otec a stláča ruku svojej milovanej ženy. „Gianna po tebe, žena moja, a Emanuela, aby nám aj jej meno pripomínalo, že Boh je tu s nami i v týchto ťažkých dňoch.“ Gianna otvorí oči, čelo má zrosené kvapkami potu. Pery sa snažia čosi povedať. Manžel zachytáva tichý šepot. Je 21. apríla 1962, Biela sobota. Dievčatko sa narodilo o jedenástej hodine. Zdravotná sestra prináša bábätko. Svoju malú drží Gianna v slabých rukách. Dlho na ňu hľadí. Z jej očí sála nevýslovná materská láska a nežnosť. Pietro sa snaží skrývať slzy. Mama zľahka pohládza svoju dcérku. Druhí ju budú vychovávať, ona ako lekárka vie, že odchádza. Opäť sa ozývajú nesmierne bolesti brucha, spôsobené septickou peritonitídou. Bábätko odnášajú preč. Pietro drží svoju manželku za ruku. Začína sa jej dlhé umieranie. „Mama! Mama!“ volá žena v neznesiteľných bolestiach. Jej manžel zostáva v týchto nekonečných chvíľach s ňou. Tá chvejúca sa ruka v jeho dlani je ruka anjela, ktorá pred siedmimi rokmi napísala Pietrovi prvý list: „Milý Pietro! Chcela by som Ťa urobiť šťastným a chcela by som byť taká, akú ma túžiš mať: dobrá, chápavá a ochotná podstúpiť obety, ktoré si život bude od nás žiadať. Ešte som Ti nepovedala, že som vždy bola veľmi citlivá a vždy som túžila po nežnosti. Kým som mala rodičov, stačila mi ich láska. Potom som zostala veľmi zjednotená s Pánom a pracovala som pre neho, no cítila som, že potrebujem matku, a tú som našla v tej drahej sestričke, o ktorej som Ti včera rozprávala. Teraz si tu Ty, ktorého milujem a ktorému sa chcem darovať, aby sme si spolu založili pravú kresťanskú rodinu.“ Narodila sa 4. októbra 1922 v Magente neďaleko Milána na sviatok svätého Františka, preto dostala meno
24