Magazín o umení 365° # 1

2014 26–25 24 23 22 21 20 19 18 17 16 15 14 13 12 11 10 9 8 7 6 5 4

Úvodníky Guest List J an Press Hrdina galerijnej doby Generácia 85 – 90 Švédsky stôl 2013/2014 Binder / Ďurček Dedečkova neskorá moderna vo fotografii Herthy Hurnaus Na konci s dychom (krátka správa o trhu s umením) Hunt Kastner Artworks Art Basel (nejen) 2014 J aroslav Varga – Koniec pre mňa vždy znamená nejakú otázku Sakra! Umenie z kostola Múzeum ako zážitok Plato Martin Kollár – Vypĺňanie dier Cool profesia!

Ako býva umenie?

Top knihy Art voyeur CK Kultúra O kvetoch Meno-miesto-výstava-dielo

26

P

Pravdepodobne sa zhodneme, že svet umenia často pôsobí ako uzavretý, trochu tajomný a zľahka elitársky. Úloha múzea sa nezriedka prirovnáva k novodobému chrámu, plnému univerzálneho vedenia, umenie sa stáva stále hodnotnejšou komoditou a kunsthistorici sú tí, ktorí majú v rukách interpretačný kľúč.

Už niekoľko rokov sa v Slovenskej národnej galérii snažíme pre návštevníkov pripravovať programy, materiály, krátke videá, texty, brožúrky tak, aby sme svojej funkcii sprostredkovateľa medzi umením a návštevníkom obstáli čo najlepšie. Táto stratégia je pre nás dôležitá a myslíme si, že prináša výsledky. Až nás zaskočila popularita programov ako Buďte v obraze, Rodinné nedele, SNG nažive, ale aj rýchlosť, s akou sa na výstavách míňajú bulletiny, teší nás stúpajúci záujem o zasvätené informácie na sociálnych sieťach či webe umenia.

Azda preto nás v roku 2013 oslovili dnes už naši partneri z J&T Banky.

Najskôr s objednávkou programu venovaného vnímaniu umenia, neskôr s projektom voľného vstupu. Minulý rok nám navrhli, či by sme nechceli spolupracovať na ročenke, resp. magazíne o umení. Keďže sa naše predstavy stretli (periodicita raz do roka, referovanie o zákulisí a fungovaní výtvarnej prevádzky prístupnou formou, obsahovo v kompetencii SNG), spoluprácu na tomto projekte sme uvítali. O to viac, že takto definovaný edičný výstup korešponduje s našou politikou sprístupňovať umenie a interpretovať ho v rôznych stupňoch „obtiažnosti“. Motiváciou boli aktuálna ponuka slovenských periodík venovaných umeniu, história časopisu Galéria, ktorý vydávala SNG v 90. rokoch, ale aj obyčajný „hec“, či dokážeme naplniť číslo tak, aby bolo odborné, aktuálne, ale zároveň zaujímavé a čítavé.

Našou ambíciou bolo priniesť formát, ktorý spríjemní predĺžený víkend, dlhý zimný večer, či niekoľkohodinové raňajky vo voľný deň. Niečo, čo môže čítať zberateľ, aby sa zorientoval; záujemca, aby sa rýchlo dozvedel; ale aj kolega, aby sa pobavil – preto umenie v rozhovoroch, v galériách, na (veľ)trhu, ale aj v obývačke na stene. Usilovali sme o formát, ktorý by nás bavilo písať, ale aj čítať. Po pol roku príprav vieme, že by sme v jeho tvorbe chceli pokračovať. Preto budeme vďační dobre miereným, mieneným, ale aj kritickým pripomienkam a návrhom.

Alexandra Kusá generálna riaditeľka Slovenskej národnej galérie

Úvod Alexandry Kusej

A

Ako je možné, že v nás umenie vie zanechať takú hlbokú stopu?

Možno je to tým, že v nás vyvoláva otázky. Nepodsúva nám prvoplánové myšlienky a postoje, nehodnotí, ale núti nás premýšľať a tým nás obohacuje. Snahou umelcov je hľadať výnimočnosť, nezvyčajnosť, rozvíjať emócie. Obsahom aj formou. A je to ich danosť, pozerať sa okolo seba s otvorenou mysľou. Iste, úloha a forma umenia sa v spoločnosti menia, podliehajú trendom, ale umenie ako také stále plní jednu zásadnú úlohu: je protiváhou všednosti, konzumu, gýču či nevkusu, ktorý na nás kričí z každej strany.

Preto podporujem umenie ja osobne, ako aj prostredníctvom spoločnosti, ktorú zastupujem. Naším cieľom je otvárať obzory, podporovať novátorské činy, ľudí, ktorí túto krajinu posúvajú dopredu. Umenie je jednou z vecí, ktoré spĺňajú tieto parametre. Som presvedčený, že umenie má byť dostupné každému a nositeľom tejto myšlienky má byť práve Slovenská národná galéria.

V neposlednom rade majú byť v spoločnosti vytvorené minimálne predpoklady na to, aby umeniu čo najviac ľudí rozumelo. Nie je nutné pochopiť každé jedno dielo či autora. Stačí, aby sme ho vedeli vnímať a nechali ho na seba pôsobiť. Nech už v nás vyvolá akúkoľvek – pozitívnu či negatívnu emóciu. Podstatu umenia vidím práve v emóciách. Tie v nás vie vyvolať ako forma, tak aj obsah.

V rukách držíte prvé číslo ročenky – magazínu o umení. Jej cieľom je mapovať aktuálny svet umenia u nás, ako aj vo svete. Je istým sprievodcom v poznávaní trendov a jej úlohou je rozširovať obzory. Prinesie svedectvo doby, v ktorej konkrétne číslo vznikne.

Verím, že rovnako ako ja, tak aj vy podľahnete čaru umenia. Vstúpte s nami do tohto sveta aj prostredníctvom ročenky – magazínu Slovenskej národnej galérie a nechajte sa previesť tým najlepším v tejto oblasti.

Andrej Zaťko riaditeľ J&T Banky

Úvod Andreja Zaťka

25

Marek Pokorný Umelecký kritik, kurátor súčasného umenia a aktuálne umelecký manažér a riaditeľ Galerie města Ostravy PLATO. Narodil sa v slovenskom Humennom, žije však v Prahe a Ostrave, v minulosti i v Brne a v Ríme. V rokoch 2003 až 2004 bol hlavným kurátorom Domu pánů z Kunštátu v Brne, kde od roku 2004 pôsobil ako riaditeľ Moravské galerie. Organizoval množstvo výstav v rôznych galériách v Čechách, dvakrát bol kurátorom Československého pavilónu v Benátkach. Kurátorsky aktívny je aj na svojej súčasnej pozícii. Pre magazín napísal reportáž z posledného ročníka najznámejšieho veľtrhu so súčasným umením Art Basel 2014.

S ktorým žijúcim / nežijúcim umelcom by ste sa chceli stretnúť? „Dodnes mě mrzí, že jsem za svého dlouhého pobytu v Itálii nenašel dost drzosti a nevyhledal amerického malíře, sochaře a fotografa Cy Twomblyho z generace Roberta Rauschenberga a Jaspera Jonese, umělce který léta žil v Gaetě, malém městě kousek od Říma.

A vždycky, když se s jeho dílem setkám (miluji jeho pozdní obrazové pocty velkým básníkům, které snesou srovnání s pozdním Monetem či Bonnardem), si to silně vyčítám. Jestli jsem měl něco pro sebe udělat, tak tohle. Bohužel, už tři roky je to definitivně pohřbená šance.“

Hertha Hurnaus Aleksandra Vajd Narodila sa v slovinskom Maribore, žije a pracuje v Prahe a Ľubľane. So svojím mužom Hynkom Altom pôsobia ako vedúci ateliéru fotografie na Vysoké škole umělecko-průmyslové v Prahe. Zároveň je hosťujúcou profesorkou na Akadémii vizuálneho umenia v Ľubľane.

Aleksandra pre nás svojím nezameniteľným rukopisom nafotila galeristky Camille Hunt a Kachu Kastner, riaditeľa Moravské galerie v Brne Jana Pressa a umelca Jaroslava Vargu, rozhovory s ktorými nájdete v čísle.

Duchamp, Warhol alebo Beuys? „Mr. Duchamp!“

Pracuje ako fotografka architektúry vo Viedni.

Fotografiu študovala v rodnom Linzi a neskôr aj v mieste svojho aktuálneho pôsobenia. Spolupracovala na niekoľkých publikáciách, medzi inými aj u nás známej Eastmodern. Architecture and Design of the 1960 and 1970 in Slovakia. Vystavovala na mnohých medzinárodných výstavách (Graz, Bolzano, Berlín, Luxembursko, San Francisco), publikuje v časopisoch Domus, AD Architectural Digest, architektur.aktuell a i., cestuje a svoje cesty fotograficky dokumentuje.

Viac sa o nej dozviete v článku k veľkorysému foto-editoriálu architektúry Vladimíra Dedečka, ktorú dlhodobo zaznamenáva.

Ktorú architektúru z tých, ktoré ste fotili, máte najradšej? „Táto otázka sa v skutočnosti nedá zodpovedať, nakoľko moje fotografie sú kontextuálne – nemusia teda vychádzať výlučne z architektúry a architektonického umenia. Viažu sa k súvislostiam, v rámci ktorých vznikajú. Konkrétna architektúra je pri tom len čiastkovým aspektom. Najvzrušujúcejšie každopádne je, keď má človek možnosť plne sa ponoriť do témy, čo sa deje napríklad v prípade niektorých knižných projektov, pre ktoré môžem vytvárať foto–eseje, spájajúce v sebe rôznorodé aspekty.“

Guest List Guest List

Peter Spurný Módny a lifestylový fotograf. Po strednej škole študoval ekonómiu, no štúdium ho časom natoľko znechutilo, že s ním nechcel mať nič spoločné. Pri komerčnej fotografii nie je podľa neho vysoká škola dôležitá, v prípade VŠVU by dokonca mohla byť kontraproduktívna. Žije a tvorí v Bratislave. Odfotil pre nás umelcov Erika Bindera a Ľubomíra Ďurčeka, ktorých sme spojili vo vzájomnom rozhovore.

Na čo v rámci svojej práce nedáš dopustiť? „Že mám slobodu.“

Dorota Kenderová Pochádza z Ružomberka a okrem umeleckej a pedagogickej dráhy (odborná asistentka v ateliéry IN Ilony Németh na Katedre intermédií a multimédií na VŠVU) je spoluzakladateľkou a kurátorkou bratislavskej Galérie HIT. V roku 2005 získala Cenu Essl Award, udeľovanú mladým umelcom, o sedem rokov neskôr obhájila doktorandský titul. Vystavovala na Slovensku i v zahraničí (Viedeň, New York, Belehrad). K pilotnému vydaniu magazínu prispela autorskou umeleckou intervenciou.

Najobľúbenejší event roka? „Už piatym rokom je to festival alternatívnej kultúry CREEPY TEEPEE v Kutnej Hore. Trojdenná prehliadka je síce sústredená na najaktuálnejšie žánrovo neobmedzené dianie na hudobnej scéne, hudbu však cielene prepája s vizuálnym umením. Je to mix hudobníkov, vizuálnych umelcov, módnych fajnšmekrov, priateľov a výbornej atmosféry. Navyše sa v tombole dajú vyhrať diela popredných českých, slovenských, ale aj zahraničných autorov, ktorý tak bezodplatne prispievajú na podporu ďaľších aktivít kolektívu AM 180. (ktorý festival organizuje – pozn. red.)“

Text: Lucia Gavulová Foto: archív prispievateľov

Eva Benková Narodila sa v Starej Ľubovni a v roku 2012 ukončila štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde žije a pracuje. V rámci svojej voľnej tvorby sa venuje klasickej čiernobielej fotografii. Do magazínu prispela foto-editoriálom k reportáži Ako býva umenie?

S ktorým umelcom by si sa chcela stretnúť? „S Wolfgangom Tillmansom.“ Ktorá výstava ťa v poslednej dobe najviac zaujala? „Stano Filko – 4. DIMENZIA KOZMOLÓGIA MODRÁ ČAKRA v Galérii Art Capital.“ Ktorú fotografiu máš najradšej? „Nemám jednu konkrétnu, skôr série. Rada mám napríklad typologické štúdie manželov Becherovcov.“

Guest List

2

23

Uzavretý svet umenia už dávno nie je tým neprístupným elitárskym miestom, ako kedysi. Zaštítení teóriami kritickej muzeológie sme svedkami muzeálneho obratu, ktorého dôsledky sú v súčasnej muzeálnej praxi viac než evidentné.

Aké môže (má) byť súčasné múzeum umenia, to by sme chceli predstaviť v rozhovore s progresívnym riaditeľom Moravskej galérie v Brne (MG).

Jan Press – hrdina galerijnej doby

J

Jan Press je zrejme najmladší a najmotivovanejší riaditeľ veľkej galerijnej inštitúcie, a to na oboch brehoch rieky Moravy. MG sa prezentuje ako druhá najväčšia česká galéria a „rozmanité múzeum umenia“. Spravuje tri veľké budovy: Místodržitelský palác, Uměleckoprůmyslové muzeum a Pražákův palác a dve špecifické pracoviská: Jurkovičovu vilu v Brne a Rodný dům Josefa Hoffmanna v Brtnici; súčasťou ich realitného portfólia je aj nedávno dostavaný moderný depozitár v Řečkoviciach.

Impulzom pre tento rozhovor (okrem zvedavosti) bola aj porovnateľnosť – MG je nielen veľkosťou a socialistickým dedičstvom porovnateľná s národnou galériou v Bratislave: rovnako je situovaná v meste, ktoré nie je vystavené turistickému náporu, a teda pracuje s domácim návštevníkom, nedisponuje svetovými zbierkami a musí sa s tým vyrovnať. Brno takisto ako Bratislava žije v tieni Viedne a nepatrí k bežným zastávkam putovných blockbuster výstav. Aj praktické parametre sú podobné – porovnateľný

Text: Alexandra Kusá Foto: Aleksandra Vajd

rozpočet i počet zamestnancov, aj keď neporovnateľne viac výstavných priestorov. Zaujímalo nás, ako sa vyrovnáva s „návštevníckym obratom“ (Termín v súvislosti s MG zaviedol Ondřej Chrobák, pričom vystihuje jeho koncepciu vedenia – pozn. red.), či možno presnejšie s „obratom k návštevníkovi“ a čo to vlastne znamená galéria umenia dnes a v tomto regióne. Zaujímalo ma, čo všetko už robia, čo ešte len chcú urobiť, možno aj čo nerobia a čo by chceli zmeniť.

Rozprávali sme sa päť hodín, napísala som si asi osem poznámok a bola som presvedčená, že si všetko zapamätám. Výsledkom je tento text a keďže do slovenčiny „preložený“ Jan mi „nešiel do uší“, je náš rozhovor česko-slovenský.

Jan Press

Jan Press (1976) sa pôvodne venoval „stavarine“, ktorej sa musel vzdať, aby nakoniec vyštudoval umenovedu a začal písať ľavou rukou. Tak sa mu samozrejmosťou stali celkom nekunsthistorické vlastnosti ako reálnosť, triezve myslenie, administratívna zručnosť, otvorenosť a sklon k prehľadnosti. Pracovný životopis je plný praktických skúseností s projektovým riadením, opravovaním, budovaním – žiadne výstavné projekty ani citačný index. Jan je nečakane komplexnou odpoveďou na hlasy volajúce po manažérovi na čele kultúrnej inšti-

Jan Press

túcie. Aj preto je zarážajúce, že skôr než začal, skupina kolegov napísala podivnú petíciu na podporu niekoho celkom iného, ale to by sme sa opäť dostali k tým podobnostiam. Náš rozhovor nebol o zbierkach a ani o výstavnom pláne, aj keď v MG ho majú pripravený výhľadovo až do roku 2017. Zhovárali sme sa o tom, ako by mala vyzerať galéria dnes, resp. ako by mala vyzerať druhá najväčšia česká galéria – Moravská (národná) galéria.

Já práci v galerii vnímám jako službu veřejnosti. Opravdu důležité je, jakým způsobem to zprostředkuješ. Nezastrašit, najít formu, která je přijatelná a pochopitelná.

Augustové dopoludnie, štvrtok 11:30. Na sekretariáte ma vítajú dvaja mladí ľudia. Milí. Tak nevtieravo a naozaj. Dvere do pracovne boli otvorené. Pracovná pracovňa. Poriadok. Moderný rokovací stôl a šesť krásnych historických stoličiek (jednoduchých). Na stene Balabán, pastelkový. Magnetická biela stena a nad poličkami „made in MG“ pripnutá tabuľka. Dlhá. Jan má tabuľky rád. Začíname.

Alexandra Kusá Prvý raz sme sa stretli 1. októbra 2008 v najpomalšom výťahu v MG. Obaja sme šli prvý deň do novej práce. Nepoznali sme sa.

Usmievali sme sa na seba vo výťahu, vystúpili na rovnakom poschodí, vošli do rovnakých dverí a oboch nás naraz ako nových kolegov predstavili. To bol jeden spojovací článok, druhým bol Marek Pokorný. Obaja sme prebrali inštitúciu po odborne silnom riaditeľovi, ktorého sme si vážili. Ty si nastúpil po Marekovi Pokornom, mne osobne spolupráca s ním veľa dala – iné rozmýšľanie, silný teoretický základ, dôveru, diskusiu, dokonca kritickú. Takže koľko z Pokorného je v súčasnom Pressovi alebo, čo z Pokorného sa páči Pressovi?

Jan Press Mně se moc líbil jeho způsob jednání.

Nazval bych to demokratická debata. Věděl, co chce, uměl poručit, ale vždy byl vlídný. Totální inťouš a mentální převaha. A dobrá nálada.

Pořád. Musím říct, že mi dal ten drajv. Dal mi pocit jistoty a odpich – vysloveně že „leť“.

MG sa mení, inštitucionálne sa otvára, viac sa obracia k návštevníkovi, smerom k službe.

Napadá ma v tejto súvislosti jedno pekné české slovo „vstřícnost“. Ondřej Chrobák, jeden z „architektov“ tejto zmeny, to nazval „návštevníckym obratom“. Prvý navonok viditeľný krok bol zdanlivo jednoduchý, otvorila sa veľká brána na Místodržitelském paláci a galéria sa zrazu ocitla na námestí, kníhkupectvo sa stalo kníhkupectvom a kaviareň kaviarňou. Parter ožil.

Bylo to nečekaně těžké, ten odpor. K otevřeným vratům. K vyhnání toho zkostnatělého devatenáctého století. Bylo to těžké pochopit.

Lidi nechtěli mluvit… Vždyť to jsou taky mí vrstevníci, předpokládal jsem, že řeknou: „Jo, to je dobrý, pojďme to dělat spolu.“ Nebo mohlo by se to třeba udělat takhle. Ale nečekal jsem, „ne, to nejde, otevřené vrata ohrožují sbírky“. Žádná diskuse, žádné hledání. Jeden depozitárník dokonce měl jakousi nástěnku hanby s mojí a Markovou fotkou a mnoho připínáčků.

Všetci riešime ako na to, koľko ochrany znesú návštevníci a koľko otvorenosti znesú zbierky.

Asi sa zhodneme na tom, že hľadáme rovnováhu, aj keď to asi pre každého znamená niečo

iné – ty nesieš zodpovednosť, a teda si ten, kto určuje mieru. Vieme, že kultúra je vyšší intelektuálny level – súťažíme s kinom, kaviarňou a stále sofistikovanejšími shopping parkami.

Umenie je sofistikovaný „tovar“, zážitok je často subtílny a veľmi subjektívny, vyžaduje si poučenie alebo aspoň chuť participovať, k tomuto chceme návštevníkov „prinútiť“, tieto dvere otvoriť – to zrejme obaja od múzea umenia očakávame – ochranu a odbornosť – to je predsa samozrejmosť, abeceda.

Já práci v galerii vnímám jako službu veřejnosti. Opravdu důležité je, jakým způsobem to zprostředkuješ. Nezastrašit, najít formu, která je přijatelná a pochopitelná. Umění – hoc pro nás samozřejmostí – není tak samozřejmé pro každého. To je i otázka katalogu, něco malého do ruky, něco co si bude chtít návštěvník odnést.

Postupně kultivovat, vychovat a cestou k požitku poučit.

Determinujú nás zbierky, budovy a samozrejme ľudský potenciál. Aj tu vidím podobnosť v počte zamestnancov, ale aj v zbierkovom fonde. My nemáme ani toho Rubensa. Myslím, že v tom ako ty a tvoj tím uvažujete o výstavách a expozíciách, je cesta. Kreatívne stavať na tom, čo je kvalitné bez ohľadu na mainstream. Určite je výhodou široký záber zbierok, že ste plnohodnotné múzeum krásnych umení, ale aj umelecko-priemyslové múzeum. Zbierky si vedia navzájom „pomáhať“, prístupnejšie predmety otvoria cestu intelektuálnejšiemu čítaniu. Zážitok s kontempláciou. Ako sa vyrovnávate s tým tichým očakávaním od druhej scény, ako by ste sa chceli vymedziť? O čom má byť značka MG? Nechceme být zmenšeninou Národní galerie.

Naše sbírky jsou jiné, naše postavení je jiné.

Já to vidím jako pozitivní regionalizmus. Vytěžit to jiné a zajímavé z lokálního prostředí. Když jsme probírali možnosti stálé expozice druhé poloviny dvacátého století, tak by byla na místě frustrace, co chybí a jak. Tak se soustředíme na Jiřího Valocha, jeho sbírku, jeho myšlení – propojit to. Je to jedinečné, expozičně i materiálově zajímavé a kromě toho to je druhá polovina minulého století v kostce. Dá se to na tom hezky a nenásilně vysvětlit. Nemusí to být standardní expozice s pietně nasvětlenými exponáty, ale Valochova sbírka, ta mnohost a jeho konceptuální myšlení. Je to naše, lokální a skutečně kvalitní i trochu kuriózní, určitě vizuálně zajímavé. Je v tom více rovin a myslím si, že je to pro návštěvníka nakonec i vstřícnější.

Múzeum umenia sa mení, asi najlepšie je to vidieť pri veľkých dobrých projektoch, ako je Tate Modern, na tejto méte sa asi zhodneme – takto

fungovať. A to nehovorím o zbierkach a výstavných možnostiach, ale o programe a o tom, ako dosiahnuť, aby bola galéria dobrým susedom.

Tate ovplyvňuje verejný priestor až do okruhu dvoch kilometrov a spomínať Bilbao efekt sa asi už ani nepatrí.

To mě skutečně zajímá, jak dokáže instituce změnit okolí, návyky. Jak promění prostor. Že to jde, to jsem si dřív neuvědomil. Chci, aby lidé galerii používali, ten společenský rozměr mě zajímá. To je odrazový můstek, když přemýšlíme o Místodržitelském i Pražákově paláci. Jak je začlenit do města, do dění a do života lidí.

Vstupní prostory, lavička, průhledy, „služby“, servis a umění; to bude vyvrcholení toho všeho.

Naozaj, otvorené dvere a priehľad do vnútorného nádvoria zmenil námestie. Okoloidúci nakúkajú, vojdú, na nádvorí je kaviareň, kaviarnik sa stará o čistotu, zasadil si kvetiny, doniesol pekné stoličky. Vraj odkedy sa o priestor stará on, je podlaha umytá aj v rohoch, a naozaj, storočný prach zmizol.

Chci, aby lidé z podnikatelského prostředí uvěřili, že mají své peníze do umění vložit, že to stojí za to, že je to něco víc než dobrý pocit z mecenášství, ale skutečný profit, který my za jejich peníze lidem zprostředkujeme. Je to nová situace, teď mi z té firmy zavolají sami: „Chtěli bychom s vámi něco udělat.“ Připravujeme teď program pro Mercedes, protože nás o to požádali.

Voľný vstup bol témou na prelome roka. Zrejme si si doslova „vydindal“ na ministerstve, že ti povolili voľný vstup do stálych expozícií na tento rok. Výpadok peňazí zo vstupného sa ti darí nahrádzať z iných príjmov, ktoré generuje zvýšená návštevnosť. Myslím, že my dvaja sa na voľnom vstupe ako veľmi dobrom produkte pre náš región zhodneme. Tu nie sú ešte celkom

Jan Press

Reality check on JP Súčasné alebo staré?

(MG má široký zbierkový záber od starého cez užité až k súčasnému umeniu.)

Hlava Medúzy alebo Hoffmann?

(Obraz Hlava Medúzy od Rubensa bol roky ikonickým dielom MG a symbolom prestavby a nového prístupu k stálym expozíciám. Rakúsky priekopník „moderny“ Josef Hoffmann je zastúpený v stálej expozícií v Umprum-e a je mu venovaná expozícia jeho rodného domu.)

UMPRUM alebo Pražákův palác?

(Budova UMPRUM bola pred vyše desiatimi rokmi rekonštruovaná a dodnes je veľmi chic. Pražákův palác je určený pre umenie 20. storočia a je vlastne nájomný dom, ale má skrytý potenciál.)

Brtnice alebo Jurkovičova vila?

(Obe sú vysunutými pracoviskami galérie.

Nedávna rekonštrukcia Jurkovičovej vily vyhrala zopár cien a vzbudila záujem nielen odbornej verejnosti. Rodný dom Josefa Hoffmanna v Brtnici je nečakane čarovné miesto, kde sa stretáva ľudové a moderné umenie.)

zvyknutí ľudia za kultúru platiť, sčasti je to inými návykmi, sčasti ponukou. My máme napríklad celkom nové problémy – chodia k nám návštevníci bez „galerijných návykov“ a zrazu musíme riešiť veci, ktoré už boli vybavené, ako napríklad vysvetliť, že aj čisté ruky nechávajú stopy, že zblízka dýchať na tabuľu nie je dobrý nápad. Ako sa vám osvedčil voľný vstup?

Máme k dispozici půlroční zhodnocení, z kterého se dá něco vyčíst. Rozhodně nečekaným překvapením je, že máme 26 tisíc na dobrovolném vstupném. To nejsou jen peníze, to je skutečný zájem. Ten posilníme na podzim kampaní „Jedu do galerie“ ve spolupráci s Dopravním podnikem města Brna. Zároveň se zvyšují výnosy z odvozených činností jako pronájmy, knihkupectví atd. Jednoznačně pozitivní bonus to přineslo v PR, a to nejen celorepublikově, ale i lokálně, kupříkladu ocenění v anketě rádia Kiss Hády, kdy posluchači poprvé zvolili MG za „Nej trefu“ v soutěži „Co je nej v Brně“, a to rovněž v kontextu se zrušením vstupného do stálých expozic. Ta věc, co opravdu chci, co je teď mým cílem, je najít sponzora a mít vstupné zdarma napořád.

Mne sa tento vlastne britský model – expozície a platené krátkodobé výstavy zdarma – tiež javí ako najvhodnejší aj do nášho kultúrneho prostredia. Ešte dnes ma zaskočí výška vstupného do Pinaultových zbierok v Benátkach. Čo by si, okrem voľného vstupu, chcel ešte posilniť?

Určitě marketing. Změnit vnímaní lidí, nebo líp „prodat“, vysvětlit náš koncept služby veřejnosti, k čemu jim je galerie. Proto se taky snažíme

Jan Press

ty prostory otevřít a zpřístupnit. Galerie nejsou jenom sbírky, jsou to i budovy ve městě, pěkné budovy, které mají svoji kvalitu. Nejsou to jen schránky na obrazy, je to organizmus. Aby to bylo lepší a hezčí než doma, kultivovat a umět to podat. Chci, abychom byli s návštěvníkem mentálně kompatibilní. Aby měl pocit, že mu to patří, že může být součástí, i když třeba umění ještě nerozumí, ale chtěl by.

Rozhovor prebiehal v už popísanej kancelárii.

Je rohová, z jedného okna je výhľad na park pod Špilbergom, z druhého na hotel International, ktorého časť zariadenia MG zachraňovala. Asi po dvoch hodinách strávených v kancelárii sme išli na „trasu“ (tak volajú zamestnanci presun z jedného objektu do druhého). Na námestí pred Empéčkom (Místodržitelský palác) sa ľudia zastavovali a nakúkali dnu, niektorí vošli. Boli aj takí, ktorí išli cielene do kaviarne. Z vonku to rozhodne vyzerá, že to funguje.

Veci a slova alebo Tichý?

(Veci a slová je plánovaná výstava na rok 2015, kurátorkou má byť Lada Hubatová Vacková. Tichý sa vzťahuje na monografickú a isto úspešnú výstavu fotografií Miroslava Tichého tiež na budúci rok.)

Facebook alebo web?

Máš umělecké střevo? Nevím.

(Máš umělecké střevo? je názov súťaže, ktorá približuje študentom súčasné umenie.

Tento rok sa výsledky vyhlásili vo Veletržním paláci, súčasťou ceny je aj vystavenie diela na Bienále grafického dizajnu v Brne.)

Okoloidúci nakúkajú, vojdú, na nádvorí je kaviareň, kaviarnik sa stará o čistotu, zasadil si kvetiny, doniesol pekné stoličky. Vraj odkedy sa o priestor stará on, je podlaha umytá aj v rohoch, a naozaj, storočný prach zmizol.

Generácia

85

22

Foto: Ján Skaličan, z cyklu Lehkost bytí, 2014

90 Novรก generรกcia

Fotíš pre známy britský magazín POP. Ako si sa dostal k tejto práci?

Približne pred dvoma rokmi som započal spoluprácu s umelkyňou Jekaterinou Skurikhinou. Pracovali sme na jej magisterskom video projekte pre Royal College of Art v Londýne. Už vtedy pracovala pre Pop Magazine ako editor at large a oslovila ma s ponukou na spoluprácu na módnom projekte. Nafotili sme spoločne Pop editoriál pre vtedajšiu novú kolekciu značky Balenciaga. Bola to zaujímavá výzva, pretože svet módy som vtedy ešte príliš nepoznal, a výborná skúsenosť. Prinieslo mi to novú dimenziu vnímania estetiky, ktorá je veľkým prínosom pre moju ďalšiu komerčnú prácu.

Čo je pri tvorbe fotografií v centre tvojho záujmu? Čo ťa najviac inšpiruje?

K fotografii som sa dostal cez umenie ako také a fotoaparát (alebo kamera) je len médium, ktorým tlmočím ideu. Môj otec (Vladimír Osif – pozn. L. G.) je abstraktný maliar a najmä v mladom veku ma veľmi ovplyvnil. Vo všeobecnosti sa zaujímam o literatúru, politiku, estetiku a poéziu. Inšpiruje ma práca filmových režisérov ako sú Leos Carax, Jean-Luc Godard alebo Ilya Khrzhanovskyi, s ktorým som mal dokonca možnosť spolupracovať na Ukrajine, na jeho poslednom filme Dau. Čo sa fotografov týka, spomenul by som Koheia Yoshiyukiho, nemeckého fotografa Andreasa Gurskeho alebo Martina Kollára zo Slovenska, ktorého prácu si veľmi vážim. Snažím sa predovšetkým reflektovať dobu, zaujíma ma ambiguity (nejednoznačnosť), myslím, že umenie nie je primárne o výpovedi ako takej, ale skôr reflektuje nejaký konflikt; konflikt, ktorý umelec zakomponuje do svojej práce a ktorý vplýva na diváka. Umelec nehovorí áno alebo nie – skôr komponuje s protikladmi. Teda aspoň ja to tak vnímam.

Aký je u teba vzťah medzi tvorbou filmu a fotografiou? Čomu sa venuješ radšej?

Tieto dve médiá nie sú pre mňa v rozpore – skôr sa vzájomne dopĺňajú. Spôsob práce je však iný – vo filme sa pracuje s jedným prvkom v danom čase, pričom neskôr tvorca všetky prvky zostaví a vytvorí záverečný „produkt“. Potrebuje teda určitý cit pre architektúru času, keďže zostavuje akoby „pavučinovú“ sieť. S fotografiou sa spôsob práce líši – tvorca zachytáva okamih, no jedna fotografia niekedy na vypovedanie idey nestačí. Osobne neuprednostňujem výlučne iba fotografiu alebo film – veľmi rád experimentujem aj s rôznymi inými médiami, aj keď problém v rámci toho je skôr v zvládaní predmetu a techniky, ale to by bolo na dlhšiu debatu.

1985 Bruno Osif Narodil sa v Paríži, študoval kinematografiu Untitled, 2008

a fotografiu na Filmovej akadémii Miroslava Ondříčka v českom Písku, na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (kde ukončil štúdium s magisterským titulom) a na Filmovej a televíznej fakulte akadémie múzických umení v Prahe. Aktuálne žije v Londýne. Aj preto bol súčasťou výstavy L ND N v bratislavskej Zahorian&co Gallery (jún – august 2014), kde sa prezentoval krátkym filmom Alter (2013), inšpirovaným Nietzscheho teóriou trojfázovej evolúcie človeka. Film bol v sekcii krátkych filmov prezentovaný aj na filmovom festivale v Cannes 2014. Okrem filmovej tvorby sa venuje fotografii, ako v intenciách voľného umenia, tak editoriálov, napríklad do magazínu Pop.

Untitled, 2012

Nová generácia

Untitled, 2014

Nie je isté či je mŕtva, alebo len spí.

Situácia #2. Foto: Michaela Dutková.

Nie je isté či je mŕtva, alebo len spí. Situácia #2. Objekt z vyhoretých prskaviek po akcii na Námestí Slobody. Foto: APART.

1990 Erik Janeček Erik Janeček je študentom Ateliéru IN Ilony Németh

fontány. Autor však výstup charakterizoval ako

na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

niečo, čo malo prehodnotiť „medzipriestor“ – ani

Dosiaľ sa jeho práce objavili v rámci projektu

neoslavovať v pozitívnom zmysle, ani nekritizovať

50 slov (MHD v Bratislave) a na výstavách Rozma-

v tom negatívnom. Jedným z posledných skupino-

nitosť nutná (SNG), Kebabb 13 (Považská galéria

vých projektov (v čase príprav tohto vydania) bola

umenia v Žiline) a Proč si nejdeš hrát do Trafačky

participácia na diskurzívnej platforme Revolution

s bráchou? v pražskej Galérii Trafo. V stanovisku

Without Movement, iniciovanej v novembri 2014

k svojej tvorbe uvádza, že rád skúma jazyk, ako

Galériou HIT a združením tranzit.sk, v rámci ktorej

tvárnu silu a celok, zložený z komponentov (viet),

spolupracoval s Matejom Myslovičom a Petrom Si-

ktorý je pretlmočený do vizuálnej podoby. Viac,

tom. V januári sa predstavil samostatnou výstavou

než diela vo svojej fyzickej jednotlivosti, tvorí

Separovanie skúseností v Galérii port.

komplexnejšie situácie, často v sebe obsahujúce textový, obrazový, objektový aj akčný výstup.

V novembri 2014 realizoval na Námestí Slobody v Bratislave situáciu s názvom Nie je isté, či je mŕtva, alebo len spí, v rámci ktorej v hornej časti Fontány Družby umiestnil vedro s 1500 prskavkami, ktoré zapálil. Efektom bola svetelná erupcia plná iskier, ktorá v jednom okamihu vyšľahla z jej vrchnej časti. Akcia môže na prvý pohľad evokovať kritiku dlhodobého neriešenia rekonštrukcie Námestia Slobody či roky nefungujúceho objektu

Čo pre teba predstavuje možnosť robiť umenie, resp. aktivity, ktoré rozvíjaš?

Slobodu. Možnosť priblížiť sa k prvotnej idei, ktorú som mal v hlave, a možnosť ju rozvíjať – to je povznášajúce. Každý projekt / dielo vzniká na základe iného impulzu, ktorý ma motivuje k realizácii myšlienky. Pričom vo finálnom

„produkte“ nemusí byť tento prvotný impulz odčítateľný. Niekedy by som chcel vidieť svet iba podľa seba. Môj vzťah k tvorbe sa neustále mení a vyvíja, je podmienený mnohými faktormi. K aktivite ma poháňa aj vnútorný nepokoj, vôľa urobiť veci podľa seba. Keď som mal isté obdobie vzťah, tvorivo to bolo obdobie paradoxne veľmi pasívne. Ostávalo akoby len to pekné, s čím som nevedel produktívne naložiť. Možno, ak sa v budúcnosti naučím pracovať s týmto základom, vznikne nová kvalita. Zatiaľ to však neviem a mám z toho obavy.

Kde sa vidíš v budúcnosti?

Premýšľam nad budúcnosťou v rámci štúdia – pod vedením koho a v akom ateliéri budem pokračovať. Premýšľam totiž, či sa v rámci tvorby neobohatiť o odlišné prístupy. Dnes už intermedialita presakuje všetkými katedrami, odlišným prístupom však myslím najmä techniku a rozvíjanie zručnosti, ktorá mi nie je vlastná.

Uvedomujem si však, že by mi mohla poskytnúť nové uvažovanie v procese tvorby.

Nová generácia

Mini DV kazety zo série Otvorená obrazová galéria. Maľba čiernym čínskym tušom na papieri. Detail inštalácie Vulnerable Failures. Seoul, 2013.

1985 Juraj Gábor V roku 2011 absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, kde postupne prešiel katedrami sochy, objektu a inštalácie, intermédií a multimédií, maľby. Zúčastnil sa štipendijného pobytu v Estónsku, rezidencie na Banskej Stanici Contemporary v Banskej Štiavnici i rezidencií v Južnej Kórei. Práve tu sa prehĺbil jeho záujem o skúmanie prítomnosti a uvedomil si problematickosť západného poňatia dualizmu. V roku 2012 získal pri príležitosti VI. Salónu mladých v Zlíne Cenu Igora Kalného, v rámci ktorej sa koncom roku 2014 v Krajské galerii výtvarného umění v Zlíne konala aj jeho samostatná výstava Dievča pred domom (v spolupráci s Novou synagógou / Kunsthalle Žilina). Ešte predtým, v máji 2014, mal samostatnú výstavu v bratislavskej Galérii HIT. Pracuje s kresbou, sochou, objektom, inštaláciou, videom, maľbou, ale aj s akčnými prejavmi, so záujmom o miesto-špecifický a sociálny kontext.

Autorsky vychádza z potreby dokumentovať všednú realitu, pričom vynachádzanie metód a spôsobov jej prepisu a prezentácie sú hlavnými ťažiskami jeho tvorby. Médiá a materiály volí podľa idey, ktorú chce vyjadriť. Jeho súčasná prax sa koncentruje na prácu s priestorom.

Preveruje ho vo vzťahu k svojmu dielu a prostrediu, v ktorom vzniklo. Zaoberá sa schopnosťou vnímania, pozorovania, využívania svojho tela ako nástroja k pretrvávajúcemu výskumu okolia, čo mu umožňuje testovať limity technickej ako aj Pohľad do inštalácie výstavy Chlapec pred domom. Galéria HIT, 2014.

Pentelky v doske pantografu.

Nová generácia

manuálnej reprodukcie a produkcie.

