolu s manželom sme sa rozhodli otvoriť sa znova životu. Boh nás obdaroval ďalším tehotenstvom. Pri prehliadke u lekára ma však zmrazilo. Objavili mi v maternici mióm, ktorý hrozivo visel nad dieťatkom. Lekár mi dosť necitlivo povedal: „S najväčšou pravdepodobnosťou sa tehotenstvo skončí tak ako už dvakrát predtým, takže dieťa neprežije.“ Bola som ubitá a smutná. Plakala som. Večer pri svätej omši som sa modlila: „Pane, ty si nad všetkým. Zachráň naše dieťatko.“ So sestrou sme sa začali modliť deviatnik k Gianne Mollovej. Na najbližšej prehliadke mi lekár povedal, že mióm sa preklopil na druhú stranu a vytvoril tak dieťatku priestor, aby mohlo žiť. Počas tehotenstva sa mióm postupne zmenšil. Narodil sa nám krásny zdravý

4


chlapček. Som veľmi vďačná Gianne. Pán Boh je naozaj nad všetkým, v každej situácii, ktorá nás stretne. Samko nám to každý deň pripomína. Tonka, 38 rokov Sedím v kresle oproti rozprávajúcej Ivetke. Peter nalieva pohár vína. V obývačke je veselo. Peter s Ivetkou majú osem detí. Najstaršia dcéra mala včera zásnuby a najmladšia Katka má päť rokov. Jej nezábudkovo modré oči šibalsky žiaria. Benjamín kreslí obrázok, má talent. Dve dospievajúce slečny sa striedajú pri notebooku a popritom stihnú s nami aj debatovať. Dominika si práve umývala vlasy, tak má na hlave veľký turban. Mária je na vysokej škole. Najstarší syn Maťo na chvíľu odišiel von. Každý, kto prekročí prah tejto domácnosti, sa tu cíti dobre – prijatý s nepredstieranou srdečnosťou. Čakala som Petríka. Tehotenstvo bolo plné komplikácií. V treťom mesiaci som začala silno krvácať. Chceli ma „vyčistiť“. Nedovolila som. „Pani doktorka, urobte všetko, aby ste zachránili dieťa,“ povedala som. Vyšetrenia ukázali, že plod zostal neporušený a lekári prekvapení. V tom období mala naša dcérka Anička jeden rok a objavili sa vážne zdravotné ťažkosti. Z náhlych hormonálnych zmien lekári usudzovali, že ide o nádor na mozgu. Našťastie, ďalšie vyšetrenia túto možnosť vylúčili. Anička má dnes šestnásť rokov a je to zdravé dievča plné života a radosti. Petrík sa nám narodil predčasne koncom 6. mesiaca. Veľmi plakal. Ešte sme ho stihli pokrstiť… a o hodinu zomrel. Videla som, ako jeho telíčko nesú v malej drevenej škatuli. Primárka mi po tom všetkom povedala: „No vidíte, načo bola tá liečba?“ Prežívala som obrovský smútok a opustenosť, ale jedno som vedela – Petrík je v nebi a odtiaľ bude pomáhať celej rodine. Bol to zvláštny a veľmi smutný deň – na oblohe svietilo

5


slnko, padal dážď, zjavila sa dúha. Pán Boh stál pri nás. Bez modlitby by som to nezvládla. V tých ťažkých týždňoch a mesiacoch mi Pán Boh daroval chvíle hlbokej modlitby, v ktorých som nachádzala posilu. S Katkou som mala rizikové tehotenstvo – deviate. Mala zlú polohu v brušku – sedela. Pôrod nastal rýchlo. Išla jednou nožičkou von a zrazu sa zasekla. V tej chvíli sa už nedal robiť ani cisársky rez. Lekár zvolal: „Pane Bože, pomôž nám!“ Nevedeli čo robiť. Hrozilo, že dieťatko zomrie a ja vykrvácam. Neviem, ako som porodila. Počula som krik. Odovzdala som sa do Božej vôle, v tej chvíli som prosila iba o jedno: „Pane, daj, nech dieťatko žije!“ Katka sa narodila zdravá. Po troch dňoch mi lekár povedal: „Je zázrak, že ste to prežili.“ Ivetka, 42 rokov Chcem ti, mama, ďakovať. Chcem ďakovať, že si bola pri mojom počiatku, že si sa stala pre mňa kolískou, bránou do života. Ďakujem za tvoje obety, za chvíle, keď si utišovala môj plač. Ďakujem, že som mohol rásť v tvojom lone, vyzrievať v tvojom náručí, aby som potom vykročil do života. Boli chvíle, keď som blúdil, keď som ti spôsoboval bolesť, ale ty si ma nikdy neprestala milovať. Tvoje kolená sú zodraté od modlitieb. Ďakujem, že si mi odovzdala čosi z nevypovedateľnej lásky Boha. Ďakujem, že tvoje srdce neprestane nikdy biť v tom mojom – aj keď budem ďaleko.

6


 MAMA, KTORÁ VIE ČAKAŤ

Monika sa stala v našej kultúre akýmsi archetypom svätej matky, ktorá sa nevzdáva a celé roky vytrvalo bojuje o svojho syna a manžela. Dnes sa mnohé mamy trápia, pretože ich deti zišli zo správnej cesty, blúdia, stratili vieru. Bol som niekoľkokrát na protialkoholickom liečení, vždy neúspešne, po krátkom čase som sa znovu vrátil k pitiu. Stratil som nádej, závislosť bola silnejšia. Hrozilo, že sa upijem k smrti. Vtedy som prežil zázrak – uzdravenie, dostal som silu abstinovať. Až potom som sa dozvedel, že moja matka sa za mňa celé roky modlí. Ani pri mojich mnohých recidívach nikdy s modlitbou neprestala. Ona mi vymodlila zázrak. Milan, 50 rokov Môj otec bol mnoho rokov alkoholik, jeho vinou sa dostal k alkoholu aj môj brat. Všeličo som si ako dieťa vy-

7


trpela, ale máme perfektnú mamu, dnes má narodeniny… Otec a brat pili roky, a predstavte si, prestali. Otca napadla zákerná choroba, iní by na jeho mieste nadávali, on to prijal ako kríž, trpezlivo znášal chorobu, aj napriek veľkým bolestiam zomrel s usmiatou tvárou. Osem rokov po otcovej smrti skončil s alkoholom zo dňa na deň aj brat. Čo za tým všetkým bolo? Naša mama sa za nich roky modlila. Ono to funguje. Modlitbou môžeme vyprosiť aj zázrak. Františka, 32 rokov Sme viacerí súrodenci – bratia i sestry. Náš otec bol neveriaci. Za svoju vieru vďačíme našej mame. Keď sme boli ešte malí, každý večer si s nami v obývačke kľakla a spoločne sme sa pomodlili večernú modlitbu za otcovo obrátenie. On sa z toho iba smial. Po niekoľkých rokoch začal počas našej modlitby stávať opretý o zárubňu a hľadel na nás. Už sa nesmial. Potom prišiel deň, keď prvýkrát počas modlitby vstúpil do obývačky, sadol si do kresla a iba tak zamyslene sedel. O niekoľko mesiacov sa pridal k nám, teraz už kľačí spoločne s nami. Naša mama je ženou modlitby a obetavej práce, obdivujem ju. Adam, 25 rokov Monika predstavuje mamu, ktorá sa najprv učí zriekať svojich plánov. Narodila sa v roku 332 v Kartágu. Vychovávali ju ako kresťanku. Ako dvadsaťdvaročná sa vydala za Patrícia, ktorý nebol kresťanom. Mali spolu tri deti. Patrícius bol násilnícky, neverný, nemal vzťah k výchove detí, ani k duchovným skutočnostiam. Bol však tolerantný, takže mohla deti vychovávať v kresťanskej viere. Jej najznámejší syn Augustín ju vo svojich Vyznaniach opisuje: „Ľudsky cítiaceho človeka by malo mrzieť, keď sa neusiluje ututlávať a umenšovať rečami nepriateľstvo medzi

8


ľuďmi. Mal by nepriateľstvá zmierovať, ako to robievala moja matka, usilovná žiačka tvojich vnútorných poučení. Napokon ti získala aj svojho manžela na sklonku jeho života, a keď už veril, nemusela sa ponosovať na to, čo od neho vytrpela vtedy, keď ešte neveril. Bola služobnicou tvojich sluhov. Ktokoľvek z nich ju poznal, neprestal ťa v nej chváliť, ctiť a milovať, lebo v jej srdci tušil tvoju prítomnosť, o čom svedčili skutky jej svätého života… Vychovala svojich synov tak, že toľko ráz ich v bolesti zrodila, koľko ráz ich videla vzďaľovať sa od teba. Konečne, Pane, tak sa starala o nás všetkých, tvojich sluhov, ktorí sme pred jej smrťou žili v jednote tvojej lásky a v milosti tvojho krstu, tak sa o nás starala, ako by bola matkou všetkých nás, a tak nám slúžila, akoby bola dcérou všetkých nás.“ Augustín jej robí veľké starosti. Je mierna, vľúdna, ale aj ctižiadostivá, veľmi túži, aby syn študoval, našiel si dobrú a bohatú manželku. Jej sny a túžby však Augustín ničí – pohltil ho neviazaný život mesta. So svojou družkou má nemanželského syna. Očaril ho manicheizmus. Do tejto sekty získava aj ďalších. Monika prežíva veľkú bolesť, väčšiu, ako keby jej syn zomrel. Má hrôzu z jeho rúhania. Biskup, ktorý má osobnú skúsenosť s manicheistami, ju povzbudzuje: „Nechaj ho. Len sa za neho modli k Pánovi. Je učený, a tak štúdiom môže sám objaviť bezbožnosť omylov… Choď v pokoji! Je isté, že syn toľkých sĺz nemôže byť navždy stratený.“ Omnoho neskôr Augustín vo Vyznaniach napíše: „Svoju ruku si spustil z výsosti a moju dušu si vyrval z hlbín temnosti, keď za mňa nariekala k tebe moja matka, tvoja služobnica. Nariekala väčšmi, než zvyčajne matky oplakávajú telesnú smrť detí… Vypočul si ju, nepohrdol si jej slzami, ktorými kropila zem pod svojimi očami na každom mieste svojej modlitby: vypočul si ju… Odvtedy prešlo skoro deväť dlhých rokov, počas ktorých som

