Mama Margita to nemala vo svojom živote vôbec ľahké. Žila v ťažkých časoch, vydala sa za vdovca Františka Bosca, ktorý mal z prvého manželstva syna Antona. Rok po svadbe sa im narodil syn Jozef a o dva roky neskôr, 16. augusta 1815, syn Janko. Keď má Janko dva roky… Stojí v chudobnej izbičke nad svojím otcom, ktorý zomrel na zápal pľúc. Ľudia postupne vychádzajú von a on tam iba stojí a nechce sa ani pohnúť. Tma, všetko je také smutné, ocko sa nehýbe, je bledý, nepozerá na svojho synčeka, oči ma zavreté, akoby spal a nie a nie sa zobudiť. Noc sa vkráda do izby a svojou temnotou chce zaplaviť chlapcovu dušu. Odrazu sa mihne záblesk padajúcej hviezdy a v tejto ťažkej tme osvetlí tvár utrápenej matky. „Poď, Janko, poď so mnou!“ „Ak nejde otecko, nejdem ani ja,“ odvetí chlapček. „Úbohý synček, už nemáš otecka,“ rozplače sa mama, vezme ho za ruku a vedie von. Aj Janko spustí plač… „Už nemáš otecka…“ Tie slová sa mu navždy vryjú do pamäti. Tento chlapček sa neskôr stane donom Boscom. Prvým silným momentom v jeho živote bola smrť otca. Malý Janko Bosco má so svojou citlivou povahou všetky predpoklady na to, aby sa z neho stal človek, ktorý si bez otcovského príkladu nikdy nevybuduje základnú dôveru k životu, k sebe a iným. Je možné, že zostane navždy zakríknutým, bojazlivým a uzavretým človekom. Psychológ Giacomo Daquino, ktorý napísal knihu Psychológia dona Bosca, hovorí: „Hlboký vzťah medzi mamou a synom mal v živote dona Bosca rozhodujúcu úlohu. Počas celého života ho sprevádzajú nielen slová a príklad mamy, ale predovšetkým prvotná dôvera, postavená na vzťahu s ňou. Malý Janko napriek citovej prázdnote po strate otca, napriek ťažkému detstvu, kde nechýbal hlad, rástol v silnú osobnosť.“
15