Honba za láskou je sokolí lov vo výškach, 2012, olej na plátne

Mužské korenie, 2014, olej, čierne korenie, guma na tvrdenom polystyréne

Nad obrus, 2012, med, akryl, ceruzka na papieri

1990 Rastislav Podhorský Študuje na Vysokej škole výtvarných umení, v ate-

hráva zaujímavý moment či situácia, niečo slovom

liéri +-XXI pod vedením prof. Daniela Fischera.

nevysloviteľné, čo sa následne snaží „vykresať“

Svoju tvorbu predstavil bližšie napríklad samostat-

kresbou, maľbou alebo prostredníctvom jazyka,

nými výstavami Zametené (Nehybní v nehybnom)

a priblížiť divákovi. Sám autor o tom hovorí: „Ak si

v Galérii Artotéka v roku 2012 či O kľaknutie menší

môžem trúfnuť na filozofický dôvod, tak to vidím

od seba v Galérii Photoport na jeseň 2013. Priro-

takto: život a naše dianie v ňom sú nemé. Je celá

dzeným a najviac využívaným médiom autora je

plejáda jeho nemých prejavov, nepatrných pocitov

kresba. Aj samotné maľby pôsobia, akoby boli jej

a javov, ktoré čakajú na to, že dostanú o niečo

priamym pokračovaním, jej „vykročením“ smerom

zreteľnejší tvar. Slová a obrazy sa k tomu môžu

k obrazu. Nejde však o nijaké náhodné náčrty –

iba približovať, a to najmä vtedy, ak nie sú príliš

autor s kresbou pracuje programovo a dôsledne.

uväznené v konvenčnej logike, ale skôr vzrušujúco

Detailné štúdie priestoru a jeho obyvateľa sú ako-

ne-logické, čiže poetické.“ Emblematickými prvka-

by metaforami, odkazujúcimi k napätiu z určitých

mi na zaznamenávaných výjavoch sú gesto, výraz

medziľudských interakcií. V pozadí malieb či sa-

tela, určitý atribút, okolo ktorého sa koncentruje

motných námetov, na ktoré autor reaguje, sa odo-

pointa, dianie na obraze.

Zacelenie končekov I., 2013, ceruzka a olej na papieri

Nová generácia

zo série Lehkost bytí, 2014

1989 Ján Skaličan Žije v Bratislave. Študoval v Laboratóriu fotografie Ľuba Stacha na Katedre fotografie a nových médií Vysokej školy výtvarných umení, aktuálne prestúpil do Ateliéru Ø fotografii Silvie Saparovej.

V rámci skupiny dsk úzko spolupracuje s ďalšími dvoma mladými fotografmi – Ivou Durkáčovou a Ľubošom Kotlárom. V auguste 2013 vystavovali v Open Gallery spoločný projekt Faithful to Youth.

Vo svojej samostatnej tvorbe sa Skaličan pohybuje na hranici sociálneho dokumentu. Jeho fotografie minimalisticky zachytávajú jednoduché až banálne momenty / príbehy, v rámci svojej autenticity oskalpované až na „kosť“, oprostené akéhokoľvek prikrášľovania či zbytočného estetizovania.

Priamosťou výpovede zobrazovaných situácií prehovára radikálne a bez kompromisov priamo k divákovi. V októbri 2014 sa stal v rámci súťaže Slovak Press Photo laureátom kategórie Študenti a mladí fotografi do 25, so sériou Ľahkosť bytia.

Je jedným zo zakladateľov a kurátorov Galérie Žumpa, situovanej na toalete obývaného bytu na Zochovej ulici 16 .

zo série Minority, 2014

zo série Minority, 2014

Nová generácia

New Generation

Očakávania I., 2014, video

Bez názvu, 2014, čb fotografia

1991 Peter Sit Študuje na Katedre intermédií a multimédií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (v ateliéri IN Ilony Németh), v roku 2013 absolvoval stáž v Ateliéri fotografie pod vedením Aleksandry Vajd a Hynka Alta na Vysoké škole uměleckoprůmyslové v Prahe. V roku 2012 spolu-inicioval vznik občianskeho združenia Apart, ktorého cieľom je podporovať konexivitu ľudí s vôľou aktivovať kultúrny život a vytvárať optimálne podmienky pre sprostredkovanie vizuálneho umenia a fotografie verejnosti, najmä prostredníctvom projektovej a publikačnej činnosti (v súčasnosti tvoria jadro združenia okrem Sita fotografi Denis Kozerawski, Andrej Žabkay a grafická dizajnérka Magda Scheryová). Vo vlastnej tvorivej aktivite prešiel od práce výlučne s médiom fotografie k širšie mediálne a situačne koncipovaným výstupom.

Tvorba samotná je pre autora prostriedkom spoznávania, preverovania a zároveň prežívania sveta a každodennej reality, ktorú prirodzene zaznamenáva cez optiku umenia. Angažuje sa v rôznych oblastiach kultúrnej prevádzky. Zatiaľ posledným väčším skupinovým projektom bola participácia na diskurzívnej platforme Revolution without Movement, iniciovanej v novembri 2014 Galériou HIT a združením tranzit.sk, v rámci ktorej spolu s Erikom Janečkom a Matejom Myslovičom re-iniciovali v priestoroch galérie spoločenský klub, nadväzujúci na niekdajšie rovnaké využitie tohto miesta v dávnejšej minulosti. Samostatne vystavoval v decembri 2014 v Bratislave a koncom januára 2015 v Ústí nad Labem.

Bez názvu, 2013, zo série Tíže vědomí světa, nemožnost dýchat duší, farebná zväčšenina

Nová generácia

Tomáš Klepoch “PRIVATE GAMES I.” 2014, šesťfarebný linorez, 80 × 120 cm

www.photoport.sk

Švédsky stôl

Francisco Barrera: Alegória mesiaca júl. 1630 – 1650. Majetok SNG.

21

013/20 4

Text © redakcia

Švédsky stôl

Foto roka Súťaž Foto roka vznikla v roku 2008, organizuje ju Nadácia VÚB. Víťazom siedmeho ročníka sa v septembri 2014 stal Tomáš Halász so snímkou Pred mítingom. Do súťaže sa autori nehlásia s portfóliom, ale so sériou fotografií na zadanú, alebo ako tento rok voľnú tému, pričom nie sú vopred limitovaní žiadnymi kritériami, okrem veku do 35 rokov. Výber komisie z takmer 1300 snímok od vyše 300 autorov preto zrejme nebol najjednoduchší.

Otvorenou témou sa organizátori rozhodli rozšíriť priestor pre vyjadrenie kreativity a originality každého z prihlásených autorov.

Predsedom poroty bol kurátor a teoretik fotografie z Prahy Pavel Vančát, spolu s ním rozhodovali taliansky fotograf a pedagóg Elio Piazza, historička fotografie z Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave Bohunka Koklesová a fotožurnalista Maňo Štrauch.

Druhé miesto získal Denis Kozerawski a tretie Juraj Starovecký. Ocenení boli podporení finančnými odmenami vo výške 10 000 € a možnosťou prezentácie svojich diel na open air výstave na Hviezdoslavovom námestí, kde fotografie vystavili s prácami zvyšných dvanástich finalistov.

Tomáš Halász: Pred mítingom. 2014 Juraj Starovecký: Guten Tag. 2014 Denis Kozerawski: Ateliér. 2014

vúb maľba V máji 2014 vyhlásila Nadácia VÚB deviaty ročník súťaže Maľba, do ktorej sa mohli uchádzači prihlasovať do konca augusta. V súťaži sa udeľujú finančné ocenenia 10 000 € za prvé, 6 500 € za druhé a 3 500 € za tretie miesto. Medzinárodná komisia pod vedením známeho poľského maliara, ktorý debutoval v 80. rokoch, Pawla Jarodzkeho, udelila v novembri prvé miesto Jurajovi Florekovi, druhé Matejovi Fabianovi a tretie Andrásovi Cséfalvayovi. Výstava finalistov sa po druhý raz uskutočnila v Galérii Nedbalka. Súťaž vznikla v roku 2006 a medzi jej víťazov sa radia mladí autori, ako Michal Czinege, Juliana Mrvová, Andrea Bartošová, Erik Šille, Juraj Kollár, Jarmila Mitríková a David Demjanovič, Andrej Dúbravský a Lucia Tallová.

Juraj Florek: Nočný bankomat. 2014 Matej Fabian: Ghost Riders. 2014 András Cséfalvay: The Quality-Quantity Debate. 2014

Cena Oskára Čepana V roku 2014 sa Nadácia – Centrum súčasného umenia, organizátor najstaršieho ocenenia mladých vizuálnych umelcov na Slovensku Ceny Oskára Čepana, rozhodla „apdejtnúť“ súťaž a ponúknuť príležitosť jej inovovaného uchopenia novému tímu s novou víziou. Hľadanie nových koordinátorov súťaže nebolo jednoduché a k definitívnemu rozhodnutiu prišlo približne po pol roku rozhovorov s adeptmi na túto pozíciu. Dôveru organizátora si napokon získal niekdajší dvojnásobný finalista súťaže (2009 a 2012) Tomáš Džadoň, ktorý k jej dovtedajšiemu vývinu zaujímal kritický postoj. Mladý slovenský umelec si zostavil tím blízkych spolupracovníkov, do ktorého prizval kurátorku Barboru Šedivú, grafického dizajnéra Borisa Meluša a Ľubicu Drangovú, zodpovednú za PR projektu.

K spolupráci prizvali aj kurátorov Novej Synagógy / Kunsthalle Žilina, v ktorej sa rozhodli uskutočniť výstavu finalistov a víťaza COČ 2014, Katarínu Gatialovú a Fedora Blaščáka. Medzi inovácie patrilo napríklad aj vytvorenie odborného poradného orgánu Ceny, s ktorým mali noví supervízori v úmysle konzultovať aktuálne otázky, spojené s ďalšími ročníkmi a otvoriť odbornú diskusiu o význame, hodnote a ďalšom smerovaní celého projektu. Za pomyselný začiatok tejto diskusie možno považovať sympózium s názvom Otvorená situácia, organizované v rámci festivalu BLAF – Bratislava Art Festival 2014, na ktorom sa hostia z radov organizátora, nových supervízorov a prizvaných nezávislých odborníkov zhovárali o názve ocenenia a jeho význame, prípadne potrebe zmeny.

Finalistami 19. ročníka Ceny Oskára Čepana sa stali Jana Kapelová, Jaroslav Kyša, Martin Kochan a Matěj Smetana. Komisia, ktorej pôsobnosť sa vzťahovala na roky 2013 a 2014 (obmieňa sa každé dva roky a jej zloženie by malo byť medzinárodné), ocenila ako laureátku Janu Kapelovú, ktorá v januári a februári tohto roka absolvovala víťazný rezidenčný pobyt v New Yorku. Okrem neho získava ocenený umelec aj finančnú odmenu v hodnote 2 600 € a samostatnú výstavu.

Michal Burza: Majdan. 2014

Slovak Press Photo Súťaž Slovak Press Photo mala v roku 2014 iba tri roky, ide teda o relatívne mladý projekt, oceňujúci tvorcov pracujúcich v médiu fotografie. Jej ambíciou je v rámci súťaže a následnej výstavy každoročne prinášať autentické obrazové svedectvo o živote tak, ako ho vidia fotografi žijúci na Slovensku. Sprievodnými javmi by tiež mali byť pozdvihnutie úrovne slovenskej fotografie, podpora jej ďalšieho rozvoja a konfrontácia slovenskej novinárskej fotografie s tvorbou najlepších svetových reportérov.

Súťažiť možno v kategóriách aktualita, každodenný život, reportáž, portrét, životné prostredie, šport, svet umenia, mladí fotografi do 25 rokov a študenti vysokých škôl a stredoeurópska fotografia. V každej kategórii sa udeľuje niekoľko cien

(1., 2. a 3. miesto plus čestné uznania), za všetky uveďme Hlavnú cenu súťaže – Grand Prix, ktorú medzinárodná porota minulý rok udelila fotografii hodnotenej z hľadiska aktuálnosti, informatívnosti a estetickej úrovne. Sklenú plastiku od výtvarníka Pala Macha a finančnú odmenu vo výške 2 000 € získal Michal Burza s fotografiou zo série Majdan. Členmi komisie boli v roku 2014 americký fotoreportér Paul Martinka, slovenská fotografka a pedagogička na VŠVU Jana Hojstričová, ruský fotograf Yuri Kozyrev, český fotoreportér Roman Vondrouš, držiteľ ocenenia World Press Photo – český fotograf Ján Šibík, český pedagóg a fotograf Jindřich Štreit a v neposlednom rade slovenský fotoreportér Pavel Neubauer.

Foto: Dalibor Adamus

BLAF – Bratislava Art festival V roku 2014 sa konal okrúhly piaty ročník festivalu vizuálneho umenia BLAF – Bratislava Art Festival. Po štyroch rokoch sa predstavil v jemne inovovanej verzii, k čomu viedli i pragmatické dôvody, ako rekonštrukcia budovy Slovenskej národnej galérie a jej areálu – nádvoria. Tam totiž festival na jeseň 2010 začal písať svoju históriu a veľké koncerty známych kapiel sa stali poznávacím znamením jeho zahajovacích eventov. Prvý ročník projektu, ktorý organizuje Nadácia – Centrum súčasného umenia, trval takmer týždeň. Posledné roky sa festival koncentruje do štyroch dní, väčšinou štvrtka až nedele, v posledný septembrový alebo v prvý októbrový týždeň. Festival funguje na princípe zapojenia štátnych i neštátnych galérií do jednej platformy, v rámci ktorej otvoria svoje výstavy a program bezplatne v predĺžených, často neštandardných otváracích hodinách, čím umožnia všetkým návštevníkom bez rozdielu fluktuáciu po väčších či menších výstavných iniciatívach (od Slovenskej národnej galérie po súkromné bytové eventy či projekty, trvajúce iba počas festivalu). Galérie sa do festivalu musia prihlásiť na základe otvorenej výzvy, ktorá im je adresovaná každoročne pred letom.

V roku 2014 participovalo na festivale 28 galérií, v porovnaní s predošlými ročníkmi pribudli niektoré súkromné iniciatívy alebo platformy, založené na neinštitucionálnej báze (APART, Byt. č. 6, Žumpa), ako aj niektoré novovzniknuté galérie (Gagarinka), galérie, ktoré sa do festivalu prihlásili po prvý raz (Nedbalka, River Gallery, EGO Gallery) alebo galérie, ktoré začali v uplynulom roku pracovať pod novým vedením či v novej podobe (Kunsthalle Bratislava, tranzit. sk). V rámci zmien spomeňme aj presunutie zahajovacieho eventu z open-air priestoru nádvoria do vnútorných priestorov Berlinky v Esterházyho paláci. V rámci aktuálnej hudobnej produkcie sa ako sprievodný program počas festivalu predstavili kapely NVMERI a v spolupráci s projektom Demovnica_FM Tante Elze a Fúzy Múzy. Už druhý rok sprevádzali festival aj obsiahle festivalové noviny. BLAF 2015 sa už tradične bude konať koncom septembra alebo začiatkom októbra 2015.

Z projektu Revolution Without Movement, cvičenie jogy

tranzit.sk tranzit.sk je iniciatíva, ktorá na slovenskej scéne funguje ako otvorená platforma pre súčasné umenie už vyše desať rokov. V minulom roku prešla niekoľkými výraznými zmenami, ktoré mali počiatok už v roku 2013 a súviseli najmä s novým vedením slovenského tranzitu, ktorý je rovnocennou súčasťou širšej skupiny lokálnych iniciatív, ku ktorým sa zaraďuje tranzit.at (Rakúsko), tranzit.hu (Maďarsko), tranzit.cz (Česko) a tranzit.ro (Rumunsko). V roku 2013 bola za novú riaditeľku iniciatívy zvolená v Maďarsku pôsobiaca historička umenia a kurátorka Judit Angel, ktorá začala na tomto poste aktívne pôsobiť v auguste 2013. Niekoľko mesiacov nato sa tranzit po dlhých rokoch fungovania v priestoroch hangárov na Zlatých pieskoch presunul neďaleko budovy YMCA na Beskidskú ulicu, kde už odprezentoval viaceré výstavné, prednáškové a multižánrové projekty. Za všetky uveďme pilotnú výstavu Ilony Németh Revised Version, projekt Revolution Without Movement – desať dní diskurzívnych projektov, performatívnych prednášok a cvičenia jogy, ktoré vznikli na podnet (a v spolupráci) Galérie HIT či výstavu maďarskej kurátorky Hajnalky Somogyi s názvom Art Has No Alternative (An Archive of Artists in Action).

Judit Angel: „V konečnom dôsledku vnímam výstavy, projekty, eventy, publikácie a programy inštitúcií na jednej strane ako záležitosť dizajnu, na druhej ako spôsob vztiahnutia umenia zmysluplným spôsobom na spoločnosť. (…) Verím, že môj maďarský a rumunský background, môj záujem o súčasné umenie Strednej Európy a nedávna história pomôžu inštitúcii

zohrať významnú úlohu pri snahe o zviditeľňovanie lokálnej umeleckej praxe v rámci medzinárodného kontextu.“ Aktuálnou výstavou bola do polovice marca trvajúca Lietajúca utópia autorov Mony Vătămanu a Florina Tudora, pod kurátorským vedením Judit Angel.

VŠVU 65 Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave je inštitúcia, ktorá v minulom roku oslávila už šesťdesiatpäť rokov od svojho založenia (1949). Za účelom pripomenutia si významnej udalosti pripravilo jej vedenie v priebehu roka niekoľko podujatí. Jedným z nich bola výstava Rozmanitosť nutná, ktorá vznikla v spolupráci so Slovenskou národnou galériou a jej kurátorkami Luciou Gregorovou-Stachovou, Vierou Kleinovou a Alexandrou Tamásovou, v priestoroch Esterházyho paláca. Prehliadka bola kritickým výberom prác študentov bakalárskeho, magisterského a doktorandského stupňa VŠVU v aktuálnom období uplynulých piatich rokov a jej cieľom bola reflexia zamerania jednotlivých katedier a zároveň poukázanie na fakt, že súčasné akademické vzdelávanie vo vizuálnom umení je fluidné a vysoko individualizované.

V rámci 65. výročia oslavovali väčšie či menšie „okrúhliny“ aj rôzne katedry, ako napríklad textilnej tvorby (Odevný dizajn – 20. rokov), vizuálnej komunikácie (15. rokov) či úžitkového výtvarníctva (konkrétne 50. výročie Ateliéru skla), pričom každá z nich oslávila tento fakt vlastnou výstavou.

Z výstavy Rozmanitosť nutná v SNG. Foto: Marko Horban

Švédsky stôl

Proto

Víťazi Igor Zabel Award for Culture and Theory 2014. Foto: Barbara Zeidler

Cena Igora Zabela Igor Zabel, po ktorom je pomenované ocenenie pre kultúru a teóriu, bol významný slovinský kurátor a historik umenia (1958 – 2005). Vo svojej teoretickej a kurátorskej práci sa neúnavne dovolával dôsledného výskumu tých sociálnych, kultúrnych a politických spodných prúdov, ktoré mali potenciál pomôcť nám lepšie porozumieť modernému a súčasnému umeniu.

Asociácia, pomenovaná po tejto predčasne zosnulej osobnosti nielen slovinského umeleckého sveta – Igor Zabel Association for Culture and Theory – pracuje s jeho dedičstvom, ako aj podporou umenia, kultúrnej teórie a súčasných kuratoriálnych praxí vo všeobecnosti v strednej, východnej a južnej Európe. Cena oceňuje prácu kultúrnych protagonistov, ktorá je zasvätená prehlbovaniu a medzinárodnému šíreniu vedomosti o vizuálnom umení a kultúre v tejto oblasti. Kandidáti sú zväčša medzinárodnými kurátormi, umeleckými historikmi a teoretikmi, spisovateľmi alebo kritikmi, ktorí prichádzajú alebo žijú a pôsobia v týchto regiónoch a ktorých práca má na tieto oblasti reálny dosah. Do ceny nie je možné sa prihlásiť – laureát je vyberaný medzinárodnou porotou, ktorá je menovaná Nadáciou ERSTE a Asociáciou Igora Zabela pre kultúru a teóriu. Je zložená z troch členov – umelca, kurátora a teoretika, pričom podmienkou je, aby jeden z nich bol zo Slovinska. Víťaz získava 40 000 € následne sa oceňujú tri pracovné granty – každý v hodnote 12 000 € Dva pracovné granty sú udeľované komisiou, jeden laureátom. Prvé ocenenie bolo udelené v roku 2008 v Ľubľane, v rodnom meste Igora Zabela. V roku 2014 zasadli do medzinárodnej komisie moskovský filozof Keti Chukhrov (Moskva), umelec a architekt Apolonija Šušteršič (Ľubľana) a kurátor a zastupujúci riaditeľ mumok-u Rainer Fuchs. Odovzdávací ceremoniál sa uskutočnil večer, 6. novembra v budove Viedenskej Secesie, v prostredí dizajnovanom rakúskym umelcom Jozefom Dabernigom, s ktorým Zabel v rámci viacerých projektov úzko spolupracoval. Popoludní sa výhercovia prezentovali na konferencii v mumok-u, kde mala verejnosť v rámci platformy s názvom Continuing Dialogues možnosť získať vhľad do diela zúčastnených formou dialógou medzi víťazmi a členmi komisie.

Tento rok získala prvú cenu (40 000 €) Ekaterina Degot, aktuálne umelecká riaditeľka Akadémie umení sveta v Kolíne (Academy of

Arts of the World) a súčasne kurátorka, kritička a publicistka. Pracovný grant, udelený laureátkou, získal ruský aktivista, spisovateľ a prekladateľ Kirill Medvedev, za jeho vydavateľstvo Free Marxist Press. Komisia ocenila dvoch teoretikov, ktorých prax sa orientuje na preverovanie vzťahu medzi umením a politikou – teoretika Karla Císařa z Prahy a historika umenia Miklavža Komelja z Ľubľane.

Ocenením tohtoročnej víťazky vyslala cena jasný signál podpory niekdajšiemu ruskému disentu a jeho kultúrnej scéne. Ekaterina Degot bola ocenená za svoju interdisciplinárnu prácu ako kritička a kurátorka, ktorá sa primárne zameriava na socio-politické a estetické otázky, týkajúce sa Ruska a východnej Európy, siahajúc od historických avantgárd po súčasné umenie.

Jej posledné vyjadrenia k hosťovaniu a bojkotovaniu Manifesty 10 v Petrohrade si na medzinárodnom poli získali vysokú mieru pozornosti a významne prispeli k následnej diskusii. Kirill Medvedev, ktorého vydavateľstvo bolo ocenené pracovným grantom Ekaterinou Degot, je tiež známy pre svoj otvorený disidentský postoj.

Neziskové vydavateľstvo sa vníma ako edukačný projekt, promujúci súčasnú marxistickú a kritickú teóriu, politické umenie a poéziu. Publikácie a kampane razia históriu práce, socialistických a antifašistických skupín, ako aj žien, homosexuálov a minoritných hnutí. Miklavž Komelj je umeleckým historikom, poetom a prekladateľom, pôsobiacim v Ľubľane. Komelj bol ocenený za výskum vzťahov medzi umením a politikou a umenia a umelcov, ktorým sa dostáva malá pozornosť a sú prehliadaní. Komisia ocenila jeho štúdiu o umení produkovanom partizánmi počas druhej svetovej vojny v Slovinsku, s názvom How to Think Partisan Art? (2009) Partizánske umenie prezentoval aj v rámci permanentnej zbierky Moderna Galerija v Ľubľane.

Karel Císař je asistujúcim profesorom estetiky a teórie umenia na Vysoké škole umělecko-průmyslové v Prahe. Komisia ocenila jeho prácu teoretika umenia a kurátora s odôvodnením, že je založená na hlbokej citlivosti voči sociálnemu, kultúrnemu a politickému vývoju a ich vplyvu na kultúru a umenie v minulosti a prítomnosti.

Porota tiež ocenila jeho kurátorskú schopnosť kombinovať rozličné médiá, ako voľné umenie, fotografiu, film, literatúru, architektúru a dizajn.

V roku 2013 vydal český tranzit v spolupráci s Vysokou školou uměleckoprůmyslovou v Prahe a nakladateľstvom Quick brown fox jumps over the lazy dog publikáciu PROTO – Grafický design a současné umění, ktorá získala titul druhej Najkrajšej knihy roka 2013 v oblasti Vedecká a odborná literatura (kniha je z dielne grafických dizajnérov Petra Bosáka a Roberta Jansu). Editormi sú autori dizajnu Bosák a Jansa, spolu s prozaikom, esejistom a publicistom S. M. Blumfeldom. Ako napovedá samotný titul, publikácia má ambíciu mapovať súčasný grafický design s presahom do vizuálneho umenia. Je rozdelená do troch kapitol, pričom každá z nich reprezentuje rôzne situácie a konfrontácie prác autorov s inými východiskami, pochádzajúcimi z odlišných oborov. Na grafiku a dizajn sa v knihe nahliada z teoretickej roviny, vo forme rozhovorov a esejí od známych dizajnérov, grafikov, vizuálnych umelcov a teoretikov.

Medzi inými nechýbajú mená, ako Aleš Najbrt, Petr Babák, Karel Císař, Vít Havránek, Ondřej Chrobák, Jiří Kovanda, Tomáš Pospiszyl, Jiří Skála, Ondřej Slačálek alebo Václav Magid, všetko špičkoví odborníci vo svojom obore – či už viac na strane praxe a grafického dizajnu, alebo teórie a vizuálneho umenia. Prvá kapitola je zameraná na súvislosti medzi umeleckými intervenciami do verejného priestoru, inštitucionálnou kritikou a obecnejšie postojom autorov k spoločnosti. Druhá prezentuje príklady posunov zdieľania od formy k príjemcovi, keď nezrozumiteľnosť a nečitateľnosť sa stávajú témami samými o sebe, problematizujúcimi podstatu médií aj ľudskej komunikácie ako takej. V neposlednom rade sa kniha prirodzene zaoberá otázkami, či je grafik umelcom a umelec dizajnérom? Ak vás zaujíma problematika a teória vizuálnej kultúry súčasnosti ako takej, Proto o nej ponúka veľa relevantných podnetov na premýšľanie.

Foto: Anton Kajan

Kunsthalle Bratislava K 1. januáru 2014 bolo v Dome umenia na bratislavskom Námestí SNP zriadené Slovenské centrum vizuálnych umení, a to rozšírením zriaďovacej listiny Národného osvetového centra (ďalej len NOC). Činnosť centra mala byť financovaná z prostriedkov, ktoré boli v rozpočte NOC dovtedy vyčlenené pre chod Domu umenia. Takýto spôsob financovania umožnil ministerstvu kultúry zriadiť inštitúciu k určenému termínu, keďže ministerstvo financií nepovoľuje zriaďovať nové príspevkové organizácie. Slovenské centrum výtvarných umení malo byť zároveň platformou, ktorá by spájala dokumentačnú a výskumnú činnosť s výstavnou a edukatívnou. Dňa 1. januára sa tak Kunsthalle Bratislava legislatívne stala skutočnosťou, dnes teda od jej zriadenia ubehol jeden rok. Povereným riaditeľom novej inštitúcie sa Juraj Čarný, ktorý zotrval v pozícii do konkurzu, organizovaného Národným osvetovým centrom 2. júna 2014. Jediným prihláseným kandidátom bol poverený riaditeľ Juraj Čarný, ktorý na konkurze neuspel. Riaditeľka NOC poverila od 1. júla vedením Richarda Gregora, ktorý od apríla pôsobil v Kunsthalle na pozícii šéfkurátora. Ďalší konkurz na riadneho šéfa bratislavskej Kunsthalle sa konal s odstupom niekoľkých mesiacov – 24. novembra 2014, kedy kandidovali na pozíciu traja uchádzači – opakovane Juraj Čarný, Zuzana Jakalová a Roman Babjak. Komisia sa rozhodla pre Juraja Čarného. Výstavná prevádzka bola zahájená v septembri 2014 vernisážou historickej výstavy Paradox 90., venovanej umeleckej scéne 90. rokov minulého storočia. Výstavu pripravili kmeňoví zamestnanci KHB (Juraj Čarný a Richard Gregor) v spolupráci s externými kurátormi.

Po rozsiahlej rekonštrukcii sa sprístupnil aj priestor bývalého Diela na prízemí, dnes Kunsthalle LAB, určeného komornejším projektom, kde sa odprezentoval napríklad aj známy

Kunsthalle Košice rakúsky umelec Erwin Wurm. Okrem výstav KHB organizuje prednášky v rámci platformy Kunsthalle Klub (vo V-klube), ponúka lektorské služby a mediátorov, ako aj sprievodné programy k výstavám. V najbližších mesiacoch deklaruje ambíciu koncentrovať sa na aktivity dokumentačného a informačného centra, ktoré má byť ako Slovenské centrum vizuálnych umení otvorené ešte v tomto roku. V pláne je tiež spustenie webu, otvorenie knižnice, archívu a samotného dokumentačného centra.

Vstupné na výstavy do KHB je bezplatné, vďaka sponzorskému daru Tatrabanky.

Foto: Boris Vaitovič

Popri Kunsthalle Bratislava prešla svojím vývojom za uplynulý rok aj ďalšia z trojlístka slovenských Kunsthalle – konkrétne Kunsthalle / Hala umenia Košice. Nejde, ako v prípade bratislavského a žilinského ekvivalentu – o samostatnú inštitúciu: v súčasnosti je jedným z kultúrnych centier v správe príspevkovej organizácie mesta Košice K13 – Košické kultúrne centrá. Kurátor a historik umenia Vladimír Beskid, ktorý stál v čele HUK ako programový riaditeľ od jej založenia (a pôsobil ako umelecký riaditeľ celého projektu EHMK – Európske hlavné mesto kultúry 2013), zo svojej pozície začiatkom roka 2015 odišiel. Ako dramaturg pre vizuálne umenie tu naďalej pôsobí mladý kurátor Michal Štofa. V roku 2014 zrealizovala košická Kunsthalle rad pomerne veľkorysých výstavných projektov, konkrétne British Express – súčasné britské umenie po Warholovi,

s dielami umelcov ako Mat Collishaw, Jake and Dinos Chapman, Tony Cragg, Liam Gillick, Douglas Gordon, Mona Hatoum, Damien Hirst, Gillian Wearing a podobne. Nasledovala monografická výstava Petra Rónaia Len pre plavcov – rozsiahla prezentácia popredného slovenského multi-mediálneho umelca, retrospektívny zostrih jeho tvorby za takmer štyridsať rokov v maďarskom a slovenskom prostredí. Po Rónaiovi ovládla priestor bývalej košickej plavárne veľkovýpravná medzinárodná výstava Privátny nacionalizmus, iniciovaná maďarskou organizáciou Aproach Assotiation Pecs a ďalšími siedmimi kultúrnymi organizáciami zo Strednej Európy a Turecka. Výstava K-ART-A prezentovala súčasné umenie zo zbierok Maľopoľskej nadácie súčasného umenia v Krakove, výstava rakúskeho umelca Daniela Hafnera Modern Man zasa výsledok jeho rezidenčného pobytu Košice Artist in Residence – K.A.I.R. V roku osláv Slovenského národného povstania nasledovala výstava SNP, s príhodným prívlastkom Nepovinná výstava, kurátorov Martina Piačka a Radka Mačuhu, v spolupráci s Petrou Hanákovou a Alexandrou Kusou (SNG).

V septembri sa v HUK konal 2. ročník bienále medzinárodného festivalu zvukového umenia Sound City Days / Dni zvukov mesta. Nasledovala výstava významného českého konceptuálneho umelca Jiřího Kovandu (1953), ktorá bola zároveň jeho prvou retrospektívou na Slovensku vôbec. Október a november patrili prezentácii monumentálneho priestorového diela francúzskej umelkyne Elise Morin Waste Landscape, vytvoreného zo 60 000 kusov nepredaných, poškodených, ručne zozbieraných, vytriedených a pospájaných CD nosičov. Zatiaľ poslednými troma výstavami v Huk, ktoré trvali do februára 2015, boli samostatné výstavy Štefana Papča (Mohutnosti), Viktora Pivovarova (De Profundis) a Jána Zelinku (Re-Forma).

Svätopluk Mikyta: Zúčastiť sa, 2010

Foto: Peter Snadík

Kunsthalle Žilina Takto hodnotí rok 2014 v Novej synagóge / Kunst­halle Žilina jeden z iniciátorov projektu Marek Adamov: „Bol to tretí rok na stavbe, alebo štvrtý, ak počítame aj rok 2011, kedy sme už ‚tajne’ pracovali na prvých výskumoch a návrhoch architektúry. Stále sme ďaleko od dokončenia, ale polovica je už za nami. Podarilo sa získať generálneho partnera aj podporu ďalších väčších sponzorov a grantov – na jeseň 2014 sme zázrakom získali kľúčový grant EHP (Nórsko, Island, Lichtenštajnsko), vďaka ktorému sme ‚na krok’ od skutočného otvorenia (2016). Konečne sú na stavbe viditeľné aj iné zmeny okrem búrania, vypratávania, kopania, čistenia a betónovania, ako napríklad nová strecha, okná, dvere, podlaha a prvý kúsok zázemia v prístavbe infocentra, v ktorom sme začali s pravidelným mesačným usporadúvaním výstav Galérie Plusmínusnula. Tretí návrh rekonštrukcie od Martina Jančoka, ktorý sa konečne javí byť finálnym, tzv. half-white cube, je minimalistickou

a súčasne radikálnou ideou, v rámci ktorej sa bielou farbou zatrela spodná polovica synagógy, čím sa vytvorilo prostredie pre budúce výstavy. Súčasne sa tak podarilo zachovať celý originál stavby od Petra Behrensa. Vo veľkej sále boli dvere stále len pootvorené, hoci prvýkrát s veľkou trojmesačnou výstavou.

Rok 2014 priniesol aj zážitok s Danom Perjovschim a poučnú skúsenosť s ďalšími výstavami a akciami, ktoré sme inštalovali do jeho monumentálneho diela (Cena Oskára Čepana, Balík zo Zlína, koncerty…).

Priniesol veľkú podporu (a možno aj prílišné očakávania) zo strany verejnosti, sponzorov, kultúrnej obce… To všetko je ‚nákladom’, no zároveň úspechom, na ktorý si postupne zvykáme a ktorý nás motivuje pokračovať ďalej. ‚Nás’ uvádzam zámerne, pretože ide o kolektívny projekt a iniciatívu, ktorá spojila veľa ľudí najrôznejších disciplín a to je azda najväčším prínosom tohto dobrodružstva. Že sa to dá aj inak.“ (4. 2. 2015, mailom zo Žiliny do Bratislavy)

Arnold Peter Weisz-Kubínčan: Popíjajúci chlap za stolom, 1940 – 1944

Tekutá múza (alkohol a vizuálna kultúra) Modernisticky vzaté sú dejiny umenia prehliadkou –izmov – v roku 2014 predstavila SNG slovenskú verziu impresionizmu. Našu kultúru však tvoria a jej vizuál spoluurčujú aj iné, menej výtvarné a skôr zahanbujúce –izmy, napríklad alkoholizmus. Práve alkohol ako špecifický sklon a (ne)kultúrny faktor, ako múza i neduh je témou skôr ikonograficky poňatej výstavy, ktorá bude v Slovenskej národnej galérii inštalovaná do mája 2015. Tekutá múza, štruktúrovaná samotným materiálom do menších tematických celkov, akýchsi mini-výstav (bratislavské krčmy Antona Podstraského, východoslovenská moderna pri poháriku, zátišie s fľaškou, slovenská filmová krčma… a iné) predstaví alkoholizmus ako silne ambivalentný kultúrny fenomén. Uvidíme a predstavíme si – na materiáli, pokrývajúcom celé storočie – „chľast“ ako slasť či princíp tvorby, ale aj ako depresiu a sociálnu depriváciu.

Kto sa bojí Adama Budaka?

Hlavným kurátorom zbierok Národní galerie (NG) v Prahe sa v lete minulého roka stal Adam Budak (1966, Krakov). Jeho obsadenie vzbudzovalo podobné očakávania ako „nástup – nenástup“ riaditeľa Jiřího Fajta a že sa ním stane práve Budak sa viac menej „tušilo“.

Spolu s Fajtom chcú vytvoriť „novú identitu Národní galerie“, vrátane reštartu Veľtržného paláca a reštrukturalizácie odborného úseku.

Ambíciou je vytvoriť tím kurátorov a expertov, s ktorými by našli „spoločnú reč“. Kto je Adam Budak? Nesporne skúsený a fundovaný kurátor súčasného umenia, ktorý v tejto pozícii pôsobil napríklad v rakúskom Kunsthaus Graz am Landesmuseum Joanneum (2003 – 2011), alebo v Hirshhorn Museum and Sculpture Garden vo Washingtone (2011 – 2014). Pripravil množstvo výstav a projektov medzinárodného charakteru, medziiným aj expozíciu pre Poľský pavilón (2004) a Estónsky pavilón (2013) na Bienále v Benátkach. Spolupodieľal sa tiež na podobe prehliadky súčasného umenia Manifesta 7 (2008).

Skúsenosť s Prahou nadobudol v roku 2005, keď spolupracoval na Prague Biennale 1. Nie je to však jediná jeho skúsenosť s hlavným mestom našich susedov – po štúdiu na Jagelonskej univerzite v Krakove (divadelná veda) študoval filozofiu umenia a architektúry v Prahe na Central European University (CEU). Okrem nesporného odborného renomé je veľkým Budakovym pozitívom znalosť nielen medzinárodného, ale aj českého (a slovenského) umenia.

?

Foto: Aleksandra Vajd pre Artalk.cz, Kulatý stůl, fotené v Botanické zahradě Přírodovědecké fakulty Univerzity Karlovy v Prahe

Artalk.cz Odpoveďou českej výtvarnej scény na krízu printových médií bolo založenie a predovšetkým trvalý úspech dnes nesporne najpopulárnejších elektronických „novín“ o výtvarnom a vizuálnom umení – českého portálu Artalk.cz. Netrvalo dlho a „vypracoval se v etablovanou informační a komunikační platformu a stal se bez nadsázky prvním referenčním místem pro dění v českém i slovenském výtvarném umění i okolo něj”. Portál jestvuje od roku 2008 a najnovšie potvrdzuje svoj prirodzene česko-slovenský záber aj oficiálne: už vyše roka funguje jeho slovenská redakcia, o ktorú sa starajú Zuzana Janečková a Maja Štefančíková.

Svoj podiel na tom má i fyzická základňa v Brne.

Minulý rok sa udialo niekoľko ďalších zmien –

portál prešiel graficko-užívateľským faceliftom a prestáva „vychádzať“ populárna rubrika in_ margin MB, profesorky Mileny Bartlové, ktorá je nielen autorkou postrehu citovaného v úvode, ale aj knižného vydania artalkových textov Obrazy a události: komentáře ke zdejší vizuální kultuře 2010–2012. Naopak, objavil sa nový formát Kulatý stůl. Ako napovedá samotný názov, ide o rozhovor troch odborníkov s redaktorom na vybranú tému, ilustrovaný nečakane invenčnými fotografiami Aleksandry Vajd. PS: Tak nás napadá – pochválil niekto niekde Silviu Šeborovú za to, že počas materskej „dovolenky“ nielen vychovala dieťa ale aj založila Artalk?