9


sa zmietal v bahne priepasti a temnotách klamu, usilujúc sa z nich vyslobodiť, ale vždy som do nich hlbšie zapadal. Zatiaľ však ona, čistá, zbožná a múdra… neprestávala vo všetkých hodinách svojich modlitieb vylievať k tebe slzy za mňa. Jej modlitby vystupovali pred tvoju tvár, a jednako si dopustil, aby som padal a zapadal do temnôt.“ Augustín vyštuduje rétoriku, má úspechy, ale nie je šťastný. Matka vycíti, že rozmýšľa o odchode do Ríma. Celú noc sa modlí v kaplnke, aby neodišiel, tak veľmi ho miluje. A výsledok jej modlitieb? Augustín tajne utečie. BezoJe isté, že syn toľkých sĺz nemôže byť navždy stratený. hľadná tvrdosť syna ňou otriasa. Prežíva chvíle, keď už prestáva dúfať. Opustil ju Boh? Tie roky modlitieb boli vari márne? Nie je vypočutá. Augustín vo Vyznaniach píše: „Jej túžba akoby sa nezhodovala s tvojou, Bože.“ Napriek všetkému neprestáva milovať, odlúčenie od Augustína je pre ňu najťažším „trestom“. Cíti nevypovedateľnú bolesť. A zatiaľ Boh vo svojich ľudským skúmaním nepostihnuteľných večných plánoch ju vo všetkom podstatnom vypočul. Pretvára Augustína na takého, akého si ho matka vždy priala. V Ríme sa Augustín vzdá manicheizmu. Vo svojich Vyznaniach sa pýta: „Mohol si, Bože, odmietnuť svoju pomoc tej, ktorá bola darom tvojej dobroty? Nevážiť si sĺz takejto ženy, ktorá od teba nežiadala zlato alebo striebro, žiadne pomíňajúce dobrá, ale spásu duše svojho syna? Nie, Pane, nie. Bol si vždy vedľa nej, načúval si jej srdcu a riadil si beh udalostí tak, ako si všetko vopred ustanovil.“ Augustín ešte nenachádza pravdu a naplnenie, ktoré hľadá. Z Milána prišla žiadosť – potrebujú tam učiteľa

10


rétoriky. Súhlasí a ide. V Miláne spoznáva biskupa Ambróza. Ambróz, vynikajúci rečník, vychýrený svojimi kázňami, ho osloví spôsobom kázania a svojou dobrotou. Augustín si na začiatku nevšíma obsah kázní, iba formu, ale postupne ho začína oslovovať kresťanské posolstvo. Nezlomná matka prichádza do Milána za svojím synom, pretože jej milujúce srdce nemôže bez neho vydržať. Matkina veľkosť sa prejavuje aj v tom, že s veľkou láskou vychováva Augustínovho nemanželského syna Adeodata. Augustín hľadá, ale nenachádza pokoj. Je stále otrokom zmyselnosti. Prepúšťa ženu – otrokyňu, s ktorou má syna, nemôže s ňou totiž uzatvoriť manželstvo. Vybral si inú, ale pre jej vek musí čakať na uzavretie manželstva dva roky. Nevydrží, nájde si ďalšiu. „… našiel som si inú, nie však manželku, lebo som nemiloval manželstvo, ale bol som otrokom zmyselnosti… Rana, ktorú som dostal odchodom prvej súložnice, sa ani nezahojila, ale po pálčivej bolesti začala ešte prudšie hnisať. Bolesť sa stala síce miernejšou, ale tým beznádejnejšou… Bol som čoraz biednejší a ty si mi bol čoraz bližší. Už-už sa vystierala tvoja ruka, aby ma vyslobodila z bahna a umyla ma, nevedel som však o tom.“ Monika čaká, roky ju naučili trpezlivosti, neprestáva sa modliť. A ten čas prichádza, čas milostí – kairos. Po mnohých rokoch hľadania, blúdenia, po dlhoročnom nepokoji, pádoch prichádza okamih, keď Augustínovo prahnúce srdce začuje detský hlas, ktorý spevavým tónom opakuje: „Vezmi, čítaj; vezmi, čítaj!“ Vo Vyznaniach zaznievajú výkriky jeho duše po Bohu, bolesť nad vlastným životom i hlboké šťastie z Božej lásky a dobroty, ktorá neprestane nikdy hľadať hriešnika: „Ty si môj Boh, za tebou vzdychám dňom i nocou. Len čo som ťa spoznal, pritiahol si ma k sebe, aby som videl, že je niečo, čo mám vidieť, ale ešte vidieť nemôžem. Oslepil si môj slabý zrak, lebo si ma veľmi silno ožia-

11


ril, až tak, že som sa chvel od lásky a hrôzy. A zbadal som, že som ďaleko od teba ako v odlišnej krajine… I hľadal som cestu, ako nadobudnúť dostatočnú silu, aby som sa mohol tešiť z teba. Ale nenašiel som, kým som neobjal prostredníka medzi Bohom a ľuďmi – človeka Krista Ježiša. On je nad všetkým Boh, zvelebený naveky… Neskoro som ťa začal milovať. Krása taká dávna a taká nová, neskoro som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri a ja vonku a tam som ťa hľadal. Ošklivo som sa vrhal na krásne veci, ktoré si stvoril. Bol si so mnou a ja som nebol s tebou. Držalo ma ďaleko od teba to, čoho by nebolo, keby to nebolo v tebe. Volal si a kričal, a preboril si moju hluchotu. Žiaril si, skvel si sa a zahnal si moju slepotu. Šíril si vôňu, ja som ju vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil som a teraz som lačný a smädný. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji.“ Monika zomiera šťastná. V Ostii pred smrťou pri pohľade z okna do záhrady prežíva spoločne so svojím synom hlbokú zjednocujúcu skúsenosť. Augustín spomína: „Ty, Pane, vieš, že keď sme sa toho dňa tak rozprávali, celý svet so všetkými svojimi radosťami stratil pre nás cenu.“ Matka cíti, že už v živote dosiahla svoj cieľ, že môže spokojne odísť, jej syn sa obrátil: „Jedna vec bola, pre ktorú som chcela ešte žiť na tomto svete, a to bolo, aby som ťa mohla uvidieť kresťanom katolíkom. V miere omnoho hojnejšej doprial mi to Boh, lebo vidím, že si nielen pohrdol zemským šťastím, ale si sa stal sluhom Božím. Čo tu mám ešte robiť?“ Monika, pomáhaj nám svojím príkladom i blízkosťou. Veríme, že v každom modlitbovom zápase sa môžeš stať i pre dnešné ženy a matky posilou a svedectvom toho, ako sa nevzdávať, nezatrpknúť, ako ustavične predkladať vo svojom srdci svoje stratené dieťa Bohu.

12


 MAMA ÚBOHÝCH SIRÔT

„Kolíska života a lásky – nežná a pevná, chápajúca a neoblomná, trpezlivá a rozhodná. Z jej tváre a správania ustavične vyžaroval pokoj, sebaovládanie, viditeľná jemnosť, materinské teplo. Jej pohladenia neboli nikdy prázdne, nikdy nebila deti, ale nikdy im ani neustupovala. Nebála sa použiť tresty, ale pri prvom náznaku pokánia od nich ustupovala. Bola jemnou, energickou a silnou matkou. Ako múdra vychovávateľka vedela premeniť ťažké rodinné podmienky na kladne pôsobiace a plodné výchovné prostredie. Príkladom a slovom učila svoje deti vrastať do zmyslu pre povinnosť a prácu. Učila ich každodennej odvahe, úprimnosti a čestnosti i zmyslu pre humor. Pri nej sa naučili mať v úcte starých ľudí a ochotne poslúžiť tým, ktorí to potrebovali. Nebála sa pokojne, ale zato rozhodne povedať svoju mienku, ak niekto slovami alebo skutkami vyvolával pohoršenie. Tieto príklady sa hlboko zapisovali do svedomia detí. Na svojich synov dávala pozor, sprevádzala ich, viedla, no nikdy ich do

