Reštaurovanie
1. Monštrancia z Popradu–Veľkej. Okolo roku 1500. Majetok Rím. kat. farnosti sv. Jána Evanjelistu, Poprad–Veľká. Stav pred reštaurovaním. Foto: P. Fratrič
Zásada zachovania vybraných úprav zo skorších reštaurovaní: týka sa doplnkov vzniknutých pred daným reštaurovaním, dokladajúcich vývoj predmetu, ktoré bez toho, aby dielo dehonestovali či znehodnocovali, zabezpečujú utilitárnu funkčnosť a nenarušujú estetické pôsobenie. K týmto zásadám sa pripája praktická zásada preferovania reštaurovania za studena. Tepelné úpravy, akými je napr. spájkovanie alebo zlátenie v ohni, sa nielen ťažko odstraňujú, ale poškodzujú pôvodnú hmotu. Vhodnejšie je preto lepenie, uplatňované na nenosných častiach (napr. výzdoby), pričom sa však neodporúča použiť nové lepidlá – tzv. ,,tekuté kovy“, ktoré síce dokonale držia, ale prenikajú do pôvodnej hmoty. V prípade viacej namáhaných miest je bezpečnejšie premostenie zlomu kovovým spojom – miniatúrnym kovovým jadrom skrytým v dutých častiach, prípadne vložením drôtiku do vyvŕtaných mikroskopických otvorov, niekedy s vyrezaným závitom, v krajnom prípade pásikom plechu na skrytej strane. Takéto spoje sa stabilizujú lepením, drobné nerovnosti povrchu sa zarovnajú tmelením a povrch sa môže upraviť zastudena tzv. mušľovým zlatom. Bohužiaľ, v našich podmienkach nebola zatiaľ možnosť vyskúšať nové technológie, ako je napr. laserové spájkovanie, ktoré neporušuje okolitú hmotu. Spomínané zásady sú iba rámcové, vyjadrujú to, čo je želateľné, čomu dať prednosť; pôvodný stav pamiatky však je často natoľko poškodený, že zachrániť predmet v jeho celistvosti a pri zachovaní pôvodnej funkcie znamená tieto zásady porušiť. Aplikácia tohto rámcového ,,kódexu” reštaurovania zlatníckych predmetov teda nemôže byť mechanická; prax reštaurovania vyžaduje najrôznejšie variácie prístupu. Každé zlatnícke liturgické dielo je špecifické nielen vo svojom výraze, použitom materiále a technológii, ale aj v stupni a druhu narušenia, preto je nevyhnutné k problematike reštaurovania pristupovať individuálne. V mnohých prípadoch prichádzajú na rad kompromisy. Býva to napr. pri rozsiahlom poškodení predmetu, ktorému nie je možné prinavrátiť ani úžitkovú, ani estetickú funkciu a ktorý sa tak stáva aj v živom sakrálnom objekte muzeálnym exponátom – nositeľom historickej výpovede. Na strane druhej je v niektorých prípadoch potrebné pripustiť drobný zásah do autentickej hmoty, ak táto sprenevera zásadám obnoví schopnosť predmetu plniť pôvodnú funkciu. Monštrancia z Popradu–Veľkej, ktorá bola v našom prípade predmetom reštaurovania, je typickou predstaviteľkou skupiny neskorogotických monštrancií, v ktorej sa objavuje architektonické riešenie architektúry aj výzdoby v neskorogotických intenciách (strieška zo vzájomne stáčaných prútov). Spomínaná monštrancia je nezvyčajne vysoká (110 cm), koncipovaná ako jednovežová (v porovnaní s bežnými trojvežovými). Stabilita monštrancie bola pravdepodobne problematická už v čase jej vzniku. Pomerne široký ikonografický program sa na monštrancii prejavuje už v stavbe, maximálne odľahčenej a vzdušnej, kde dokonalá architektúra predstavuje ide-
326