Švédsky stôl

výstavám. Formát bol ostro sledovaný napriek rôznym vyjadreniam diskutujúcich v duchu, že ide o model „takí dvaja starí (…) chodia po výstavách a mudrujú“. Rezonoval najmä z dôvodu, že zmieňovaní historici umenia sa snažili o niečo viac, než len o kritiku súčasných slovenských výtvarníkov. Hrabušický s Mackom nebadane a naozaj originálnym spôsobom formulovali teóriu umenia, vysvetľovali, ako možno túto kategóriu chápať. A robili to hentak, čo nebolo hocičo. (V čase uzávierky sme sa dozvedeli, že formát „rozhovorov“ Hrabušického s Mackom pravdepodobne „prežije“, pre začiatok sa o to mala pričiniť Galéria Photoport – pozn. red.)

Voľné vstupné Aurel Hrabušický a Jozef Macko v SOGE, dielo Erika Bindera Kolem, 2014. Foto: Juraj Kováčik

hentak.sk Koncom roka 2014 zanikol pre finančné problémy portál hentak.sk (2013), ktorý bol založený s tými najlepšími úmyslami – propagovať súčasné slovenské umenie a povzbudiť jeho potenciálnych milovníkov. Od pôvodného úmyslu sa vyvinul ešte trocha inak – minulý rok sa z neho stalo asi jediné médium, v ktorom sa na Slovensku pestovala „čistá“ kritika výstav, diel – teda umenia, dokonca vďaka (elektronickému) médiu realizovaná prostredníctvom rozhovorov in situ (teda „na mieste“) – priamo vo výstavách súčasného umenia. To, že niečo tak samozrejmé bude v našom prostredí raritou, preukazovali mnohé internetové diskusie, najmä na margo rubriky kritických rozhovorov historikov umenia Aurela Hrabušického a Jozefa Macka, v rámci ktorých sa vyjadrovali k aktuálnym a práve prebiehajúcim

Foto: Filip Vančo

Začiatkom roka 2013 zaviedlo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky vo všetkých múzeách a galériách vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti voľný vstup v poslednú nedeľu v mesiaci. Že je „niečo vo vzduchu“ naznačila koncom roka 2013 Moravská galerie, ktorá po tvrdých vyjednávaniach so svojím ministerstvom zaviedla voľné vstupné do stálych expozícií. V januári 2014 umožnila Slovenská národná galéria vďaka daru J&T Banky voľný vstup do všetkých svojich expozícií v Bratislave a v Pezinku. K neobmedzenému prístupu k umeniu sa prihlásila aj Kunsthalle Bratislava, ktorá ho zaviedla po vzore niektorých zahraničných galérií. Vyhlásenie Slovenskej národnej galérie vzbudilo u niektorých obavy, že ju nebudú môcť navštevovať „bez pocitu hanby a poníženia“. Takto formulovaná výzva si našla 186 signatárov, pričom galéria možnosť zaplatiť si za vstupné nikdy nezrušila – návštevník sa mohol rozhodnúť. Napriek počtu signatárov využilo možnosť spoplatneného vstupného počas celého roka iba šesť platiacich návštevníkov (z ktorých dvaja „testovali“, či systém funguje).

A ako to bolo s výškami vstupného v roku 2014 vo svete? „Dospelý“ lístok: MoMA 19,25 €; Tate Modern (výstava) 18,41 €; Louvre 16 €; Rijksmuseum 15 €; Kunsthistorisches Museum 14 €; Albertina 11,90 €; Mumok 10 €; Danubiana 8 €; Zoya Museum Elesko 6 €; GMB 4 €; Nedbalka 4 € (káva alebo čaj v cene); SNG 3,50 €.

0E−!

Osobnosti slovenskej fotografie

Iniciatíva pre súčasné umenie Photoport priniesla v roku 2013 prvý z titulov edície Osobnosti slovenskej fotografie, ktorej knižné vydávanie iniciovala v spolupráci so Slovenskou národnou galériou a vydavateľstvom Slovart v roku 2013. Edícia vznikla s ambíciou prinášať verejnosti portréty známych i menej známych slovenských fotografov. Autormi jednotlivých titulov sú Aurel Hrabušický a Filip Vančo, ktorí sa rozhodli zmapovať biele miesta v histórii slovenskej fotografie a priblížiť verejnosti príbehy jednotlivých fotografov a ich tvorby. Ako prvý z titulov uzrel svetlo sveta Anton Podstraský, druhý Viliam Malík a tretí, aktuálny, vyšiel v rámci vianočného trhu na konci roka 2014 a prináša pohľad na tvorbu fotografa Jána Galandu. Ako väčšina novodobých slovenských fotografov nebol Galanda fotograf z profesie – živila ho práca bankového úradníka. Fotografovaniu sa začal venovať v prvej polovici 30. rokov minulého storočia, dokumentujúc voľno-časové aktivity ako cestovanie, turistiku, šport… Fotografie sa vyznačujú precízne vybudovanou náročnou kompozíciou. Počas početných pobytov v zahraničí dokumentoval spôsob života, ktorý bol na podstatne chudobnejšom Slovensku v tom čase skôr výnimočný, preto predstavuje jeho tvorba a jednotlivé zábery určitý, v našom prostredí unikátny, glamour style.

Foto: Agence Search

Najnavštevovanejšie múzeum sveta Aj v roku 2014 ním bolo parížske múzeum Louvre, s kvótou 9,3 milióna návštevníkov za rok, čím si udržalo prvenstvo v rámci najnav­ števovanejšieho múzea na svete. Sedemdesiat percent zisku zo vstupného získal Louvre vďaka zahraničným návštevníkom, najmä Američanom, Číňanom, Talianom, Britom a Brazílčanom, ktorý v roku 2014 dosahovali masívne čísla návštevnosti. Najvýraznejšou atrakciou múzea ostáva Da Vinciho Mona Lisa, v tesnom závese za ňou je mramorová socha okrídlenej bohyne víťazstva z obdobia antického Grécka Niké Samotrácka, ktorá sa po rekonštrukcii vrátila späť do expozície. Väčšina návštevníkov Louvre v roku 2013 bola mladších ako tridsať rokov.

Koncom júna 2014 sa múzeum pustilo do veľkého stavebného projektu „Pyramid“ Project, ktorý bude riešiť niekoľko najbližších rokov a ktorého zámerom je zlepšenie divákovej schopnosti vnímania (Improving visitor reception). V roku 1989 bola zahájená prevádzka pyramídy múzea Louvre architekta I. M. Pei, pôvodne navrhnutá pre „obsiahnutie“ 4,5 milióna návštevníkov. O dvadsať rokov neskôr však čísla návštevnosti vzrástli už na 10 miliónov, z čoho je, ako už bolo zmienené, 70 % turistov. Nekompatibilnosť kapacity spôsobuje značnú nepohodlnosť v rámci priestorovej prevádzky, ako sú dlhé rady a vysoká hlučnosť, čo komplikuje návštevníkom celkovú orientácu v priestore. Pyramid Project je prvým štádiom rozsiahleho úmyslu, zameraného na situovanie návštevníka späť do centra múzea a jeho stálych zbierok. Vstupné priestory budú reorganizované, logistické priestory ako predaj lístkov, šatne a sociálne zariadenia budú delokalizované na vonkajší obvod pyramídy, aby sa umocnil návštevníkov zážitok. Projekt koncipovali zamestnanci múzea v spolupráci s architektonickou firmou Search a ich cieľom je, aby ikonickej Napoleónovej hale navrátili jej pôvodnú funkciu ako miesta pre plánovanie ďalšej návštevy múzea tak, aby znovuzískalo svoju grandióznosť a vznešenosť, bez straty svojej architektonickej integrity.

Adriena Šimotová V máji 2014 zomrela známa česká umelkyňa Adriena Šimotová. Patrila medzi výrazných predstaviteľov umeleckej generácie šesťdesiatych rokov, originálnym spôsobom sa vyjadrovala v médiu papiera. Podieľala sa na výzdobe československého pavilónu na EXPO 58, po roku 1989 vyučovala na umeleckej akadémii v Salzburgu. Do svojej tvorby premietala osobné skúsenosti, radosti, ale aj bolesť z prežitých tragédií. V 60. rokoch maľovala lyrické obrazy.

Veľký zlom v jej osobnom i tvorivom živote pre ňu predstavovala smrť manžela, maliara Jiřího Johna. Vtedy opustila klasickú maliarsku techniku a ako základný výrazový prostriedok si zvolila priamy fyzický dotyk, prešla k inštaláciám a priestorovým realizáciám a zamerala sa na ľudskú figúru a tvár. Vytvárala krehké papierové sochy (odtlačky tváre, chodidiel a celého tela) a závesné reliéfy z mnohých vrstiev priesvitného alebo karbónového papiera.

Adriena Šimotová: Orant. 1987. Foto: Anton Kajan

Bienále Architektúry Bienále Architektúry v Benátkach V Benátkach prebehlo 14. bienále architektúry, ktorého kurátor Rem Koolhaas zvolil pre národné pavilóny jednotnú tému Absorbing Modernity 1914–2014, ktorá predstavovala výzvu k hľadaniu počiatkov modernej architektúry. Bienále bolo propagované ako veľkolepý projekt, čomu napovedala aj dĺžka jeho trvania, predĺžená takmer na pol roka.

Holanďan Rem Koolhaas (1944) je profesorom architektúry a urbanizmu na Harvarde a jeho kurátorská pozícia budila veľké očakávania.

Prednášky a expozície si mohli návštevníci prezrieť nielen v hlavných výstavných areáloch Guardini a Arsenale, ale aj na ďalších miestach v Benátkach. Bienále sa zúčastnilo 65 štátov a trvalo do 23. novembra 2014. Československý pavilón podľa zavedených pravidiel zaštítila minulý rok Česká republika, teda Národní galerie. Výsledná prezentácia však bola spoločným výstupom Slovákov a Čechov – ako to zachytil aj Tomáš Džadoň, prizvaný participujúci „československý“ umelec, v nápise nad vstupom do pavilónu – Slovacchiaceco.

Víťazným ateliérom, vybraným na realizáciu projektu pre bienále, bol ateliér KOLMO.eu, vedený Martinom Hejlom. Reagoval na tému histórie bývania, obsiahnuc všetky špecifiká tohto vymedzenia – od bytov, rodinných domov, po najslávnejšie vily. Sprievodným produktom Československej prezentácie bol obsiahly katalóg 2 × 100 mil. m2 Atomized Modernity – on architecture of large housing complexes in Czechoslovakia 1914–2014.

Foto: Berlin Biennale. Macuga Goshka, performance

Manifesta 10 Manifesta je putovné európske bienále súčasného umenia, ktoré sa každé dva roky koná v inej krajine (pan-regionálne), vzniklo v roku 1994 a minulý rok sa konal jeho jubilejný desiaty ročník. Od júna do konca októbra bola inštalovaná medzinárodná prehliadka diel súčasného umenia v Hermitage Museum v Petrohrade, ktorý má status hlavného mesta kultúry v Rusku a „brány na Západ“. Desiaty ročník mal ambíciu preskúmať nedostatky, navrhnúť spôsoby, ako z nich vyťažiť, a podnietiť osobnú estetickú skúsenosť v sociálnom „kotly“ návštevníkov. Už v náčrte konceptu prehliadky uviedol hlavný kurátor Kasper König, že výstava bude predstavovať skôr relatívne skromný počet umelcov, každého reprezentovaného niekoľkými dielami, než všeobsiahly prehľad diania na poli súčasného európskeho umenia. Medzi vystavujúcimi boli napríklad Francis Alÿs, Jospeh Beuys, Louise Bourgeois, Pavel Braila, Marc Camille Chaimowicz, Josef Dabernig, Marlene Dumas, Nicole Eisenman, Dominique Gonzales-Foerster, Thomas Hirschhorn, Maria Lassnig, Klara Lidén, Erik van Lieshout, Boris Mikhailov, Deimantas Narkevičius, Alexandra Sukhareva, Wolfgang Tillmans a ďalší.

Francis Alys: Draft for Lada Kopeika Project, 2014

Bienále v Berlíne Od konca mája do začiatku augusta sa v Berlíne konal ôsmy ročník Berlin Biennale For Contemporary Art, ktoré tentoraz kurátorsky zastrešil Juan A. Gaitán, kurátor kanadsko-kolumbijského pôvodu. Vznik bienále bol iniciovaný v roku 1996 Klausom Biesenbachom, zakladajúcim riaditeľom KW Institute for Contemporary Art v Berlíne a nadšencami z radov zberateľov a priaznivcov súčasného umenia.

Zatiaľ posledný ročník bienále prezentoval rad medzinárodných umeleckých pozícií, ktoré skúmali priesečníky medzi širšími historickými naratívami a životom jednotlivca.

Väčšina participujúcich umelcov vytvorila nové diela špeciálne pri príležitosti bienále, čo poukázalo na iné perspektívy historických vzťahov a aspektov. Výstava sa koncentrovala do štyroch výrazných berlínskych lokácií v západnom Berlíne a v Berlin-Mitte, konkrétne do Haus am Waldsee, Museen Dahlem – Staatliche Museen zu Berlin, KW Institute for Contemporary Art a Crash Pad c/o KW. Diela podliehali kurátorskej ambícii rozšíriť hranice umenia ako poľa sebareflexie. V rámci podobnej diskusie odolávajú svojej interpretácii cez optiku dejín umenia. Pôsobia tu predovšetkým v pozícii téz proti dnešným spoločenským a politickým funkciám obrazov, ako dominantných foriem reprezentácie. 8. berlínske bienále tak kládlo do popredia umelecký proces a vyzdvihovalo súčasné umelecké praktiky založené na rovnocennom výskume skutočnosti a mechanizmov jej reprezentácie. Zmyslom a účelom umenia nemá byť politická nadvláda, ale snaha vytvoriť proti-obraz, rozlišujúci pravdu a moc.

26. medzinárodné bienále grafického dizajnu v Brne Od júna do takmer konca októbra 2014 sa v Moravské galerii v Brne konal už 26. ročník medzinárodného bienále grafického dizajnu Brno 2014, ktorého koncepciu zostavili Radim Peško, Adam Macháček a Tomáš Celizna. Témou bolo vzdelávanie v oblasti grafického dizajnu a vizuálnej komunikácie. Prostredníctvom výstav, prednášok a sprievodných programov sa projekt zamýšľal nad tým, ako sa dnes grafický dizajn vyučuje, aké sú modely, metódy a prístupy jednotlivých pedagógov a škôl. Riešili sa otázky lokálnych rôznorodostí vzdelávacích prístupov, vplyv architektúry školských budov a vzťah medzi školským prostredím a následnou praxou. Medzinárodná prehliadka, ktorá je súčasťou bienále, kládla dôraz na študentské práce a tvorbu profesionálov tak nechala trochu bokom. Jedným z „vedľajších produktov“ bienále bol zborník textov venovaný vzdelávaniu v grafickom dizajne a vizuálnej komunikácii. Nutno zmieniť, že minuloročné bienále zaznamenalo rekordnú návštevnosť – celkový počet návštevníkov dosiahol 39 618 vstupov, čo znamená navýšenie o takmer deväť tisíc návštevníkov oproti minulému ročníku.

Foto: Ronald Tilleman

Znovuotvorenie Rijksmuseum

Meda Mládková V septembri 2014 oslávila Meda Mládková, známa mecenáška českého aj slovenského umenia 95 rokov. Mládková je zberateľkou umenia, zakladateľkou Nadácie Jana a Medy Mládkových. Zrekonštruovala pražské Museum Kampa a umiestnila doň svoju zbierku umeleckých diel, ktorých hodnota sa odhaduje na 30 miliónov dolárov (a stále rastie). Príbeh tejto ženy je hoden sfilmovania (minimálne knižne už vyšiel – titul Meda Mládková: Můj úžasný život od Ondřeja Kundru vydalo nakladateľstvo Academia v roku 2014). Od roku 1948 žila v exile, udržiavala však kontakty s miestnou – českou a slovenskou výtvarnou scénou a po roku 1989 sa vrátila do Československa. So svojím budúcim manželom, ekonómom Janom Mládkom sa zoznámila v roku 1955, keď ho prišla požiadať o finančnú pomoc nakladateľstvu, v ktorom pôsobila. Krátko na to sa rozviedla so svojím vtedajším partnerom a v roku 1956 začala študovať výtvarné umenie na parížskej L’École du Louvre pri Sorbonne. V rovnakom roku sa zoznámila s Františkom Kupkom, v tom čase v Československu odmietaným a vo Francúzsku nie príliš známym kubistickým maliarom. Jeho obrazy pre ňu znamenali zásadný obrat vo vnímaní moderného umenia a zaumienila si, že bude

jeho dielo propagovať. V priebehu rokov sa jej podarilo zhromaždiť najväčšiu súkromnú zbierku Kupkových diel na svete. V roku 1960 bol Mládek povolaný späť do Centrály medzinárodného menového fondu vo Washingtone, kam ho Mládková nasledovala, aby sa zaňho mohla vydať. Spolu so svojím mužom začala popri štúdiu americkej literatúry a umenia na George Washington University (a neskôr John Hopkins University v Baltimore) budovať zbierku umenia. Kvôli získaniu niektorých diel neváhali manželia prinášať aj osobné obete – aby napríklad mohli zakúpiť jedno z kľúčových Kupkových diel Katedrála, predali svoj dom v Georgtowne vo Washingtone. Až do roku 1989 nakupovala Mládková diela českých umelcov, ktorí za normalizácie nemohli vystavovať. Zbierka manželov bola v roku 1987 vystavená v Hirschhornovom múzeu moderného umenia vo Washingtone. Jan Mládek umrel štyri mesiace pred 17. novembrom 1989. Meda Mládková odišla do Prahy, aby sa zapojila do aktivít Občianskeho fóra a zároveň preskúmala možnosti presunutia svojej zbierky do Čiech.

Po takmer desiatich rokoch neúnavného úsilia sa jej v roku 2000 podarilo získať schátralé budovy Sovových mlynov na pražskej Kampe, ktoré zrekonštruovala za účasti renomovaných umelcov a architektov, ako Marian Karel, Dana Zámečníková, Václav Cigler či Josef Pleskot.

Budovy prenajalo Museu Kampa hlavní město Praha na 99 rokov a získalo tak mimoriadne cennú zbierku moderného stredoeurópskeho umenia. Všetko najlepšie, pani Meda!

Foto: Jindřich Nosek

Po desiatich rokoch rekonštrukčných prác za 375 miliónov eur sa 13. apríla 2013 otvorila vynovená budova amsterdamského Rijksmusea, jednej z najprestížnejších umeleckých inštitúcií sveta.

Stavba z 19. storočia prešla dôkladnou renováciou, kompletne novú podobu dostala aj expozícia osemtisíc umeleckých diel, inštalovaných v osemdesiatich na to uspôsobených priestoroch.

Ide o najväčšiu premenu historickej budovy na moderné múzeum v dejinách. Zároveň pôjde o zatiaľ prvú z popredných národných výstavných inštitúcií sveta, ktorá bude otvorená 365 dní v roku. Rekonštrukciu mala na starosti španielska firma Cruz y Ortiz Arquitectos, ktorej návrh prestavby si získal pozornosť najmä otvorením dvoch vnútorných krídiel múzea, pristavaných po druhej svetovej vojne, do veľkého átria. Potešilo aj logistické riešenie priestoru popri zachovaní čistej historickej architektúry. Do interiérov sa vrátili viaceré opulentné ornamenty pôvodného architekta Pierra Cuypersa. Nový interiér navrhol parížsky architekt Jean-Michel Wilmotte, známy aj svojimi realizáciami pre parížsky Louvre.

V Rijksmuseu spojil historickú vznešenosť s moderným dizajnom, okrem iného zaviedol nový systém osvetlenia so 750-tisíc LED svetielkami, ktoré zaručujú dojem denného svetla. Slávnostné znovuotvorenie múzea po celom desaťročí rekonštrukčných prác bolo patrične veľkolepé a efektné. Prebehlo navyše za účasti kráľovnej Beatrix, pričom šlo o jej poslednú verejnú aktivitu – niekoľko týždňov na to po 33. rokoch vlády abdikovala.

J á n

V a s i l k o

I v a n J a r o M a r e k

f e b r u á r

C s u d a i V a r g a

K v e t á n 2 0 1 5

m á j j ú n

s e p t e m b e r

kto-odkiaľ-kam V novembri 2013 opustil miesto šéf-dražiteľa Sotheby´s Tobias Meyer, ktorý bol verejne známou tvárou, spájanou s aukčným domom, bezmála po dve dekády. V rámci svojej kariéry vydražil napríklad Munchov Výkrik za takmer 120 miliónov dolárov, alebo Warholovu sieťotlač Silver Car Clash (Double Disaster) za 104,5 milióna dolárov. Spoločnosť opustil na základe vzájomnej dohody, pričom sa rozhodol pre zmenu vo svojej kariére a prácu s umením z pozície súkromného predajcu.

V predvianočnom období asi najviac zarazila správa, že historik umenia a kurátor Vladimír Beskid, ktorý pôsobil na poste umeleckého riaditeľa projektu Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013, v Košiciach končí. Vedenie projektu K13 (K13 vznikla ako netradičný model, ktorý zastrešuje štyri veľké investičné projekty: Kunsthalle, Kulturpark, výmenníky a amfiteáter) mu ponúklo miesto výstavného dozoru alebo zvukára, nakoľko s umeleckým riaditeľom už nepočítajú – nepotrebujú ho (podľa vyjadrení aktuálneho vedenia). Preto koncom februára 2015 Beskid z Košíc definitívne odišiel. V rámci svojich ďalších plánov zvažuje ponuky z domova i zo zahraničia.

Rostislav Koryčánek bol v máji 2014 zvolený na post dekana Fakulty architektúry Vysokého učenia technického v Brne (VUT). Hoci profesne nie je architektom, ale historikom umenia, ktorý v rokoch 2007 až 2013 viedol brnenský Dom umenia, architektúrou sa zaoberá v širších súvislostiach – intenzívne sa venoval napríklad českej architektúre v nemeckom Brne, pôsobil ako šéfredaktor architektonického časopisu Era 21, zrealizoval projekty Sochy v ulicích alebo Brněnský architektonický manuál. Do funkcie dekana však nenastúpil a prijal miesto v Moravské galerii. Dôvodom zvratu bol fakt, že sa proti jeho menovaniu postavila časť akademickej obce, na základe čoho rektor VUT Petr Štěpánek odkladal Koryčánkovo menovanie do funkcie takmer štyri mesiace. Prípadné ďalšie čakanie na menovanie by bolo pre Koryčánka ďalej neprípustné. V Moravské galerii v Brne dnes pôsobí ako vedúci Metodického centra (CENS), kurátor Jurkovičovej vily a Rodného domu Josefa Hoffmanna.

Od 1. apríla 2014 má Moravská galerie v Brne nového šéfkurátora, ktorým sa stal Ondřej Chrobák, pôsobiaci v inštitúcii od roku 2011 ako kurátor a vedúci Národného metodického centra pre prezentáciu a recepciu výtvarnej a vizuálnej kultúry v múzejnom kontexte (CENS). Historik umenia a kurátor vyštudoval dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovy. V rokoch 2009 až 2011 zastával post šéfredaktora v Galerii středočeského kraje – GASK. Od roku 2000 do roku 2008 pôsobil ako kurátor Zbierok grafiky a kresby v Národní galerii v Prahe. V súvislosti s jeho nástupom do funkcie predstavila Moravská galerie aj Střednědobou koncepci rozvoje Moravské galerie pre roky 2014 až 2018, na ktorej sa Chrobák podieľal ako jeden z autorov. Jej súčasťou bolo aj otvorenie kníhkupectva ArtMap a kaviarne MORGAL, oboch v Miestodržiteľskom paláci.

V čele Národní galerie v Prahe stojí od 1. júla 2014 Jiří Fajt. Menovaný bol rok pred svojím nástupom vtedajšou ministerkou kultúry Alenou Hanákovou. Zúčastnil sa dvoch konkurzov, ktoré boli zamerané na výber nástupcu dlhoročného riaditeľa Národní galerie (NG) Milana Knížáka (1999 – 2011), ktorého bol Fajt veľkým kritikom. Obaja sa viac ako tri roky súdia. Fajt sa špecializuje na stredoveké umenie, je autorom celého radu publikácií, editoval niekoľko zborníkov a výstavných katalógov. K jeho najznámejším výstavným projektom patrí Magister Theodoricus, dvorný maliar cisára Karla IV. – výstavu hostil v druhej polovici 90. rokov Anežský kláštor, alebo Karel IV., cisár z Božej milosti, ktorá vznikla v roku 2005 pre Metropolitné múzeum v New Yorku, s reprízou o rok neskôr na Pražskom hrade. Autorsky sa podpísal aj pod projekt Europa Jagellonica, ktorý bol vystavený v roku 2012 v Galerii Středočeského kraje – GASK a následne vo Varšave a Postupime.

V pozícii riaditeľa Moravské galerie v Brne funguje od 1. apríla 2014 Jan Press, ktorý tak nastúpil na miesto Marka Pokorného, ktorý po osemročnom pôsobení na čele galérie rezignoval. Marek Pokorný bol na jeseň 2013 zvolený za riaditeľa / umeleckého manažéra novej Galerie města Ostrava, tzv. PLATO. Novým riaditeľom známeho Muzea umění Olomouc sa 1. apríla 2014 stal Michal Soukup.

Soukup do zvolenia do funkcie pôsobil ako vedúci zbierkového a expozičného odboru a tiež

zástupca riaditeľa, ktorým bol Pavel Zatloukal.

Ten svoje miesto opustil po 23 rokoch a symbolicky v deň, keď v múzeu skončil jeden z jeho najvýznamnejších výstavných projektov Od Tiziana po Warhola. Olomoucké Muzeum umění spravuje vyše 200 000 zbierkových predmetov, v čom sa – čo do počtu – radí hneď za Národní galerii v Prahe. Krátkodobými a strednodobými výstavami, ako aj dlhodobými expozíciami predstavuje výtvarnú kultúru od najstarších dôb po súčasnosť v troch objektoch – v Arcidiecéznom múzeu Olomouc, Arcidiecéznom múzeu Kroměříž a v Muzeu moderního umění Olomouc.

Za nového rektora Akademie výtvarních umění v Prahe na funkčné obdobie 2014 – 2018 bol zvolený Tomáš Vaněk. Do svojho menovania pôsobil na škole ako predseda akademického senátu a vedúci ateliéru intermediálnej tvorby. Ako rektor začal svoje povolanie vykonávať v apríli 2014. Na Akademii výtvarných umění sám v 90. rokoch študovalv pod vedením vtedajšieho rektora Milana Knížáka. V roku 2010 sa tam vrátil ako vedúci ateliéru Intermedia 3 a posledné tri roky pôsobil ako predseda akademického senátu. Okrem otvorenejšieho vedenia školy boli jeho predsavzatiami naďalej ostať učiteľom aj aktívnym tvorcom. Vaněk sa radí k známym českým konceptuálnym umelcom, v roku 2001 získal Cenu Jindřicha Chalupeckého, vystavoval na desiatkach výstav doma i v zahraničí, vrátane svetoznámej prehliadky súčasného umenia Manifesta 8 v roku 2010. V Prahe ho zastupuje galéria Hunt a Kastner Artworks.

Na jeseň 2014 začala v Prahe fungovať súkromná umelecká vysoká škola Art & Design Institut, na čele s rektorom Milanom Knížákom, niekdajším riaditeľom Národní galerie v Prahe. Škola získala akreditáciu na štyri roky, pričom o ňu musela žiadať opakovane; je to však po dlhšej dobe prvá súkromná vysoká škola, ktorej bola v Čechách udelená. Inštitúcia ponúka bakalárske vzdelanie so zameraním na výtvarné umenie. Výučba študentov začala na jeseň 2014, cena školného za semester je 35 000 českých korún, čo je zhruba 1 260€. Ako sa vyjadril Knížák, škola by mala pripravovať nie len umelcov, ale aj expertov pre trh s umením či pracovníkov múzeí a galérií. Okrem Knížáka sa na výučbe podieľajú aj iní výtvarníci, napríklad František Hodonský či Miloš Šejn.

UMENIE NA HLAVE / PROCEDURES FOR THE HEAD Poľské súčasné umenie / Polish Art Today Kurátor: Sebastian Cichocki

Oskar Dawicki, Tears of Joy, 2014, video, 3’17” (detail) courtesy of the artist and Raster Gallery

Paweł Althamer & Paulina Antoniewicz & Jacek Taszakowski, Ewa Axelrad, Mirosław Bałka, Wojciech Bąkowski, Piotr Bosacki, Paweł Bownik, Olaf Brzeski, Rafał Bujnowski, Oskar Dawicki, Wojciech Doroszuk, Mikołaj Grospierre, Aneta Grzeszykowska, Aneta Grzeszykowska & Jan Smaga, Łukasz Jastrubczak, Ewa Juszkiewicz, Magdalena Karpińska, Tomasz Kowalski, Agnieszka Kurant, Milena Korolczuk, Zbigniew Libera, Goshka Macuga, Marcin Maciejowski, Honorata Martin, Krzysztof Mężyk, Gizela Mickiewicz, Katarzyna Mirczak, Anna Molska, Mikołaj Moskal, Witek Orski, Sławomir Pawszak, Agnieszka Piksa , Agnieszka Polska, Katarzyna Przezwańska, Wojciech Puś, Karol Radziszewski, Joanna Rajkowska, Bianka Rolando, Wilhelm Sasnal, Maciej Sieńczyk, Janek Simon, Slavs and Tatars, Łukasz Surowiec, Monika Szwed, Iza Tarasewicz, Mariusz Tarkawian, Aleksandra Waliszewska, Jakub Woynarowski, Jakub Julian Ziółkowski, Anna Zaradny, Artur Żmijewski

„Výstavu súčasného poľského vizuálneho umenia pripravilo pre KHB Múzeum moderného umenia vo Varšave. Predstaví vyše 50 autorov bez generačného obmedzenia, od klasikov až po najmladších, mnohí z nich sú stálicami na medzinárodnej scéne. Výstava je prvým rozsiahlym medzinárodným podujatím Domu umenia/Kunsthalle Bratislava, pričom poľské aktuálne umenie u nás v tomto rozsahu dosiaľ nikdy nebolo predstavené. Projekt potrvá štyri mesiace, počas ktorých chceme okrem kurátora a jeho spolupracovníkov pozývať k prednáškam a diskusiám viacerých poľských kunsthistorikov, riaditeľov múzeí, kritikov a zberateľov tak, aby boli témy výstavy priebežne prehlbované a reflektované aj sprievodnými aktivitami,“ šéfkurátor Domu umenia/Kunsthalle Bratislava Richard Gregor.

UMENIE NA HLAVE/Poľské súčasné umenie je pokračovaním výstavy Čo vidieť prezentovanej v Múzeu moderného umenia vo Varšave (2014). Bola to prvá rozsiahlejšia prezentácia poľského umenia za posledné desaťročie, ktorá sa zamerala na najdôležitejšie práce, prístupy a témy výtvarných umelcov v Poľsku. Kurátori varšavskej výstavy – Sebastian Cichocki a Łukasz Ronduda si zámerne vybrali konzervatívny formát umeleckého salónu, pričom ťažisko presunuli z výstavných experimentov na samotné umelecké diela. Bol to zároveň aj pomerne nezvyčajný salón – kritický, emancipačný, psychadelický, často aj brutálny, perverzný, sebavedomý a viacvýznamový.

Obidve výstavy – ako varšavská, tak aj bratislavská – slúžia ako sprievodcovia, ktorí ukazujú smerovanie aktuálnych umeleckých javov a sú určené širokému okruhu prijímateľov, ktorí sa zaujímajú o súčasnú kultúru. Vznikli v špecifickej chvíli – niekoľko rokov po stabilizácii pozície poľského umenia na medzinárodnej scéne a zároveň v čase viditeľnej profesionalizácie (a radikalizácie) inštitúcie umenia.

Názov výstavy UMENIE NA HLAVE/Poľské súčasné umenie bol prevzatý zo série umeleckých performancií v 70. rokoch, ktorých autorom je neoavantgardné duo KwieKulik (Zofia Kulik a Przemysław Kwiek). Umelci tvorili výtvarné diela na svojich hlavách a hlavách modelov či umelcov. Poukazovali na prvky hry, procesu, prepojenia medzi divákom, umelcom a umeleckým materiálom charakteristickým pre nové umenie.

Výstava je prehliadkou nielen metód modelovania sveta prostredníctvom umenia, ale aj chápania a predstáv (alternatívnych) skutočností, stratégie budovania vzťahov s minulosťou a anticipovania budúcnosti. Varšavská výstava poukazovala na to, čo je na poľskej umeleckej scéne aktuálne, pričom umelecké diela a javy boli zoskupené tak, aby vytvorili naráciu.

Bratislavská výstava je založená na intuitívnejších a formálnejších vzťahoch medzi vybranými dielami a poukazuje na temný, obrazotvorný prvok v poľskom umení.

27. február - 28. jún 2015 Dom umenia/Kunsthalle Bratislava Nám. SNP 12, Bratislava www.kunsthallebratislava.sk www.facebook.com/DomUmeniaKunsthalleBratislava ST – PO: 12.00 – 19.00, PI: 12.00 – 21.00, UT: voľný deň Vstup voľný

S finančnou podporou

Generálny partner

Zriaďovateľ Slovenského centra vizuálnych umení

Partner

Partner

Bind

er

Fotenie protagonistov prebehlo v ateliéri (Ľubomír Ďurček navrhol, aby si každý priniesol predmet miesto preslovu), kde bola inscenovaná situácia, podobná tej počas nahrávania rozhovoru. „Ak fotograf z toho urobí surrealistický výjav, či dadaistickú show, bude mi to jedno.“ (pozn. L.G.)

k e č r u Ď

Pripravila: Lucia Gavulová Foto: Peter Spurný; Aukčná spoločnosť SOGA; archív autorov

Binder / Ďurček

Ľubomír Ďurček: Pieninský hieroglyf, 1990

Erik Binder (1974), predstaviteľ strednej generácie a Ľubomír Ďurček (1948), jeden z najvýraznejších konceptuálnych slovenských umelcov. Myšlienka ich vzájomného dialógu vznikla na júlovej vernisáži výstavy Dve krajiny v Slovenskej národnej galérii.

Erika Bindera na výstave zaujali niektoré Ďurčekove diela a pýtal sa ma na ne. Navrhla som, nech sa na ne opýta priamo autora. Po súhlase oboch sme sa o niekoľko dní neskôr stretli v jedno mimoriadne horúce júlové popoludnie v klimatizovanej cukrárni a zapli diktafón.

Nečakajte klasickú štruktúru interview, kde sa jeden pýta a druhý odpovedá – tá napokon ani nebola zámerom. Ide viac-menej o nezáväznú konverzáciu dvoch umelcov, predstaviteľov nie len celkom odlišných generácií, ale aj odlišných prístupov k tvorbe a spôsobov vyjadrenia.

Rozprúdila sa spontánne od prvého momentu stretnutia (hoci pôvodná myšlienka bola, že „to prvé“ sa bude niesť iba v znamení zoznámenia sa a rozhovor natočíme niekedy začiatkom jesene, keď bude menej teplo)

(po ceste do klimatizovanej kaviarne) Erik Binder K tomuto stretnutiu prišlo zhodou okolností. Na výstave Dve krajiny som si pozeral váš Pieninský hieroglyf (1990 – pozn. L.G.) , ktorý vo mne vzbudil zvedavosť a otázky. Napríklad ako dielo vzniklo, kde sa fotilo, aký k nemu máte postoj. Opýtal som sa na to pri jednom stretnutí Lucie a o pár dní mi volala s ponukou tohto rozhovoru. Trochu som sa pred stretnutím pripravoval a na internete som narazil na text, v ktorom sa Mira Keratová (kurátorka a teoretička – pozn. L.G.) zamýšľa nad tým, do akej miery môžu súčasné alebo mladšie generácie zdieľať pocit socializmu, dobový kontext a podobne. V danom texte sa zmieňujete o slobode.

Téma dnešnej doby mi však príde skôr opačná: otroctvo – do istej miery žijeme v ekonomickom otroctve. Vaša tvorba má šancu komunikovať a má istú výpovednú hodnotu aj napriek dobe, v ktorej vznikla. Je stále súčasná. Napríklad ako stojíte na rohu Amerického a Sovietskeho námestia (Roh. 9. mája 1987.; dnes Amerického a Odborárskeho námestia – pozn. L.G.), tá vec má stále aktuálne posolstvo. Ľubomír Ďurček Príliš veľa podnetov na úvod, až sa v tom začínam strácať. Hovoríte o tom, že mladá generácia už nezažila to, čo my a je odkázaná na naše svedectvo. Jeden druh tohto svedectva je živý styk, kontakt, živá komunikácia a druhý môže byť umenie alebo diela, prostredníctvom ktorých môže táto komunikácia prebiehať. Otázka je, či a nakoľko je to vôbec možné, hoci tvrdíte, že niektoré moje veci u súčasnej generácie rezonujú. Áno, mám pocit, že stále „vysielajú“... Možno nie všetky, ale videl som viacero, ktoré stále „fungujú“. Viem si ich predstaviť aj v starom kontexte, ale majú svoj odkaz aj v tomto novom – súčasnom.

Napriek koncentrácii na tú-ktorú konkrétnu situáciu som sa vždy usiloval, aby bola univerzálna, aby to bolo niečo, čo prekračuje doby.

Keby to bola len nejaká spontánna reakcia alebo sekundárna odpoveď na politickú alebo sociálnu situáciu, nemalo by to pre mňa hodnotu. (po príchode do klimatizovanej kaviarne) Fantastický vzduch!

Až taký... tatranský :) Chcel by som sa ale vrátiť k tým hieroglyfom, ako ste sa po ich vzhliadnutí na výstave v SNG zaujímali o to, kde a ako vznikli... V názve je uvedené Pieninský hieroglyf. Boli to teda Pieniny.

Skôr ma zaujímal kontext toho, ako vznikli.

Pripomína mi to totiž, vychádzajúc z pohybu, zachyteného na fotografiách, napríklad aj súčasný tanec, nejakú svojráznu jogu, znaky tela...

Keď v SNG vyberali diela na výstavu Dve krajiny, komunikoval som s Aurelom Hrabušickým (kurátor Zbierky fotomédií v SNG – pozn. L.G.), ktorý ma svojou otázkou vyprovokoval k napísaniu jednej strany o Pieninskom hieroglyfe.

Tak som si jednak vybavil minulé udalosti, ujasnil predmet jeho otázok. V rámci textu som zo slovníka vypísal aj definíciu slova hieroglyf.