13


ničoho nenútila. Museli poslúchať, ale ako mama ich spokojne nechávala pohrúžiť sa do šantenia a hier. Nepodliehala ich vrtochom a láskavo ich napomínala. Za každú cenu túžila, aby napomenutie nevyvolávalo hnev, nedôveru a nelásku. Vedela chápať, požadovať, napomínať, trpezlivo vyčkávať a usmievať sa. Jej výchovné zásahy boli prejavom životnej múdrosti a na život detí mali hlboký vplyv. Prostredníctvom svojho výchovného umenia objavila vo svojich deťoch skryté energie, vyniesla ich na svetlo, rozvinula a takmer viditeľne odovzdala do ich rúk. Bola vždy pri nich, ale súčasne im dovolila slobodne sa rozhodovať pre svoje povolanie, vnútorne ich až do smrti sprevádzala na všetkých etapách života. Neprestala nikdy milovať. Mala zriedkavú schopnosť vyvodiť zo všetkého, čo sa v živote udialo, nejaký prvok pre katechézu, a tak spontánne odovzdávala vieru. Pre svoje deti bola prvou vychovávateľkou k viere a vo svojej rodinnej škole im vedela predkladať jednoduché a silné hodnoty. Trpezlivo im odovzdávala pevnú vieru, zmysel pre láskavého a vždy prítomného Boha aj láskyplnú úctu k Panne Márii.“ Toto voľne prerozprávané zamyslenie dona Pascuala Cháveza, hlavného predstaveného saleziánov, o mame Margite môže poslúžiť ako inšpiratívny program pre každú mamu. Don Chávez napísal na začiatku roka 2006 posolstvo Rodina, kolíska života a lásky. Práve v ňom podáva duchovný profil mamy veľkého svätého vychovávateľa, ktorú siroty v oratóriu dona Bosca nevolali ináč ako „mama“ – mali k nej úplnú dôveru, cítili, že ich miluje. Bola to mama, z ktorej žiarila láska. Jej ikona stojí pred nami a povzbudzuje k nasledovaniu. Každá žena, ktorá sa stáva matkou, je povolaná práve k tomuto najvznešenejšiemu povolaniu – stávať sa kolískou života a lásky.

14


Mama Margita to nemala vo svojom živote vôbec ľahké. Žila v ťažkých časoch, vydala sa za vdovca Františka Bosca, ktorý mal z prvého manželstva syna Antona. Rok po svadbe sa im narodil syn Jozef a o dva roky neskôr, 16. augusta 1815, syn Janko. Keď má Janko dva roky… Stojí v chudobnej izbičke nad svojím otcom, ktorý zomrel na zápal pľúc. Ľudia postupne vychádzajú von a on tam iba stojí a nechce sa ani pohnúť. Tma, všetko je také smutné, ocko sa nehýbe, je bledý, nepozerá na svojho synčeka, oči ma zavreté, akoby spal a nie a nie sa zobudiť. Noc sa vkráda do izby a svojou temnotou chce zaplaviť chlapcovu dušu. Odrazu sa mihne záblesk padajúcej hviezdy a v tejto ťažkej tme osvetlí tvár utrápenej matky. „Poď, Janko, poď so mnou!“ „Ak nejde otecko, nejdem ani ja,“ odvetí chlapček. „Úbohý synček, už nemáš otecka,“ rozplače sa mama, vezme ho za ruku a vedie von. Aj Janko spustí plač… „Už nemáš otecka…“ Tie slová sa mu navždy vryjú do pamäti. Tento chlapček sa neskôr stane donom Boscom. Prvým silným momentom v jeho živote bola smrť otca. Malý Janko Bosco má so svojou citlivou povahou všetky predpoklady na to, aby sa z neho stal človek, ktorý si bez otcovského príkladu nikdy nevybuduje základnú dôveru k životu, k sebe a iným. Je možné, že zostane navždy zakríknutým, bojazlivým a uzavretým človekom. Psychológ Giacomo Daquino, ktorý napísal knihu Psychológia dona Bosca, hovorí: „Hlboký vzťah medzi mamou a synom mal v živote dona Bosca rozhodujúcu úlohu. Počas celého života ho sprevádzajú nielen slová a príklad mamy, ale predovšetkým prvotná dôvera, postavená na vzťahu s ňou. Malý Janko napriek citovej prázdnote po strate otca, napriek ťažkému detstvu, kde nechýbal hlad, rástol v silnú osobnosť.“

15


Ak existuje svätosť spojená s extázou a zjaveniami, potom existuje aj svätosť spojená s umývaním hrncov, štopkaním ponožiek a výchovy chlapcov, ktorí potrebujú polentu, a ešte viac lásku. Teresio Bosco, autor mnohých kníh o diele svätého Jána Bosca Mama Margita má v čase manželovej smrti iba dvadsaťdeväť rokov. Zostáva s tromi synmi a s napoly ochrnutou svokrou v časoch, keď Piemont zasahuje hrozný hlad. Žobráci umierajú na poliach a v priekopách s ústami plnými trávy. Ani rodina Boscovcov nemá čo jesť. Don Bosco na tieto časy spomína: „… zmocnil sa nás veľký strach, lebo v ten deň sme nemali čo položiť do úst. Matka sa pokúšala zaklopať na blízke domy, aby si niečo vypožičala, ale nik nám nemohol pomôcť. A ani vtedy nestratila odvahu a povedala nám: ,Keď otec umieral, povedal mi, aby som dôverovala Bohu. Preto si kľaknime a pomodlime sa.‘ Po krátkej modlitbe vstala a povedala: ,V krajnom prípade treba siahnuť po krajných prostriedkoch.‘ Odišla do maštale a s Bernardom Cavallom zabila teľa, časť z neho hneď uvarila a dala nám večeru. Boli sme od hladu vysilení na smrť. V nasledujúcich dňoch sa jej podarilo zohnať pšenicu kdesi zďaleka, aj keď musela za ňu poriadne zaplatiť. V tom ťažkom roku mama veľmi trpela a veľa sa namáhala. Krízu sme však prekonali neúnavnou prácou, stálym šetrením, zvažovaním každej maličkosti a s pomocou „zhora“. Matka mi o tom často rozprávala a potvrdili mi to aj príbuzní a priatelia.“ Napriek biede mama Margita neodmieta nijakú prosbu o pomoc. Vie sa podeliť aj s tým málom, čo majú. Ak niekto zaklope na dvere, nikdy ho neodmietne. Rodina sa delí s utečencami (za Napoleonových čias množstvo mladíkov utieklo pred verbovačkou) i s pútnikmi. Dom Bos-

16


covcov prijíma utečencov i žandárov. Stáva sa, že žandári prosia Margitu o hlt vody, zatiaľ čo v senníku sa skrývajú utečenci. V dome vládne akési nepísané prímerie. Mama Margita svoje deti vychováva sama. Nachádza vo výchove rovnováhu – je láskavá, nežná, no zároveň energická a silná. Dokáže svojím prístupom „vynahradiť“ deťom neprítomnosť otca. Učí deti plniť si povinnosti, zapája ich do práce. Je ženou hlbokej viery. V denných udalostiach, na poli, v prírode i vo všetkom, čo ju obklopuje a stretáva, dokáže objavovať Boha. Tomuto hlbokému pohľadu učí aj svoje deti: „Nezabudnite, že Boh vás vidí… To Boh stvoril svet a obsypal ho hviezdami… Aké krásne veci nám Boh stvoril! Pán Boh je dobrý! Poďakujme sa mu za každodenný chlieb, ktorý nám dáva.“ Teresio Bosco opisuje hrdinstvo mamy Margity, ktoré „spočíva v tom, že kosila obilie, hrabala seno, prala, varila, plátala otrhané šaty a pritom vychovala veľkého svätca… Jej svätosť sa skladá z malých skutkov, ktoré sa konajú 365 dní v roku.“ Aj vo výchove detí naráža na ťažkosti. Anton má nepríjemnú impulzívnu povahu, zapríčiní jej mnoho bolestí. Niekedy je voči mladšiemu Jankovi tvrdý a násilnícky. Mama robí všetko preto, aby chránila Janka a jeho sny, ale aby nestratila ani Antona. Pre Janka je mama od začiatku veľmi blízkou spriaznenou dušou – úplne jej dôveruje, má ju rád, spolu s ňou prežíva svoje sny i zápasy. Chodí na jarmoky a trhy, kde odkukáva rôzne triky a kúzla od cirkusantov, akrobatov a kaukliarov. Doma to potom nacvičuje a robí predstavenia pre deti a dedinčanov. Je taký zvláštny „šarlatán“. Pred posledným číslom sa s divákmi pomodlí ruženec alebo zopakuje niečo z kázne, ktorú počul ráno v kostole. Don Bosco na hlboký vzťah s mamou neskôr spomína: „Možno sa spýtate: ,A tvoja mama súhlasila s tým, že si chodil na jarmo-

