ľuďmi. Mal by nepriateľstvá zmierovať, ako to robievala moja matka, usilovná žiačka tvojich vnútorných poučení. Napokon ti získala aj svojho manžela na sklonku jeho života, a keď už veril, nemusela sa ponosovať na to, čo od neho vytrpela vtedy, keď ešte neveril. Bola služobnicou tvojich sluhov. Ktokoľvek z nich ju poznal, neprestal ťa v nej chváliť, ctiť a milovať, lebo v jej srdci tušil tvoju prítomnosť, o čom svedčili skutky jej svätého života… Vychovala svojich synov tak, že toľko ráz ich v bolesti zrodila, koľko ráz ich videla vzďaľovať sa od teba. Konečne, Pane, tak sa starala o nás všetkých, tvojich sluhov, ktorí sme pred jej smrťou žili v jednote tvojej lásky a v milosti tvojho krstu, tak sa o nás starala, ako by bola matkou všetkých nás, a tak nám slúžila, akoby bola dcérou všetkých nás.“ Augustín jej robí veľké starosti. Je mierna, vľúdna, ale aj ctižiadostivá, veľmi túži, aby syn študoval, našiel si dobrú a bohatú manželku. Jej sny a túžby však Augustín ničí – pohltil ho neviazaný život mesta. So svojou družkou má nemanželského syna. Očaril ho manicheizmus. Do tejto sekty získava aj ďalších. Monika prežíva veľkú bolesť, väčšiu, ako keby jej syn zomrel. Má hrôzu z jeho rúhania. Biskup, ktorý má osobnú skúsenosť s manicheistami, ju povzbudzuje: „Nechaj ho. Len sa za neho modli k Pánovi. Je učený, a tak štúdiom môže sám objaviť bezbožnosť omylov… Choď v pokoji! Je isté, že syn toľkých sĺz nemôže byť navždy stratený.“ Omnoho neskôr Augustín vo Vyznaniach napíše: „Svoju ruku si spustil z výsosti a moju dušu si vyrval z hlbín temnosti, keď za mňa nariekala k tebe moja matka, tvoja služobnica. Nariekala väčšmi, než zvyčajne matky oplakávajú telesnú smrť detí… Vypočul si ju, nepohrdol si jej slzami, ktorými kropila zem pod svojimi očami na každom mieste svojej modlitby: vypočul si ju… Odvtedy prešlo skoro deväť dlhých rokov, počas ktorých som
9