Vieme, že je to označenie gréckeho pôvodu pre druh obrázkového písma, ale používa sa aj ako synonymum pre tajuplný a nezrozumiteľný znak. Na druhej strane je ale hieroglyf napríklad aj geologický termín – označuje nepravidelnosť na vrstvových plochách pieskovcových alebo bridlicových vrstiev. V roku 1990 alebo 1991 som viedol Konzultačné stredisko pre amatérskych výtvarníkov na Rozkvete. Aurel Hrabušický tam robil metodika. Pripravili sme letné sústredenie pre amatérskych výtvarníkov. Nešlo v ňom o klasickú maľbu, ako v prípade sústredení, ktoré viedol Koller (Július Koller 1939 – 2007, slovenský konceptuálny umelec, súputník Ľubomíra Ďurčeka – pozn. L.G.) a ktorých som sa niekoľko rokov tiež zúčastňoval, ale o stretnutie výtvarníkov pracujúcich v rôznych médiách, ako boli fotografia, video a podobne.

Vybavenie bolo samozrejme zúfalé, mali sme len klasickú kameru a napokon sa v podstate len fotilo. Bývali sme na chate blízko pri československo-poľskej hranici. Zrealizoval som tam aj niekoľko vecí akčného charakteru. Napríklad Hranicu (1990 – pozn. L.G.). Zo štátnej tabule som prebral červený znak, „preniesol“ ho na tričko a posadil sa do centra štvorcov – infografiky na

pristávacej ploche vrtuľníka – takmer v jogínskej polohe. Za mnou bol odparkovaný Ikarus.

Potom som robil akciu, na ktorej názov si už nespomínam, v noci, na ceste, ktorá nemala stredový pás. Kráčal som po nej a na každom metri som na stred položil jednu horiacu sviečku.

Následne som tam priviedol ľudí. Vznikol veľmi zaujímavý obraz – svetlo sviečok osvetľovalo v podstate celú krajinu, bolo ich veľké množstvo. Každú sviečku som postupne ticho zahasil a hodil do mikroténového sáčku, až sa všetko ponorilo do tmy. Sáčok som mal pripevnený o bok, nad svetlom prevládli zvuky v tme, vznikal určitý rytmus šuštania a búchania, a keď sme sa priblížili k prvej pouličnej lampe (lebo to bol absolútne temný úsek), kde už začínal rajón chaty, v tichosti som zmizol. Moje publikum som tam nechal. Boli to len také hry, jednoduché, pre účastníkov sústredenia. Pieninský hieroglyf bol už určený pre všetkých obyvateľov chaty. Veranda, na ktorej sa fotil, mala dlažbu zo štvorcového obkladu. Pozadie tvorila hora, obnažená hornina kopca, posledného pohoria na slovenskej strane, druhá strana bola už poľská. Nezalesnená časť kopca mi svojím tvarom pripomínala Českú republiku. Bolo to obdobie, keď už Slovenská a Česká republika žili delením. Na fotografiách to môže vyzerať, že som tancoval, akoby som ukazoval nejaké tanečné figúry... Ale syntax bola daná tým, že som sa postavil na jednu dlažobnú kocku, pokúšal sa v nej zotrvať a hľadal najkrajnejšiu polohu svojho tela, vytočenú po osi. Tak vzniklo deväť figúr na pozadí „mapy“ Česka – Pieninský hieroglyf.

Slovensko už tam chýba. Rozhovoril som sa o viacerých veciach preto, lebo pri písaní textu som si uvedomil, že všetky súvisia so situáciou v krajine, ktorú sme prežívali. Primárne však šlo o tie figúry, ale s pozadím hory v tvare Česka som tú situáciu pociťoval ako jedinečnú. Fotil som to zo statívu starým Flexaretom, takže to nie je až také ostré.

Vnímam tam až určité jogínsko-egyptské východiská... Aké sú vaše inšpiračné alebo filozofické zdroje?

Jogu necvičím, ale zaujímam sa o ňu. Priťahujú ma východné a ázijské kultúry, to je jasné.

Určitý zenový prístup je tam citeľný. Napríklad aj v zmieňovanej akcii so sviečkami, ako ste všetkých účastníkov nechali v tme a odišli.

Nepríde mi to len ako hra, ale ako niečo viac.

V súčasnosti je živý kontakt s umením tohto typu akoby istým luxusom. Ľudia si dnes často krát len pozrú veci na internete, alebo fungujú v duchu „filozofie“ predávam, teda som...

Prevláda virtuálny kontakt oproti živému kontaktu, osobnému.

Nedávno som čítal rozhovor so slovenským choreografom pôsobiacim v New Yorku, ktorý hovoril o tendencii zániku záležitostí typu Metropolitná opera. Hoci funguje na báze sponzoringu. Veci sa jednoducho menia, táto generácia odchádza. Možno sa tým opäť otvorí priestor pre aktivity tohto intímneho, osobného typu.

Umožňuje to stav súčasnej spoločnosti, to, kam sa dostala. Oslobodila sa od ideológie, ktorá do veľkej miery určovala životy ľudí, ich prežívanie času. Takže myslím si, že áno, tá možnosť sa otvára. Bohužiaľ, na Slovensku to ide veľmi pomaly.

Alebo našťastie! Niekedy som toho názoru, že Slovensko je „šťastným spôsobom retardované“.

A tá retardácia je do určitej miery ochranou, umožňujúcou predvídať, čo nás čaká – keďže v rámci časového oneskorenia, na ktoré sa často

Binder / Ďurček

sťažujeme, k nám všetko prichádza pomalšie. priemyselnej výroby pominula. Keď som si Ak ale človek tie pohyby pozoruje, môže veci v minulosti vzal ktorúkoľvek knihu a otvoril ju, lepšie predvídať. krásne „sadla“ na stôl, mohol som si oprieť ruku Filko a Mlynárčik (Stanislav Filko – 1937, Alex a čítať. A teraz to urobí toto. To nie je kniha – to Mlynárčik – 1934, ďalší zo silnej generácie sloje niečo strašné! venských konceptuálnych umelcov s ťažiskom Keď na to pozerám, napadá ma jeden fenomén, tvorby v 60. a 70. rokoch – pozn. L.G.) svojho ktorý už nejakú dobu skúmam a interne si ho času priamo nadviazali na trendy vo svete. nazývam estetika ekonómie. Označuje niečo, Otázka však je, či bude znova nasledovať takýto v čom aktuálne žijeme, čo nás obklopuje. Uveskok. Obávam sa, že skôr nie. Že držíme krok diem príklad: máme budovy, ktoré sa tvária so svetom, ale sme tým skôr brzdení. Spomeveľkoryso (napríklad Tri veže). Zvonku vyzerá niem investigatívneho novinára Martina Daňa. všetko tip-top, ale prejdete za budovu a parkoNeviem, či poznáte jeho združenie Ginn. Žiaden visko je doslova nepoužiteľné – natlačené na politik ho už nemá rád. Robí videá a je v podstamalom priestore, nepraktické. Veci fungujú te financovaný len z darov.

Konfrontuje sa s mocou.

A spomeniem aj jedného farmára, na meno si už nespomeniem, ktorý žije na východnom Slovensku.

V rámci obrábania pôdy sa inšpiroval starými ázijskými kultúrami, konkrétne spôsobom obrábania pôdy alebo siatia obilia smerom do špirály – na rozdiel od našich dlhých a úzkych polí. Založil si farmu, ktorá prosperuje, je ekologická (v strede kruhového poľa je pohyblivé rameno, ktorým orie, seje, polieva...).

Vytvoril societu, prednáša, robí osvetu a má okolo seba ľudí, ktorí sú vzájomne prepojení. Predstavme si to v kontraste k veľkej spoločnosti piatich miliónov ľudí (Slovensko), ktorí raz za štyri roky idú k voľbám... ...a môžu si vybrať, či sa obesiť alebo zastreliť... ...pričom žiadna osobná komunikácia s poslancami de facto nejestvuje, jedine ak je to kamarát, možno vtedy.

Farmár má na rozdiel od toho okolo seba ľudí, s ktorými komunikuje a vytvá- Ľubomír Ďurček: Roh 9. mája, 1987 rajú dobrú energiu. Spomenul som teda dvoch ľudí a myslím si, že takto sa na efekt, aby sa viac predalo. Na jednej strane rodia ďalší a ďalší, ktorí už rezignovali na to, čo sa teda tvária luxusne, na druhej majú práve v súčasnom systéme prevažuje. Ale systém to pre túto ekonomickú efektnosť istú estetiku, zároveň umožňuje, robiť niečo takéto, čo je dobktorú nepovažujem za krásnu, ale skôr za prejav re. Myslím, že práve toto je nádejou. Lokalita určitej ekonomickej úzkoprsosti, ktorá je nám a osobný styk, niečo podobné ako v 60. rokoch. podsúvaná tak, aby sme uverili, že je to úžasné.

Príklad – dnes už nepotrebujem distribučné Myslím, že pojmy estetiky a ekonómie ste použili spoločnosti na to, aby som si vyrobil DVD-čko – trefne. Môžme sa v tomto prípade odvolať na zájdem do Petržalky, zadám objednávku na 500 Malevicha – estetika patrí k ekonomike. Podľa ks, vylisujú mi to, zaplatím si a ani kvôli tomu toho tí, ktorí navrhli to parkovisko, sú jednoducho zlí ekonómovia. Pretože keď niekam prídem neskrachujem. A môžem si to sám rozpredávať autom a nemôžem ho zaparkovať bez strachu, komu chcem. Teda, dúfam! aby som pritom nepoškodil iné auto, znamená Aj technológia samizdatu sa v dnešnej dobe to, že je to nefunkčné. Musí to byť urobené tak, veľmi rozvinula, znížili sa náklady. aby som z toho mal estetický zážitok a zároveň Áno. Môžem doma vyrobiť knihu, ktorá bude aby to fungovalo. Tak ste to mysleli, nie? dokonca ešte kvalitnejšia, ako tá z obchodu. Na V ešte o niečo širšom kontexte. Za ekonomickú strednej škole som učil knižnú väzbu, dejiny estetiku považujem napríklad aj to, ako napreknihy a tak ďalej. Pomohlo mi to v tom, že som duje veda. V rámci rovnakej situácie musíme sa odhodlal robiť knihy, lebo som k nim ako šetriť na školstve a iných podstatných veciach. k médiu mal vzťah a videl, že je možné urobiť Keď však používam tento termín, myslím to do si knihu aj doma, takpovediac na kolene. Keď istej miery aj ironicky. si kúpite takúto nejakú knihu (vyberie z tašky No evidentne to zlyháva. Keď je v Amerike kríknihu, položí ju na stôl a roztvorí, kniha náza, prvé čo urobia je, že začnú dotovať školstvo. sledne „vyskočí“ do vzduchu a dopadne na stôl Aspoň si to myslím. zavretá), tak to je úplná nehoráznosť. Zlatá doba

Zároveň sa udiala istá matematická operácia – stále zotrvávam v intenciách ekonomickej estetiky – kedy sa všeličo, aj ľudská práca a rôzne iné veci, premietli do svojej finančnej hodnoty. Tým sa do určitej miery devalvovali. Z ľudí sa stávajú viac-menej brigádnici alebo námedzné vymeniteľné súčiastky. Stáva sa to aj top-manažérom, absolventom špičkových škôl, ale sú na mieste, na ktoré sa „tlačí“ desať iných a tiež ich ľahko môžu vymeniť.

To, čo zmieňujete a čím sa zaoberáte je, iba váš prieskum alebo z toho budú aj nejaké výstupy?

Je to množstvo asociácií, v ktorých sa pohybujem a rôznych súvislostí, ktoré si hľadám.

Občas sa z toho niečo vynorí a pretaví do mojej tvorby, ale niečo ostane naopak len vo mne. Tak sa opäť dostávam k tomu intímnemu rozmeru umenia.

A opäť spomeniem váš Roh. 9. mája 1987. Táto akcia pre mňa vyjadruje alebo predstavuje práve túto intímnu sféru umenia. Pre vás by to podľa mňa malo hodnotu, aj keby ste si to v danej chvíli neodfotil. Na druhej strane je to fotogenické, výpovedné aj za týchto okolností. Tým chcem povedať, že nie všetko musím za každú cenu zverejňovať, má to pre mňa cenu, aj keď to ostane len v rovine mojich poznatkov, môjho zážitku.

Keby som to ale vtedy nefotil, tak tí, ktorí šli v tom čase po námestí, by to nezaznamenali. Tým, že som to odfotil, sa toho stali účastníkmi, tak isto ako aj ja. Bolo to naživo.

Keď už sme pri tom... Čo sa v tej dobe dialo, keď ste urobili takúto akciu? Čo nasledovalo? Ukázal ste to známym a fungovalo to ako nejaká súkromná galéria, súkromná prezentácia, vysielanie...?

Ani nie. Vtedy som neuvažoval nad vystavovaním. Mal som iné riešenie.

Jednu izbu v byte som premenil na tzv. Medzipriestor. Na dvere som uviedol rozmery izby (3,9 × 4,95 × 3,3 m – pozn. L.G.) a to, že nejde ani o galériu, ani o ateliér, ale nejaký priestor „medzi“. Mal som knihy a rôzne objekty, ktoré boli poukladané na skrinke. Kto prišiel, bol inštruovaný, že si ich môže slobodne prezerať, listovať, čítať, pozrieť si ich alebo nepozrieť, alebo na ne vyliať kávu, ako to urobil v rozrušení alebo v nepozornosti Cyprich (Robert Cyprich, ďalší z radu slovenských konceptuálnych umelcov, 1951 – 1996 – pozn. L.G.). A takto to fungovalo asi do roku 1991. Keď prišla nejaká návšteva, napríklad Sikora (Rudolf Sikora – pozn. L.G.), keď šiel po ateliéroch so skupinkami zo zahraničia, ktoré boli zvedavé, čo sa u nás deje, tak mali možnosť si to prezerať. Jednoducho to bol priestor, ktorý mohol človek slobodne skúmať.

V Medzipriestore sa nachádzala aj moja autorská kniha Tajné!. Bolo to v priestore súkromného bytu, ale ak ľudia vedeli, že si môžu všetko prezerať, bolo zaujímavé sledovať, ako niektorí prekonávali akúsi vnútornú zábranu (že otvárali niečo, čo bolo označené ako tajné). Nápisy

Jednu izbu v byte som premenil na tzv.

Medzipriestor. Na dvere som uviedol rozmery izby (3,9 × 4,95 × 3,3 m) a to, že nejde ani o galériu, ani o ateliér, ale o nejaký priestor „medzi“. Mal som knihy a rôzne objekty, ktoré boli poukladané na skrinke. Kto prišiel, bol inštruovaný, že si ich môže slobodne prezerať, listovať, čítať, pozrieť si ich alebo nepozrieť, alebo na ne vyliať kávu...

Ľubomír Ďurček: Tajné, 1978

ďalej gradovali – prísne tajné, až tabu. Niektorí sa pri tabu zastavili, iní šli ďalej, kde v závere nahliadli do vrecúška a zistili, že v ňom nič nie je, na základe čoho bola samozrejme väčšina dosť rozčarovaná. Tabu však znamená nedotknuteľnosť – to je jeho obsah.

Pripomína mi to jednu historku z detstva. Otec zbieral všetko možné, koncepčne aj nekoncepčne, pri príležitosti čoho sa u nás objavilo igelitové vrecko plné pečiatok s rôznymi nápismi: Prísne tajné a podobne. Neviem, skadiaľ to bolo, ale viem, ako sme sa z toho s bratom tešili a pečiatkovali sa. Teraz sa mi to pripomenulo.

Ja som mal pečiatky rád, možno ste si to aj všimli.

Tak ono to bol priam znak doby, taká bumáška napríklad, ktorá všetko „otvárala“... Áno, presne, presne to...

Dokonca ešte aj po revolúcii. Moji známi cestovali po Rusku, aj po bývalých republikách ako Kazachstan a podobne, a vyrobili si bumášku, kde bola adresa „Brouka Pytlíka“, nalepený kolok z „Prvej republiky“, nejaká pečiatka Alpinistickýho zväzu ruského priateľstva a keď už im aj na pasy povedali, že sú falošné, na toto ich pustili.

V osemdesiatych rokov prišiel na Slovensko Anatolij Žigalov, pravdepodobne z Moskvy.

Známy cez tot-art. Ukazoval mi dokument, na základe ktorého vycestoval. Bola to nejaká listina z pravoslávneho kostola alebo z nejakej pravoslávnej inštitúcie, kde mu jej hodnostár potvrdil, že cestuje so svojimi vecami, ktoré bude u nás ukazovať a že ich môže previezť cez hranice. Bolo niečo úžasné pozorovať, akú mali tieto papiere moc! Keď rozprával, že na základe toho mohol v podstate bez problému vycestovať, pričom bol z disidentských kruhov, nevychádzal som z údivu.

Keď ste rozprávali o vašom Medzipriestore, napadlo ma, že sa cítim byť generáciou „lámania“.

Nie zlomu, ale postupného „lámania“. Všetky zmeny ma nejak zasiahli – perestrojka, úmrtia ruských prezidentov, revolúcia... Ale keď som začal študovať výtvarné umenie, študoval som ho s pocitom, že je to niečo, čo mám rád a čo ma priťahuje. Vôbec nie s tým, že by ma to malo živiť. Myslel som, že živiť sa budem napríklad učením. Mám pocit, že ste sa svojho času venovali umeniu v podobnom duchu a s podobným entuziazmom. Ako ste sa vlastne dostali ku konceptu? Z čoho to vzišlo? Na začiatku bolo – predpokladám – nejaké klasické výtvarné vzdelanie...

Klasické... Ale keď už sme sa rozprávali o tých knihách, chcel by som povedať, že prvú knihu som urobil v desiatich rokoch. Napísal som ju, ilustroval a chcel zviazať ako riadnu knižnú publikáciu. Len som nevedel, ako na to, a v miestnej knižnici v Košiciach, ktorú som vtedy navštevoval, mali iba beletriu. Žiadnu knihu o tom, ako urobiť knižnú väzbu, som tam nenašiel. Dopadlo to teda katastrofálne. Miesto tlače som použil písací stroj, farebne som to ilustroval maľbami a čiernobielymi perokresbami.

Takže v podstate už v detstve som mal k týmto veciam vzťah. Študoval som grafiku, neskôr maľbu, lebo v grafike som pokračovať nechcel.

Dôležité však bolo, že sme na strednej škole boli dobrý ročník. Ľubomír Longauer, Igor Ďurišin a ďalší. Ďurišin bol z východu, ale v prvom ročníku zo školy odišiel, lebo ho nebavila. Navštívil som ho uňho v byte v roku 1975. Ukazoval mi svoje obrázky, poskladané z pečiatok, ktoré robil ako mail-art a rozosielal ich. V rámci svetovej

Binder / Ďurček

verejnosti fungoval myslím ako iniciátor veľkej mail-artovej výstavy v Španielsku. V 80. rokoch sa stratil a odvtedy je nezvestný. Ďalej Miloš Laky. Vyrastal som proste v ročníku medzi dobrými ľuďmi. S Lakym sme si boli blízki, bol to naozaj dobrý kamarát, mnoho vecí sme skúšali. Spolu sme sa, ešte za študentských čias, zoznámili aj s Filkom. Chcel som iba naznačiť, že moje záujmy boli širšie a prostredie viac „neklasické“ ako „klasické“.

Kedy sa zrodil váš charakteristický prístup, rukopis, ktorý ste používali a ktorý je pre vás signifikantný? Kedy nastal moment artikulácie vášho prejavu?

U mňa bolo významné stretnutie s Filkom.

Jeho tvorba vo mne okamžite zarezonovala.

Bolo to pre mňa veľmi dôležité. Ako aj všetko to, čo som pred chvíľou opísal.

Pritom vaše prístupy sú pre mňa diametrálne odlišné. Filko je „expanzívna hmota“, vy skôr opak.

Ale to nevadí, alebo vadí?

Nie, naopak! Je to ako porovnávať kvality rôznych zaujímavých látok: jedno je hodváb, druhé zamat. Je tam rozdiel, ale obe látky sú cenené.

Okrem tendencie, ktorú nejaký človek „nesie“, sú tam zároveň aj osobné kvality. O tom sme sa rozprávali už s Lakym. Vtedy sme sa už vyhraňovali – ja aj on. Ja som striktne odmietal inštitucionalizáciu, odmietal som byť „inštitucionálnym človekom“, možno aj to bolo u mňa dôležité. V roku 1970 sme sa šli kamaráti pozrieť na Polymúzický priestor (výstava realizovaná pod kuratelou Ľubomíra Káru v plenéri piešťanského kúpeľného ostrova – pozn. L.G.). Viedli sme diskusiu a ja som odrazu uvidel tabuľku s označením metráže a hovorím si – veď to je umenie! (dielo Stanislava Filka Asociácie XXXVI, 1969-1970 – pozn. L.G.). Ostatní si to nevšímali, zhovárali sa ďalej, kým mňa oslovilo banálne vymedzenie priestoru. Filko bol, hovoríte, expanzívny, pracoval iným spôsobom, ako ja, napriek tomu bol pre mňa veľmi inšpiratívny. A mal v sebe niečo pre mňa príťažlivé, a síce jednoduchosť. Určitú rurálnu jednoduchosť, sedliacku. Je to uňho neuveriteľne vidieť, až doteraz. Zároveň však istú jemnosť, precíznosť, čo podľa mňa bolo podmienené lokalitou, alebo istou lokálnosťou. O čom kedysi básnil Galanda, alebo to, čo sa rozprávalo o ‚slovenskosti‘, regióne – o tom špecifickom, čo tu je, z čoho sme vyrástli a vyrastáme, čo zakúšame a čo sa niekedy pokúšame nejakým spôsobom vyjadriť.

Lebo to nenájdete nikde inde – nikde inde to ani nemôže byť.

Pre mňa predstavuje Filko typ bláznivého jogína (moje interné označenie). Pracuje s čakrami, je to „umelec-anténa“, ktorá „vysiela“. Dokonca aj dosť masívne vysielanie. Pritom nie je otázka, či všetky tie výstupy sú nejako filozoficky konzekventné, ide skôr o to „vysielanie“ ako také, energiu. Aj keď človek tie texty číta, je to skôr „snové“ než nejakým spôsobom dôsledné. Hoci on sám tomu možno takú hodnotu pripisuje.

On tým bytostne žije.

Ale kvitujem to vymedzenie, že ho zaujímajú veci pred vznikom a pred zánikom vesmíru a nič medzitým.

Filko aj s ďalšími, s ktorými som sa zoznámil neskôr (napríklad Peter Bartoš), predstavovali generačný nástup, do ktorého som vstupoval ako mladší. Do krajiny prišla cudzia mocnosť a začala škrtiť, čo sa tu slobodne rozvíjalo.

To bol zásadný moment. Všetko sa uzavrelo: informácie, pohyb, sloboda, práva... Spomínam

si, ako v roku ´72 prišiel do triedy náš profesor, postavil sa do dverí a hovorí: „Mali sme práve poradu... Budeme musieť namaľovať niečo na aktuálnu tému.“ Rezignovane na nás pozeral, naše pohľady samozrejme hovorili za všetko.

Tak vraví – aspoň jeden keby sa na to podujal.

Ustúpil – nemohol inak. Bol teda vyvíjaný silný tlak a Filko predstavuje aj toto – generáciu, ktorá tým prechádzala. Ale aj ďalšie zjavy – vo filme to bol Elo Havetta. Film ma tiež veľmi zaujímal. Chcel som nejaký natočiť. Napokon som aj natočil, ale nie hraný. A pokúšal som sa aj písať, od pätnástich rokov som písal poviedky. Zopár som ich napísal, samozrejme sa ich hanbím komukoľvek ukázať. Chcem tým len povedať, že som inklinoval ku grafike, literatúre, filmu... Zapísal som sa do filmového klubu, aby som videl kvalitné filmy.

Aký film sa vám „najviac“ vybaví, keď sa vás opýtam na film?

Vlani v Marienbade (réžia Alain Resnais – pozn.

L.G.). Film, ktorý som videl v kine Mladosť, kam som sa v šestnástich zapísal, lebo som chcel vidieť kvalitné filmy. Tak to bol teda film, to vám poviem... Diváci odchádzali z kina vo vlnách, neostala ich tam ani polovica, všetkých to dorazilo. Ja som vydržal do konca, no keď som vyšiel z kina, vôbec som si nevedel vybaviť, o čom film bol. Tak som si musel dať repete, šiel som naň znova. A hovorím si, že to hádam ani nie je pravda – že film je nejaký iný... Vyšiel som z kina, a opäť som si nič nepamätal – len nejaké úryvky. Šiel som naň aj po tretíkrát a zážitok sa opäť opakoval. Zakaždým akoby som videl iný film. Až som sa dostal k rozhovoru s režisérom, ktorý hovoril, že sa pokúšal urobiť film, ktorý by bol pri každom zhliadnutí inak interpretovateľný. Teda pokúšal sa nájsť „tvar“, ktorý by ponúkal vždy niečo iné. Bola to veľmi zaujímavá vec – nudná, zároveň zaujímavá. Keď ste sa v tom filme mentálne pohybovali, vždy ste sa chytili niečoho iného a potom už sledovali danú líniu, film sa stával iným. Čo mi najviac utkvelo v pamäti, bol záber na záhradu, v ktorej stáli ľudia, tuším bez tieňov.

A aká je vaša prítomnosť?

A vy to máte tak pripravené tie otázky, že?

Nie som až tak pripravený, ako sa zdá, ale teší ma, že to tak vyzerá. Skôr to zo mňa vychádza tak spontánne.

To divák okamžite odhalí.

Pre mňa je zaujímavé porovnať minulosť a prítomnosť.

Môžem povedať, samozrejme. A čo presnejšie by ste chceli vedieť?

V podstate by ma zaujímala vaša každodenná prax. Ako vyzerá, či stále tvoríte, na akej báze, resp. ako by ste sa v rámci svojho tvorivého fungovania charakterizoval. Napríklad ja som skôr „nárazový typ“. Materiál nadobúdam postupne – vnímaním, pozorovaním. Niekde to potom „vyrazí“. Ale keďže som zároveň skôr „organický, záhradkársky typ“, nikdy neviem, čo kedy „vykvitne“, ktorý deň a podobne. Niektorí sú, naopak, skôr systematici – tí to vedia presne. Ako vnímate seba v tomto kontexte?

Systematik nie som. Keď som spomínal toho investigatívneho novinára Daňa, tým som sám seba pokúsil nejako situovať vo svete po asi dvadsiatich rokoch väzenia v pedagogike.

Takže aj uvažujete nad nejakými víziami, ako by tento svet mohol pokračovať?

Iste, to patrí k tomu. Snaha zorientovať sa.

A nejakým spôsobom aj pochopiť, čo sa tu vlastne deje. Lebo predsa len tu boli nejaké

Tiež cítim benefity, mečiarovská bezbrehosť dostala určité mantinely, od čias vstupu do EÚ predsa len isté systémy fungujú čoraz viac. Len mám niekedy pocit, že ubúda konzekventné vzdelanie. Keď niečo ľudia potrebujú zistiť, vyhľadajú si to na internete, ale kvalitného myslenia a premýšľania nad vecami akoby ubúdalo.

Erik Binder: Je-len-check, 2013

Binder / Ďurček

Erik Binder: pohľad do inštalácie výstavy Same same, but different. Foto: Aukčná spoločnosť SOGA

politické udalosti – predovšetkým politické. Tie sú dôležité, lebo v predchádzajúcom režime sme mali a tiež aj nemali hrdinov, teda nemali sme „politické hviezdy“, nemali sme – neznášam to slovo, ale použijem ho – celebrity, prosto nemali sme vynikajúcich ľudí, ktorí by tu „trónili“, alebo ktorí by tu medzi nami žili, určovali vkus a nejakým spôsobom by sa týčili nad strednou triedou spoločnosti... ...postupne sa hovorí, že už aj tá stredná trieda mizne...

Veď aj preto som to spomenul. Ktorí by nejakým spôsobom určovali rytmus a podobu života, inšpirovali myšlienkami, kládli vízie a podobne. Čo sa mi zdá prirodzené – vždy sú nejakí vynikajúci jednotlivci – nemyslím len umelci, ale aj vedci a iné profesie. Niekto nasledovaniahodný.

V Čechách ich bolo viac, aj za socializmu. Ale u nás to nebolo. Ľudia sa riadili len obavou o zábezpeku svojho života. Z existenciálnych, pudových dôvodov. Zaujímalo ich, ako majú rozmýšľať, aby pochopili, čo radšej nemajú robiť, aby neboli ohrození, nešli do väzenia a podobne. Modely, ktoré fungovali cez rádio Luxemburg a cez západné hviezdy sa u nás nedali aplikovať, tie spôsoby života sa tu nedali realizovať. Dokonca ešte aj po revolúcii to tak fungovalo. Politika je proste výrazná, veľmi ľudí ovplyvňuje. Vždy ma zaujímal jej vplyv na ľudí, ktorí verejne fungujú, ako aj ekonomiky.

Fico je nejaká osobnosť hodná nasledovania? Ja som žiaden jeho tvorivý čin nikdy nezaregistroval. Nič, čo by ma inšpirovalo k pochopeniu budúcnosti alebo čohokoľvek.

Možno, že oproti socialistickej minulosti, keď to politikum a politika boli určujúce a vládli.

Dnes sa viac hovorí o ekonomicky-politických

Binder / Ďurček

záležitostiach, s dôrazom na to ekonomické, ekonomiku (ktorá zahŕňa samozrejme aj zlodejov a všetky spôsoby obohacovania sa alebo výmeny). Ale u nás to má navyše aj také „jánošícke“ konotácie... ...veď komu visí Jánošík za chrbtom v jeho úrade? Žeby Jánovi Slotovi?

Myslím, že nášmu premiérovi, ak sa nemýlim.

Treba si to overiť.

On si z toho Jánošika zobral tú ľudovú rétoriku... ...a aj to rozdávanie, myslím... Áno, rozdávanie typu, že do jedného vrecka ti dám dvadsať eur a z druhého ti vyberiem dvesto. Áno. Ale pardon, ja som nechcel, aby sme skončili pri tomto. Chcel som iba povedať, že našťastie sa ešte aj dnes objavujú ľudia, ktorí hľadajú alternatívy. Preto som už niekoľkokrát spomenul toho Daňa, ktorého sledovať na videu je veľmi zaujímavé. Televíziu už ani nepozerám, noviny tiež nekupujem, nemá to zmysel. Jedine na internete si pozriem nejaké správy, stačí mi niekoľko viet a orientujem sa.

Daňo ide do konfrontácie s mocou, hlas sa mu trasie, odrazu nevie plynule rozprávať, robí mu to problémy, ale ide! Ide do toho a zväčša ten boj vyhrá. Zmieňovaný farmár je zas príkladom toho, že odvolávaním sa na tradície, s dávkou inovácie a tvorivým prístupom možno vytvoriť harmonickú spoločnosť, s ľuďmi a prírodou navôkol, že možno nájsť spôsob, ako spracovávať a vyrábať suroviny a byť užitočný a tak ďalej.

Tým, že osvetu šíri ďalej, vzniká určitá nová skutočnosť, nová societa. Umožňuje to tento systém, Európska únia...

Tiež cítim benefity, mečiarovská bezbrehosť dostala určité mantinely, od čias vstupu do EÚ predsa len isté systémy fungujú čoraz viac. Len mám niekedy pocit, že ubúda konzekventné vzdelanie. Keď niečo ľudia potrebujú zistiť, vyhľadajú si to na internete, ale kvalitného myslenia a premýšľania nad vecami akoby ubúdalo.

Aj v mojej generácii sú ľudia, ktorí sú pre mňa zaujímaví, bavia ma, ale je to menšina. Niekedy mám pocit, akoby sme žili v stredoveku, podľa stereotypov, ktoré o tej dobe prevládajú.

Keď sa dívame na rieku, vidíme, ako pekne prirodzene vyplavuje, čo do nej nepatrí: triedi kamene a piesok, oddeľuje ich od seba – prebieha tam nejaký proces. Ale v spoločnosti to, žiaľ, zatiaľ takto prirodzene nefunguje. Napriek tomu sa však nejakí zaujímaví a prospešní ľudia zjavujú a stávajú sa v rôznych sférach príkladom.

Len som to chcel uzavrieť a trochu plastickejšie vyjadriť – keď ste sa ma na to pýtali. Považujem prosto za dôležité orientovať pozornosť nie na to, čo nás negatívne ovplyvňuje, teda politiku a moc a celý tento „stroj“, od ktorého sme závislí, ale na niečo, čo pozitívne „vytŕča“ a ovplyvňuje, čo vyčnieva nad priemer. Dvadsať rokov som sa venoval pedagogike a tiež som chcel veci meniť, považoval som to za svoju povinnosť.

A chcel som veci meniť v konkrétnom priestore.

Lenže, žiaľbohu, ma to stálo nie len všetky sily, ale aj zdravie. Pokúšal som sa do učebného procesu zapojiť počítačovú techniku, naučil som sa programovať a urobil som tzv. „digitálneho asistenta“, ktorý ma zbavoval rutinných prác. Zároveň som však viedol boj s manažmentom školy, ktorý odišiel zároveň s mojím odchodom. Ten prototyp sa mi nepodarilo pre všetky tie spory dokončiť, čo som považoval za svoju prehru.

Potom som vlastne vypadol aj z umenia, hoci No, len teraz je dosť problém odlíšiť alebo určiť, zopár vecí som pripravil. Jeden rok som však bol čo je a čo nie je umením. Lebo táto kapitalisticúplne mimo. Postupne som sa z tej pedagogiky ká spoločnosť je veľmi pohotová a rýchla a hneď dostával, musel som sa nejak zorientovať. Ďalej všetko odhalí? by som sa mal začať orientovať v umení, to je ...umenie je predsa to, čo sa predáva ako umenie. druhá časť, pokúšam sa. Momentálne niečo (smiech) robím, ale hovoriť o tom by bolo azda priskoro.

V istej dobe tu jedna kunsthistorička robila Že sa vám otvára nejaký ďalší priestor. prednášky. Pre mňa to bolo veľmi zaujímavé, Áno, dúfam... ale hovoril som si, prečo to robí takým inštiNapadla ma v súvislosti s tým jedna zákerná tucionálnym spôsobom? K dispozícii mala otázka – veľmi jednoduchá, možno až primitívkrásny priestor s úžasnou aurou, v ktorom by sa na. Má podľa vás umenie zmysel? A ak áno, aký? jednotlivé témy dali rozvíjať až niekam hlboko Nie je zákerná, ja som si na ňu už kedysi odpoku koreňom. Priam ma zarážalo, prečo sa na vedal. A to tým, že som umenie vlastne akoby to nesústredí! Oproti minulému režimu, keď nerobil. Že som odišiel do priestoru, ktorý nebol sme vyslovene hľadali, kam by sme sa mohli umením – aspoň vtedy nebol. Žiaľbohu sa ním schovať, aby sme nezávisle od oficiálneho a instal – tak som sa potom ocitol napríklad v SNG. Ale štitucionálneho mohli rozvíjať svoje bytostné vtedy nebol. Vtedy ma proste zaujímalo všetko, čo tendencie a potreby, mi to prišlo zvláštne. To som robil, a môj záber a záujmy boli veľmi široké. tu v súčasnosti nefunguje, alebo iba vo veľmi To vás tiež svojím spôsobom pripodobňuje malej miere. Iste – ľudia zakladajú združenia – ľudom, o ktorých ste hovorili. Novinár, ktorý toto funguje. Ale rýchlo „zinštitucionalizujú“. píše a nahráva, alternatívny poľnohospodár, Neinštitucionalizovaných aktivít vidím veľmi ktorý hľadá zmysluplnú cestu. To je priestor, málo. ktorý vás zaujíma a ktorý tiež nie je vyslovene Váš Medzipriestor mi pripomenul teóriu Hakima umením (ale zároveň ním aj je).

Beya o dočasných autonómnych zónach (T.A.Z.: The Dnes už je to v rámci umenia takmer štandardná Temporary Autonomous Zone, publikácia anartéma. V tranzite bola napríklad výstava, ktorú chistického spisovateľa a básnika Hakima Beya, vlastným menom Petra Lamborna Wilsona, myslím robil Daniel Grúň (Committed to Change, vydaná v severoamerickom vydavateľstve anarmarec – máj 2014 – pozn. L.G.), ktorá sa zaoberala chistickej teoretickej literatúry Autonomedia presne touto problematikou. To rozhranie ale v roku 2011 – pozn. L.G.). Mňa osobne to životne bude zakaždým iné, tak, ako sú iné aj postupy. baví – a asi aj vás to v období happeningov Umenie je totiž vždy nejako dobovo definované, deklarované. Tie deklarácie a definície sa však historicky nekryjú, posúvajú sa a menia. Čo si u vás cením a v čom vidím zmysel, je prekračovanie hraníc, limitov a koncepcií, toho, čo je a čo nie je umením, ktoré môže byť aj celkom nepragmatické. Presahujete tým aj určitý praktický diktát každodenného života, jeho ideológie alebo filozofie. Transcendujete utilitárnosť.

Možno hovoríte aj o sebe. Nevidel som, bohužiaľ, vašu výstavu v SOGE (výstava Erika Bindera Same, Same, But bola inštalovaná vo výstavných priestoroch Sogy od 22. 4. do 28. 5. 2014 – pozn. L.G.), Erik Binder: Pohyb telies mysle v karteziánskom svete, 2013 – 2014 dostal som sa s ňou ale do kontaktu cez a akčného umenia bavilo – tvorba dočasných rozhovory Aurela Hrabušického, Jozefa Macautonómnych zón, keď sa človek cíti naozaj sloka a Juraja Kováčika (rozhovory o aktuálnych bodne. V našom prípade už netrpíme ideologicvýstavách, uverejňované na serveri hentak. ky, dnes je to skôr „diktát ekonomického biča“. sk – pozn. L.G.). Váš tvorivý princíp je tam eviVidím to na svojich rovesníkoch, vo väčšine dentný. A mal som pocit, že vo svojej tvorbe, aj prípadov už rodičoch, ktorí ani nemajú čas byť v tých vystavených výstupoch, ste tiež prekras deťmi a venovať sa im, keďže nezriedka majú čovali isté hranice, hľadali... aj dve zamestnania. A myslím, že aj žurnalista Väčšina sa upína na, nazvem to „zvieraciu“ aj farmár, ktorých sme už toľkokrát spomenuli, bázu zabezpečenia života, materiálnych podvytvárajú takéto autonómne zóny. mienok predovšetkým, animálnu v zmysle Čo spomínate robia aj mnohí bežní ľudia, ktorí získania zásob, útočiska. Ľudské ale je, hoci sa však nemajú ambície robiť to „osvetovo“. Farto v tomto kontexte môže javiť absurdné alebo már si nielen založil istú vlastnú existenciu, nezmyselné, tieto hranice prekračovať. Toto v rámci ktorej si dopestuje suroviny, stáva sa vnímam vo vašom odchode do priestoru, ktorý nezávislým od obchodných sietí a podobne, on v tých časoch nebol „umením“.

o tom ešte aj prednáša, robí osvetu, rozširuje tento svoj priestor.

Držím mu palce, asi aj spolu s vami :) A potom je mnoho ľudí, ktorí si taký priestor možno vytvoria, aj sa snažia žiť inak, zabezpečia si vlastnú autonómnu zónu, ale tým to končí. Nevstupujú už do verejného priestoru a ani inak to ďalej nerozvíjajú.