17


ky a trhy a robil si kaukliara?‘ Poviem vám, že matka ma mala veľmi rada. Rozprával som jej všetko. Vedela o mojich plánoch i malom podnikaní. Bez jej dovolenia som nerobil nič. O všetkom vedela, všetko sledovala a nechala ma konať. A keď mi niečo chýbalo, pousilovala sa mi to zohnať.“ Mama je mu oporou na ceste nasledovania povolania. Robí všetko preto, aby jej syn mohol študovať a stať sa kňazom. Po vysviacke mu matka povie: „Janko, stal si sa kňazom, slúžiš svätú omšu. Máš bližšie k Pánu Ježišovi. Pamätaj však, že začať slúžiť svätú omšu znamená začať trpieť. Nevšimneš si to hneď, ale s postupom času uvidíš, že tvoja matka ti hovorila pravdu. Som si istá, že sa za mňa budeš modliť každý deň, či už budem živá, alebo mŕtva. To mi stačí. Ty odteraz mysli len na spásu duší a o mňa si nerob nijaké starosti.“ V Turíne Don Bosco postupne realizuje sen, ktorý mal od detstva. Pre búrlivý rozvoj priemyslu sa ľudia z vidieka hrnú do mesta za prácou ako lavína. Podmienky chudobných robotníkov sú ťažké. Na stavbách tvrdo pracujú ani nie desaťročné deti bez domova. Pohybujú sa po nebezpečných lešeniach, na slnku, vo vetre, s nákladom vápna, tehál, bez pomoci, častovaní len hrubými nadávkami. Don Bosco chce žiť pre týchto úbohých opustených chlapcov. Vyvíja nadľudské úsilie, aby im pomohol; od vyčerpania sa zrúti, je na pokraji smrti – silný zápal pľúc, kašeľ, chrlenie krvi. Mama Margita sa prichádza starať o syna. Spolu s mnohými malými sirotami mu vymodlieva uzdravenie. A Pán Boh ich vypočuje. Don Bosco sa pomaly uzdravuje, ide na tri mesiace do Becchi, kde sa o neho mama postará, aby znovu nabral sily pre svoje namáhavé, ale krásne poslanie medzi opustenými chlapcami. Prichádza ďalší zlom v Margitinom živote. Syn ju osloví: „Mama, mal by som ísť bývať na Valdocco… V tom dome však bývajú ľudia, kto-

18


rým kňaz nemôže dôverovať. Jediná osoba, ktorá ma môže zachrániť pred podozrievaním a zlomyseľnosťou, ste vy.“ Don Bosco už prenajal Pinardiho kôlňu na Valdoccu, kde plánuje vytvoriť oratórium pre chlapcov. Chce si v tomto dome prenajať aj izbičku na bývanie, ale táto štvrť má zlé meno. V blízkosti bývajú ženy s pochybnou povesťou, je tam krčma. Mama Margita má 58 rokov, je babičkou, má deväť vnúčat. „Nebola bohatá, ale v rodine bola kráľovnou. Malí i veľkí ju mali radi a vo všetkom ju poslúchali,“ píše don Bosco v Pamätiach oratória. Uvedomuje si, pred akú voľbu stavia svoju mamu: vymeniť pokojnú starobu uprostred svojich najbližších, ktorých miluje z celého srdca, za neistotu uprostred mnohých sirôt. „Ak si Svätosť mamy Margity sa skladá z malých skutkov, ktoré sa konajú 365 dní v roku. myslíš, že je to Božia vôľa, ochotne pôjdem s tebou,“ odpovedá. „Matka priniesla veľkú obetu,“ prezrádza don Bosco v Pamätiach. V novembri 1846 prichádza do chudobného domu na Valdoccu. Boh ju povoláva, aby sa stala matkou sirôt. Prvou dobrodinkou sirôt dona Bosca je práve Margita: „Moja matka si dala poslať svoju svadobnú výbavu, ktorú si až dovtedy žiarlivo opatrovala. Niektoré z jej šiat slúžili ako omšové rúcha… Mala aj zopár prsteňov a malý zlatý náhrdelník. Hneď ich predala.“ Ján Bonetti, jeden z malých chlapcov, ktorý prišiel do oratória v roku 1855, spomína: „Raz som ju počul o tom hovoriť: ,Keď som posledný raz hľadela na tie veci v mojich rukách, cítila som, ako ma napĺňa žiaľ, no len čo som si to uvedomila, povedala som: Tak choďte, nemohol vás postretnúť lepší osud než tento – nakŕmite a zaodejete chu-

19


dobných chlapcov a v Cirkvi poslúžite nebeskému Ženíchovi. Keď som to urobila, bola som taká spokojná, že keby som bola mala ďalších sto výbav, vzdala by som sa ich bez najmenšej ľútosti.‘“ Mama Margita obetuje nielen vzácnu rodinnú pamiatku, ale daruje aj seba samu, všetky chvíle svojho už nie najmladšieho života opusteným chlapcom. Varí im polentu, strihá ich, perie, po nociach obšíva roztrhané smradľavé košele, kabátiky a nohavice. Don Bosco spomína: „Niektorí chlapci mali nohavice a kabát veľmi roztrhané. Našli sa aj takí, čo sa nemali do čoho prezliecť. Iní boli zase takí špinaví, že ich nijaký zamestnávateľ nechcel prijať do svojej dielne.“ Chlapci volajú mamu Margitu jednoducho, ale o to úprimnejšie „mama“. Dokáže povzbudiť, ale i s láskou napomenúť, povedať peknú myšlienku alebo podarovať jabĺčko, ak vidí, že niekto potrebuje povzbudenie. Chlapci, ktorí prichádzajú do oratória, sú často vyhladovaní, majú vši, treba im ošetrovať hnisavé rany. Niektorí sú divokí, iní drzí. Ustavičný hluk, krik, hádky, spev… Aj Margita prežíva slabé chvíľky, keď nevládze, chvíle znechutenia. Keď jej chlapci pri hre na vojakov zničia starostlivo udržiavanú záhradku, kde pre nich pestuje šalát, cesnak, cibuľu, povzdychne: „Už nevládzem.“ Don Bosco jej rozumie, neodpovedá, iba mlčky ukáže na kríž. Mama pochopí. Desať rokov naplno vo dne v noci žije po boku svojho syna úplne pre chlapcov, ktorí tak dychtia po láske. Od svojej mamy sa don Bosco učí výchovnému systému postavenému na rozume, náboženstve a láskavosti, mama mu pomáha vytvoriť z Valdocca skutočnú rodinu. Don Lemoyne o nej hovorí: „Môžeme povedať, že v nej bolo zosobnené oratórium.“ Zomiera úplne zodratá ako šesťdesiatosemročná na zápal pľúc 25. novembra 1856.

20


Deň predtým donovi Boscovi povedala: „Boh vie, ako som ťa milovala, ale v nebi bude ešte lepšie. Urobila som všetko, čo som mohla. Ak som niekedy bola prísna, bolo to iba pre vaše dobro. Povedz chlapcom, že som pracovala pre nich ako mama. Nech sa modlia a nech za mňa obetujú jedno sväté prijímanie.“ Michal Rua, jeden z chlapcov v prvom oratóriu, neskôr sa stal saleziánom a nástupcom dona Bosca, nám podáva vzácne svedectvo: „V roku 1850 som na radu dona Bosca začal študovať latinčinu, aby som sa mohol stať kňazom. Keď som prišiel bývať do oratória, bolo tam už tridsaťšesť mojich kamarátov. Odvtedy som býval s mamou Margitou. Mohol som spoznať túto skutočne kresťanskú ženu, nábožnú a odvážnu, rozvážnu ženu šľachetného srdca, ktorá celý svoj život zasvätila dobrej výchove svojich synov a časom aj svojej adoptívnej rodine. Vždy som obdivoval, a spolu so mnou všetci moji kamaráti, dobrotu jej srdca a jej obetavú lásku, keď opustila svoj dom, aby vzala na seba vážne a únavné starosti spojené so starostlivosťou o množstvo chudobných sirôt. Všetci sme ju volali mama, lebo sme si ju vážili a mali sme ju radi ako vlastnú matku. Don Bosco od detstva nasával spolu s mliekom lásku a bázeň voči Bohu… Svojim chudobným sirotám dala všetko, čo mala, vrátane šperkov a svadobných šiat…“ Osobne som poznal mamu Margitu… Bola vzorom kresťanských matiek. Ján Cagliero, prvý saleziánsky biskup Myslím si, že táto dobrá žena zažila veľa zármutku, keď videla, že v posledných rokoch svojho života už nedokáže zariadiť veci tak, aby mohlo chlapcov pribúdať. (Keď som v roku 1852 prišiel bývať do oratória, bolo nás tridsať až štyridsať.) Často chodievala za donom Boscom a hovorila

21


mu: „Je tu toľko roboty a ja už nevládzem!“ On jej na to odvetil: „Buďte pokojná, nepracujte toľko! To, čo nemôžete urobiť vy, necháme na niekoho iného.“ Počas staroby jej don Bosco venoval zaslúženú pozornosť. My mladí sme ju volali mama Margita a dôverovali sme jej ako matke. A všetci sme si brali príklad z jej čností a príkladného správania. Giovanni Battista Francesia, prvý vyštudovaný profesor oratória Mali sme ju veľmi radi. Bola to veľmi nábožná žena, veľmi láskavá, bola viac ako mama. Ak niekto nešiel do práce a zostal doma, pomáhala mu s materinskou láskou. A ak don Bosco musel odísť kázať mimo Turína, o všetko sa postarala. V oratóriu sme boli spokojní a šťastní. Peter Enria, salezián koadjútor Po smrti mamy Margity ide don Bosco odslúžiť svätú omšu do podzemnej kaplnky Kostola Panny Márie Utešiteľky. So slzami v očiach sa modlí k Panne Márii: „Zostali sme bez matky. Ty buď našou Matkou.“