Nemyslel som však autonómnu zónu v zmysle „piesočky“ – toto je môj piesoček, ktorý si oplotím, toto je tvoj a nevstupujme si na ne navzájom „Oplotené pieskoviská“ sú totiž mocný fenomén. Keby ľuďom pri moci „svitlo“, možno by pochopili, že krajina, kde sa aj ostatní cítia na istom štandarde spokojní, bude spokojnejšou krajinou. Potom by aj tí mocní, ktorí si možno aj nakradli, mohli žiť spokojnejšie – nepociťovali by takú závisť.

Dokonca by možno mohli získať určitú úctu, odčiniť nejakým spôsobom svoje hriechy, do istej miery by ich to mohlo ospravedlňovať. A mohli by sa potom aj relatívne normálne pohybovať, nie v pancierových autách, v ktorých sa len „prešvihnú“ z miesta na miesto. Človek, ktorý usiluje o slobodu, svoju vlastnú, môže byť slobodný len vtedy, keď usiluje aj o slobodu iných.

Mohli by sme to previesť aj do takejto roviny.

Ono totiž osobná sloboda uprostred samých neslobodných je istým solipsistickým ostrovom, ktorý čoskoro narazí na nejaký iný.

Iste – sloboda uprostred neslobody je nezmysel, samozrejme. Ešte by som však chcel zareago-

vať na vašu otázku, na ktorú sme pomaly už aj zabudli – o mojej prítomnosti. Mám ešte niekoľko projektov, ktoré som z finančných dôvodov dosiaľ nemohol zrealizovať. Chcel by som napríklad dokončiť svoju knihu spomalených rozhovorov.

To znie veľmi inšpiratívne – spomalené rozhovory (Erik veľmi markantne spomaľuje tempo reči). Mohli by sme skúsiť urobiť rozhovor spomalenou formou. Lebo čas sú peniaze a v dnešnej dobe, keby sme urobili rozhovor v takomto spomalenom tempe reči, nikto by nemal čas si to ani vypočuť.

Ja som to spomalenie dosiahol inak. V dobe, keď som rozhovory viedol, už ľudia pomaly asi ani

Binder / Ďurček

Ľubomír Ďurček: Hranica, 1990

„nemysleli“ – komunikovali už len s pomocou fráz. Mali vopred pripravené otázky, odpovede na všetko. Bolo to únavné a nedalo mi to. Vyzval som človeka, ktorého som si vyhliadol, či so mnou nechce robiť rozhovor. Keď súhlasil, objednal som kávu a začali sme. Otázky aj odpovede som písal, vďaka čomu bol rozhovor spomalený.

Keď dotyčný odpovedal, odpoveď som zapisoval. Takže ak by sme sa my dvaja rozprávali tak spomalene, ako navrhujete, bola by to síce veľká sranda, ale tým, že mne to ten respondent v podstate diktoval a ja som to písal, sme sa dostali do úplne iného časopriestoru, do inej dimenzie, ak to mám povedať akosi po „filkovsky“. Jednalo sa o celkom banálne otázky a efekt bol taký, že keď som toho konkrétneho človeka neskôr stretol, hovoril, že v čase rozhovoru začal myslieť, cítiť – písanie a pomalosť ho k tomu doviedli. K životu.

Nie k automatickým, frázovitým vyjadreniam.

Lebo vtedy už ozaj všetko bolo – boli otázky, boli odpovede. Nič sa neočakávalo. Žiadna invencia, žiadna tvorba, nič.

Myslím, že máme potenciál urobiť spolu niečo podobné.

Len by sme asi pri takom pomalom tempe reči mali problém vzájomne si rozumieť (technicky) a tiež by sme sa asi museli dostať do nejakého stavu. Možno by sme však lúštením našich vyjadrení dospeli k nejakej budhistickej múdrosti.

Možno. Bdelá prítomnosť je esenciou celého budhizmu, aj samotného procesu, čo sa s človekom môže diať, keď sa za každú cenu snaží zotrvať v takom stave. Neuzatvára sa do svojich myšlienok, komunikuje s celou okolitou víziou. Ak by vám to vyslovene nebolo proti srsti, nadšene by som vyskúšal aj iné formy dialógu. V tomto rozhovore som sa možno pýtal aj otázky, na ktoré ľudia poznajú odpoveď – ale ja som ju nepoznal, keďže vašu tvorbu nepoznám dôsledne. Ako výtvarníka ma však niektoré veci prirodzene zaujímali a tento rozhovor mi už teraz veľa dal. Ale pokračovať

v inej forme dialógu, ak by vás to teda bavilo, by som veľmi rád. Škoda, že som nevidel vašu výstavu, občas sa mi stane, že mi niečo takto vypadne.

Môžem vás pozvať k sebe do ateliéru.

Nemám problém identifikovať vašu tvorbu, len škoda, že som nevidel tú výstavu v SOGE. Určite by som sa v súvislosti s ňou opýtal nejaké veci.

Chápem základný rozvrh vašej tvorby, staršie veci mám odsledované. V SOGE akoby ste však preskočili k niečomu inému.

Svet si neustále ohmatávam, v niečom mi to pripomína tie vaše hieroglyfy. Snažím sa zachytiť isté polohy, občas ma pri tom aj ‚sekne‘:) Mám však pocit, že sa viac nachádzate v tom „výtvarnom“. Viac pracujete s výtvarným materiálom – povedzme drôt. I keď tie elektroinštalácie, to nebol klasický výtvarný materiál, dá sa povedať... (Erik Binder vytváral okolo roku 2005 tzv. Elektroinštalácie, inštalácie z káblov, rozdvojok a podobne – pozn. L.G.) Vlastne sa tým už aj živím. Ale robím to, čo robím rád. Predtým som sa živil aj inými vecami.

V súčasnosti sa snažím pracovať na rôznych úrovniach. V niečom si ponechávam istú detskú hravosť – baví ma kresliť si, mám na to špeciálny zošit, ďalej fotím, maľujem, robil som aj maľby, ktoré sa dobre predávali, ale s tým som prestal. Ale asi najviac z toho všetkého sa cítim ako zvedavý študent. Áno, to z vás aj cítim.

Veľa investujem do kníh a čítam. Hlavne sa čas snažím využiť zmysluplne. Vnímam to ako útočisko tohto povolania. V našej spoločnosti je to totiž jedno z mála povolaní, ktoré umožňuje sa aj trochu „flákať“. A zároveň mať čas tie veci nejako zvažovať, reflektovať... Niekedy v tom mám chaos, inokedy si chcem robiť len nejaké nezmysly, potom znova túžim vytvoriť niečo konzekventné. Ale v podstate sa snažím uchopiť všetky možnosti, hoci je ťažké ich integrovať. Mám pocit, že nie vždy – aspoň z môjho

osobného hľadiska – sa mi to podarilo. A aj na príklade toho vidím, že je ešte rozhodne kam ísť a k čomu dospieť.

Keď ste robili s elektroinštalačným materiálom, pochopil som, že chcete vyjadriť princípy harmónie a to, čo sa vyskytuje v klasickom umeleckom diele, v inom materiáli. A teraz ste prešli zasa k inému, ktorým je drôt.

Veď sa aj volám Binder, čo je také drotárske meno. Momentálne robím sériu s krištáľovou vešteckou guľou, s názvom Také isté, ale iné.

Zatiaľ som v rámci toho urobil „len“ asi tisíc fotiek.

Ja som ako svoj „poznávací znak“ začal používať okrúhlu pečiatku. Používal som ju miesto adresy. Šiel som na poštu, naľavo na obálke, na mieste vyhradenom pre informácie o odosielateľovi, bola pečiatka, na ktorej bola do kruhu uvedená moja adresa – ulica, mesto atď.

Samozrejme poštárka sa ma pýtala, či je to moja pečiatka – lebo okrúhle boli iba úradné, štátne.

Privatizovali si tvar aj farbu.

Narušili ste tým istú nepísanú hranicu: nebolo to zakázané, na druhej strane ale ani nikoho nenapadlo vyrobiť si osobnú pečiatku a používať ju v bežnom styku (teda okrem vás). To ma na tom fascinuje – skúmanie alebo prekračovanie neviditeľných hraníc, ku ktorým je naozaj ťažké sa dostať. Pretože to človeka proste ani nenapadne.

K mnohým veciam sa dnes paradoxne ťažko dostať, lebo je toho veľa. Minule som stretol nejakých ľudí a mal som z toho dobrý pocit.

Hovoril som si – to je výborné! Lebo tí ľudia sú už evidentne odlišní. Takže dovidenia!

Slovenská filharmónia Január 01 02 03 04 05 06 07 08 09 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 Február 01 02 03 04 05 06 07 08 09 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 Marec 01 02 03 04 05 06 07 08 09 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 Apríl 01 02 03 04 05 06 07 08 09 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 Máj 01 02 03 04 05 06 07 08 09 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 Jún 01 02 03 04 05 06 07 08 09 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 66. koncertná sezóna 2014/2015 www.filharmonia.sk

DedeÄ?kova neskorĂĄ moderna vo fotograf Herthy Hurnaus

a

19

Obdobie neskorej moderny patrí v slovenskej architektúre pre svoju osobitosť a zároveň zvláštnu prepojenosť s vtedajšou zahraničnou tvorbou medzi najzaujímavejšie fázy vývoja tohto výtvarného druhu.

Hoci vznikala v období a podmienkach socializmu a z podnetu štátom riadenej výstavby, predsa len bola výsledkom aj osobných ambícií a tvorivého ducha architektov. Pri jej tvorbe sa orientovali na staršie vzory funkcionalizmu, internacionálnej moderny či na aktuálne trendy na západe.

fii Text: Lucia Almášiová Foto: Hertha Hurnaus

S

architektúrou v týchto krajinách boli mnohé na Slovensku vzniknuté stavby porovnateľné – minimálne charakterom, formou a úrovňou aplikovania moderných princípov tvorby (menej už technickým prevedením). A hoci dodnes tvoria dôležitý príspevok k obrazu architektonického dedičstva (nielen) strednej Európy, politické udalosti ich nadlho uvrhli do kultúrnej izolácie, resp. spôsobili ich slabú reflexiu na úrovni celoeurópskeho vývoja.

Dôležitým spojencom pri šírení informácií o architektúre je fotografia – médium, s ktorým má osobitý vzťah už od počiatku jej objavenia.

Na jednej strane „slúžila“ potrebám dokumentácie a prezentácie, na strane druhej využívala moderné formy architektúry a jej priestorové koncepcie na rozvoj svojich vlastných vyjadrovacích možností.

Rovnako ojedinelá, ako prezentácia architektúry povojnovej moderny u nás na „západných“ fórach formou výstav či konferencií, je zatiaľ aj jej reflexia v odborných tituloch z pera historikov či architektov mimo „východoeurópskej“ oblasti. Jednou z posledných publikácií, ktorá na tomto poli vznikla, je Eastern Modern.

Architecture and Design of the 1960s and 1970s in Slovakia (Wien; New York : Springer, 2007), v koncepcii autorov Benjamina Konrada, Maika Novotneho a Herthy Hurnaus. Práve Hertha Hurnaus nafotografovala pre knihu vybrané architektonické diela zo Slovenska, aj s ich dodnes zachovanými dizajnovými interiérmi (z dnešného pohľadu až „science-fiction“ charakteru). Podľa slov autorov prezentovali vo svojej dobe „vízie architektov o budúcnosti“. Pre nás dnes tvoria pozoruhodné „časové kapsule“ umožňujúce pohľad späť do minulosti.

Rakúska fotografka Hertha Hurnaus študovala najskôr fotografiu v rodnom Linzi, neskôr v štúdiu pokračovala na Grafische Lehr- und Versuchsanstalt vo Viedni, kde od roku 1986 aj žije. Profesionálne sa venuje fotografii v oblastiach architektúry, portrétu, reklamy, ale

aj grafickému dizajnu a edičnej činnosti. Jej fotografie sa objavujú v časopisoch ako AD Architectural Digest, a + u /Architecture and Urbanism, De Architect, Diseno Interior, Domus, Review of Architecture and Design, Interiors Now, L’architecture d’aujourd’hui, Springer Verlag - Architektur Aktuell a ďalšie. Je typom „málozáberovej“ fotografky – každý jej záber je dielo samo o sebe. Z vizuálnych čŕt jednotlivých architektúr si vyberá ich najcharakteristickejšie a najoriginálnejšie rysy – teda architektonické prvky a detaily, ktoré sú pre danú stavbu jedinečné a prostredníctvom ktorých je jasne identifikovateľná. Uprednostňuje priamy, skôr vecný pohľad bez optických deformácií.

Ako dynamizujúce prvky využíva zbiehanie horizontálnych línií väčšinou geometricky formovaného priestoru. Starostlivo vyvážené kompozície pracujú často so symetriou a sústredením línií do jedného centrálneho alebo mierne na stranu posunutého úbežníkového bodu. Asymetrické prvky obrazov sú zámerné a podporujú základný koncept fotografky.

Bohaté skúsenosti s fotografiou architektúry i s knižnou tvorbou a osobitý autorský prístup k téme boli jednými z dôvodov oslovenia fotografky Slovenskou národnou galériou k spolupráci na pripravovanej monografii o tvorbe slovenského architekta Vladimíra Dedečka. Na nasledujúcich stranách vám z nej prinášame malú ukážku.

Práca fotografky Herthy Hurnaus na dokumentovaní početných diel architekta Vladimíra Dedečka stále pokračuje. Špeciálny výber fotografií architektúry z okruhu jeho tvorby bude možné vidieť v Galerie Krobath na Eschenbachgasse 9 vo Viedni od 10. marca 2015.

www.hurnaus.com www.galeriekrobath.at

Dedeček / Hurnaus

Dedeček / Hurnaus

Foto: Hertha Hurnaus / Štátny ústredný archív (dnes Slovenský národný archív) v Bratislave.

Chodba (arch. Vladimír Dedeček). 2005 / Projekt: 1972 – 1974; realizované: 1975 – 1983

Foto: Hertha Hurnaus / Matematicko-fyzikálna fakulta Univerzity Komenského v Bratislave. Interiér auly (arch. Vladimír Dedeček). 2012 Projekt: 1963 – 1966; realizované: 1967 – 1978

Dedeček / Hurnaus

Schopnosť vizuálnej interpretácie (pre modernu a neskorú modernu dôležitého) prepájania interiéru s exteriérom dokladá záber z prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde charakteristický raster okien presklených chodieb na ploche vnútornej priečky zdvojuje a „spriestorňuje“ plné denné svetlo. Zobrazenie priestrannosti architektonického diela v ploche dvojrozmernej fotografie je samostatný problém už od počiatkov moderných dejín tohto žánru. Fotografia ako médium má len obmedzené možnosti ako vyjadriť celkový objem, hmotnosť a zmeny vnútornej dispozície pri pohybe človeka vnútorným priestorom stavby. Fotografia dokáže zachytiť len časť tohto pohybu, prípadne len miesto stretnutia viacerých priestorov, ktorých rôzne výškové úrovne, smerovania a rôzna in-

Dedeček / Hurnaus

tenzita osvetlenia zachytené naraz v jednom zábere dokážu naznačiť (na základe už predchádzajúcej osobnej skúsenosti človeka pri pohybe nejakým priestorom) jeho hĺbku, skladbu a komplikovanosť či naopak jednoduchosť. Príkladom je pohľad do haly bývalej Krajskej politickej školy v Modre-Harmónii, snímaný z úrovne prvého podlažia a dovoľujúci priehľad do viacerých priestorov naraz. V kompozícii snímky sa navyše zručne pracuje s krížením výraznej vertikály a viacerých horizontál a diagonál, ktorých rozvrh na ploche záberu je podporený i využitím farebnosti pôvodného obkladu priestoru schodiska a haly. Koncept dvojúrovnosti priestoru podporuje i osvetlenie prichádzajúce naraz z dvoch smerov.

Foto: Hertha Hurnaus / Matematicko-fyzikálna fakulta Univerzity Komenského v Bratislave.

Pohľad do chodby, prepájajúcej fyzikálny a matematický trakt (arch. Vladimír Dedeček). 2012 Projekt: 1963 – 1966; realizované: 1967 – 1978

Foto: Hertha Hurnaus / Krajská politická škola v Modre.

Pohľad do haly (arch. Vladimír Dedeček). 2014 Projekt: 1972; realizované: 1973 – 1978

Dedeček / Hurnaus

Príkladom prísne symetrickej kompozície je pohľad na strop auly Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre (na predošlej strane) či v tvorbe autorky neobvyklý, ale výrazný podhľad na bočnú fasádu administratívnej budovy Slovenskej národnej galérie, kde pravidelné pribúdanie hmoty poschodí rytmizoval už architekt dvojitou farebnosťou fasády i striedavým umiestnením doplňujúcich panelov.

Dedeček / Hurnaus

Foto: Hertha Hurnaus/ Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre. Interiér Auly Maxima (arch. Vladimír Dedeček). 2012 / Projekt: 1960 – 1965; realizované: 1961 – 1966

Foto: Hertha Hurnaus / Rekonštrukcia a dostavba Slovenskej národnej galérie v Bratislave. Bočné priečelie administratívnej budovy (arch. Vladimír Dedeček). 2004 Projekt: 1964 – 1969; realizované: 1970 – 1978

Dedeček / Hurnaus

Svetlo ako dôležitý prvok moderne koncipovanej architektúry a jeho prenikanie z exteriéru do interiéru tvorí podstatu záberu chodby Obchodnej akadémie v Bratislave. Pravidelný rytmus medzipolí pilierov, vyplnený sklenými tvárnicami (luxferami), jemne osvetľuje priestor a dovoľuje vyniknúť pravidelnej mriežke stropu. Geometrické opakovanie, presnosť a účelnosť priestoru narúšajú iba drobné motívy kvetov. Pre rovnaký účel oživenia, ale aj vyjadrenia mierky využíva Hurnaus vo svojich záberoch občas i aranžovanú figurálnu štafáž.

Dedeček / Hurnaus

Foto: Hertha Hurnaus / Stredná ekonomická škola (dnes Obchodná akadémia) na Račianskej ulici v Bratislave. Pohľad do chodby (arch. Vladimír Dedeček). 2011 Projekt: 1961; realizované: 1961 – 1963

Symetria jemne narušená motívom „chýbajúcej“ polovice panelu monumentálnej výzdoby tvorí základný kompozičný rozvrh aj záberu do chodby Najvyššieho súdu v Bratislave. V podstate jednoduchý motív je veľmi pôsobivý i spôsobom spojenia rôznych typov povrchov a štruktúr do jedného celku, ale aj dôrazom na udržanie farebnosti v úzkom harmonickom rozsahu. Zachovanie originálnych dizajnov interiérov umožňuje fotografke dokumentovať pôvodné zámery architektov pri pôsobení

Foto: Hertha Hurnaus / Budova Najvyššieho súdu v Bratislave. Interiér chodby (arch. Vladimír Dedeček). 2011 / Projekt: 1984; realizované: 1984 – 1990

farebného vyznenia architektonického diela na diváka.

Prostredníctvom dokonale ostrého povrchu celej snímky (čo je jeden z charakteristických rysov modernej fotografie) umožňuje zároveň vnímať i nenápadné deštruktívne „stopy času“, vznikajúce v dôsledku nedostatočnej či nedbanlivej starostlivosti o tieto často „veľké“ stavby.

Dedeček / Hurnaus

Osobité formy neskoro modernej architektúry na Slovensku mali svoj pôvod často v jednoduchom pripodobnení či originálnej tvarovej inšpirácii.

Odkazovali vzdialene i na pôvodnú myšlienku moderných architektov, že z vonkajšieho tvaru stavby sa mal rozpoznať jej účel. Pri navrhovaní auly Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene bol takýmto motívom cirkulár, ktorého pílkovité ostrie bolo transformované do podoby prekrývajúcich sa dielov strechy, ostro vyčnievajúcich do priestoru. Neobyčajná forma stavby, obkolesená na dvakrát zlomenými výškovými blokmi, predstavuje ako celok pozoruhodnú štruktúru a pre fotografov je zaujímavým miestom pre hľadanie kompozícií, využívajúcich rôzne možnosti prepájania šikmých a zvislých línií, hladkých a štruktúrovaných plôch či človekom vytvorených tvarov voči okolitému prírodnému prostrediu.

Dedeček / Hurnaus

Foto: Hertha Hurnaus / Vysoká škola lesnícka a drevárska vo Zvolene.

Budova Auly Maxima a výškové bloky budovy katedier a dekanátu (arch. Vladimír Dedeček). 2012 Projekt: 1968 – 1969; realizované: 1972 – 1984

Výber výrezov skutočnosti s cieľom ich abstrahovania iba na obraz rozvrhu štruktúr a rastrov ako v prípade pohľadu do interiéru auly Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene je spôsobom tvorby smerom už k samonosnej výtvarnej kompozícii, zároveň však prostredníctvom názorného obrazu ukazuje pôvodnú ideu architekta o prostom vizuálnom pôsobení priestoru na diváka.

Foto: Hertha Hurnaus / Vysoká škola lesnícka a drevárska vo Zvolene.

Interiér Auly Maxima (arch. Vladimír Dedeček). 2012 Projekt: 1968 – 1969; realizované: 1972 – 1984

×

Dedeček / Hurnaus

18 Edmund Gwerk: Rozsievač, 1937 – 1942, olej na drevenej doske 130 × 110 cm, konečná cena: 41 500 €

8 P

Na konci s dychom Krátka správa o trhu s umením

Prítomný magazín Slovenskej národnej galérie premiérovo (a odvážne) reflektuje na svojich stránkach popri očakávaných témach povinnej „akademickej pätnásťminútkovky“ aj prítomnosť trhu s umením a jeho mechanizmov. To, že ho neignoruje – naopak, poskytuje mu pozornosť a rovnocenný priestor, je v istom zmysle zaujímavým precedensom. Bežná je totiž skôr opačná trajektória ‒ vedomé približovanie sa obchodu a jeho predstaviteľov smerom k veľkým verejným zbierkotvorným inštitúciám, ich znalcom a kurátorom. Dôvodov pre takéto bezprecedentné rozhodnutie je však niekoľko ‒ asi najdôležitejší je fakt, že v širšom kontexte trh naráža na inštitucionalizovaný rámec „kodifikovných“ dejín umenia ako jeho komerčný protipól. Trh svojou činnosťou zvyčajne len kopíruje časom a autoritami podložené závery, niekedy sa však snaží odbornú činnosť predbiehať, resp. neraz umelo vytvára vlastné, komerčným aktivitám podriadené a laickej verejnosti konvenujúce hodnotové kritériá. Aj preto je obchod s umením a jeho mechanizmy neraz nebezpečným protivníkom zodpovednej kunsthistorickej praxe. Prieniky týchto dvoch sfér začínajú aj v našom prostredí potvrdzovať, že tak, ako existujú rozdielne dejiny umenia – tie ktoré píše univerzita a tie, ktoré píše múzeum,1 existujú aj tretie, ktoré (de)formuje trh.

Verejné (verejnoprávne) doznanie existencie trhu však podporuje aj niekoľko iných, „objektívnych“ faktorov. V prvom rade je to postupná štandardizácia a profesionalizácia nášho trhového rámca. Pôvodný protovariant,

Text: Nina Gažovičová

s niekoľko rokov trvajúcim monopolom jednej aukčnej spoločnosti, nahradila nová obchodná realita, ktorú dnes tvoria viacerí ambiciózni hráči – aukčné spoločnosti (v abecednom poradí): Art Bid, Art Invest, Darte, SOGA, White and Weiss a súkromné galérie: amt_project, Ego Gallery, Flat Gallery, Gandy Gallery, Krokus, Photoport, River Gallery, Roman Fecik Gallery, Schemnitz Gallery, SODA Gallery, Zahorian & co Gallery. V súčasnosti sa na Slovensku ročne koná takmer dvadsať živých aukcií výtvarného umenia, súkromné galérie precizujú nielen svoje dramaturgické plány a účasť na (prevažne) európskych veľtrhoch, ale aj (a to je relatívne nóvum) vzťahy so zastupovanými umelcami.

Popri posilňovaní vplyvu komerčných článkov trhu registrujeme v ostatných rokoch aj zásadnú stabilizáciu zberateľskej základne a to nielen v jej finančnej rovine – zberateľská ctižiadosť sa čoraz intenzívnejšie manifestuje túžbou byť spolu so svojimi dielami videný na pôde najvýznamnejšej zbierkotvornej inštitúcie, v dobrej spoločnosti, v hrubej publikácii.

Viaceré významné súkromné iniciatívy sa svojou činnosťou pokúšajú približovať fungovaniu verejnoprávnych inštitúcií či suplovať ich právomoci (momentálne najvýraznejšie asi Galéria Nedbalka). Súkromní zberatelia, galérie, ale aj aukčné spoločnosti sa profilujú výstavami, ktoré zastrešujú rešpektovaní kurátori zo štátnej sféry, renomovaní odborní pracovníci vedú vzdelávacie programy pre začínajúcich zberateľov (projekt Art Academy), fungujú v poradných orgánoch investičných fondov (Art FOND) – jednoducho, hybridizácia právomocí v rámci umeleckého sveta, inštitucionálnych a trhových

Trh s umením

väzieb sa pozvoľna potvrdzuje (a pritvrdzuje) aj v našich podmienkach. Toto neustále preskupovanie síl medzi komerčne orientovaným trhom a hegemóniou inštitúcie typu múzea / (verejnoprávnej) galérie začína čoraz výraznejšie ovplyvňovať kultúrnu prevádzku na Slovensku.

Dôsledkom toho bude v blízkej budúcnosti radikálny nárast významu a vplyvu znalca, resp. odboru znalectva. Potvrdzuje sa tak tvrdenie, že procesu komodifikácie podlieha nielen umenie, ale aj samotná vedomosť o ňom (Appadurai).

Teda, že obchodovateľným predmetom na trhu s umením dnes už nie je len umelecké dielo, ale aj know how zúčastnených aktérov.

Na Slovensku „po slovensky“ Detailnejší pohľad na sledované obdobie (rok 2014) aj napriek neodškriepiteľnej konsolidácii pomerov prezradí niekoľko špecifík, ktoré sa v našom kultúrnom rámci ani počas dvoch desaťročí nezmenili. Prekvapivá je v prvom rade minimálna reflexia trhovej reality – okrem sumarizujúcej koncoročnej správy Jana Skřivánka na stránkach ročenky ART+, v súčasnosti neexistuje „naša“ relevantná ekonomicky motivovaná analýza domáceho obchodu s umením. Jediným významnejším príspevkom k tejto téme sú komentáre kunsthistorika Jána Abelovského, ktoré však pomenúvajú skôr konkrétne, vybraté aspekty trhovej reality a aktuálne problémy domáceho obchodu s umením ako obchodné výsledky. Sporadické príspevky v ekonomicky orientovaných periodikách zvyčajne opakujú bežné novinárske klišé, v podstate poskytujú priestor len pre vyjadrenia jednotlivých zástupcov trhu; chýba im hlbší rozbor motivácií, náčrt prevládajúcich trendov či výhľadových tendencií.

Relatívne novým fenoménom, ktorý však túto absenciu diskusie zásadne podporuje, je pozoruhodné uzatváranie sa trhu, a to zvlášť na pôde aukčných spoločností. Je prirodzené, že galerijné predaje nie sú verejné, v našom priestore sa však prekvapivo vytráca aj transpa-

rentnosť aukčných výsledkov. Na absolútnej „neverejnosti“ svojej činnosti a nedostupnosti akýchkoľvek informácií (katalóg, zoznam diel, výsledky) je postavená aukčná stratégia bratislavskej spoločnosti Art Bid. Ešte v novembri 2013 vstúpila na trh s mimoriadne kvalitne profilovanou kolekciou prvej aukcie, jej dve tohtoročné dražby ostali opakovane prísne privátne, prístupné len pre vybraných VIP dražiteľov. Jediná verejná aktivita, ktorou sa Art Bid v priebehu roka prezentovala, boli viaceré predajné výstavy (predvianočná s názvom Originalita, ktorá zhodnocuje), ale aj dve mimoriadne zaujímavé prezentácie diel Stana Filka 80s in N.Y.C. Paintings & Objects (jún 2014) a 4. Dimenzia Kozmológia Modrá čakra (november 2014), ktoré kurátorsky zastrešila Nina Vrbanová a štúdiou k prvému zo sprievodných katalógov prispel aj Aurel Hrabušický. Každá z výstav trvala nepochopiteľne krátko – len sedem dní, čo je vzhľadom na výnimočnú povahu diel veľkou škodou.

Pozitívom však ostáva dôsledné kunsthistorické a fotografické zdokumentovanie nadobudnutého korpusu, aj keď samozrejme s primárnym cieľom jeho následného zobchodovania.

Aj spoločnosť Art Invest, ktorá ešte v prvom polroku 2014 uvádzala na svojich stránkach výsledky uskutočnených aukcií, nedávno ustúpila od tohto kroku a v súčasnosti sú na jej webe dostupné výhradne výsledky poslednej aukcie. Spätné zverejnenie sumarizujúcich údajov s najvyššími predajmi za uplynulé obdobie jej zástupcovia neposkytli, podobne na výzvu reagovali aj predstavitelia jedinej mimobratislavskej aukčnej spoločnosti Darte. Údaje, ktoré sú voľne dostupné (stránky aukčných spoločností Darte, SOGA a White and Weiss), tak pochopiteľne nedokážu poskytnúť ucelený obraz o stave domáceho obchodu s umením. Aj preto nemôže byť ambícou tohto textu snaha o jeho komplexnú analýzu, treba ho chápať skôr ako pokus o upriamenie pozornosti na tie aspekty, ktoré náš lokálny trh charakterizujú.

Moderna a (we love) László 2 Smerodajnou pre domáci obchod s umením je skutočnosť, že záber nášho, lokálneho trhu ostáva naďalej mimoriadne limitovaný – v podstate môžeme hovoriť o dvoch základných subsegmentoch, ktoré ho na aukčnom poli definujú. Prirodzene, v texte môžeme zohľadňovať len verejné, aukčné predaje (resp. tie, ktoré jednotlivé aukčné spoločnosti zverejnili); samozrejme, časť obchodov predstavuje tradičný galerijný predaj, významnou mierou sa na celkovom objeme podieľa aj obchodovanie prostredníctvom internetu a najmä, zásadný podiel obchodov prebieha mimo oficiálneho distribučného kanálu.

Silu verejného slovenského obchodu s umením v rozhodujúcej miere určujú kľúčoví autori slovenskej moderny, ich predaje predstavujú z dlhodobého hľadiska najvýznamnejší podiel na celkovom obrate. Aj v uplynulom roku sme zaznamenali niekoľko pozoruhodných predajov klasickej moderny. Celkovo však môžeme konštatovať v tomto segmente nečakanú stagnáciu, ktorá bola spôsobená skôr nedostatkom relevantnej ponuky ako nezáujmom zberateľov. Popredné miesto v rebríčku patrí opakovane dielam Martina Benku ‒ v SOGE sa uskutočnili dva top predaje: galerijné dielo Na pole (Liptov) bolo vydražené za 90 000 € a figurálna kompozícia Pod šarišským hradom (Orkucany) za 72 000 eur.

Mimoriadny záujem vzbudila olejomaľba Mariška Švihrová, portrét obľúbeného detského modelu od Jana Hálu sa z garantovanej ceny 20 000 € vyšplhal na konečných 40 000 €. Spoločnosť White and Weiss realizovala v tomto segmente dva rekordné predaje – symbolický autoportrét Rozsievač Edmunda Gwerka sa predal za 41 500 € a publikované dielo Stredoveká dáma Imricha Weinera-Kráľa dosiahlo sumu 36 000 €.

Porovnateľnou mierou prispievajú k rekordným dražbám už len predstavitelia horno­uhorského umenia – konkrétne dvojica Ladislav Mednyánszky a Dominik Skutetzky.

Zvlášť o diela Mednyánszkeho bol v uplynulom roku na slovenských aukciách mimoriadny záujem – medzi desiatimi najvyššie vydraže-

Martin Benka: Pod Šarišským hradom (Orkucany), 1932, olej na plátne, dublované na kartóne, 40 × 65 cm, konečná cena: 72 000 €

Silu verejného slovenského obchodu s umením v rozhodujúcej miere určujú kľúčoví autori slovenskej moderny, ich predaje predstavujú z dlhodobého hľadiska najvýznamnejší podiel na celkovom obrate.

Trh s umením

Martin Benka: Na pole (Liptov), 1930 – 32, olej na plátne, dublované na kartóne, 52 × 75 cm, konečná cena: 90 000 €

nými dielami roku 2014 je zastúpený až siedmimi olejomaľbami, pričom v roku 2012 sa paradoxne ani jedno z jeho diel nenachádzalo v top dvadsať slovenských predajov. Najdrahšie predané dielo minulého roku je umelcova kompozícia Dievča na lávke, ktoré sa na dražbe spoločnosti SOGA predalo za 95 000 €. Podobne aj spoločnosť Artinvest registruje na prvom mieste svojich rekordných predajov uplynulého roka dielo Tiahnúci vojaci (vyvolávacia cena 66 000 €), s konečnou cenou 80 000 €. SOGA má v svojom minuloročnom top 10 celkovo šesť diel Ladislava Mednyánszkeho. Suma potrebná na získanie tejto šestice predstavuje 453 000 €, čo v porovaní s celkovým výsledkom mimoriadne úspešnej 104. aukcie Ringwaldovej zbierky (93 diel za 876 000 €) môže potvrdzovať dominantné a v roku 2014 nespochybniteľné postavenie Mednyánszkeho na slovenskom trhu s umením.

V top predajoch SOGY za uplynulý rok navyše registrujeme daľších päť Mednyánszkeho predajov celkovo za 127 000 €: Pred búrkou (31 000 €), Šach so smrťou (29 000 €), Jazierko v lese (24 000 €), Lesné zátišie (23 000 €) a Čavargóš (20 000 €).

Okná vesmíru dokorán Popri výraznej trhovej dominancii predstaviteľov slovenskej moderny a hornouhorského umenia zaznamenávame v ostatných rokoch aj prirodzené posilňovanie obchodnej pozície členov Skupiny Mikuláša Galandu, ako aj kľúčových predstaviteľov alternatívy 60. rokov. Tento

pozvoľný presun záujmu zberateľov smerom k nedávnej minulosti je prirodzeným dôsledkom limitovanosti nášho trhu. Súvisí s mohutným nárastom cien diel datovaných pred rokom 1945, ich čoraz náročnejšou a nákladnejšou dostupnosťou, ale do istej miery aj s vierou v lepšie zhodnotenie reprezentantov súčasného umenia v medzinárodnom kontexte.

Zvlášť diela Stana Filka, Júliusa Kollera, Milana Dobeša či Jozefa Jankoviča postupne získavajú čoraz stabilnejšiu zberateľskú základňu, najmä s ohľadom na ich širšie, minimálne stredoeurópske obchodné renomé. Nové obchodné impulzy pravdepodobne prinesú aj zrealizované medzinárodné projekty, ktoré diela slovenských umelcov predstavili vo významných európskych inštitúciách – samostatná výstava Petra Bartoša Situations 1945 ‒ 2014 vo viedenskej Secession, prezentácia Stana Filka v neapolskej Fondazione Morra Greco, či Márie Bartuszovej Provisional Forms v Múzeu moderného umenia vo Varšave. V tomto roku navyše očakávame ďalšie významné zahraničné projekty – Jana Želibská bude zastúpená na prelomovej výstave The World Goes POP v londýnskej TATE Modern3 a rovnako aj na projekte International Pop vo Walker Art Center v Minneapolise.

V máji sa vo významnej poľskej inštitúcii Zacheta predstaví samostatnou výstavou Stano Filko (kurátorka Lucia Gregorová-Stachová). V septembri bude vo Varšave, v Múzeu moderného umenia sprístupnená samostatná výstava Júliusa Kollera (kurátori Kathrin Rohmberg a Daniel Grúň), ktorá bude začiatkom roka 2016 reprízovaná vo viedenskom MUMOK-u. Oba projekty sa uskutočňujú v spolupráci so Slovenskou národnou galériou.

Tento trend sa pokúša pravdepodobne postihnúť aj novozaložený (december 2014)

Zvlášť diela Stana Filka, Júliusa Kollera, Milana Dobeša či Jozefa Jankoviča postupne získavajú čoraz stabilnejšiu zberateľskú základňu, najmä s ohľadom na ich širšie, minimálne stredoeurópske obchodné renomé.

investičný ART FOND – stredoeurópsky fond súčasného umenia, ktorý inicioval riaditeľ J&T Banky Andrej Zaťko. Prvýkrát tak na území Slovenska dochádza ku konkrétnemu prepojeniu dvoch takmer nezlučiteľných sfér – ekonomickej a umeleckej. Cieľom fondu má byť snaha o efektívne investovanie do povojnového slovenského umenia (resp. umenia okolitých krajín) a budovanie investične vyváženého portfólia. Tejto snahe má napomáhať poradná komisia (K. Bajcurová, B. Jablonská, Z. Rusinová, K. Rusnáková a S. Stankoci), ktorá v úvodnom období stanovila stratégiu fondu smerom k nákupu diel kľúčových osobností slovenského výtvarného umenia od roku 1960 po súčasnosť.

Trh s umením

Náš priestor až teraz, dvadsaťpäť rokov po prevrate, začína byť konfrontovaný s predstavou (už ani nemaskovanou) umenia ako tovaru.

Ladislav Mednyánszky: Tiahnuci vojaci, 1915 – 1918, olej na plátne, 71 × 100 cm, konečná cena: 80 000 €

Kauza súčasné umenie Keďže záber nášho trhu je, tak ako sme opakovane naznačili, mimoriadne limitovaný, nie je prekvapujúce, že existuje trvalá snaha o uvedenie povojnového umenia na domácu trhovú pôdu.

Hľadanie „nového“ subsegmentu totiž môže byť jediným, komerčne úspešným východiskom v našom ohraničenom teritóriu. Pokusy o prerazenie s predajom súčasného umenia sú však opakovaním mantry úspech – neúspech – pokus – omyl – náhoda. Po nedávnom aukčnom boome súčasného umenia4 môžeme konštatovať, že sa jeho predaj presúva tam, kde štandardne patrí – do galerijnej sféry. Aj keď na Slovensku existuje aukčný dom, ktorý sa už podľa názvu White and Weiss Contemporary Art Auction profiluje ako spoločnosť zameraná na súčasné umenie, z hľadiska objemov jeho tržieb je zrejmé, že gros predajov predstavujú diela autorov slovenskej moderny, prípadne zástupcov staršej a strednej generácie.5 Aj keď spoločnosť White and Weiss realizovala v minulom roku niekoľko pozoruhodných dražieb, resp. poaukčných predajov predstaviteľov strednej a najmladšej generácie,6 jej konečná percentuálna úspešnosť sa pohybuje stále okolo 20%. Samozrejme, nemôžeme uprieť veľkú snahu jej predstaviteľov v náročnom (podnikateľskom) pláne, aj keď by sme mohli ich obchodnú stratégiu, postavenú na uvádzaní čo najširšej skupiny mladých autorov považovať za nie úplne zodpovedajúcu podmienkam domáceho publika.