22


 OBETAVÁ MAMA DNEŠKA

Gianna bola dobrá kresťanka, mama, ktorá vrúcne milovala svoje deti a mňa, svojho manžela… to hej. No nikdy mi nezišlo na um, že je svätá, pretože vtedy som si myslel, že svätosť musí byť korunovaná svätožiarou výnimočných skutkov a prejavov. Čo je to svätosť, som pochopil, až keď ma Mons. Colombo v roku 1970 žiadal o súhlas na začatie kanonizačného procesu pri milánskej kúrii. Gianna bola vždy presvedčená kresťanka, príkladná matka, nežná manželka. Svoj život považovala za misijné poslanie. Pietro Molla Nemocničná izba v Monze 21. apríla 1962. V nemocničnej izbe, kde sa cez okná prelievajú slnečné lúče, je akési zvláštne ticho – zmiešaná atmosféra, bolesť, ktorú nedokáže úplne prehlušiť ani radosť z príchodu nového človiečika – rozkošné dievčatko, ktoré prišlo na svet cisárskym rezom. „Nazveme ju Gianna Emanuela,“ šepká

23


otec a stláča ruku svojej milovanej ženy. „Gianna po tebe, žena moja, a Emanuela, aby nám aj jej meno pripomínalo, že Boh je tu s nami i v týchto ťažkých dňoch.“ Gianna otvorí oči, čelo má zrosené kvapkami potu. Pery sa snažia čosi povedať. Manžel zachytáva tichý šepot. Je 21. apríla 1962, Biela sobota. Dievčatko sa narodilo o jedenástej hodine. Zdravotná sestra prináša bábätko. Svoju malú drží Gianna v slabých rukách. Dlho na ňu hľadí. Z jej očí sála nevýslovná materská láska a nežnosť. Pietro sa snaží skrývať slzy. Mama zľahka pohládza svoju dcérku. Druhí ju budú vychovávať, ona ako lekárka vie, že odchádza. Opäť sa ozývajú nesmierne bolesti brucha, spôsobené septickou peritonitídou. Bábätko odnášajú preč. Pietro drží svoju manželku za ruku. Začína sa jej dlhé umieranie. „Mama! Mama!“ volá žena v neznesiteľných bolestiach. Jej manžel zostáva v týchto nekonečných chvíľach s ňou. Tá chvejúca sa ruka v jeho dlani je ruka anjela, ktorá pred siedmimi rokmi napísala Pietrovi prvý list: „Milý Pietro! Chcela by som Ťa urobiť šťastným a chcela by som byť taká, akú ma túžiš mať: dobrá, chápavá a ochotná podstúpiť obety, ktoré si život bude od nás žiadať. Ešte som Ti nepovedala, že som vždy bola veľmi citlivá a vždy som túžila po nežnosti. Kým som mala rodičov, stačila mi ich láska. Potom som zostala veľmi zjednotená s Pánom a pracovala som pre neho, no cítila som, že potrebujem matku, a tú som našla v tej drahej sestričke, o ktorej som Ti včera rozprávala. Teraz si tu Ty, ktorého milujem a ktorému sa chcem darovať, aby sme si spolu založili pravú kresťanskú rodinu.“ Narodila sa 4. októbra 1922 v Magente neďaleko Milána na sviatok svätého Františka, preto dostala meno

24


Giovanna Francesca. Keď mala tri roky, rodina Berettovcov sa sťahovala do Bergama. Počas štúdia sa Gianna angažovala v Katolíckej akcii ako animátorka. Dokázala nadchnúť dievčatá, ktorým sa venovala, organizovala hry v oratóriu, najrôznejšie výlety, obnovy, duchovné cvičenia. Bola plná nadšenia zo získavania duší. O apoštoláte napísala: „Najzákladnejšou podmienkou pre každú plodnú činnosť je stálosť v modlitbe. Apoštol začína prácu kľačaním, nemal by nechať jediný deň bez rozjímania pri Božích nohách. Pred činnosťou pozdvihujeme svoje duše k Bohu. Čím viac cítime túžbu dávať, tým častejšie je nevyhnutné ísť späť k nekonečnému zdroju lásky, ktorým je Boh.“ Gianna chcela, aby každý svojím spôsobom objavoval Pána. Duchovné cvičenia boli pre ňu nenahraditeľnou pomocou pre duchovný rast. Ak malo niektoré dievča finančné problémy, diskrétne ho podporila vo výdavkoch na stravu a ubytovanie. S dievčatami sa angažovala aj v charitatívnej službe. Navštevovali najchudobnejšie rodiny, slúžili, upratovali, pomáhali, nosili im nevyhnutné veci, polotovary i svoje stravné lístky. Ako devätnásťročná v roku 1942 stratila mamu, ktorá sa obetavo starala o chorého manžela, no zasiahla ju mozgová príhoda. Maminou túžbou vždy bolo, aby deti študovali. V júni toho istého roku Gianna zmaturovala. V septembri zomrel aj otec. Bola to pre celú rodinu veľká rana. Za niekoľko mesiacov sa z detí stali úplné siroty. Tento ťažký rok, plný hrôz vojny a rodinnej tragédie, však Berettovcov nezlomil. Rodičia odovzdali svojim deťom hlbokú vieru. V novembri sa Gianna prihlásila na lekársku fakultu v Miláne, neskôr pokračovala v štúdiu na univerzite v Pavii. V roku 1949 promovala v odbore lekárstvo a chirurgia. Prijali ju do komory profesionálnych lekárov v Miláne. Otvorila si ordináciu v Mesere. O dva roky získala diplom z pediat-

25


rie. Gianna úprimne hľadala svoje povolanie, túžila ísť do misií. Vo svojom poznámkovom zošite z duchovných cvičení z rokov 1944 až 1948 mala o hľadaní cesty povolania napísané: „Príde deň, keď zbadáme, že okolo nás sú iné stvorenia, a zatiaľ čo si všímame toho druhého, z nás sa vyvíja nová bytosť. Je to posvätný a tragický moment prechodu z detstva do mladosti. Kladieme si otázku o našej budúcnosti. To je povolanie… Ako ho spoznať? 1. Treba vzývať nebo modlitbami. 2. Treba o tom hovoriť s duchovným vodcom. 3. Máme sa spytovať sami seba a poznávať svoje náklonnosti.“ Gianna sa veľa sa modlila, aby spoznala svoje povolanie. Boli to dni neistoty a rozhodovania – odísť do Brazílie ako misionárka pre záchranu duší alebo spolupracovať s Bohom prostredníctvom sviatosti manželstva a dávať život novým bytostiam? Mala však zdravotné problémy, preto jej brat páter Alberto, ktorý bol misionárom v Brazílii, a tiež niektorí duchovní otcovia misie neodporúčali. Nemocničná izba… Vzdychy milovanej manželky sa zarezávajú Pietrovi hlboko do duše. Giannina ruka sa kŕčovito pokúša zovrieť jeho ruku, no slabosť je silnejšia. Pietro s bolesťou pozoruje utrpenie svojej ženy, stiera jej pot z čela, vo fantázii sa mu mihajú obrazy života, ktorý sa teraz rozplýva. 8. decembra 1954 ju videl na slávnostnej primičnej svätej omši pátra Lina z Mesera. Nezabudne na ten milý široký úsmev, ako sa bavila s otcom Linom a jeho príbuznými, ako nábožne sa prežehnala pred raňajkami. Ešte teraz cíti, ako mu srdečne podala ruku, vidí jej milý a žiarivý úsmev. Bol očarený tou jednoduchou a zároveň mimoriadnou dievčinou. Do denníka si v ten deň po-

26


značil prvý pocit lásky: „Tento večer môže pre môj život a pre moje plány znamenať rozhodujúci okamih. Zverujem sa do rúk Matky dobrej rady.“ Stretnutia s ňou boli čoraz častejšie, rozhovory dôvernejšie. Vo svojich listoch mu písala: „Ty si muž, ktorého som túžila stretnúť, ale nechcem Ti zatajiť, že sama seba sa veľakrát pýtam: Budem ho hodná? Áno, či Ťa budem hodná, Pietro, pretože cítim, že nie som schopná ničoho, hoci tak veľmi túžim urobiť Ťa šťastným. Bojím sa, že to nedokážem. A tak sa teda modlím: Pane, ty vidíš moje pocity a moju dobrú vôľu, prekleň to, čo nás oddeľuje, a pomáhaj mi stať sa manželkou a matkou, ako ty chceš a ako myslím, že si praje aj Pietro. Je to tak dobre, Pietro?“ Bola otvorená voči všetkému peknému, priťahovala ju krása. Obdivovala prírodu, hory, zdolávala štíty, lyžovala, ale aj kreslila. Mala rada umenie, koncerty, hrala na klavíri, spievala. Dovolenky trávievala na horách. V roku 1955 písala zo Sestriere: „Je tu nádherne. Vo výške pod čistým nebom a na bielučkom snehu cítim a chválim Boha… Som taká šťastná, keď som v kontakte s takou peknou prírodou, že by som v rozjímaní strávila hodiny a hodiny.“ Pietrovi vo svojich listoch takto odkryla vlastné pocity: „Najdrahší Pietro, teraz som spokojná, lebo som mohla počúvať Tvoj hlas v telefóne…Celý deň snežilo, ale aj tak som lyžovala asi štyri hodiny. Akoby náhrada je dnes večer nádherná hviezdnatá noc a dúfam, že zajtra bude pekný deň… Len Ty mi chýbaš, Pietro, a už sa teším, že v sobotu a nedeľu budeme spolu… Si ku mne taký dobrý, že si to vôbec nezaslúžim. Sľubujem Ti, že spravím všetko, len aby som bola aj ja taká istá k Tebe.“ „Dnes, keď som sa vrátila z lyžovačky, som našla Tvoj expres. Nevieš si predstaviť, ako ma potešil… Ďakujem Ti, Pietro, aj ja Ťa mám rada, veľmi rada a myslím si, že sa bu-

27


deme mať radi navždy… Mrzí ma, že si mal v pondelok tak veľa práce. V mysli Ťa stále sledujem, a keby som Ti mohla pomôcť, z celého srdca by som to urobila.“ Gianna bola pre neho každý deň úžasnejšia. Sprostredkovala mu radosť zo života a z toho, že mohol spolu s ňou vystupovať na hory a šmýkať sa po zasnežených svahoch, radosť z nádhernej prírody a z jej neodolateľného úsmevu, radosť z Božej milosti. 11. apríla 1955 mali zásnuby. Daroval jej prsteň a slová, ktoré z jeho duše tryskali ako horské vodopády: „Ty si môj klenot, Gianna, najjemnejšia a nesmierne drahá, so svojimi čnosťami, dobrotou, krásou a úsmevom. Moja láska k tebe chce byť žiarivejšia ako odraz svetla na prsteni našich zásnub.“ Opäť ju vidí pohrúženú do modlitieb pri zásnubnej omši a ako vánok sa slabučko dotýka jeho srdca ten pocit, v ktorom vtedy plával – cítil isté Božie požehnanie… Neboli vtedy už najmladší, Gianna mala tridsaťtri rokov, on o desať viac. Určili si deň sobáša na 24. septembra 1955. Nemocničná izba… Opäť ho bodá pri srdci. Giannine vzdychy hovoria o veľkých bolestiach, ktoré jeho milovaná manželka prežíva. Radšej by namiesto nej trpel on sám. Cíti sa taký bezmocný… „Už to nevydržím,“ počuje prerývaný šepot. Lekári i zdravotné sestry skúšajú všetko – bolestivé injekcie, žalúdočné sondy. Už sa to nedá vydržať, Gianna hryzie do vreckovky. Začiatkom slnečného júla dostal od nej list: „Ďakujem Ti za Tvoju vnímavosť a starosť vyplniť moje túžby. Predstav si, Pietro, naše hniezdočko, vyhrievané našou láskou a obveselené peknými deťúrencami, ktoré nám Pán pošle. Istotne prídu aj bolesti, no ak sa vždy budeme mať tak ra-

28


di ako teraz, s Božou pomocou ich dokážeme spolu znášať… Ale teraz sa tešme z našej lásky, lebo mňa vždy učili, že tajomstvo šťastia je prežívanie každého okamihu a vďakyvzdanie Pánovi za všetko, čo nám vo svojej dobrote deň čo deň posiela. Preto hore srdcia a žime šťastne!“ Pochopila, že vydať sa za Pietra je jej povolanie. „Naše pozemské a večné šťastie závisí od toho, či dobre nasledujeme svoje povolanie. Čo je to povolanie? Je to Boží dar, prichádza od Boha! … Máme sa dať na tú cestu, ak Boh chce, kedy chce a ako chce, bez vypáčenia dverí! … Každé povolanie je povolaním k materiálnemu, duchovnému a morálnemu rodičovstvu. Boh do nás vložil inštitút života. Kňaz je otcom a rehoľníčky sú matkami duší. Beda dcéram, ktoré neprijímajú povolanie k materstvu! Každý sa musí pripraviť na to, že bude darcom života…“ Gianna prežívala lekárstvo ako svoje poslanie. Nepozerala na hodiny, na pracovný čas, bola ochotná pomôcť kedykoľvek. Špecializovala sa na pediatriu. Pre každého mala vždy pripravené nejaké slovo povzbudenia, radu. Uprednostňovala chudobných a zanedbaných: „My lekári máme také príležitosti, aké nemajú ani kňazi. Naša misia sa neskončila, keď sa skončil účinok liekov. Je tu ešte duša, ktorú treba privádzať k Bohu… Každý katolícky lekár musí chorého odovzdať kňazovi… Poslaním lekára je kňazské poslanie – ako sa kňaz môže dotýkať eucharistického Ježiša, tak sa my dotýkame Ježiša v telách našich chorých, chudobných, mladých, starých, nemluvniat. Nech sa Ježiš zviditeľní medzi nami.“ 24. septembra 1955 bol nádherný slnečný deň. Keď sa Gianna ako princezná objavila v Bazilike svätého Martina v Magente, zaznel dunivý potlesk. Nerozumela tomu nečakanému aplauzu. Obzerala sa dookola veľkými čiernymi očami. Mnohí priatelia, ľudia, ktorým pomáhala,

29


o ktorých sa starala, jej dali najavo svoju lásku a vďačnosť. Ich potlesk bol vyjadrením veľkej radosti. Koľkokrát sa Pietrovi vrátila predstava toho nečakaného búrlivého potlesku v bazilike v Magente, keď vstúpila a kráčala pred oltár! Giannin brat Giuseppe požehnal novomanželom a vyzval k svedectvu evanjelia a svätosti. Jeho slová adresované Gianne počuje Pietro doteraz: „Gianna, nebudem ti predkladať svätých, ale našu mamu. Spomínaš si, aká bola usmievavá, milá, trpezlivá, činná, stále spojená s Bohom vo chvíľach radosti i bolesti?“ Nemocničná izba… „Mama, mama, pomáhaj mi!“ volá Gianna svoju mamu, ktorá bola pre ňu vždy veľkým povzbudením a oporou, alebo nebeskú Matku? Pietro plače. Nemocničnou izbou sa nesú bolesťou prerývané výkriky: „Mama, mama!“ Objíma ju a bozkáva na čelo: „Som tu, som tu s tebou. Aj mama je tu s tebou.“ Vždy keď niekto potreboval pomoc, doktorka Mollová neváhala, prišla na každé zavolanie a ošetrila dieťa tak jemne, akoby v ňom videla obraz Ježiša. Ak ju zavolali v noci, bežala k chorým. Pietro ju sprevádzal. Často bola veľmi unavená. Vtedy vravela: „Život je misiou. Treba v ňom prijímať aj pekné veci, aj nepríjemné.“ Niekoľko mesiacov po sobáši cítila malé znepokojenie, sestre Virginii sa zverila: „Bohužiaľ, ešte necítim známky tehotenstva. Modli sa, aby mi Pán čoskoro poslal veľa dobrých a svätých detí.“ Túžby a modlitby manželov Mollovcov boli čoskoro vypočuté – 19. novembra 1956 sa v Ponte Nuovo narodil Pierluigi. Manželia jasali – teraz sú už skutočnou rodinou. Leto 1957 bolo očarujúce. Gianna a Pietro s Pierluigim na chrbte ho strávili na horách ako zdatní turisti. Gianna prežívala úžasné na-

30


plnenie ako manželka i matka. Bola opäť tehotná. No rovnako ako pri prvom tehotenstve doľahla na ňu nevoľnosť, často zvracala. Pietra vtedy prosila: „Pietro, prosím ťa o veľkú láskavosť. Prepáč mi, keď ma uvidíš zle naladenú a smutnú. Ja sa to pokúsim premôcť, ale občas sa mi to nepodarí. Dúfam, že tieto ťažkosti prejdú po prvých mesiacoch. Tvoja veľká láska mi pomôže byť silnou a budem sa vedieť premáhať.“ V decembri prišla na svet Maria Zita – Mariolina. Gianna bola šťastná, čo najviac času chcela tráviť so svojimi dvoma „gombíkmi“ i s milovaŽivot je misiou. Treba v ňom prijímať aj pekné veci, aj nepríjemné. ným manželom. Napriek radosti však pociťovala aj ťažkosti. Svojmu mužovi napísala: „Milý Pietro, nikdy by som si nebola myslela, že matka má toho toľko znášať. Chcela som vidieť deti vždy pekné, bez väčších problémov, namiesto toho každý deň prináša nejaký väčší či menší úder. Aké šťastie, že Ty si optimista a dodávaš mi vždy odvahu. Ináč by bola moja nálada na nule.“ Vnútorne ju zraňovala nevyhnutná odlúčenosť od manžela, keď odchádzal na služobné cesty do zahraničia. Modlila sa za neho, prežívala obavy, radovala sa, keď sa dozvedela, že lietadlo šťastne pristálo. „Pietro môj, myslím na Teba stále s veľkou láskou, deň aj noc, lebo Ťa mám veľmi rada, veď vieš… Chceli by sme byť vždy pri Tebe a spolu, no… obetujeme to Pánovi, aby nás ustavične sprevádzal a pomáhal našej drahej a peknej rodinke.“ Pietra stále sprevádzajú jej listy: „Nebudem Ti zapierať, zlatý Pedrin, keď som sa dozvedela, že sa do 10. júna nemôžeš vrátiť, bolo mi do plaču… Potom som to ponúkla