Aj napriek proklamovanej snahe o oživenie ponuky súčasného umenia v roku 2014 sa ani SOGE nepodarilo aktivovať zásadnejší záujem zberateľskej verejnosti. Po zastavení aukčnej činnosti v tomto segmente sa umenie najmladšej generácie objavuje len sporadicky ako

Trh s umením

doplnok sezónnych, resp. večerných aukcií a môžeme konštatovať, že sa nachádza na okraji obchodného záujmu nášho najväčšieho aukčného domu. Jedinou pravidelnou aktivitou SOGY v tejto oblasti je usporadúvanie výstav autorov mladšej a strednej generácie.7 Žiaľ, aj pionierske aktivity Nadácie – Centrum súčasného umenia na poli uvádzania súčasného umenia do trhových väzieb definitívne skončili a v minulom roku sa žiadna aukcia pod jej patronátom nekonala.

Vzhľadom na vyššie naznačené nás neprekvapí, že sa na úkor nefungujúceho aukčného predaja súčasného umenia na Slovensku posilnila pozícia galerijnej sféry, čo možno chápať ako pozitívny prejav štandardizácie nášho trhu.

Významné počiny na poli prezentácie nášho umenia, účasť na medzinárodných veľtrhoch, publikačná a edukačná činnosť (amt_project, Krokus, SODA, Schemnitz, Zahorian & co) fungujú ako dôležité impulzy smerom k širšej verejnosti. Oživenie a zintenzívnenie „dílerskej“ činnosti však popri výsledkoch etablovaných galérií prinieslo priam explóziu jednorazových, ale aj dlhodobejších galerijných projektov, ponúkajúcich nenáročné dekoratívne diela, na hranici vizuálneho balastu, ktoré si pochopiteľne nachádzajú svoju cieľovú skupinu, neraz jednoduchšie, ako v prípade zabehnutých galeristov. Až čas ukáže, ako sa s odstupom rokov dokážeme vyrovnať so síce akademickou, ale prakticky bezcennou produkciou, ktorá zaplavuje domácu scénu. Pravdepodobne budeme k týmto dielam pristupovať podobne ako dnes vnímame nekonfliktnú, nezaujímavú a často prakticky bezcennú produkciu predajní Diela – teda bez akéhokoľvek relevantného záujmu.

Kým západný svet sa momentálne vyrovnáva so zásadnou zmenou paradigmy, v ktorej systém postavený na spolupráci dílera a kritika nahrádza spojenie vplyvného zberateľa a dílera,

náš priestor až teraz, dvadsaťpäť rokov po prevrate, začína byť konfrontovaný s predstavou (už ani nemaskovanou) umenia ako tovaru. Aj napriek agresívnym obchodným praktikám a čoraz častejšiemu zdôrazňovaniu investičného potenciálu umenia je nevyhnutné, aby sme si zachovali potrebný odstup a profesionalitu.

Len tak dokážeme odlíšiť Umenie od tovaru, aj keď zdanlivo luxusného. Táto mimoriadne náročná cesta je behom na dlhú trať, má svoje dôvody a nespochybniteľný význam.

V momentálnych podmienkach je však zrejmé len jedno – tento maratón bude pre nás čoraz vyčerpávajúcejší.

1 Pozri The Two Art Histories: The Museum and the University (Haxthausen, 2001).

2 I Love László – slogan Slovenskej národnej galérie, ktorý bol tento rok použitý na darčekový predmet (tašku), súvisiaci s digitalizáciou kaštieľa v Strážkach pre Google Art Project.

3 Výstava bude v roku 2016 reprízovaná v São Paolo.

4 Boli roky, v ktorých sa konalo naraz sedem špecializovaných aukcií súčasného umenia.

5 Na novembrovej aukcii v roku 2013 sa predaj Fullovej mozaiky realizoval za 70 000 € a ostatných deväť diel z top ten sa predalo dokopy za 86 200 eur.

6 K najvyšším dosiahnutým cenám roku 2014 za diela povojnového umenia patria tri predané sochy Jaroslava Rónu – Mašinista za 22 000 €, Muž s rybou za 10 200 € a Žena – nádoba za 8 800 €, kompozícia Bez názvu Jozefa Jankoviča za 12 000 €, Day and Night, Line and Spot Stana Černého za 11 500 €, veľkoformátový obraz Munch Marka Blaža za 9 000 €, Záhrada Adama Štecha za 8 000 € a olejomaľba Noc Bohdana Hostiňáka za 7 500 €.

7 V roku 2014 sa samostatnou, predajnou výstavou v SOGE prezentovali Katarína Janečková (január/ február), Erik Binder (apríl/máj), Matej Fabian (jún/júl) a Marko Blažo (október).

Ladislav Mednyánszky: Dievča na lávke (Nad vodopádom), olej na plátne, 93 × 68 cm, konečná cena: 95 000 €

Hunt Kastner Artworks Hunt Kastner

Galéria Hunt Kastner Artworks je súkromnou iniciatívou Kanaďanky Camille Hunt a Američanky s českými koreňmi Katherine Kastner (Kacha).

V súčasnosti zastupujú trinástich českých súčasných umelcov a jedného egyptského.

Mimo Galerie Jiří Švestka boli jednou z prvých súkromných galérií v Prahe, ktorá sa orientovala na predaj súčasného umenia v medzinárodnom kontexte.

R

Ročne vo svojej galérii odprezentujú päť až šesť skupinových alebo monografických výstav (v spolupráci s externými kurátormi) a zúčastnia sa dvoch až troch medzinárodných veľtrhov umenia, pravidelne v Londýne a Bazileji, príležitostne vo Viedni či na Miami. Za ich úspechom stojí viac ako náhoda a šťastie neúnavná tvrdá práca a energia. Silné ženy, obľúbené galeristky. Hunt Kastner.

Lucia Gavulová Videli ste už fotografie od Aleksandry? (Aleksandra Vajd, ktorá pre magazín vytvorila viacero autorských foto-editoriálov k interview, nafotila Camille a Kachu ešte pred samotným rozhovorom – pozn. L.G.).

Kacha Kastner Áno, niečo sme videli, poslala nám ukážku. Myslím, že tam máš jednu veľmi peknú fotku, Camille.

Camille Hunt Ah... Nafotila pekné fotografie, ale...

K Máš tam jeden pekný profil.

C Nechajme to. Je to pekná fotka, len neviem, či je to ‚moja‘ pekná fotka. (smiech) Ako ste sa spoznali? Aký je váš vzťah? Prečo ste sa rozhodli spolupracovať a kedy to bolo?

C Spoznali sme sa cez spoločných známych, z mimoumeleckej sféry, niekedy koncom 90. rokov. Niekoľkokrát sme sa náhodne stretli.

Kacha robila v Sorosovom centre súčasného umenia a ja som v tom čase bola niečo ako galeristka bez galérie, teda skôr agent. Pracovala som s umelcami, príležitostne predávala ich diela, s myšlienkou otvoriť si časom vlastnú galériu. Rozhliadala som sa po správnych partneroch, čo nebolo jednoduché. S Kachou som vlastne aj spolupracovala! Áno – tu by sme mali začať: Sorosovo centrum malo vlastnú zbierku.

Keďže som sa venovala aj prenájmu diel spoločnostiam, tzv. rent art-u, zapožičiavala som aj diela zo zbierky Sorosovho centra. Myslím, že tak sme sa stretli prvýkrát. Postupne sme sa spolu začali viac rozprávať a mňa napadlo, že by sme mohli byť dobrý tím. Keď som ale Kache povedala o mojom nápade, nebola nadšená...

K Camille povedala, že chce otvoriť galériu.

Moja reakcia bola taká, že o jej vedení neviem zhola nič, nemala som žiadne skúsenosti s týmto typom práce. Pôsobila som v neziskovom sektore, komerčná sféra obchodovania s umením mi nič nehovorila. Nepoznala som žiadnych zberateľov, ani ľudí, ktorí by na to mali peniaze. To boli dôvody mojej počiatočnej rozpačitosti, možno zdržanlivosti.

C Napriek tomu mi Kacha pomohla. Má skvelú

Text: Lucia Gavulová / Katherine Kastner / Camille Hunt Foto: Aleksandra Vajd

schopnosť spájať ľudí a zoznámila ma s Marisou Příhodovou, o ktorej vedela, že chce tiež otvoriť galériu. V rovnakom čase som stretla architekta a galeristu Alberta di Stefana a maliara Eugenia Percossiho a začali sme sa zhovárať o založení Futury (neziskové kultúrne centrum v Prahe, zamerané na vystavovanie medzinárodného aj súčasného českého umenia a organizovanie eventov a aktivít, s tým spojených – pozn. L.G.). Galériu som s Kachou chcela otvoriť skôr, než sme otvorili Futuru, ale keďže si nebola istá, tak...

K Dovtedy som pracovala na inštitucionálnej báze a aj ďalej som sa chcela uberať touto cestou.

C Takže sme najskôr v roku 2003 otvorili Futuru, s už zmienenými Marisou Ravalli-Příhodovou, Albertom di Stefanom a Eugeniom Percossim. Napokon sa k nám pridala aj Kacha.

K Futura bola problematická v tom, že mala štyroch partnerov. Camille mala predstavu o komerčnej galérii, Marisa zase o neziskovej organizácii a Eugenio s Albertom sa prikláňali aj k jednej aj k druhej možnosti. Nebola to ideálna konštelácia.

C Veľmi rýchlo sme pochopili, že v tomto zoskupení to nemôže fungovať. S Kachou sme z projektu vystúpili a vtedy mi povedala – „nemám nič iné, čo by som robila“. Na čo som povedala – „ok, skúsme teda otvoriť tú galériu!“ A konečne súhlasila! (smiech) K Áno. Ako som už spomínala – nevedela som o tejto sfére nič, ale napokon som si povedala, že by to mohlo byť zaujímavé. V tom čase v Prahe ešte neboli komerčné galérie. Možno s výnimkou Galerie Jiřího Švestku. A možno ešte nejaké veľmi malé, nie príliš reprezentatívne. Futura nemala žiadne peniaze, nemali sme granty, ani podporu od ministerstva kultúry. Bola to zlá situácia, hrozilo, že nám vypnú elektrinu. Camille nadviazala kontakt s lokálnym majiteľom hotela, kam sa nám podarilo niečo predať (umenie – pozn. L.G.), čo Futuru doslova zachránilo a získala peniaze na svoju prevádzku, no zároveň dostal peniaze aj autor predaného diela. Keď som pracovala v neziskovej sfére, robili sme výstavy, ale nikdy sme autorom neplatili. Ak, tak smiešne sumy. Tieto dva momenty ma presvedčili – predaj diela a ohodnotenie umelca. Povedala som si, že táto oblasť je naozaj niečo, čo potrebuje rásť, vyvíjať sa. Chcela som pomáhať umelcom a myslím, že najlepší spôsob, ako to dosiahnuť, je predávať ich umenie. Aj v rámci komerčnej galérie a jej fungovania sa dá v globále hovoriť o podpore,

Hunt Kastner Artworks

rozvoji scény – aj keby sme predali len jednu vec. Vždy to bude jedna predaná vec.

C Vedeli sme prispieť otvorenosťou smerom k medzinárodnému kontextu, čo sme považovali za našu devízu. Exportovať umenie von, pracovať aj za hranicami Česka. Nemala som žiadne veľké očakávania, ale prečo to neskúsiť? Od začiatku sme si všetko robili samy, len pár rokov dozadu sme zamestnali prvého človeka.

K Aj to na part-time job. (smiech) C Áno, aj to na polovičný úväzok. Všetko si robíme samy. Samozrejme, že už máme väčší obrat, ako v čase vzniku, ale rovnako aj viac peňazí investujeme do galérie. Na začiatku sme mali iba niekoľko zberateľov. Nemali sme zmluvy, všetko prebiehalo na neformálnej úrovni.

S potenciálnym záujemcom sme šli na večeru, alebo sme sa iba porozprávali, ako sa teraz rozprávame tu, bez nejakých formalít a papierov. Pekným gestom bolo, že sa dvaja zberatelia rozhodli kúpiť diela minimálne v takej hodnote, ktorá by pokryla ročnú prevádzku galérie.

Nechceli sme otvárať s veľkými nádejami, a potom musieť po čase zavrieť. Než sme galériu otvorili, boli sme naopak veľmi opatrné, obozretné, rozprávali sme sa o tom s množstvom ľudí, uisťovali sme sa... Stále to v konečnom dôsledku bolo riskantné, ale podpora, ktorú sme mali, nás hnala dopredu.

K Prvotnou ambíciou bolo pokryť nájomné počas prvého roka. Vôbec sme nerátali s nejakými ziskami navyše.

Vaša vášeň pre umenie musí byť naozaj veľká.

C Áno! Samozrejme.

K Áno. Ale v Čechách sa celá umelecká scéna odohráva v nezávislom sektore a v inštitucionálnom prostredí. Málokto to tu robí pre peniaze.

C Definitívne to nie je vášeň pre zarábanie množstva peňazí. To by sme mohli robiť kopec iných vecí niekde inde.

Chceli sme ale urobiť niečo, čo by bolo rozdielne oproti veciam, ktoré tu fungujú.

Kacha, nevedela som, že si pracovala pre Sorosovo centrum súčasného umenia.

K Áno, ale väčšinu času práve v období jeho transformácie. Pracovala som tam päť rokov, tri z toho to šlo s fundraisingom „dole“. Potom som mala možnosť pracovať v múzeu – naozaj som chcela mať čo najviac skúseností v rámci inštitucionálnej prevádzky. Išlo však o múzeum, teda bez nejakého aktuálneho, dynamického výstavného programu. Preto som sa napokon pripojila k rozbiehajúcej sa Future, lebo to bolo pre mňa zaujímavejšie. Keď sme zakladali galériu, bola som možno naivná, ale aj skeptická.

A musím tiež povedať, že dnešný úspech alebo stav vecí, nebol len o šťastí – naozaj sme na tom tvrdo pracovali, obozretne, pomaly, systematicky, bez veľkých očakávaní. Aj v obdobiach, ktoré boli pre súčasné české umenie zlými časmi.

Ale aj český umelecký svet bol sprvu voči našej iniciatíve skeptický, mysleli si, že sme šialené. (smiech) C Bol to Jan Kotík, ktorý sa ma pýtal, či sme sa zbláznili. (smiech) V počiatkoch nás možno zneisťovalo, že ani jedna z nás nemá kunsthistorické vzdelanie, nie sme kurátorkami.

Premýšľali sme, či k sebe nepribrať tretieho človeka, ktorý by tieto znalosti mal. Napokon

Hunt Kastner Artworks

sme si však uvedomili, že máloktorý galerista je kunsthistorik alebo kurátor. Ak sa v niečom cítiš sebavedomo, urob to! Tak to proste je. Nie že by sme nespolupracovali s kurátormi – to, ako vieš – robíme. Nepotrebovali sme ale zamestnať tretiu osobu, ktorá by bola akademicky vzdelaná. Len sme na to museli prísť.

K Ja si ale nemyslím, že to bola až taká téma.

Len Camille z toho mala stres.

C Diskutovali sme o tom!

K Pre mňa bolo väčším problémom, že sme nemali žiadnych českých zberateľov. Hlavne v prvých dvoch rokoch sme nemali vôbec žiadnych!

Len zahraničných?

K Áno. A čo nás ešte trochu zneisťovalo, bolo, že sme obe cudzinky. Žijeme tu dvadsať rokov, od skorých 90. rokov. Ale nikdy nevieš predvídať, ako s tebou budú českí zberatelia, čo sú prevažne muži, jednať. Ako budú pristupovať k spolupráci. Umelci s tým ale nemali problém. Ďalšia problematická vec bola, že aj keď nejakí českí zberatelia boli, neboli zvyknutí na nakupovanie

umenia cez galériu. Kupovali priamo v ateliéroch umelcov, lebo mali pocit, že to bude lacnejšie a že s nimi budú rozvíjať osobné vzťahy.

Ako sa vám podarilo presvedčiť ich, že je lepšie nakupovať cez galériu?

K Na samom začiatku bol náš relatívne úspešný záber v rámci medzinárodného kontextu. Tam fungovala sofistikovaná vrstva zberateľov, so záujmom o kúpu umenia. A pre mňa osobne to bola veľká škola – kontakt s medzinárodnými galériami. Mohli sme rozširovať svoje skúsenosti, rozprávať sa s ľuďmi „od fachu“, o tom, ako veci fungujú. Niečo také sme v Čechách nemali šancu zažiť. Praktické informácie typu ako robiť to, či ono, o preprave umeleckých diel, poistení atď. A ďalšou skvelou vecou v rámci našej intervencie na zahraničný trh bolo, že nás vďaka tomu ľudia v Čechách začali brať trochu viac vážne. Vrátane potenciálnych zberateľov.

C Získali sme si tým určitý rešpekt. Stali sme sa silnejšími a overili si, že to dokážeme.

K Stále je to však o osvete, zberateľ musí pochopiť, že nákup cez galériu je pridanou hodnotou. Je tu veľmi provinčný trh – českí zberatelia kupujú iba české umenie. Žiadne iné.

Vážne?

K Vo veľmi veľkej miere áno, je to tak.

C Alebo veľké mená.

K Keď sme šli po prvý raz na Art Basel, chceli sme pozvať nejakých českých zberateľov.

Naozaj sme sa snažili, aby nejakí šli. Dokonca sme mali pre nich VIP vstupenky, o ktoré by sa kdekoľvek inde pobili pri dverách.

Tu nikto nemal záujem?

K Kontaktovali sme, rozdávali VIP vstupenky, ale nikto neprišiel. Pritom aj samotní organizátori Art Basel by účasť českých zberateľov očakávali a uvítali. Nie talianskych, ani francúzskych, ktorí sa tiež snažia rozširovať trh.

Našťastie, zmeny sú citeľné aj tu a v poslednej dobe už niekoľko českých zberateľov na Art Basel chodí pravidelne. Je dôležité s nimi aktívne pracovať, aby pochopili pridanú hodnotu galeristickej práce. Možno v tom treba byť trochu viac proaktívny, je to dlhodobá „výchovná“ stratégia. Často si uvedomujem, že by sme tomu mali venovať viac energie a času. Oproti našim začiatkom dnes ale jestvujú aj ďalšie galérie – Drdova Gallery, Polansky Gallery, SVIT... Intenzívne spolu komunikujeme – spolu môžeme podnikať kroky k výraznejším zmenám, ktoré by bolo komplikované dosiahnuť jednotlivo.

Podnety ale prichádzajú aj zvonka – napríklad iniciatíva J&T Banky Magnus Art: Víkend umelcov v Živnobanke. Prizvali Drdova Gallery, Polansky Gallery, SVIT a nás, aby sme urobili prezentácie umelcov, ktorých zastupujeme (ambíciou projektu je predstavovať verejnosti rôzne podoby súčasného umenia a jeho tvorcov – pozn. L.G.).

C Cieľom bola edukácia potenciálnych zberateľov, investorov do umenia.

K Zúčastnili sme sa, spravili sme prezentáciu. Všetko je to jednoduchšie, keď už sme štyri subjekty, než ako keď sme boli jeden.

Vrátim sa viac do minulosti – čo ste študovali?

C Históriu a politické vedy.

K Ekonómiu.

A prečo ste si pre život zvolili Česko, konkrétne Prahu?

C Kacha má v Čechách korene a ja som prišla po skončení univerzity učiť na niekoľko mesiacov angličtinu. Mala som dvadsať aj niečo.

K V Prahe sa narodila moja mama a stále tu mám rodinu. Pavel Brázda – v Čechách známy maliar – je môj strýko. Vyrastala som medzi umením – jedným z mojich prastrýkov bol Karel Josef Čapek. Vždy, keď sme prišli do Prahy, šli sme do Brázdovho domu. Všetci ľudia, ktorých som tu poznala, boli umelci, navyše z undergroundu. Muzikanti, výtvarníci, básnici... Toto bol môj sociálny okruh. A zapájala som sa do neho čoraz viac.

C Než som opustila Toronto, pracovala som pre konzultantku v oblasti umenia. Mala som v pláne robiť pre ňu pár mesiacov, predtým ako odídem do Prahy. Mala som tú prácu rada a veľmi rada som s ňou diskutovala. Nemala som vtedy ešte v pláne robiť v umeleckej sfére.

Chcela som učiť a potom robiť niečo v oblasti, ktorú som študovala, napríklad na ministerstve zahraničných vecí. Vždy som sa ale zaujímala o dianie v umení. Bezprostredne po príchode do Prahy som si hovorila – kde sú tu vlastne nejaké dobré galérie? Postupne som sa začala stretávať s umelcami, chodila som do Sorosovho centra študovať o miestnom umeleckom vývoji, pozerať si dokumentáciu. Človek stále tak nejak očakával, že tie galérie vzniknú, ale prešlo päť rokov a nič! (smiech) Takže umenie

som neštudovala, ani som s ním v podstate nepracovala, ale vždy som doň bola nejakým spôsobom „namočená“. Tak ma časom napadlo, že by som v tej oblasti mohla pracovať. Už vtedy som pomáhala s predajom nejakých diel.

Takže rozhodnutie ostať v Prahe bolo celkom logické...

C Nie je to o vedomom, programovom rozhodnutí niekde ostať. Samozrejme, milujeme Prahu, ale primárne ide o to, čo človek robí a akých ľudí má vo svojej blízkosti. Teda niečo vytváraš – a je jedno, kde. Zároveň chceš, aby to rástlo, rozvíjalo sa. Mohla by som robiť aj jednoduchšie veci niekde inde. Iný prípad je Kacha, ktorá tu má rodinu.

K Vybuduješ si tu sociálnu sieť a aj keď nie si odtiaľto, korene si vytvoríš.

C Vyrastala som v rodine emigrantov, takže pre mňa nebolo problematické ísť na miesto a začať tam niečo objavné. Matka je Francúzska a otec Angličan, ale vyrastali sme v Kanade. Cestovať alebo žiť na rôznych miestach je pre nás prirodzené. Ľudia, s ktorými sme vyrastali ako teenageri, sú po celom svete. Češi a asi aj Slováci radi cestujú, ale radi sa aj vracajú domov. My to tak nemáme – ak máš okolo seba dobrých ľudí a robíš, čo ťa baví, dá sa fungovať na rôznych miestach. Iste, aj jedno aj druhé má výhody aj nevýhody. Myslím hlavne okolnosti.

K Niekedy, keď komunikujeme s umelcami, ktorí sa narodili v 90. rokoch, hovorím si, veď som tu dlhšie, ako oni! (smiech) C Ľudia sa nás často pýtali, či sme umelkyne.

Iste, aj umelci vedú galérie. No keby som bola umelkyňa, venujem sa umeniu. My sme silné v tom, že vieme umelcov dobre promovať, pomáhať im predávať ich diela, ponúkať im relevantný servis. Preto to robíme. Je však dôležité vnímať ľudí, ktorí pracujú okolo umenia, s rovnakou vážnosťou, ako umelcov. Nie, že umelci sú „bohovia“ a my len nejakí prisluhovači. Musí to byť vnímané na rovnakej úrovni, inak to nebude fungovať. Ok, možno by som bola radšej slávnou hudobníčkou, ale nemám na to vlohy.

Chcem tým povedať len to, že naša práca môže skutočne fungovať len vtedy, ak ju umelci budú rešpektovať. A budú rešpektovať, že je súčasťou ich úspechu.

Ako ste na začiatku hľadali umelcov, vytvárali si s nimi vzťah? Mali tento rešpekt, o ktorom hovoríme?

K Myslím, že mladšia generácia bola oveľa viac naklonená tejto predstave vzťahu, než staršia.

Ide o veľmi osobný vzájomný vzťah, ktorý musí byť založený na absolútnej dôvere. Mladí umelci akoby netrpeli nánosmi z čias komunizmu, nie sú tak podozrievaví či skeptickí, ako umelci staršej generácie – ktorí sú navyše zvyknutí robiť si všetko sami, bez tretích osôb. Pri zakladaní galérie nám dávalo väčší zmysel nadväzovať spoluprácu s mladými umelcami a budovať ju spolu. Ruku v ruke.

Aké boli vaše kritériá pri výbere umelcov?

C Na začiatku to bolo dosť voľné.

K Nevedeli sme.

C Veľa sme diskutovali a vyberali mená, ktoré sa nám obom páčili. Umelcom sme sa nevnucovali – ťažko sme mohli od nich niečo chcieť, keď sme ešte samé nevedeli, či uspejeme.

Hovorili sme o spôsoboch spolupráce – nevyžadovali sme, aby hneď podpisovali zmluvu.

Najskôr sme ich oboznámili s tým, čo od nich očakávame.

K Je to ako v každom medziľudskom vzťahu – sú tam určité očakávania.

C Napokon sme sa zhodli na desiatich umelcoch. Dnes ich máme štrnásť.

K Chceli sme autorov, ktorí by reprezentovali súčasnú českú umeleckú scénu. Pre mňa bolo najťažšie, že som prišla z non-profit sektora, poznačená tzv. „spasiteľským syndrómom“.

V neziskovom sektore totiž za vami ľudia chodia s tým, aby ste im pomohli. Nemali by ste sa ale orientovať len na úzku skupinu – mal by tam byť širší záber. V prípade komerčnej galérie je však naozaj potrebné začať s malou skupinou.

C Nezastupujeme najmladšie ročníky – umelcov tesne po škole – skôr strednú generáciu. Vo všeobecnosti pracujeme len s tými, o ktorých si myslíme, že sú dobrí.

K Robievame päť-šesť výstav do roka. Dve-tri sú s umelcami, ktorých zastupujeme, dve-tri s prizvanými, ktorí u nás vystavujú v rámci skupinových výstav.

Tí, ktorých zastupujete, sú uzavretá skupina?

C Nie, nie. Nehľadáme síce nových umelcov programovo, ale keď nás niekto zaujme, nemáme problém ho osloviť.

K Nikdy nebudeme pracovať len s uzavretou skupinou. Treba sa stále obzerať po nových talentoch, promovať české umenie. Všetci čakáme na ďalšiu Evu Koťátkovú. Treba byť vždy v strehu.

C Okrem toho, každý umelec má iné potreby.

Niektorý je nezávislejší, iný potrebuje väčší servis – líši sa to. Možno to je na tejto práci trochu náročné. Chceš byť ku každému rovnako ústretová a férová, no každý má iné nároky.

K S niektorými umelcami sme mali kamarátsky vzťah už aj predtým, než sme nadviazali spoluprácu. S inými sme si ho vybudovali. Je to však najmä o vzájomnej dôvere. Nezabúdajme, že tu ide o peniaze. Kde sa rieši spoločný zisk, tam musí byť dôvera. Rovnako, ako však umelci musia veriť nám, musíme veriť aj my im – že nepredávajú diela cez svoje linky, cez ateliér, nerozvíjajú obchodné vzťahy za naším chrbtom.

Zastupujete „svojich“ umelcov exkluzívne?

C V Čechách áno, ale niektorí – asi štyria, piati – majú galeristov aj v iných krajinách.

Napríklad Eva Koťátková, tá je zastupovaná len vami?

K Evu zastupuje ešte aj jedna veľká galéria v Nemecku, ktorá zastupovala aj Jána Mančušku.

Pomerne nekonvenčná.

C Musíme nachádzať spoločnú reč s inými galériami, najmä ak sú tie zahraničné silnejšie a etablovanejšie ako my. Ale už je to fajn. Dominika Langa zastupuje aj viedenská galéria, Zbyňka Baladrána galéria v Paríži – so všetkými galeristami komunikujeme. Záleží od galérie – niektoré sú viac naklonené spolupráci, iné menej... Jeden umelec má však maximálne troch galeristov.

K Určite je dôležité rešpektovať iné galérie, byť korektný. Keď sme minulý rok v januári robili výstavu Země se otáčí a vše z ní sklouzává, ktorej kurátormi boli Jiří Kovanda a Edith Jeřábková (17. 1. – 17. 3. 2014 – pozn. L.G.), požičiavali sme diela „našich“ umelcov aj z iných galérií.

C Akonáhle je niekto zaujímavejší, galérie sa ho budú snažiť zastupovať. Takže je to boj. Musíš držať krok s umelcami, musíš poskytovať extra servis.

Zastupujete aj niekoho zo zahraničia?

C Stávame sa trošku medzinárodnejšími, začali sme zastupovať jedného egyptského umelca.

Nepracujeme však so zahraničnými umelcami programovo. Je to totiž komplikovanejšie – nežijú v Prahe a všetko – počnúc prevozmi a poistením – je tak drahšie.

K Basim, ktorého zastupujeme (egyptský umelec Basim Magdy, 1977 – pozn. L.G.), bol na rezidencii vo Future, kde sme ho stretli. Poznal sa so Zbyňkom Baladránom, z Manifesty, ktorú kurátoroval aj o. z. tranzit (prehliadka súčasného svetového umenia, Manifesta 8, 2010 – pozn.

L.G.). Basimova žena je Švajčiarka, takže sa presťahoval do Bazileja. Je skvelý umelec, veľmi sme mu chceli urobiť výstavu. Mal viac paralel s českou scénou – s Evou Koťátkovou bol vo finále umeleckej ceny v Rusku, s Dominikom Langom vystavoval v Paríži. Má galériu v Turecku, ale nemal galeristu v Európe. A chcel mať. Takže to bolo niečo, čo sa vyvinulo skôr samovoľne – nebol to zámer. K nám ale ľudia v zásade chodia „na českých umelcov“.

Je nejaký slovenský umelec, s ktorým by ste chceli spolupracovať?

K Predovšetkým sme vdačné za výstavu Hole in the Flow, ktorú inicioval Filip Vančo v rámci projektu 10 dní slovenskej fotografie a ktorú si kurátorovala (vystavujúci: Cyril Blažo, Matej Gavula, Roman Ondák, Milan Tittel; 16. 12. 2010 – 19. 2. 2011 – pozn. L.G.). Myslím, že Polansky vystavoval Svätopluka Mikytu (Pomoderna and seven monochroms; 12. 6. – 26. 7. 2014; kurátor: Jiří Havlíček – pozn. L.G.). Ten sa mi zdá byť zaujímavým umelcom. Nepovedala by som, že pre nás Bratislava v tomto smere nie je atraktívna, len tam málo chodíme a tak nemáme prehľad.

Je to veľká hanba. Ale aby som bola férová, musím povedať, že aj do Brna, čo je dokonca bližšie, ideme iba raz za rok. Nikdy som nebola v Košiciach – hrôzostrašné! Mimochodom, z Košíc je jeden náš veľmi dobrý zberateľ, ktorý kupuje slovenských aj českých umelcov. Je skvelý, zapálený pre umenie, entuziastický.

Spolupracujete s nezávislými kurátormi?

K Mali sme výbornú skupinovú výstavu, ktorú som už spomínala, kurátorovanú Kovandom a Jeřábkovou v januári 2013. Bola to výstava s dvadsiatimi dvoma umelcami, každý z nich mal minimálne dve diela. (Země se otáčí a vše z ní sklouzává – 17. 1. – 17. 3. 2013; vystavujúci umelci: Zbyněk Baladrán, Geta Brătescu, Stano Filko, Ryan Gander, Geert Goiris, Fernanda Gomes, Katarína Hládeková, Barbora Kleinhamplová, Eva Kmentová, Stanislav Kolíbal, Július Koller, Alena Kotzmannová, Eva Koťátková, Jiří Kovanda, Ján Mančuška, Markéta Othová, Anna Ročňová, Jiří Skála, Jan Svoboda, Jiří Thýn, Tomáš Vaněk, Guido van der Werve; kurátori: Edith Jeřábková a Jiří Kovanda – pozn. L.G.) ...nechápem, kde sa to tam pomestilo – ak to bolo ešte v predošlom priestore.

K Áno, v starom priestore na Kamenickej (momentálne je galéria presťahovaná v nových priestoroch na Bořivovovej 85 – pozn. L.G.). Úžasná výstava!

C Človek pri tom vôbec nemal pocit preplnenosti, bolo to perfektné.

K Išlo o niečo na tému – veľmi voľne povedané – carte blanche – to bol nápad, s ktorým som sa dlhšie pohrávala. A Edith (Jeřábková – pozn.

L.G.) povedala, že premýšľa nad podobnou ideou.

Pýtala som sa jej na to účelovo – chceli sme, aby výstavu kurátorovala ona. Následne celý koncept dôsledne rozvinula do konkrétnej podoby.

Boli sme veľmi šťastné, že sme k spolupráci prizvali práve ju s Jiřím Kovandom. Pri vymýšľaní výstavy mali takmer úplnú slobodu. V rámci sólových výstav sme s kurátormi spolupracovali zväčša vtedy, keď mal umelec predstavu o niekom konkrétnom. Basim Magdy chcel napríklad spolupracovať s kurátorkou Markétou Starou.

Hunt Kastner Artworks

A tak ďalej. Takže s kurátormi spolupracujeme a chceme k nám prinášať rôznych ľudí. Taktiež pozývame kritikov, aby o výstavách písali.

Ako dlho ste v tomto priestore?

C Od septembra.

A ste spokojné?

C Áno, veľmi.

Zbierate vy osobne umenie?

C Nie. Obe máme nejaké diela, ale nedá sa to nazývať zbierkou. (smiech) K Tvrdo pracujem na tom, aby som umenie nezbierala. A pritom ma často prepadajú myšlienky – Kúp si toto, alebo ono! Ale potom si poviem – prečo? (smiech) C To nehovor! (smiech) K Nemám na to jednoducho miesto, nemám to kam zavesiť. Ale u mňa sa to netýka len umenia – nezbieram nič. Snažím sa udržať svoj život čo najjednoduchší. Nevravím prečo by som si to mala kúpiť? preto, že by sa mi to nepáčilo – naopak! Milujem umenie, som ním obklopená – patrí to napokon k mojej každodennej práci. Ale nemusím si ho nutne vešať doma na stenu.

C Niekedy je pekná čistá biela stena „najviac“. (smiech) K Jej najlepšie využitie... Opakujem však – ja si to vravím pri všetkom – pri každom páre topánok – načo? Nepotrebujem to nutne...

Nie je komplikované robiť čisto „ženský biznis“ v prostredí, kde je väčšina zberateľov ešte stále mužov?

K Myslím, že v Čechách je to určite ťažšie. Hoci postupne, s mladou generáciou sa situácia mení.

Gendrová diskriminácia je ale určite prítomná.

Ale... Nejak to neriešime, očakáva sa, že americké ženy sú silné. (smiech) Veľa mojich obľúbených galérií vo svete vedú ženy. A veľmi dobrých galérií! Tu v Prahe sme tak trochu rozdelení – na jednej strane rieky „muži“ – Polansky, SVIT, na druhej my a Drdova. Nie je to vyslovene „galerijná štvrť“. Ale vernisáže mávame napríklad v jeden deň, čo majú ľudia radi.

Ktorý umelec, ktorého zastupujete, je najúspešnejší?

C Eva. K Ťažko to generalizovať. Otázka je, či hovoríme o českom, alebo o medzinárodnom trhu...

V Čechách je to rozdiel. Veľmi málo zberateľov v Čechách zbiera Koťátkovú. Českí zberatelia ešte stále zbierajú prevažne maľbu.

Aj na Slovensku je to tak.

C Všade – maľba sa zatiaľ všade vo svete predáva viac než čokoľvek ostatné.

K Mňa skôr prekvapuje, ako slabo sa predáva fotografia – v pomere ku kvalite autorov, ktorí sa jej u nás venujú. A ich diel. Súčasní fotografi sú úžasní! Jirka Thýn predáva relatívne dobre, z čoho máme veľkú radosť. Ale opäť je to relatívne. Keď sa rozprávam s inými fotografmi – Markétou Othovou, Polákom a Jasanským..., tak naozaj nemáme zberateľov fotografie. Čo sa však vo všeobecnosti zmenilo a čo je skvelé, je rastúci záujem o súčasné umenie ako také. Že už to nie je len moderna a avantgarda.

C Keď prídu mladí ľudia a hovoria, že by chceli začať zbierať umenie, chcú väčšinou maľbu.

Potom zistia, že je to drahé, tak im ponúkneme fotografiu alebo kresbu. Ale nie, oni chcú maľbu. Pritom vo fotografii ide o naozaj serióznu komoditu, o kvalitné edície.

K Pepa Bolf. Krásne veci na papieri. Tiež nie.

Radšej plátna.

Myslíte, že sú nejaké spôsoby, akoby sa toto nastavenie dalo zmeniť?

K Určite sú...

Hunt Kastner Artworks

C Stačilo by, ak by to začal zbierať jeden serióz-

ny zberateľ. Ostatní by ho nasledovali.

K Ak v Čechách fotografiu, tak Tichého (Miro-

slav Tichý, 1926 – 2011 – pozn. L.G.).

Na koľkých veľtrhoch ročne sa zúčastňujete?

Máte nejaký obľúbený?

C Na dvoch, troch... To záleží. Kacha má obľúbené.

K Frieze a Basel. Tie sú definitívne najlepšie (Frieze London a Art Basel – pozn. L.G.).

C Basel je vždy dobrý. Trochu dlhý, ale dobrý.

Trvá celý týždeň, čo je trochu neštandardné, zvyčajne bývajú veľtrhy štvor-päť dňové.

K Art Basel je najlepší.

C Liste je tiež dobrý (veľtrh umenia v Bazileji – pozn. L.G.). Tam človek stretne naozaj každého.

K Na Art Basel príde každý, na Liste takmer každý. Ale ako vravím – mám rada aj októbrový Frieze v Londýne.

C Je dobre zorganizovaný.

K Veľmi dobre.

C Aj v rámci jedného veľtrhu však dokážu byť veľké kvalitatívne rozdiely: jedna galéria je výborná, ďalšia hrozná. Ich kvalita kolíše zväčša v závislosti od toho, koho vystavujú...

K Frieze a Art Basel sú prominentné. „Držíme“ sa prevažne veľtrhov v Európe, ktoré už majú pobočky aj na iných kontinentoch – Frieze v São Paolo, v Mexico City, Art Basel v Honkongu, na Miami. Art Basel je matkou všetkých umeleckých veľtrhov. Aj situácia okolo veľtrhov sa však mení a pre galeristov sa stáva čoraz zložitejšie sa na ne dostať. Konkurencia je veľká. Väčšinou ide galéria zo začiatku tri roky po sebe na Liste a potom sa „premostí“ na Art Basel. Konkurencia v rámci Art Basel je obrovská, o poplatku ani nevraviac.

C Na začiatku sme boli mladá galéria, mali sme menej ako päť rokov. Vtedy sa na nás vzťahovali ešte špeciálne, zvýhodnené ceny. Teraz už do tejto kategórie nespadáme, takže musíme platiť rovnako, ako ostatní. Čo je pre nás naozaj zložité, lebo sumy sú enormné.

Napriek tomu je to pre vás stále natoľko výhodné, aby ste sa ich zúčastňovali?

C Stále o tom diskutujeme. Keď sa chceme dostať do hlavnej sekcie veľtrhu, ceny sú nebotyčné. Tiež musíme dobre zvážiť umelca, ktorého by sme tam vystavili. Aby bola šanca, že sa predá, že sa investícia aspoň čiastočne vráti.

Je to viac o predaji, alebo o prestíži?

K O všetkom. Kontakty, publicita, kontext, reklama... Otázka je postavená inak – dám desaťtisíc eur na reklamu alebo urobím prezentáciu na art fairy?

C ...a desaťtisíc eur je ešte veľmi málo...

K Na Frieze je to vedľajšia sekcia. Hlavné stoja okolo tridsaťtisíc eur a viac.

C Teda musíš predať za šesťdesiattisíc eur, aby si len vykryla náklady. Pretože umelcom ide polovica. Je to dosť riskantné. Pritom my už máme istú výhodu, že nás poznajú – nie sme v tomto kontexte neznáma galéria. Mladé galérie ako SVIT alebo Polansky majú celkom problém sa na veľtrhy vôbec dostať.

K Na druhej strane je ale účasť na medzinárodných veľtrhoch veľmi dôležitá pre budovanie nového typu klientely. Má to teda zmysel, hoci sa to stáva čoraz zložitejším. Artfairy celkovo by som prirovnala k bienále – je ich veľa, človek sa musí rozhodnúť, na ktorý sa vyberie.

C Na Vienna Fair sme boli prvé tri roky, lebo nás sponzorovala Erste. Nebolo to však nič svetaborné, tak sme tam už nešli. Poslednýkrát sme tam boli možno pred dvoma rokmi.

Keď prídu mladí ľudia a hovoria, že by chceli začať zbierať umenie, chcú väčšinou maľbu. Potom zistia, že je to drahé, tak im ponúkneme fotografiu alebo kresbu. Ale nie, oni chcú maľbu. Pritom vo fotografii ide o naozaj serióznu komoditu, o kvalitné edície.

(Camille sa začne chystať na odchod, má dohodnuté iné stretnutie; rozhovor ukončuje Kacha všeobecným zamyslením.)

K Staršie, etablované galérie, naozaj „veľké ryby“, sa kedysi zvykli nazývať „art dealers“ – „obchodníci s umením“. Mladšia generácia galeristov sa nazýva „galeristami“ – sem sa radím aj ja. Nikdy som sa necítila byť „obchodníkom s umením“ – prišla som z celkom iného prostredia, ako sa má predávať umenie som sa musela naučiť. Nie je na tom však nič zlé. Na druhej strane, keď si dáš vo wordovskom dokumente autokorekciu, zistíš, že slovo galerista vlastne nejestvuje. Áno, zakaždým ma to irituje...

Takže ľudia, čo sa tomu venujú z mladšej generácie, sa vnímajú viac ako „galeristi“. A myslím, že ich čoraz viac pochádza z umeleckého sektora. Bývalí umelci alebo absolventi umeleckých štúdií, kurátori. Toto sa tiež mení. Všetko sa pomaly mení...

Stretnutie sa skončilo pozvaním na vernisáž výstavy Jiřího Thýna Consciousness as a Fundamental Attribute I, II, ktorá mala vernisáž 27. augusta a skončila sa 11. októbra 2014. Následne ma Kacha povodila po „nových“ a pred pripravovanou výstavou zatiaľ prázdnych priestoroch galérie, ukázala mi sklad, diela rôznych umelcov, vypýtala som si jednu z obľúbených starých pozvánok (mimochodom tiež na výstavu Jiřího Thýna Less, ktorá sa v Hunt Kastner konala v roku 2009) a s dvoma hodinami nahratého materiálu sa pobrala prepisovať mimoriadne príjemný a úprimný rozhovor. Ďakujem!

Autori zastupovaní Hunt Kastner Artworks Zbyněk Baladrán Josef Bolf Viktor Kopasz Eva Koťátková Alena Kotzmannová Dominik Lang Jaromír Novotný Basim Magdy Daniel Pitín Jan Šerých Jiří Skála Michaela Thelenová Jiří Thýn Tomáš Vaněk

www.papelote.cz / originální české papírnictví

Foto: Daniela & Tonatiuh

Pro potenciálního a nepřipraveného adepta není lepší prověrka jeho skálopevného přesvědčení, že právě on je předurčen pro založení sbírky současného umění, než návštěva veletrhu Art Basel.

Pokud se člověk, který tvrdí, že má rád umělecká díla (a dokonce je chce vlastnit), nezhroutí po prvních třech hodinách (nejlépe při preview), může z něho za pár let něco být.

Art Basel (nejen) 2014

T

Ti ostatní pochopí, že stát se sběratelem neznamená mít na něco peníze, ale především vydržet nápor vjemů, informací, protichůdných a neslučitelných možností, že dovednost vyplnit šek a uhádat cenu se v porovnání se schopností rozlišit kvalitu, potenciální kariéru umělce a jeho díla, nezaměňovat dojem s významem, zálibu či momentální vkus s odhadem toho, k čemu ještě budu mít za pár let vztah, jeví jako rozdíl mezi tím, že umím řídit auto, a nadáním k cestování časem.

Jestliže svou první Basilej přežijete ve zdraví a budete mít chuť přijet ještě příští rok, respektive začnete rušit schůzky s klienty v těch termínech, kdy se tento veletrh přesouvá na jiné kontinenty (Art Miami například), pak máte šanci, že vás začneme my, kteří umění jen milujeme a nikdy ho nekupujeme (alespoň ne pro sebe), začneme respektovat. A vy sami propadnete kouzlu distingovaných, ale velmi odměřených asistentek v kójích nejvýznamnějších světových soukromých galerií, luštění strategií, jejichž důsledkem je fakt, že zrovna letos sem londýnský Jay Jopling z White Cube nebo berlínský Baudach přivezli právě to – a ne něco jiného. Zvyknete si, že když se konkurence snaží vetřít na prohlídku ještě před tím, než bude preview pro zvané, má to svůj dobrý důvod, a zachutná vám pobavené „ach jo“, které vám uklouzne, když pochopíte, že se tohohle konkrétního díla galerie ne a ne zbavit,

Text: Marek Pokorný Foto: Courtesy of Art Basel; archív Marka Pokorného

když vám bude jasné, že někdo zcela podcenil vaši schopnost prohlédnout jeho pokus vyvolat předčasně (či s křížkem po funuse) zájem o nějakého pozapomenutého (a vlastně dost dobrého) umělce. A tak dále, a tak podobně. Ale těmhle slastem předchází čas zmatků, omylů, perného studia a každodenního tréninku.

Nicméně nikdy nezapomínejte, že v Basileji působil Jacob Burckhardt a jeho žák Friedrich Nietzsche. Jen oni vám pomohou přežít s nenarušenou myslí marnost tohoto počínání – a třeba z vás ke konci kariéry významného sběratele přivedou k myšlence věnovat svou kolekci vašemu milovanému muzeu umění.

Tak takové myšlenky se mi vždycky honí hlavou, když se na veletrh Art Basel dostanu.

Je pro mě něčím jako Benátské bienále. Srdeční záležitostí, neboť vždycky tu dostanete svůj díl kvality, přijdete na něco, co vám v knihách a na výstavách unikne – a pak: máte na výběr možnost trávit čas v příjemném, současným uměním nedotčené atmosféře přehledného, čistého a bohatého města. Zálety s jinými veletrhy – s Kunstmesse v Kolíně nad Rýnem, s Friezem v Londýně, s Arco v Madridu či s alternativnějšími akcemi jako je třeba milánská Artissima – vás vždycky nakonec vrátí sem.

Jenom pro představu pár drobných, ilustrativních fakt z letošního veletrhu. Celkem se ho účastnilo 233 soukromých galerií z celého světa, které sem přivezly díla více než 4 tisíc umělců. Vybraní autoři (a samozřejmě jejich

Art Basel

Jack Pierson. Unlimited. Christian Stein © Art Basel

Meyer Riegger © Art Basel

Salon. Zľava Hans Ulrich Obrist, Dieter Meier, Lionel Bovier. Artist Talk © Art Basel

MOT International. Dennis Oppenheim © Art Basel

Krištof Kintera: Demon of the Growth, 2014. Foto: Marek Pokorný

Art Basel | Year 44. MCH Messe Schweiz (Basel) AG

galerie) dostali v počtu 78 k dispozici prostor představit v rámci výstavní platformy Unlimited velké projekty (videoinstalace, malířské a sochařské celky, instalace, objekty a prostředí), které se do prostoru ani těch nejrozsáhlejších kójí na veletrhu prostě nevejdou.

14 mladých umělců tady pak obdrželo divokou kartu, aby se předvedli jako vycházející hvězdy, a týdenní program v městském kině nabídnul třicítku autorských uměleckých filmů i filmů o umění a umělcích. A jména z Unlimited? Carl Andre, Hanne Darboven, Harun Farocki, Ana Mendieta, Carsten Nicolai, Michelangelo Pistoletto, Yang Fudong…

I kdyby se vám z toho nic nezdálo hodné pozornosti, vždycky se v Basileji najde ještě a ještě

něco dalšího. Letos to byla Malevičova výstava v Kunstmuseu, v galerii Schaulager výběr z díla umělce pro umělce Paula Chana, anebo například v jedné z nejlepších galerií v Evropě Fondation Beyeler prezentace tvorby Gerharda Richtera. V tomto kontextu bylo pro mě opravdu mimořádným zážitkem vidět velkou sólo výstavu českého umělce Krištofa Kintery nazvanou I´am not You v Museum Tinguely.

Veletržní halu číslo 3 pak naplnila repríza projektu 14 Rooms, jehož kurátoři Klaus Biesenbach a Hans Ulrich Obrist (něco jako fúze Nike s Pradou) dali díky spolupráci pořadatelů Art Basel, Fondation Beyeler a Basilejského divadla zinscenovat čtrnáct historických i novějších až zcela současných uměleckých děl založených

na akci a performance, mezi jejichž autory jsou vedle Yoko Ono či Bruce Naumana rovněž Marina Abramovič a Tino Seghal – a samozřejmě Roman Ondák, slovenský umělec světových kvalit i pověsti. Jakkoli se lze tázat, do jaké míry je především „rekonstrukce“ historických performance z hlediska autenticity oprávněná, asi se mi jen tak nepodaří na jednom místě konfrontovat základní přístupy k uměleckým průzkumům vztahu mezi prostorem, časem a tělesností v takhle intenzivní zkratce.

Už jste si rezervovali ubytování v Basileji na rok 2015? Na vašem místě bych to udělal hned.

Art Basel

Jaro Varga

15

Koniec pre mňa vždy znamená nejakú otázku Text: Lucia Gavulová Foto: Alexandra Vajd

Jaro Varga

Fuck Your School, Fuck You. 2010 – 2013. Foto: archiv autora

O diele Jara Vargu v širších súvislostiach sme sa rozprávali v jedno augustové dopoludnie nad niekoľkými šálkami kávy a pohármi citronád v obľúbenej bratislavskej kaviarni. Rozhovor sme začali Jarovým zážitkom z historickej andrássyovskej knižnice v kaštieli Betliar, ktorú navštívil týždeň predtým.

Jaro Varga

V pražskom byte Jara Vargu (1982, Trebišov) sa na stene jednej z miestností vyníma veľkoplošná farebná fotografia, zachytávajúca čiernu tabuľu v zjavne spustnutej, opustenej školskej triede, na ktorej dominuje nápis: Fuck Your School Fuck ‘U’. Ide o Vargovo dielo z cyklu Urban Exploration I – IV (2010), ktoré v mnohom vypovedá o obsahu jeho tvorby ako takej.

Hovorí o ňom: „Škola bola najstaršou vzdelávacou inštitúciou v Trebišove a vychovala niekoľko generácií miestnych obyvateľov. No napriek tomu neprežila boj o žiakov, ktorý nastal v momente poklesu demografickej krivky. Novšie školy prežili, ale keďže tá moja bola najstaršia, bola gentrifikovaná. Miesto, na ktorom sa rozprestieral jej rozsiahly areál, dnes slúži ako obrovské obslužné parkovisko hypermarketu Kaufland.

Po škole sa ‚zľahla zem‘. Príbeh začal niekoľko rokov dozadu. Bol som v Bratislave, pracoval som na svojej kariére, cestoval po svete… Malé mesto, z ktorého pochádzam, som považoval za minulosť, ktorou sa netreba zaoberať. No vo chvíli, keď som v roku 2009 prvýkrát po dlhom čase navštívil zdevastovanú školu, pocítil som nevyhnutnosť neustále sa na opustené miesto vracať a uvažovať nad tým, čo sa vlastne deje.

Uvedomil som si, že toto je skutočný ‚monument transformácie‘. Divoké transformačné procesy, ktoré sa v malom meste rozbehli, boli omnoho vypuklejšie ako v Bratislave alebo v iných veľkých mestách. Kládol som si rôzne otázky, na ktoré som sa v nasledujúcich rokoch pokúsil nachádzať odpovede, a to skrz umenie.

Je zánik dôležitej vzdelávacej inštitúcie v malom

meste symptómom zániku histórie, ktorá bola touto vzdelávacou inštitúciou reprezentovaná? Čo produkuje absencia školy? Ako a čím môže byť zaplnený mentálny priestor, ktorý sa uvoľnil v momente ideologického vyprázdnenia, opustenia, straty funkcie, fyzického zmiznutia? Aká je rola umelca pri nazeraní na tento jav? Fuck your school, fuck ‘U’! je fotografia, ktorú som odfotil vo svojej triede, kde som bol žiakom od piateho do ôsmeho ročníka. Na tabuli, ktorú som pozoroval stovky hodín a odpisoval som si z nej poznámky, som pri svojej návšteve našiel vulgárny vyprázdňujúci odkaz v štýle „vanitas“. Tento obskúrny okamih predo mnou otvoril široké pole otázok, dotýkajúcich sa prchavosti hodnôt, statusu vzdelávania, revelancie môjho vlastného vzdelania, ktoré bolo produkované touto zaniknutou inštitúciou. Spomenul som si v danej súvislosti na prednášku Borisa Groysa v New Yorku a jednu z jeho utópií: zrušiť inštitucionáne vzdelávanie a nahradiť ho sebavzdelávaním, ktoré je v súčasnosti ľahko dostupné prostredníctvom informačných technológií. Groys svoju tézu argumentoval tým, že vzdelávacie inštitúcie vždy boli a sú nástrojom kontroly a umožňujú existenciu totalitárnych režimov, resp. sú základným predpokladom existencie totality ako takej.“

Lucia Gavulová: Keď sme pri knižnici v Betliari, už si skončil s konceptom knižníc, ktorému si sa dlhšie obdobie venoval, alebo ho stále rozvíjaš? Ktorá bola posledná?

Jaro Varga: Vždy, keď dostanem nový nápad, dopĺňam a pridávam k tomu, čo už jestvuje.

Cyklus Knižníc je dlhodobo sa rozvíjajúci koncept. Vznik nových vecí mi umožňuje komplexnejší pohľad na existujúci materiál.

Nebola poslednou tá, ktorú si vystavoval v rámci výstavy Delete. Umenie a vymazávanie v roku 2012 v Slovenskej národnej galérii, ktorú galéria následne odkúpila?

S knihami som pracoval ďalej. Nasledovala Topografia stratených kníh, čo boli frotážové prekresby obalov kníh, ktoré som náhodne nachádzal na ulici a takouto fotoreprodukčnou technikou ich zaznamenal. Je to iba niekoľko kresieb, ktoré však reprezentujú tisíce kníh, teda de facto tisíce vedomostí. Predstavujú stratu, ktorá sa deje neustále, v každom momente. Pokúšal som sa zaznamenať odraz, záblesk straty. Stratené knihy, ktoré boli pôvodne nositeľmi obsahu a vedomostí, som nachádzal v pozícii vyprázdnených objektov, ktoré som skrz umenie opäť transformoval do novej žijúcej formy.

Kde si realizoval toto dielo? Ako vznikalo?

V New Yorku. Okrem prekresby stratených kníh je to topografický záznam miest, na ktorých sa vyhodené knihy nachádzali. Preto topografia.

Sériu kresieb som prezentoval na výstave Circular Ruins vo Francúzskom inštitúte v Prahe. Išlo o výstavu o ruinách, strate, deštrukcii…, ktorú uviedol francúzsky kurátor Jean-Marc Avrilla.

Mám veľmi rada tvoje dielo o koncoch (Bez názvu, 2010), teda knihu, ktorá je zostavená z prvých strán kníh, ktoré majú v titule slovo koniec.

Prečo ťa zaujal práve postmoderný fenomén endizmu? Mal si nejakú metódu, podľa ktorej si konkrétne knihy nachádzal? A čítal si ich?

Fascinácia koncami nesúvisí iba s týmto dielom, ale takmer so všetkými mojimi prácami. Či už je to zmieňované dielo Fuck your school, fuck ‘U’, ktoré nereflektuje len zaniknutú budovu, ale celú inštitúciu a v širšom kontexte sa vzťahuje na vzdelanie a jeho relevanciu. Alebo je to koncept zaniknutých knižníc či opustených miest. Teda strata, koniec, zánik sú dlhodobo ťažiskom môjho záujmu. Keď si napríklad spomeniem na výstavu v Open Gallery Mestský prieskum / Urban Exploration (2010), ktorá v prvom pláne rozhodne netematizovala koniec, moment konca tam bol nepriamo prítomný (výstava prezentovala záznamy trebišovských stavieb, ktoré vznikali nekoordinovane, nijako nezohľadňujúc jestvujúcu architektúru mesta, len na nej parazitujúc, zväčša len na dočasné účely, napríklad podnikateľského charakteru – pozn. L.G.). Budovy, ktoré som v tomto projekte obsiahol, vznikali s kalkulom konca, teda už pri ich vzniku exitovala projekcia zániku, akási nevyhnutná dočasnosť. Napríklad keď Speer (Albert Speer – nemecký politik a člen NSDAP, Hitlerov ríšsky architekt – pozn. L.G.) navrhoval monumentálne realizácie Tretej ríše, ako je napríklad Volkshalle alebo Národná alej, súčasne vizualizoval aj ich ruiny. Čiže vytváral predstavu Veľkej ríše o 3 000 rokov. Inšpiroval sa starovekým Gréckom alebo antickým

Rímom, kde bol koniec vždy súčasťou diskurzu vzniku.

Dielo bolo inštalované v Národnej technickej knižnici v Prahe, ak sa nemýlim… Áno, presne tak. Fond použitých kníh bol väčšinou z Národnej knižnice v Prahe, ale sú tam aj knihy z iných knižníc, lebo s prácou na tomto projekte som začal asi rok predtým, v USA. Knihy sú zoradené podľa toho, ako som ich nachádzal, čiže chronológia – ich zaradenie v rámci výsledného výstupu – je subjektívna.

Teda vznikalo to v procese… Áno, tvorilo sa to postupne. Boli momenty, keď som na tom intenzívne pracoval a v knižnici som trávil každý deň, až som sa stal jej živou súčasťou, externým zamestnancom. Niekedy som však nebol úplne produktívny, pretože hľadanie titulov zaberalo množstvo času a výsledkom bolo niekoľko málo priradených kníh. Keď som mal konečne zhromaždených okolo štyristo titulov, vytvoril som autorskú knihu, zostavenú z prvých strán kníh, ktoré majú v titule slovo koniec. Väčšina z použitých kníh je z druhej polovice 20. storočia, keď bola téma endizmu v rámci postmoderny absolútne aktuálna. No a či som ich čítal? Niektoré…

Ako vnímaš svoje diela s odstupom času?

Niekedy si človek uvedomí širší kontext toho-ktorého diela až po čase. V momente, keď ho vytváraš, máš samozrejme v úmysle určitú predstavu, ale nemôžeš od začiatku vedome obsiahnuť všetko, čo potenciálne dielo obsahuje. Spomeniem napríklad knižnicu, ktorú som inštaloval v Slovenskej národnej galérii.

Po jej vzniku som sa zamýšľal nad tým – naprí-

Was Ist Kunst: dokumentácia happeningu. 2013. Foto: Michal Kaboš. Majetok autora

Jaro Varga

klad aj v súvislosti s už zmienenou knižnicou Andrássyovcov v Betliari – kde jedni mecenáši vytvorili obrovskú knižnicu – aká je sila dať za pár mesiacov dokopy knižnicu s 20 000 titulmi.

A ja som vďaka určitému konceptu mohol tento moment prežiť – dokázal som skonštruovať knižnicu, ktorá fungovala a mala jedinečný systém. Splnil som si sen vytvoriť veľkú knižnicu. Aj keď bola dočasná.

Knižnica v SNG (Knižnica 16. 2. 2012 – 27. 5.

2012) fungovala spôsobom, že ľudia písali na chrbty kníh tituly podľa svojho uváženia.

A teraz sa možno opýtam hlúpo, ale to nevadí: keď to neskôr galéria zakúpila, v akej forme si dielo predal? Je originál, alebo edícia?

Je to edícia troch originálov. Jeden vlastní Slovenská národná galéria, druhý poľská Zachęta, a tretí vlastním ja, keďže som ho zatiaľ nepredal. Dielo predávam v digitálnej forme, obsahujúcej naformátované viaceré veľkosti a zalomenia knižnice, ktoré sú „nastaviteľné“ pre odlišné typy priestorov.

Je to rozsiahly materiál, ktorý má neviem koľko giga bajtov. Zakaždým, keď je knižnica vystavená, som ochotný pomôcť ju zrealizovať, pretože mi záleží na tom, aby to vyzeralo čo najlepšie. Ale myslím, že každý schopnejší grafický dizajnér si s tým dokáže poradiť a pripraviť to na výstavu.

Osobne pre mňa (ale myslím, že pre väčšinu ľudí), majú konce dosť negatívnu konotáciu. Predstavím si smrť – povedzme si na rovinu – koniec, zánik to nejako automaticky evokujú. Vnímaš v tom

Bez názvu. 2010. Foto: archív Jeana-Marca Avrillu

Jaro Varga

aj tento rozmer? Respektíve, vzťahuješ to nejako aj k tomuto ľudskému momentu?

Asi áno. Veľa nad smrťou rozmýšľam.

Ja tiež, aj preto sa pýtam.

Od detstva som premýšľal, kedy už asi zomriem. Keď som mal pätnásť, alebo dvanásť…

Vždy som si myslel, že sa nedožijem ani osemnástich…

Ja som mala pocit, že tridsaťdva je maximum.

Tak tridsaťdva sa mi zdalo tak vzdialené, že som mal pocit, že to už sa ma ani netýka :)) Je to zvláštne, nie? Že tak premýšľame.

A teraz máš podobný pocit? Alebo už nad tým premýšľaš menej?

Išlo to nejako „do stratena“. Teraz sa skôr zamýšľam nad plynutím času ako takým, ktoré mi príde šialené.

Presne tak. Vnímam to napríklad na umení.

V rámci umenia môžeš cez rozmer času rozpoznať, čo je nadčasové, čo ostane relevantné aj po rokoch. Niektoré veci majú tri roky a už pôsobia zastaralo.

To, čo sa v danom čase javí ako úplne aktuálne, v priebehu pomerne krátkeho času zostarne.

Bude to najskôr tým, že doba sa zrýchlila a čas starnutia sa skrátil. Exponenciálne skracujeme svoj čas. Asi to smeruje do bodu, keď sa čas úplne scvrkne. V podstate je to logické: keď sa bude čas, ktorý vnímaš v nejakej spomienkovej a historickej nadväznosti stále skracovať, dospeje do jediného bodu, ktorý vylúči minulosť i budúcnosť a ostane len súčasnosť. V podstate sa to už deje, čoho dôkazom je všade prevládajúci konformizmus, ktorý valcuje dejiny. Nepremýšľame už nad

ničím, čo je mimo nás, mimo dnešného dňa, sústredíme sa iba na konkrétny okamih.

Podľa mňa naopak stále žijeme v minulosti, aj v budúcnosti. Lebo stále na niečo spomíname a zároveň si niečo predstavujeme.

A tú prítomnosť akoby sme práveže vôbec nevnímali. Veď sa hovorí, že najťažšie je koncentrovať sa len na daný okamih, a že by sme mali viac žiť súčasnosťou.

Na mysli mám skôr všeobecný trend v spoločnosti, ktorá sa orientuje len na súčasné prežívanie. V zmysle zabúdania histórie, nepremýšľania nad minulosťou a nad jej kritickým prehodnocovaním. Navonok sa javí, že na nič nie je čas, pretože sme zavalení aktivitami najrôznejšieho druhu. Nie je čas premýšľať a meditovať nad tým, čo prežívame.

Trávenie času je veľmi jednoduché, napríklad popoludnie v Auparku: nakúpiš, míňaš peniaze, nič iné ťa nemusí zaujímať a nad ničím iným nemusíš premýšľať. Nemusia ťa trápiť dejiny, politika, druhá svetová vojna – to už je všetko „vyriešené“. Jediná dilema: McDonald’s alebo čína?

A súčasný pretlak informácií má – podľa mňa – paradoxne za následok „vymývanie“ hlavy, lebo už je tých informácií tak veľa, že to jeden nemá šancu vyhodnocovať, alebo selektovať.

Nemá na to čas. S časom, ktorý má k dispozícii, je z takého množstva nemožné selektovať.

V krátkej budúcnosti bude nasledovať redukcia pohybu v priestore. Stále tratíme veľa času presunmi. Skrz skype, maily, sociálne siete už teraz výrazne eliminujeme pohyb. A to sa bude

Situácia 50. 2014. Foto: Jan Pfeiffer

ešte umocňovať. Čím viac času človek „usporí“, tým viac ho môže míňať. Úspora času je ďalšou aktivitou, ktorá vyžaduje čas. Úspora času bude v budúcnosti hlavnou aktivitou, ktorá bude človeka naplno zamestnávať. Ďalšou stratégiou, ako sa ľudstvo „paralyzuje“, je produkovanie extrémneho množstva vedomostí a obsahov.

Generovanie veľkého množstva vedomostného materiálu zámerne marí šance na jeho utriedenie. Keď prídeš do kníhkupectva a máš na výber z päťsto kníh o druhej svetovej vojne, pričom nekvalitné – za účelom zvýšiť si kredit – sa ocitá v susedstve kvality. V takomto chaose je vystopovať kvalitu náročné. Podobné sa deje aj v umení. Mnohokrát už ani „ľudia z branže“ nevedia, čo je dobré a čo zlé. Priznám sa, že často sa neviem rozhodnúť.

Súčasní umelci alebo kurátori sú z veľkej časti viac či menej dobrovoľní „nomádi“. Funguje systém rezidencií, granty a podobne. Sám si posledné dva roky trávil mimo – v Soule, New Yorku, Berlíne… Myslím, že keď človek žije iba v tom „bratislavskom závetrí“, ľahko uverí tomu, že tak, ako to funguje tu, to funguje všade, že vie všetko, čo vedieť má.

Potom sa dostane niekam von a v tom momente pochopí, že vlastne nevie „nič“. Ako sa dá spracovať všetky vplyvy z takých ciest, keď si niekde rok, alebo dva? Vieš potom, ako vlastne fungovať, podľa akého kľúča?

Premýšľam nad tým, čo mi to dáva, čo mi to berie, do akej miery je to efektívne… Vždy som veľa cestoval. Ale keď som bol dlhšie na Slovensku a koncentrovane som sa venoval Galérii HIT, pokúšal som sa vytvoriť také podmienky, aby som sa necítil byť ukrátený tým, že práve necestujem. Pozýval som zaujímavých ľudí zo zahraničia do Bratislavy. Tých, za ktorými by som v inom prípade rád vycestoval a niečo nové sa dozvedel. Chcel som vytvoriť takú platformu, v rámci ktorej by to, že sme v Bratislave, nebolo hendikepom, ale možno aj výhodou. Naopak, na cestách som si vždy pripomenul, že bez toho, aby som sa ocitol na rôznych miestach, spoznal rôznych ľudí osobne a videl hocijaké divné priestory pre umenie, sa taká platforma, akou je Galéria HIT, vytvoriť nedá – aspoň nie tak, aby to korešpondovalo s aktuálnosťou. Myslím, že HIT-u moje cesty do zahraničia pomohli – väčšinu ľudí, ktorých sme vystavovali, som

spoznal niekde mimo. Nie vždy sa to dá vyriešiť len cez e-mail. „Vonku“ ťa napadajú úplne iné veci, nachádzaš inšpiráciu, vibruješ úplne ináč.

Samozrejme, môže to skĺznuť do neproduktivity. Cestovanie vyžaduje veľkú mieru disciplinovanosti… Človek sa môže úplne stratiť v čase.

Kde si doma?

V Prahe.

A cítiš sa už súčasťou českej umeleckej scény?

(Je vôbec táto otázka na mieste? Či má človek pocit, že je súčasťou nejakého lokálneho kontextu?)

Mám pocit, že som stále viac súčasťou slovenskej umeleckej scény než českej. Ale paradoxne vystavujem viac v Čechách než na Slovensku.

Na Slovensku som naozaj dostal veľmi málo ponúk a pozvaní na výstavy, teda takmer žiadne.

Je to škoda.

Keď o tom hovoríme, spomínam si, ako si sa pred rokom vrátil z ciest a vravel si, že to cestovanie a tie skúsenosti zmenili tvoj pohľad aj na fungovanie galérie, že si si uvedomil, že ten kamenný priestor, situovaný na jednom mieste, začal byť „pritesný“, že má limity. Premýšľal si, že by možno bolo lepšie posunúť ten „inštitucionálne ukotvený“ priestor skôr do nejakej mentálnej roviny, ktorá by fungovala kdekoľvek, nezáležalo by na tom, či by si bol v Prahe, Varšave alebo inde. Iba by sa produkovali projekty. Čo mi príde ako veľmi zaujímavé a aktuálne – myslím, že veľa vecí dnes začína fungovať týmto spôsobom a myslím, že to má aj viac šancu na nejaké dlhodobejšie flexibilné fungovanie.

V rámci Galérie HIT sa to už deje. Posledné dva roky sa veci vymýšľajú a realizujú bez toho, aby sme boli „prikovaní“ k priestoru. Myslím, že by to tomu priestoru dokonca uberalo, ak by sme sa „otrocky“ viazali na jeho limity. Pokúšame sa zdynamizovať výstavné a prezentačné formáty a taktiež sflexibilniť naše fungovanie ako kurátorov.

Kurátorstvo ťa baví, však? …

Dobre, nehovorme tomu kurátorstvo, vnímajme to ako jeden z prejavov tvojej kreativity, ktorá má rôzne kanály, akými sa prejaví.

Premýšľaš nad vecami a niekedy nájdeš formu vyjadrenia vo vytvorení knižnice, mapy alebo participatívneho projektu, kým inokedy sa to pretaví do prezentácie myšlienky

cez diela iných umelcov, v podobe výstavy.

Kurátori nemajú radi, keď sa umelci pasujú do ich role. Pritom sa podľa mňa v mnohých veciach prelíname. Kurátorský program – čo sa vzdelávania v tejto oblasti týka – na Slovensku aj tak neexistuje. V tom zmysle by som umelca – kurátora v našom vzdelávacom systéme videl na rovnakej úrovni ako kurátora – kunsthistorika. Pasuje ťa magisterský diplom za kurátora? No nie, to je absolútne irelevantné.

Mnohí umelci boli zároveň vynikajúcimi kurátormi, napr. Martha Rosler, Anton Vidokle, Mike Kelley atď.

V rámci kurátorstva by sa skôr hodil termín autodidaktizmus.

Keď si uvedomím, že takmer osem rokov som kurátoroval Galériu HIT, spolu s Dorotou Kenderovou, tak si môžem povedať, že v istom zmysle som kurátor. V našej réžii vzniklo množstvo projektov a myslím, že mali zmysel a boli pre slovenskú scénu prínosom.

Keď ste sa stretli s Dorotou Kenderovou, HIT už fungoval. Nasadol si do rozbehnutého vlaku, ktorý ale v nejakom momente zastavil, nejakí ľudia (obrazne) vystúpili, ty si nastúpil, a teraz otázka: sadli ste si od začiatku a vedeli, čo s tým idete robiť, alebo ste sa chvíľu museli hľadať, či hľadať si vzťah k „novému“ HIT-u? Ako si na to spomínaš?

Dlho sme o tom diskutovali a boli to podobne príjemné rozhovory, ako ten dnešný. Moja počiatočná situácia bola veľmi náročná.

Nemal som žiadne predchádzajúce skúsenosti s vedením galerijného priestoru – teda nevedel som, kde začať a ako to celé rozbehnúť.

Mohol som k tomu samozrejme pristúpiť tak, že by sme na začiatku všetko zmenili – počnúc názvom. Ale mal som pocit, že identitu pôvodného HIT-u treba zachovať, čím som zároveň vzdal hold predchádzajúcemu tímu.

Zachovali sme logo, identitu, názov, dosť dlho aj pôvodnú webovú stránku, ale zároveň sme začali prinášať nové projekty, rozvíjať nový diskurz. Niekedy má človek naozaj tendenciu robiť hrubé čiary a začínať odznova. HIT funguje už jedenásty rok. Teší ma to a zároveň deprimuje. Za desať rokov sa HIT-u nedostalo intenzívnejšej relevantnej pozornosti, napríklad v rámci reflexie programu.

Jaro Varga

Knižnica 16. 2. 2012 – 27. 5. 2012 (pohľad do inštalácie) 2011. Foto: Michal Huštaty. Majetok SNG

Otázka je, od koho by si si tú reflexiu u nás predstavoval?

Divím sa, že keď naše školy produkujú také množstvo kunsthistorikov, nikto mladý sa sám od seba nezastavil a z vlastnej iniciatívy nenapísal recenziu na Objavenie pomalosti alebo na Je budúcnosť nudná? a množstvo ďalších projektov a výstav. Mnohí ani nevedia, že HIT existuje.

A tu sa nie je na čo vyhovárať. Keď som bol v Soule, nachádzal som v zabudnutých končinách také offspejsy, že som sa pritom takmer sám stratil. Je to otázka nadšenia, zapálenosti pre umenie. Zahraničná reflexia bola pre nás vždy omnoho zaujímavejšia ako tá domáca. Domáce médiá, ktoré by sa o HIT mohli zaujímať, sa oňho nikdy nezaujímali.

V denníkoch sa reflexia tohto typu napríklad vôbec neobjavuje. Všetko je o skupinách vydavateľstiev a ich spriaznených „kamarátšaftoch“ a ďalej nič, lebo ďalej nič neexistuje.

Je škoda, že neexistuje odbornejšia reflexia.

Funguje to tak, že urobíš nejakú vec, na ktorú vynaložíš napr. rok práce, potom sa to odohrá, a ticho – nič. Absolútne nič.

V tomto momente na scénu často nastupuje argument, že súčasné umenie je nezrozumiteľné, ľudí nezaujíma, na čo o ňom písať.

A ak, tak s popularizačnými tendenciami.

Celé dvadsiate storočie sa vydávali aj také časopisy o umení, ktoré boli odborné a úzko profilované. Boli určené pre úzky okruh záujemcov.

Neboli vydávané so zámerom, aby to pochopili všetci. Veď ani umenie sa nerobí s týmto zámerom. Ani filozofia nevzniká preto, aby jej všetci rozumeli.

Prečo z toho treba robiť masovú záležitosť? Veď to je nezmysel.

Absolútne súhlasím. Nemusíme zo všetkého vytvárať zábavné parky. Chápem, že inštitúcie sa snažia prilákať divákov. Dokonca veľké inštitúcie sú na to určené, aby ich navštevovali masy. Napríklad múzeá – celá koncepcia múzea je postavená na tom, aby tam chodili bežní ľudia a obdivovali zbierky. Ale práve preto existujú malé priestory, ktoré by mali zastávať rolu experimentálnych „spotov“ a generovať odborný materiál, ktorému nemusia všetci rozumieť.

Miesto, kde môžeš skúmať, preverovať alebo nejakým spôsobom testovať, kde môžeš na niečo prísť, niečo objaviť… Áno, malé výskumné centrum. Malý priestor

Jaro Varga

síce nemá infraštruktúru veľkého laboratória, ale na druhej strane má možnosť rýchlo meniť svoje smerovanie a reflektovať omyly. Takéto priestory musia nevyhnutne existovať, pretože v inom prípade umelcovi neostane naozaj nič iné, iba sa prispôsobovať priemyslu a vytvárať zábavu. Umenie bolo vždy v istom zmysle exkluzívne.

Určite, aj elitárske. Problém Slovenska je však podľa mňa aj v extrémnej malosti scény.

Scéna je samozrejme malá. O to väčšia je snaha slovenského umelca preraziť „vonku“. Čo je naozaj, zdá sa, jediná možnosť. Na to je ale potreba mať silných „ambasádorov“, ktorí ťa niekam „vynesú“. Poliaci takýchto majú, nie? Adam Szymczyk napríklad, Joanna Mitkowska, atď.

Poliaci to majú celkovo „premakané“.

Majú strategicky rozhodené siete a aj poľskí umelci fungujú medzinárodne.

Okrem toho majú galérie, ktoré sú dôležité. Raster, Foksal. Na Slovensku nemáme ani jednu galériu takéhoto formátu. Čo si myslíš o self-promo umelcov?

Sociálne siete…

Súčasné umenie je postihnuté fenoménom, ktorý je nazývaný reputation based economy, čo bola zároveň téma kongresu Former West v roku 2013. V knihe Is the Future Boring?, ktorú sme vydali v Galérii HIT, je jeden príspevok od českých umelcov Pavla Sterca a Jana Broža, ktorý má názov The Future Will Be Boring If The CV Will Be Too Long. Reagujú práve na túto reputačnú teóriu. Na to, že budovanie symbolického kapitálu sa stalo základným kritériom pre úspech v umení.

Počty výstav, kreditov – funguje to ako nejaký kreditný systém alebo ranking, čo aj vlastne artfacts.net je. My sa od takto nastaveného systému nemôžeme nijako odpojiť, alebo ho ignorovať, pretože sme jeho súčasťou, sme na ňom závislí. Hodnota symbolického kapitálu je priamo úmerná, počtu výstav, projektov alebo rezidencií. Celé sa to odohráva v akejsi nekvantifikovateľnej rovine, preto hovoríme o symbolickom kapitále. A symbolický lievik nanešťastie prepúšťa veľa nekvalitného. Keď sa budeme pýtať facebooku, kto je dobrý umelec, nedostaneme správnu odpoveď. (ironicky) Neverím, myslíš?