31


Pánovi ako obetu za Teba, aby Ťa ochraňoval na ustavičných cestách, a za nášho „gombíka“, ktorého čakáme, aby sa narodil pekný, zdravý a bez postihnutia. A tak som sa upokojila. Vybozkávala som Gigetta a Mariolinu, privinula som si ich na srdce a spolu s nimi som pri sebe cítila Teba, akoby si už aj Ty bol medzi nami.“ „Včera večer v televízii páter Mariano rozprával o pravom manželstve a zdôrazňoval, že pravá láska netrvá len jeden deň, ale stále, a že dvaja manželia, ktorí sa vždy milovali, keď prídu do neba, si všimnú, že čas, v ktorom sa mali radi, bol krátky, a budú sa radovať z toho, že majú pred sebou celú večnosť, aby sa naďalej mohli milovať. Zlatý Pedrin, Ty vieš, ako Ťa milujem, myslím na Teba a túžim Ťa spraviť šťastným.“ O niekoľko mesiacov sa narodila Laura. Dvaja malí starší súrodenci sa veľmi tešili. Pietrovi, ktorý bol na cestách, o tom písala: „Každý deň mi telefonujú… a sú veľmi šťastní, že keď prídu, uvidia novú sestričku. Tak ju volá Pierluigi. Včera večer chcel, aby som jej dala telefón: ,Chcem sa rozprávať s mojou sestričkou.‘ Povedal, že už nebude biť novú malú, iba starú malú.“ „Gianna, nemohla si mi dať väčší darček,“ poďakoval šťastný Pietro, keď sa vrátil zo služobnej cesty z Ameriky. Gianna mala 38 rokov a obaja veľmi túžili po štvrtom dieťatku. Raz večer, keď uložila deti spať, pritúlila sa k Pietrovi, objala ho a hrdo zašepkala: „Pietro, aké je pekné byť s deťmi deň aj noc, sprevádzať ich a tešiť sa z nich. Chápem, ako ťa musí mrzieť, keď prídeš z práce až večer, že sa s nimi nemôžeš trocha potešiť. Ani sa mi veriť nechce, že majú svoju mamu pre seba a ona je celá pre ne. Sú to naozaj tri poklady. Škoda, že ty chýbaš, môj štvrtý veľký poklad, môj milovaný Pedrino. Myslím na teba veľakrát a som pri tebe srdcom a modlitbou. Veľmi sa nevyčerpávaj.“

32


Nemocničná izba… Vchádza rehoľná sestra. Je to Virginia, Giannina sestra, ktorá prichádza až z Indie, kde pôsobí ako misionárka. Objíma svoju sestru. „Konečne si tu! Keby si vedela, Ginia, aké je to utrpenie musieť zomrieť a zanechať také malé deti,“ šepká umierajúca. Virginia zostáva s ňou – celé hodiny. V rukách drží kríž, prikladá jej ho k perám. Gianna objíma kríž, stále ho bozkáva: „Keby si vedela, Ginia, aké požehnanie dostávam, keď bozkávam kríž! Ach, keby tu nebol Ježiš, ktorý nás potešuje v týchto chvíľach…!“ V júli 1961 Gianna prežívala nevýslovnú radosť, čakala štvrté dieťatko. Cítila sa dobre, verila, že tehotenstvo nebude problematické. Jedného dňa však pocítila v bruchu zvláštnu opuchlinu. Brat Ferdinando pri vyšetrení zistil, že vedľa maternice vyrástol veľký fibróm, ktorý zapríčiňuje bolestivé koliky. Gynekológ Vitali potvrdil diagnózu a odporučil rýchly zákrok. Všetkých to zmrazilo – pravda bola neúprosná. Gianna ako lekárka dobre vedela, o čo ide. Modlili sa, Boh je všemohúci, môže uzdraviť aj zázrakom. Profesorovi Vitalimu povedala, že dáva prednosť životu, ktorý nosí vo svojom lone, pred svojím životom. Pietro tam vtedy bol, jej hlas bol pevný, bez záchvevu. Pri operácii chirurg odstránil veľkú neoplazmatickú hmotu bez zásahu do maternicovej komory a zašil okraje rany, aby mohlo pokračovať tehotenstvo. Z nemocnice napísala Gianna list: „Drahé moje poklady, ocko vám prinesie odo mňa krásne veľké bozky. Veľmi by som aj ja chcela prísť, ale musím ležať v posteli, lebo mám „bobo“. Buďte dobrí, poslúchajte Mariucciu a Savinu. Pierluigi je najväčší, nech sa teda hrá so sestričkami a nerobí im zle. Mariolina je najstaršia sestrička, nech je dobrá k Laurette a nerobí jej zle. Nosím vás v srdci a kaž-

33


dú chvíľku na vás myslím. Modlite sa za mňa Zdravas’, aby ma Panna Mária rýchlo uzdravila, aby som sa vrátila do Courmayeur, mohla vás vyobjímať a byť stále s vami. S veľkou láskou vás bozkáva a objíma vaša mama.“ Keď sa vrátila z nemocnice, vravela: „Veľmi som trpela, ale som šťastná, pretože dieťa je zachránené! Želám si, aby sa mi narodil chlapček, a chcela by som, aby sa stal donom Enricom podľa krstného mena môjho brata misionára.“ Tešila sa, že môže byť opäť so svojimi pokladmi. Chodila s nimi do záhrady, kde sa deti veselo hrali a behali až do úmoru. Často zbierali kvety a prinášali ich mamičke. Niektorým blízkym bolo nápadné, že Gianna celé dni upratovala každý kút domu, každú zásuvku, akoby sa pripravovala na dlhú cestu. Dala do dôkladného poriadku všetko, čo mala. Cítila, že sa už po narodení očakávaného dieťatka nevráti domov? Ako lekárka si iste uvedomovala všetky riziká. 20. apríla 1962, na Veľký piatok ju prijali do nemocnice v Monze. Musela sa podrobiť neodkladnému chirurgickému zákroku. Veľa sa modlila, aby sa dieťatko narodilo zdravé. „Sestrička,“ povedala rehoľnej sestre, ktorá ju prijímala na pôrodnícke oddelenie, „sestrička, prišla som, tentoraz musím zomrieť.“ Pietro nikdy nezabudne na hlboký pohľad, ktorý mala, keď mu pevne a odhodlane povedala: „Ak budete musieť rozhodnúť medzi mnou a dieťatkom, neváhajte! Rozhodnite sa pre dieťa, tak si to žiadam, zachráňte dieťa.“ 21. apríla o 11.00 hod. po cisárskom reze prišla na svet Gianna Emanuela. Nemocničná izba… Je ráno, streda, kalendár ukazuje 25. apríla. Po bezsennej, mučivej noci Pietro počuje šepot, ktorý volá k jeho duši s akýmsi nadzemským po-

34


kojom: „Pietro, už som zdravá! Pietro, už som bola na druhom svete, a keby si vedel, čo som videla! Jedného dňa ti to poviem. No keďže sme boli priveľmi šťastní, mali sme sa príliš dobre s našimi úžasnými deťmi plnými zdravia, milosti a požehnania z neba, poslali ma sem dolu ešte trpieť, lebo nie je správne prísť pred Pána bez toľkých útrap.“ Hodiny sa pomaly vlečú. „Domov, pustite ma domov,“ prosí chorá. Pietro opäť iba silnejšie stisne ruku svojej milovanej žene, aby jej vyjadril svoju blízkosť. Dobre vie, že lekári to rozhodne zamietli, domov ju nepustia. „Ginia, Ginia,“ obracia sa na svoju sestru, „keby si vedela, aké je to posudzovať veci na smrteľnej posteli… Aké márne sa tu javia niektoré veci, ktorým sa vo svete pripisuje veľký význam!“ „Ježiš, milujem ťa. Ježiš, milujem ťa,“ šepká s námahou. Pietro i sestra Virginia pozrú na seba. Vedia, že Gianna už pre ustavičné dávenie nevládze prehĺtať, a tak nemôže prijímať Eucharistiu. Prichádza kňaz otec Olinto Marella. Gianna čosi šeptá. Kňaz jej priloží Eucharistiu k vysušeným perám, aspoň takto sa môže dotknúť Ježiša a pobozkať ho. „Ježiš, milujem ťa. Ježiš, milujem ťa…“ „Ach, Pane,“ víri hlavou Pietrovi „neprijímaš môj plač, moje prosby a sľuby, ktoré ti v plači dávam pri svätej omši. Nemôžeš prijať modlitby našich detí ani modlitby tohto svätého kňaza, ani našich drahých a všetkých tých, ktorí sa strachujú o život našej milovanej Gianny.“ A z jej úst znie neutíchajúci refrén: „Ježiš, milujem ťa, milujem ťa…“ Stav sa stále zhoršuje. Lekári dovolia zostať pri chorej iba sestre Virginii, tiež lekárke. Všetci ostatní sú vonku – manžel, bratia, sestra, príbuzní, priatelia. Domáhajú sa vojsť dnu. „Kam išli všetci? Prečo ste ma opustili?“ pýta sa Virginie. „Sú tu všetci, iba lekári im nedovolia vojsť, lebo by ťa mohli

35


vyčerpať,“ odpovedá sestra. Gianna zažíva ticho a opustenosť, akoby sa jej Boh skryl vo vrcholnom okamihu života. Zdravotná sestra jej meria pulz, potom vkladá teplomer. Gianna iba pohľadom dáva najavo, že je to už zbytočné… Tvár je zmučená bolesťou. „Nie, nie. Nikoho nevidím. Pane, Pane môj! Mama!“ volá. Prijíma pomazanie chorých: udeľuje jej ho brat Giuseppe, ktorý pred siedmimi rokmi požehnal jej sobáš s Pietrom. „Ježiš, milujem ťa…“ Prichádzajú chvíle, keď už nedokáže povedať nič, ani slabikovať. „Odvahu, Gianna! Otec a mama sú v nebi a čakajú na teba. Si rada, že tam ideš?“ povzbudzuje ju sestra Virginia. Drží ju za ruky. Pohybom viečok chorá vyjadruje svoje odovzdanie sa. 28. apríla ju okolo štvrtej ráno prevážajú v sanitke domov. Chce zomrieť tam, kde žila ako šťastná manželka a matka. Z vedľajšej izby začuje hlasy svojich detí, ktoré sa práve zobúdzajú. Ach, ako rada by počula, aby ju ešte raz zavolali: „Mama.“ Je stále pri vedomí, ešte počuje hluk odchádzajúceho auta pred domom. Pochopí – odvážajú deti k príbuzným, aby nevideli, ako sa ich mama trápi. Asi o hodinu, okolo ôsmej zomiera. Pietro ju pevne drží – takisto ako pri sobáši – za ruky. Bol to nezabudnuteľný pondelok. Za jasného popoludnia šiel za ňou zástup v modlitbe a v spoločnom bôli. Poslednýkrát prechádzala pomedzi ľudí, ktorí ju mali radi, akoby im chcela dať svoje posledné požehnanie. Verím, že spomienka na Giannu bude zrno, ktoré prinesie hojnú úrodu. Nemôžeme si myslieť, že Boh vzal svetu také vznešené a rahé stvorenie bez dôležitého zámeru, ktorý teraz nevieme pochopiť. Jolanda Bottiová, pediatrička, Giannina spolužiačka z univerzity

36


My plačeme, ale celé nebo sa teší, keď vidí, ako tam hore, celkom blízko Bohu prichádza žiarivá hviezda… Dnes večer chcem okrem svätej omše na siedmy deň po jej smrti sláviť aj svätú omšu anjelov… Uvidíš (švagrovi Pietrovi), ako Ti bude vo všetkom väčšmi pomáhať a ako sa bude starať o Tvoje deti… Viem si predstaviť bolesť Pierluigiho, ktorý je taký inteligentný, že pochopil lepšie ako jeho sestričky, čo je to stratiť mamu. Povedz mu, že aj ja na neho myslím a že mamu má vždy pri sebe ako anjela strážcu, hoci ju nevidí. Otec Alberto, list z misií Kostolníkovi sa muži zdôverili, že sa potrebovali vyspovedať pred tým, ako sa šli pozrieť na našu Giannu. Sestra Virginia, list bratovi pátrovi Albertovi Uplynulo tridsať rokov. Pietro píše Gianne list: „Gianna… Naše pozemské stretnutie, naše pozemské kúzlo sa pominulo, ale cítili sme a stále cítime, že si blízko a že nás ochraňuješ z neba. Koľkokrát sa mi vracajú v mysli štyri otázky, ktoré mi položil Pierluigi, náš najdrahší prvorodený – nemal ani päť a pol roka –, keď sme vychádzali z kostolíka v Ponte Nuovo po pohrebnej svätej omši. Spýtal sa ma s rastúcou nedočkavosťou, pri ktorej som musel zavzlykať: ,Mama ma ešte vidí? Mama ešte počuje? Bude sa ma ešte dotýkať? Mama ešte na mňa myslí?‘ Mojou odpoveďou bolo štyrikrát vyslovené áno, ktoré mi diktovala viera a dôvera v Ježiša. Dnes by som odpovedal rovnako, s tou istou vierou dôverou. Neprešli dva roky a tajomstvo bolesti a smrti navštívilo náš dom znova. Naša milá a dobrá Mariolina odišla za Tebou do neba. Nemala ešte ani sedem rokov. Odvtedy sa k nej obraciam ako k ochrankyni a prosím ju o pomoc, keď som unavený… Prvé slová Pierluigiho a Laury po návšteve v Imperii boli: ,Ako je dobre Marioline, že je v nebi s mamou!‘“

37


Najdrahšia mama, nemala som ten nesmierny dar poznať Ťa v tomto živote, ale Pán vo svojom nekonečnom milosrdenstve a dobrote chcel mi dať ešte väčší dar, jedinečný a nezmerateľný: daroval mi svätú mamu! Ako sa mu môžem odvďačiť? Vďaka za dobro, ktoré rozsievaš do sŕdc toľkých ľudí. Gianna Emanuela, dcéra, lekárka Najväčšia obeť, ktorá spečatila jej život, svedčí, že len ten, kto má odvahu odovzdať sa naplno Bohu a jeho bratom a sestrám, dospeje k naplneniu. Nech naša doba dokáže znovu objaviť na príklade Gianny Berettovej-Mollovej tú čistú, prostú a plodnú krásu manželskej lásky, ktorú prežívala a odpovedala ňou na Božie volanie. Ján Pavol II., príhovor pri svätorečení Na Giannu sa obracajú a prosia ju o pomoc najmä v rodinných ťažkostiach mnohí ľudia po celom svete. Ako matka si získala dôveru najmä vydatých žien a osvedčila sa ako pomocnica pri ťažkostiach tehotenstva, pôrodoch a manželských problémoch. Gianna vyprosila už mnohým ženám silu povedať „áno“ pri rozhodovaní o živote svojho budúceho dieťatka, dodala im odvahu prekonávať ťažkosti a riziká. Hildegard Brem O Cist, autorka Gianninho životopisu

38


 LITERATÚRA Bosco, Teresio: Svätci saleziánskej rodiny, Don Bosco, Bratislava 2003 Bosco, Teresio: Život mamy Margity, Mama dona Bosca, Don Bosco, Bratislava 2006 Brem, Hildegard: Gianna Beretta-Molla, Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2000 Dacquino, Giacomo: Psicologia di don Bosco, SEI, Torino 1988 Dachovský, Karel: Svatá Gianna Beretta-Molla, Řád, Praha 2008 Deissler, Alfons: Chodit s Bohem, Významné texty Starého zákona, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1999 Iafolla, Paolo: Chcem byť tvojou ženou, Gianna Berettová-Mollová, Don Bosco, Bratislava 2008 Leifeld, Wendy: Matky svätých, Matice cyrilometodějská s. r. o., Olomouc 2010 Léon-Dufor, Xavier a kol.: Slovník biblickej teológie, Dobrá kniha, Trnava 2003 Nouwen, Henri J. M.: Návrat ztraceného syna, Paulínky, Praha 2001 Spomienky Jána Bosca, Don Bosco, Bratislava 2005 Villanueva, Pascual Chávez: Rodina kolíska života a lásky, Don Bosco, Bratislava 2006 Vyznania svätého Aurélia Augustína, Lúč, Bratislava 1997

39


OBSAH MATERSTVO – CESTA K SVÄTOSTI ................1 MAMA, KTORÁ VIE ČAKAŤ...............................7 Svätá Monika, vytrvalá matka svätého Augustína MAMA ÚBOHÝCH SIRÔT ..................................13 Mama Margita, obetavá matka Jána Bosca OBETAVÁ MAMA DNEŠKA ............................ 23 Gianna Berettová-Mollová, príkladná matka a nežná manželka Literatúra ..............................................................39


www.donbosco.sk

svate_matky:obalka_new

29. 4. 2011

15:25

Stránka 4

F I L M Y P R E VÁ S 2 DVD, 200 min.

SVÄTÝ AUGUSTÍN Životopisná dráma približuje život jedného z najväčších svätcov. cena: 20 EUR pre predplatiteľov VDV: 17,60 EUR 2 DVD, 200 min.

DON BOSCO Strhujúci príbeh obľúbeného svätca a apoštola mladých Jána Bosca. cena: 13,43 EUR pre predplatiteľov VDV: 11,82 EUR

DVD, 77 min.

LÁSKA JE VOĽBA Silné svedectvo lásky, viery a úcty k životu, ktoré zachytáva film o svätej Gianne Berettovej-Mollovej. cena: 7,06 EUR pre predplatiteľov VDV: 6,21 EUR Ak ste predplatiteľom edície Viera do vrecka, na www.donbosco.sk alebo telefónnom čísle 02/502 31 398 si môžete uplatniť 12 % zľavu na všetok tovar. Stačí uviesť vaše evidenčné číslo.

Edícia Viera do vrecka Každý mesiac jedna knižka za 1 euro. Predplaťte si praktické príručky pre každého kresťana a ušetríte. vieradovrecka@donbosco.sk 02/555 722 26 ISBN 978-80-8074-140-2

Profile for vydavatelstvo Don Bosco

Materstvo - cesta k svätosti  

edícia Viera do vrecka

Materstvo - cesta k svätosti  

edícia Viera do vrecka

Profile for don_bosco
Advertisement