Myslím, že áno. Počet lajkov je fenoménom sám o sebe. Ale zhodneme sa na tom, že my dvaja podľa toho kvalitu umenia nehodnotíme :)

Momentálne inštaluješ v Galérii HIT svoju dizertačnú výstavu. O čom je, resp. bude, čoho sa bude týkať? (V čase publikovania rozhovoru je výstava už po deinštalácii – pozn. L.G.) Téma mojej dizertačnej práce je pre vývoj mojej ďalšej tvorby kľúčová. Zamýšľam sa v nej totiž, aká je moja rola ako umelca, teda aké je moje poslanie – ako môžem byť z pozície umelca spoločensky prospešný, ako bola zadefinovaná, skonštruovaná a ako sa vyvíja rola umelca v priebehu dvadsiateho storočia. Názov mojej teoretickej časti je Mapovanie expandovaných rolí súčasného umelca. Vypracovanie teoretickej časti si vyžadovalo podrobné štúdium textov, ktoré k tejto téme vznikli: počnúc avantgardnými manifestmi konštruktivizmu a futurizmu, W. Benjamina, retroavantgardy, a potom M. Foucaulta, R. Barthesa, H. Fostera, J. Kosutha, a ďalej Ch. Mouffe C. Bishop, R. Deutsche, B. Groysa, S. Dillemutha, Ch. Escheho atď. Keby som to mal vysvetliť jednou vetou, tak umelec vždy balancoval medzi autonómiou a heteronómiou, mal potrebu expandovať do iných disciplín, do verejného priestoru, do spoločnosti, chcel splynúť so životom, zmazať hranice medzi umením a životom, ale paradoxne v tom istom momente sa pokúšal nanovo získať svoju umeleckú autonómiu, zabezpečiť si nezávislosť od spoločnosti, akýsi azyl, „umeleckú imunitu“. Teoretickú časť u mňa sprevádzal dlhodobý umelecký výskum v opustenom vojenskom meste Milovice v Čechách.

Porozprávaj o ňom viac.

Milovice ležia severovýchodne od Prahy. Od konca 19. storočia to bola vojenská kasáreň – resp. mesto spojené s kasárňami. Vystriedali sa tam vojská od rakúsko-uhorských, cez československé, nemecký Wehrmacht, po vojne tam až do roku 1989 operovala Sovietska armáda.

V podstate malé mesto s menej ako 20 000 pôvodnými obyvateľmi sa stalo akýmsi zrkadlom európskych dejín. Dnes, po odchode sovietskych vojsk, sú Milovice obklopené obrovským množstvom opustených chátrajúcich objektov: kasárňami, technickými stavbami, vojenským letiskom atď. Českí dokumetaristi Bibiana Beňová a Michal Kaboš o tom nakrútili dokumentárny film Prízraky, koprodukovaný Českou televíziou.

Pri tejto príležitosti pozvali do diskusie umelcov (napr. V. Artamonova, A. Klyuykova, E. Percossiho) a iniciovali projekt, v rámci ktorého by

Topografia stratených kníh. 2013. Foto: archív autora. Majetok autora.

oslovení umelci v meste mohli niečo vytvoriť.

Na začiatku som bol skeptický – takéto objednávky, resp. site-specific projekty na zákazku nemám rád. Napokon ma však téma nadchla, úplne mi sadla do kontextu mojej dizertačnej práce. Stál som odrazu pred otázkou, aká je moja rola ako umelca pri nakladaní s týmto silne konotovaným priestorom? Nie som romantický maliar ako Caspar David Friedrich, ktorý maľoval ruiny gotických stavieb a zamýšľal sa nad horizontom, budúcnosťou, ani Piranesi, ktorý fanaticky obdivoval antické ruiny. Nie som ani Gordon Matta-Clark, ktorý fyzicky zasahoval do ruín, vytváral rôzne výrezy a transformoval ruiny do monumentálnych sôch. Ani Albert Speer, ktorý projektoval stavby s víziou ich zruinovaného stavu. Mám tie ruiny obnoviť, vyprázdniť, vymaľovať alebo navrhnúť múzeum, iniciovať diskusiu? Akékoľvek vizuálne gesto by v tomto obrovskom priestore podľa všetkého úplne zaniklo. Najlákavejšie sa mi zdalo pracovať s lokálnymi obyvateľmi. Nakontaktoval som sa na Základnú školu v Miloviciach a začal som realizovať cyklus prednášok o umení. So žiakmi som si časom vybudoval priateľský vzťah a neskôr sme spolu zrealizovali happening, ktorý bol vyústením môjho pocitu vytvoriť niečo, čo by iniciovalo ešte intenzívnejšie premýšľanie nad diskutovaným priestorom. Inšpiroval som sa živou sochou Was ist Kunst, ktorú zrealizovala umelecká skupina IRWIN v Tbilisi v roku 2007.

Obsahom sochy bol nápis, vystavaný zo živých vojakov. Dielo bolo v roku 2010 prezentované aj v Galérii HIT, na výstave Der Drang nach Osten (kurátor Ivan Jurica – pozn. L.G.). Dielo skupiny IRWIN sme so žiakmi nanovo vytvorili na vojenskom letisku v Miloviciach. Otvorilo sa tam niekoľko referenčných bodov – referencia na IRWIN, ďalej na avantgardy, na avantgardnú ambíciu umenia formovať spoločnosť a štát, na zlýhanie umelecko-politických utópií.

Ale najmä, žiaci mali odrazu pocit, že umenie môže viesť diskusie a produkovať veľké gestá, takpovediac z ničoho. Vyústením happeningu boli rozhovory, ktoré sú zdokumentované na videu. Obsahom rozhovorov je napríklad diskusia, či by sa celé mesto mohlo stať múzeom, alebo otázka rezignácie z histórie, opustenia nostalgie.

Dizertačná výstava bude inštalovaná v Galérii HIT. Napokon si spravíš výstavu vo vlastnej galérii :)

Áno :) Je to možno otázny moment. Nikdy predtým som nevystavoval vo vlastnej galérii.

Ale v tomto prípade som urobil výnimku, keďže som vnímal súvislosť s témou dizertačky – nová expandovaná rola umelca. Jednou z mojich expandovaných rolí je, že kurátorujem Galériu HIT, takže je celkom na mieste, že výstavu robím tam.

Po obhajobe končíš na škole. Neuvažoval si nad tým, že by si učil?

Od detstva som túžil byť učiteľom. A naďalej si viem predstaviť, že by som učil na vysokej škole, ale v týchto podmienkach je to z časového, aj finančného hľadiska nemožné. Stále si ale myslím, že je to jediné povolanie, kde má človek určitú mentálnu slobodu. Je to povolanie na hranici práce.

A v Prahe by si nechcel učiť?

Možno aj áno, ale situácia je podobná ako v Bratislave.

V Prahe si však celkovo dosť vyťažený… Áno, to je pravda – Praha ma dosť zamestnáva.

Prednedávnom som mal malú sólo výstavu v Galérii Pavilon – Situace 50. Pavilon je malá galéria za Karlovým mostom. Jedna malá miestnosť – naozaj situation based, event gallery, teda galéria uspôsobená na podujatia, ktoré trvajú jeden večer. Môj projekt o Šumave bol vyskladaný z viacerých referenčných bodov, ktoré boli súčasťou performatívnej akcie. Jednou z nich bolo krátke video, transformujúce film z vojenského prostredia Kráľ Šumavy (1959) na tabuizovanú romantickú vojenskú zápletku.

Mojou manipuláciou s pôvodným materiálom, sa agitačný film zmenil na vášnivú gay romancu. Inšpirácia apropriovať Kráľa Šumavy vychádzala zo spomienok môjho otca na dvojročnú vojenskú službu na Šumave. Jednou zo spomienok je napríklad príbeh premietača, ktorý vyhotovil zostrih erotických záberov z rôznych filmov, aby vojakov potešil niekoľkosekundovým erotickým videom. Podobný príbeh premietača s motívom zostrihu cenzurovaných bozkov pochádza z filmu Cinema Paradiso (1990). Práve hudba Enrica Morriconeho z tohto filmu vytvárala zvukovú kulisu mojej akcie v Pavilone. Ďalšou časťou situácie bola performancia. Tu som vytrhával listy z čiernobielej knihy o Šumave, ktorú priniesol môj otec ako spomienkový predmet. Jednotlivé listy som roloval a kládol vedľa seba do súvislých radov. Postupne sa vynáral pohľad na krajinu.

Trval iba chvíľu, a to kým som ho neprekryl novým pohľadom – ďalším radom fotografií.

Celá performancia trvala asi hodinu a pol. Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť, ako stráviť svoju vlastnú vernisáž, ako byť úplne napojený na dielo a odpojený od divákov. Na vernisážach sa vždy rozprávam s ľuďmi a umenie iba „šumí“ niekde v pozadí. Tu som neprehovoril ani slovo.

Bol som vo vnútri, a cítil som sa ako dielo. Generovalo to napätú situáciu – vonku bolo ticho, ľudia sa takmer vôbec nerozprávali, odchádzali a prichádzali ďalší. Bolo to presne o tom jednom momente, v ktorom sa udialo všetko.

Jaro Varga (1982, Trebišov) žije v Prahe.

Je umelcom a kurátorom Galérie HIT v Bratislave. Absolvoval magisterské a doktorandské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a študijné pobyty na Akadémii výtvarných umení vo Viedni, Akadémii výtvarných umení vo Vroclavi a Slippery Rock University of Pennsylvania v USA. Prezentoval sa na individuálnych a skupinových výstavách doma a v zahraničí: Where do we go from here? v Secession Viedeň (2010); Public Folklore v Grazer Kunstverein Graz (2011); Delete v SNG Bratislava (2012); Vulnerable Failures v National Museum of Modern and Contemporary Art Soul (2013); City Diary v Triangle Arts Association NYC (2013); Dysraphic City v Kunstraum Kreuzberg/Bethanien Berlin (2013); Privátny nacionalizmus v Kunsthalle Košice (2014); Platónove třetí oko v Meetfactory Praha (2014) a iných. Absolvoval umelecké rezidenčné pobyty v Museums Quartier 21 Viedeň, Futura Praha, Heppen Transfer Varšava, Air Krems, Center for Art and Architecture ZK/U Berlín, Triangle Arts Association New York či v National Museum of Modern and Contemporary Art Soul.

V rokoch 2008 a 2010 bol finalistom Ceny Oskára Čepana.

×

— rekla bich ty gde mas bit a v kolik a bich te fotila ty bis nevedel od kud a kdy te fotim…)

— co na to rikas…?

— zdravim… aleksandra vajd

Arcidiecézní muzeum Olomouc, klenotnice.

14 sakra! umenie z kostola

Text: Dušan Buran Foto: interiérové pohľady Lothar Schnepf, exteriérové pohľady Veit Landwehr – archív múzea Kolumba; archív farnosti Liptovský Mikuláš-Okoličné; múzeum Olomouc – Dušan Buran

Umenie z kostola

Stredoveké umenie má na Slovensku vysoký kredit, knihy a výstavy s tematikou gotického sochárstva alebo maliarstva patria čitateľsky aj návštevnícky k tým najúspešnejším.

Nálezy stredovekej archeológie či románska architektúra pútajú záujem lokálnych aj nadregionálnych médií, vznikajú spolky rytierskej kultúry (angl. „living history“) a občianske združenia, ktoré sa bez nároku na odmenu starajú o hradné ruiny či zabudnuté kaplnky.

Arcidiecézní muzeum Olomouc, obrazáreň.

U

Umenie spomínaného obdobia má, na rozdiel napr. od Francúzska či Talianska, v strednej Európe takmer výsostne náboženský charakter. Známe artefakty ale historickú realitu dokumentujú iba čiastočne.

Profánne umenie stredoveku sa z rozličných dôvodov u nás zachovalo iba v zlomkoch jeho pôvodného rozsahu. V prvom rade to súvisí s neustálymi premenami životného štýlu a nevyhnutnosťou reprezentácie „na pulze doby“, ktorú v mladších obdobiach pociťovala tak šľachta, ako aj mestský patriciát. Preto niekoľkonásobné prestavby hradov, zámkov i meštianskych domov, preto tak časté výmeny ich zariadenia a nedostatok ochrany toho použitého. A naopak – cirkevné pamiatky akoby od začiatku mali v rukách lepšie karty (a to i napriek konfesionálnym sporom katolíkov s luteránmi či kalvínmi). Nielen prostredie relatívne dobre chránených kostolov s klimatickým režimom stabilným po stáročia, lež už sama funkcia oltárov alebo zlatníckych predmetov akoby ich predurčila na estetickú prístupnosť, funkčnú zrozumiteľnosť a – dlhý život.

Umenie z kostola

Mnohé z nich preto dodnes ostali na svojich miestach v kostoloch, niektoré sa už v dávnejšej minulosti dostali do štátnych alebo regionálnych múzeí a galérií, kde zväčša patria k najvzácnejšiemu fondu a vystavujú sa v stálych expozíciách. Búrlivé obdobie stredoeurópskeho turbokapitalizmu v 90. rokoch minulého storočia prinieslo aj u nás so sebou skúsenosť vlámaní do kostolov, dovtedy len chatrne zabezpečených, krádeže umeleckých diel a ich vývoz za hranice. Viacero z biskupstiev až po podobných udalostiach začalo spolupracovať s Pamiatkovým úradom na zabezpečení umeleckých zbierok a uvažovať tiež o alternatívnych formách ich prezentácie. Zvlášť, keď veľa z nich v dnešnej liturgickej prevádzke už nehrá žiadnu podstatnú rolu. Niektoré farnosti uzavreli dohody s verejnými zbierkovými inštitúciami a vo forme dlhodobých výpožičiek zverili svoje poklady do ich správy. Na biskupských úradoch sa začalo debatovať o možnostiach založenia diecéznych múzeí. Dlhý čas boli tieto úvahy iba teoretickými diskusiami, v praktickej prevádzke dostávali prednosť iné projekty – opravy kostolov či farských budov, stavby seminárov a pod. Avšak za ostatných desať rokov sme aj na Slovensku svedkami oživenia záujmu o prezentáciu cirkevných zbierok, ktorý prebúdzajú zväčša samotné diecézy a arcidiecézy, no sprístupňujú sa aj menšie farské kolekcie.

Od roku 2007 oficiálne funguje Diecézne múzeum v Nitre. Bratislavské arcibiskupstvo taktiež uvažuje o založení múzea, zatiaľ ale pomerne bohatý fond svojich artefaktov vystavuje len v rozličných priestoroch Dómu sv. Martina v Bratislave. V týchto prípadoch ide o prezentáciu pomerne utilitárnu. Viac sa pri nej rešpektujú bezpečnostné kritériá (menej už konzervátorské) a výtvarno-architektonický výraz týchto expozícií možno diplomaticky nazvať – amatérsky. Súvisí to asi s presvedčením, že takýmto kolekciám môžu rozumieť len ľudia z vnútra tej-ktorej cirkevnej komunity a tomu zväčša zodpovedá aj výsledný efekt. Jasná kurátorská koncepcia je nahradená nadšením, prezentačné výkony sú skôr rozpačité a bezprostredne oslovujú opäť nanajvýš len ľudí z komunity, prípadne náhodných turistov; teda bez väčšieho ohlasu u širšej verejnosti, o domácej kultúrnej elite ani nehovoriac.

Inak chce tento problém uchopiť Spišské biskupstvo, kde je otázka založenia (resp. znovu-založenia) diecézneho múzea predmetom dlhších diskusií s účasťou architektov, archivárov aj historikov umenia. Impulzom k takejto príprave je určite bohatý fond mimoriadne významných pamiatok, ale azda aj precedens vo forme Múzea Ladislava Mattyassovského vo farnosti Liptovský Mikuláš – Okoličné. Expozícia v tamojšom neskorogotickom kláštornom

kostole zatiaľ ostáva ojedinelým príkladom profesionálneho prístupu, ale tiež sviežeho architektonického konceptu (arch. Július Rybák, 2011).

A pritom, v úvode spomenutý potenciál slovenských cirkevných zbierok priam volá po ambicióznejších projektoch. Po príklady ani netreba chodiť ďaleko.

Prvý, ktorý by som rád uviedol, je Arcidiecézne múzeum Olomouc – filiálka tamojšieho Muzea umění, založená v roku 1998, od 2006 fungujúca v zrekonštruovaných priestoroch komplexu kapitulského dekanstva vedľa olomouckej katedrály. Ich dnešná podoba je výsledkom smelej rekonštrukcie pražského architektonického štúdia HŠH architekti (Petr Hájek – Jan Šépka – Tomáš Hradečný). Aj v medzinárodných kruhoch vyvolala nečakanú odozvu, ktorá vyústila do nominácie na prestížnu Cenu Miesa van der Rohe. Vzácne stavebné pamiatky, ktorých vek siaha hlboko do stredoveku, sa stali predmetom citlivého reštaurovania, zároveň ale tiež prostredím celkom súčasných architektonických intervencií, materiálovo na prvý pohľad odlíšených od historických stavieb: v pohľadovom betóne, v prvkoch zo šľachteného kovu a skla. Staré umenie a liturgické predmety nainštalovali v podstate tradičným

spôsobom, výber sleduje buď chronologické, alebo druhové kritériá. Expozície ale majú ďaleko od romantickej nostalgie alebo nepatričného svätuškárstva. Obracajú sa k človeku 21. storočia, chcú nadviazať dialóg so súčasníkmi a tomu je podriadené aj prostredie, v ktorom k nemu má prísť. Žiadne naivné predstieranie sakrálnych interiérov (načo aj, keď v susedstve existujú autentické románske priestory či rebrové klenby gotickej krížovej chodby?).

Namiesto toho súčasný dizajn a premyslený kurátorský koncept s prísnym výberom tých najkvalitnejších sôch a obrazov z depozitára.

Nemusíme súhlasiť so všetkými detailmi tejto rekonštrukcie, no našinec predsa len žasne nad možnosťami revitalizácie historickej architektúry a jej konverzie na fungujúcu kultúrnu inštitúciu. Treba zároveň dodať, že pri stave našej pamiatkarskej diskusie v súčasnosti na Slovensku nepredstaviteľnými.

Muzeum umění Olomouc funkcie svojej filiálky – Arcidiecézneho múzea – za pár rokov jej existencie obhájilo niekoľkonásobne; tak smerom k verejnosti, ako aj k cirkevným vlastníkom umeleckých diel. Niet hádam lepšieho dôkazu ako skutočnosť, že od roku 2007 spravuje taktiež Arcidiecézne múzeum v Kroměříži, azda vôbec najdôležitejšiu

umeleckú zbierku (dovtedy) mimo štátnej siete múzeí a galérií v Českej republike. Forma „joint venture“, pri ktorej cirkev naďalej ostáva majiteľom zbierok a nehnuteľností a odborná správa, reštaurovanie, vedecké spracovanie, vystavovanie a ďalšie prezentačné aktivity sú v „sekulárnych“ rukách múzejných špecialistov, síce dlho hľadala praktickú podobu svojho fungovania, dnes ale možno povedať, že je prínosom pre obe strany.

N Arcidiecézne múzeum Olomouc 203 km

Arcidiecézní muzeum Olomouc.

Múzeum Ladislava Mattyasovského Liptovský Mikuláš – Okoličné.

Arcidiecézní muzeum Olomouc, obrazáreň.

Umenie z kostola

Kolumba – Museum der Kölner Erzdiözese. Kolín n. Rýnom. Architekt Peter Zumthor.

N Umelecké múzeum kolínskeho arcibiskupstva Kolumba

Naozaj nečakaným, obzvlášť v prostredí cirkevného múzea, je odvážny dialóg starého umenia s novým, v prvom rade povojnovým a súčasným, nezriedka v avantgardných médiách priestorových a zvukových inštalácií.

Umenie z kostola

984 km Kým Arcidiecézne múzeum v Olomouci i napriek sebavedomému architektonicko-vizuálnemu konceptu v kurátorskom smerovaní zotrváva skôr na tradičných umeleckohistorických pozíciách, druhý príklad, Umelecké múzeum kolínskeho arcibiskupstva – Kolumba, predstavuje zásadne novú skúsenosť, a to tak v prostredí katolíckej cirkvi, ako aj múzeí umenia. Aj ono sa môže pýšiť novou architektúrou zasadenou do historicky exponovaného prostredia v centre Kolína n. Rýnom (2003 – 2007). Jej autorom je Švajčiar Peter Zumthor, slávny architekt mnohých verejných stavieb,

medzi nimi Umeleckého múzea v Chure aj oceňovaného Kunsthausu v Bregenzi. Kým v Olomouci išlo o „koláž historických vrstiev“, stavba Kolumby v Kolíne aj napriek integrovanej archeologickej lokalite a fragmentov gotického kostola v urbanizme mesta pôsobí predovšetkým ako modernistický kolos s minimalisticky členenými fasádami. Tomu zodpovedá tiež strohý interiér výstavných sál, ako aj forma prezentácie umenia. Koncept v prvom rade využíva vlastné (neuveriteľne bohaté a pestré) zbierky arcidiecézy, vrátane súčasného umenia (Anselm Kiefer, Jannis Kounellis, Bettina Gruber, Richard Serra a mnoho iných). Výpožičky sú len ojedinelé, no para-

Kolumba – pohľad do expozície zeigen verbergen verhüllen. Schrein. 2014.

doxne, vytvorenie nových diel neraz iniciuje samo múzeum. Namiesto stálej expozície kurátori uprednostnili model obmeny alebo čiastočnej obmeny expozície v rytme jedného roka. Naozaj nečakaným, obzvlášť v prostredí cirkevného múzea, je odvážny dialóg starého umenia s novým, v prvom rade povojnovým a súčasným, nezriedka v avantgardných médiách priestorových a zvukových inštalácií. Len tak sa vedľa seba môžu stretnúť napr. škandinávsky predrománsky krucifix z 11. storočia s inštaláciou Josepha Beuysa alebo oltárny triptych z 15. storočia s abstraktným obrazom Gerharda Richtera. Porcelánové devocionálie na hranici gýča sa konfrontujú so subtílnymi albumami súčasných kresieb, módne návrhy z medzivojnového obdobia vytvárajú príkry kontrast k renesančným dreveným reliéfom.

Všetko s precíznou mierou, silnou pointou a veľkorysým priestorom okolo. Patria k nemu aj remeselne dôkladné detaily interiérov,

takmer žiadne bariéry medzi návštevníkom a artefaktom, minimum pomocných prostriedkov (vitríny, textový informačný systém a pod.). Divák sa orientuje na základe vlastnej intuície a/alebo skromnej brožúry, ktorú mu poskytnú so vstupenkou gratis. Kolumba nemá žiadnu kaviareň, museum-shop predáva výlučne vlastné publikácie a pohľadnice. Alternatíva ku komerčne motivovanému boomu západoeurópskej múzejnej scény svoju odlišnosť využíva na koncentráciu kurátorov aj návštevníkov na podstatu: atmosféru stavby, starostlivo vybrané umelecké diela a ich výstavné dialógy. Spiritualita sakrálneho umenia tu nie je žiadnou explicitnou kategóriou, vyplynie akosi nevdojak – v polemike artefaktov minulosti s umením súčasnosti.

Ešte uplynie veľa času, kým sa čo len jedna zo slovenských cirkevných inštitúcií priblíži aspoň k úrovni Arcidiecézneho múzea v Olomouci. Na záver ale jeden postreh: Ani kvalita

olomoucko-kroměřížskeho konceptu, ani svetový formát Kolumby nevyrástli na zelenej lúke, ani výlučne na cirkevnej pôde. Obe sú skôr výsledkom určitého kultúrneho „ekosystému“: Na jednej strane osobnosti, ktoré sú v pravej chvíli a na pravom mieste schopné presvedčiť rozhodujúcich politikov a celé tímy špecialistov o kvalite svojho projektu.

Na druhej strane vzdelanej spoločenskej elity, ktorá svojou citlivosťou k tradícii, ale tiež svojím očakávaním smerom k inštitúciám, v neposlednom rade k progresívnemu umeniu a architektúre nastavuje latku toho, čo sa zvykne označovať pojmom – kultúra. A hoci skúsenosť s (medzičasom už bradatým) problémom rekonštrukcie SNG nás v tomto smere nemusí práve napĺňať optimizmom, možno predsa nepotrvá tak dlho, aby sme sa dožili kvalitného a profesionálne manažovaného diecézneho múzea aj na Slovensku.

×

Umenie z kostola

Expozícia exotických trofejí grófa Emánuela I. a Gézu Andrássyho v zimnej záhrade kaštieľa.

Expozícia egyptológie v kaštieli Betliar Architektonické riešenie: Martin Skoček Realizácia: Róbert Sekeráš a pracovníci kaštieľa Betliar

13

Múzeum ako zážitok Na Slovensku sme sa naučili žiť s vedomím, založeným na nepravde, že kvalitné umenie či dobré múzeum nájdeme mimo Bratislavy len veľmi ťažko.

Pritom miest, na ktorých prekvitala kultúra na vysokej úrovni, bolo aj na našom území veľa.

Text: Július Barczi Foto: Vlado Eliáš, archív kaštieľa Betliar

A

Až do konca 19. storočia patrili k takýmto miestam aj šľachtické sídla, ktoré sa od raného novoveku rozvíjali ako dvory. K ich okázalosti v priebehu storočí patrilo takmer všetko, počnúc humanistickou vzdelanosťou, cez barokovú operu, zamestnávanie maliarov a sochárov až po zbieranie umenia a starožitností, čo dnes tvorí kostru nášho hmotného i nehmotného kultúrneho dedičstva. To v porovnaní s okolitými štátmi, napr. s Českom, vôbec nie je také rozsiahle, aby sme si s ním nevedeli dať rady.

Napriek tomu pri pohľade na veľkú väčšinu našich múzeí nadobúdame stiesnený pocit spochybňujúci nielen schopnosti jednotlivca, ale aj kultúrnu politiku tohto štátu. Tento pocit pramení z neprofesionálneho prostredia, v ktorom sú historici umenia či múzejníci ochotní pracovať, a v akom na Slovensku nachádzame neraz jedinečné zbierkové predmety i samotné budovy múzeí, medzi ktorými sú zastúpené aj kaštiele a hrady.

I keď je pravda taká, že na Slovensku máme kvalitnej kultúry celkovo málo, nemyslím si, že naša súčasná produkcia je úplne zlá, ba naopak, to, čo tvoríme v súčasnosti, je veľakrát kvalitnejšie ako to, čo nám tu zostalo z minulosti. Lenže práve oná minulosť má v sebe čosi malebné, čo ju ospravedlňuje a nás obmäkčuje v našom kritickom postoji k nej.

Slovenská kultúra sa ocitla v dobe, ktorú si dovolím obrodeneckým jazykom nazvať dobou kvasu. So záujmom sledujem, ako sa to všetko vyvrbí: SNG pred rekonštrukciou a vybudo-

vaním nových expozícií, SNM pred rekonštrukciou a vybudovaním nových expozícií na Bratislavskom hrade, Krásna Hôrka pred rekonštrukciou, vznikli tri „kunsthalle“ atď., atď...

Skrátka všade sa koncipuje, plánuje, obstaráva a súťaží. Napriek tomu nevzniká verejná diskusia a aj záujem odborníkov je marginálny, aktívnejšia je len hŕstka vizuálnych umelcov, no nakoniec aj tí splývajú s mlčiacim davom.

Nechcem podávať správu o stave spoločnosti, len sa snažím poukázať na atmosféru, v akej vznikajú veci, na základe ktorých nás budú hodnotiť budúce generácie. To, že práve tá naša ešte stále nie je naučená chodiť do múzeí a chápať ich ako niečo potrebné, spôsobili naši rodičia, do ktorých bola nenávisť k múzejným inštitúciám priam vštepovaná.

Ako je to možné? Za socializmu predsa takmer v každom okresnom meste vzniklo múzeum: adaptovali sa staré budovy, projektovali a stavali nové, Výstavníctvo Praha na pomerne vysokej úrovni realizovalo expozície. Môžeme povedať, že vec múzejná bola pred rokom 1989 na relatívne vysokej úrovni (formálnej) a štátom dostatočne financovaná. Problém bol len v tom, že štát ju vnímal ako zdanlivo účinnú propagandu, ktorej triafanie sa mimo terča sa ukazuje práve dnes. V dobrých až profesionálnych podmienkach boli divákom roky ponúkané výstavy typu „umelci za SNP“, „dejiny robotníckeho hnutia“ a pod. V čase, keď v okolitých štátoch lámali rekordy návštevnosti výstavy svetového maliarstva či starého Egypta, u nás boli v múzeách a galériách prezentované stále

Kaštieľ Betliar

Knižnica v kaštieli Betliar v miestnosti, ktorú pôvodne Andrássyovci využívali ako galériu. V roku 1905 boli knihy premiestnené z rotundy v parku na podnet grófa Gézu Andrássyho. Knižnica bola budovaná od 18. storočia a dnes tvorí jej fond okolo 20 000 zväzkov.

Veľká galéria kaštieľa Betliar so zbierkou grófa Emánuela I. Andrássyho v priestoroch dnešnej historickej knižnice, ktorú v kaštieli zriadil jeho syn Géza I. asi v roku 1905. Pred galériou je rozmerný benátsky luster z 80. rokov 19. storočia.

len akési príspevky k téme sovietskeho vazalstva, prípadne vzdávania sa „kozmopolitných a buržoáznych dejín“. V hradných a kaštieľnych múzeách bolo zasa nutné vytvárať expozície tzv. feudálnej justície. Kto by tento nezmysel nevedel dešifrovať, tak išlo o mučiarne, ako doklad vykorisťovania človeka človekom. Keďže väčšina našich múzeí mučiacimi nástrojmi nedisponuje a mučiarne v objektoch neexistovali, svoju zručnosť pri realizácii takýchto expozícií preukázali dielne toho-ktorého múzea. Ale nezmyslov bolo samozrejme viac. Ich pertraktovanie siaha do druhej polovice 40. rokov 20. storočia, keď nastala zmena rétoriky a bolo jasné, že pôvodní majitelia, naši „zemskí páni“ sa domov už nevrátia...

Po druhej svetovej vojne prišlo Slovensko o stovky pôvodných historických interiérov a o desiatky umeleckých zbierkových celkov.

Zlomky obrazární, kolekcií starožitností či kuriozít sa dnes nachádzajú na hrade Červený Kameň, v Bojniciach, Topoľčiankach, vo Svätom Antone, v Markušovciach, na Oravskom hrade a v Humennom. Intaktne zachované rodové múzeum je dodnes len na hrade Krásna Hôrka a rozsiahle zbierky a pôvodné apartmány grófskej rodiny môžu návštevníci obdivovať jedine v kaštieli Andrássyovcov v Betliari.

Práve ostatné dve niekdajšie šľachtické sídla sú hlavným predmetom môjho záujmu na poli tvorby expozícií, marketingových stratégií a vedeckej práce.

Kaštieľ v Betliari dal v 80. rokoch 19. storočia na mieste staršej kúrie postaviť gróf Emánuel I. Andrássy (1821 – 1891), významný „amateur“ svojej doby, ktorého zbierka bola známa v celom Rakúsko-Uhorsku. Svoje betliarske sídlo postavil gróf takmer výlučne pre účely reprezentácie pod vplyvom dvoch zásadných módnych tendencií 19. storočia: anglománie a obdivu orientu a exotiky. Usporadúval tu poľovačky, rodinné slávnosti a pozýval si sem hostí, ktorí pochádzali prevažne z radov európskej aristokracie. V logicky vymyslenom systéme do seba sa otvárajúcich miestností hosťovských a rodinných apartmánov, sústredených okolo centrálnych sál na troch podlažiach, mali svoje miesto aj priestory, kde gróf umiestňoval svoje zbierky a vystavoval ich na obdiv. Kaštieľ v Betliari však nebol pôvodne len jeden prepychovo zariadený objekt. K samotnému kaštieľu patrila aj pomerne veľká skupina budov, ktoré ho obklopovali a zabezpečovali jeho chod, a to nielen na poli „prevádzky“, ale aj reprezentácie. Okrem majera, tzv. kuchynského domu, práčovne či bytov pre personál, nájdeme v bezprostrednej blízkosti kaštieľa aj budovu knižnice, ateliér, poľovnícky dom a tzv. Bosnia bar, kde gróf plánoval vystaviť svoje orientálne a archeologické zbierky.

Dnes majú turisti z celého sveta možnosť vnímať vo svojej pôvodnej funkcii z tohto komplexu jedine kaštieľ. Jeho súčasná expozícia bola vytvorená po rozsiahlej pamiatko-

Pamiatková obnova, za ktorú múzeum získalo aj prestížnu cenu Europa Nostra, veľmi úspešne a dôsledne vymazala z kaštieľa jeho príjemnú atmosféru, stopu pôvodných majiteľov a zničila mnohé z jeho pamiatkových hodnôt. vej obnove areálu začiatkom 90. rokov. To, čo návštevníci vidia počas prehliadky, je však prinajmenšom zvláštne a, bohužiaľ, nemá nič spoločné s tým, čo som doteraz naznačoval.

Slová ako reprezentácia, aristokracia, zbierka či „amateur“ sú v expozícii nazvanej Bytová kultúra šľachty v 18. a 19. storočí v SNM-Múzeu Betliar neznámou. Pamiatková obnova, za ktorú získalo múzeum aj prestížnu cenu Europa Nostra, veľmi úspešne a dôsledne vymazala z kaštieľa jeho príjemnú atmosféru, stopu pôvodných majiteľov a zničila mnohé z jeho pamiatkových hodnôt. Nepatrí sa nariekať nad rozliatym mliekom, no za všetky hriechy dovoľte len niekoľko príkladov, ktorých rekonštrukcia – ak je vôbec možná – je náročná nielen finančne.

Neodmysliteľnou súčasťou aristokratického

Kaštieľ Betliar

Kaštieľ začiatkom 90. rokov 19. storočia, krátko po tom, ako ho na mieste menšej kúrie dal postaviť Emánuel I. Andrássy. Pred kaštieľom stojí grófov trpaslík Spanga.

vidieckeho sídla, akým je aj Betliar, sú exotické dreviny a rastliny, ktoré Andrássyovci prezimovávali v skleníku pri kaštieli. Dnes tu palmy či banánovníky nenájdete, skleník bol krátko pred rekonštrukciou kaštieľa zbúraný a posledná palma, ktorá ešte pamätá pokojné časy pred prvou svetovou vojnou, skončila v hale rožňavskej železničnej stanice. Veľké škody sa napáchali aj v honosných interiéroch, kde za obeť neprofesionálnemu vyčíňaniu tvorcov expozície bez adekvátneho vzdelania padli všetky pôvodné textilné a papierové tapety, parkety, čalúnenia sedacích súprav či orientálne koberce, z ktorých len pätnásť prečkalo ostatných tridsať rokov na povale jednej z hospodárskych budov, samozrejme deravé a nezreštaurované, pripravené na „odpis“. Z niekdajších hosťovských i súkromných apartmánov úplne zmizla fotografia, pritom jej fond tvorí v múzeu viac ako šesťtisíc kusov a rovnako chýba aj grafika či maľby príslušníkov rodu, z ktorých všetci holdovali výtvarnému umeniu.

Najviac mi však je ľúto chýb, ktoré vznikli z púhej ľudskej ľahostajnosti a necitlivosti voči dedičstvu po našich predkoch. Týka sa to už spomínanej atmosféry a toho, čo sa ešte celkom nedávno mohlo veľmi ľahko napraviť, no dnes je to už nemožné. Dejiny sa totiž nedajú vyvolať v laboratórnych podmienkach a ich rekonštrukcia sa pribúdajúcimi rokmi sťažuje. Dnes musíme skonštatovať, že nevieme, ako sa v tom našom jedinom, „od hlavy po päty“ zariadenom kaštieli žilo. Nikto sa neopýtal posledného mužského potomka slávneho rodu grófa Gézu, ktorý ešte aj rok pred svojou smrťou v roku 1996 navštívil miesta svojej mladosti, kde mal spálňu alebo kde bola izba jeho matky. Nikto nepo-

Kaštieľ Betliar

ložil otázku posledným žijúcim zamestnancom Andrássyovcov, ktorí denno-denne oprašovali starožitnosti a zariadenie, kde bola tá či oná garnitúra a kde viseli obrazy, ktoré sú dnes bez koncepcie roztrúsené po kaštieli.

V Betliari, a napísané platí aj o Krásnej Hôrke, sme teda konfrontovaní s jedným anonymným múzeom, kde vedľa seba nájdeme porcelán z Meissenu a holíčsku fajansu, vynikajúce portréty z 19. storočia, trofeje exotických zvierat, vzácny francúzsky nábytok i maľba pripísaná Davidovi Teniersovi ml. Nikto však nerieši, prečo sú tieto veci pokope, ako sa sem dostali a aký bol ich účel. Odpoveď v podobe názvu expozície „o bytovej kultúre šľachty“ je nepostačujúca a ani zďaleka neodkrýva čaro miesta, ktoré ako jediné prežilo, pre naše kultúrne dedičstvo určujúce kataklizmy.

Predchádzajúce generácie múzejníkov nám teda narobili svojou „vysoko odbornou“ prácou povinnosti, ktoré musíme vyriešiť za veľmi sťažených podmienok. Je preto na mieste otázka, ako sa s týmito úlohami vyrovnať bez podpory bývalých majiteľov, takmer úplne chýbajúceho výskumu a bez relevantných partnerov v radoch sponzorov i kolegov z iných múzeí?

V prvom rade je nutné posilniť charakter inštitúcie, ktorá sa má časom stať značkou.

Okrem potrebných persolnálnych zmien v štruktúre organizácie a postupnej profesionalizácie činností je to aj nové naformulovanie poslania múzea, ktoré vzniklo z toho, čo tu zanechali pôvodní majitelia kaštieľa. Práve prijatie mena Andrássy do názvu inštitúcie, ktorá spravuje hrad Krásna Hôrka a kaštieľ Betliar, dokáže na jednej strane ospravedlniť minulosť a zároveň otvoriť cestu k partnerstvám,

vychádzajúcim z potenciálu zbierkového fondu i z historických súvislostí rodových zväzkov.

Ide o veľmi jednoduchý a elegantný spôsob, ktorým sa môžeme prihlásiť k histórii a nenútene poukázať na podstatu samotného múzea.

A síce, že jeho základ a vôbec celý zbierkový fond tvorí pozostalosť po Andrássyovcoch, ktorí sami vedome ako zberatelia, budovali svoje galérie, kolekcie zbraní, archeologických nálezov, šperkov či historického nábytku.

Akýmsi simulovaním ich neustálej prítomnosti sa vyrieši aj ďalší zásadný problém, ktorý predstavuje prezentácia rozsiahleho a rozmanitého zbierkového fondu. Dnešné násilné ansámblové interiéry, usilujúce o slohovú čistotu a následnosť nemajú nič spoločné s tým, ako kaštieľ používali Andrássyovci. Okrem nerešpektovania pôvodných funkcií jednotlivých miestností, predstavuje veľký problém aktuálnej expozície kaštieľa a hradu nezmyselný presun zbierok z Betliara na Krásnu Hôrku a naopak. Tvorba hradnej expozície v 80. rokoch 20. storočia „spotrebovala“ takmer všetky zbierky militárií z Betliara, čím utrpel predovšetkým historizujúci charakter romantického vidieckeho sídla. I keď náš výskum je ešte len niekde na počiatku, už dnes vieme približne povedať, ako ktorí z členov z posledných troch generácií rodu prispel k zveľadeniu zbierok či k pretvoreniu interiérov. Máme celkom jasnú predstavu o spôsobe, akým boli prezentované zbierky malieb a niektorých zbraní, no takmer vôbec nič nevieme o uložení súborov zlatníckych prác, archeologických zbierok či egyptských múmií...

Práve pri týchto, mimochodom veľmi hodnotných zbierkových celkoch, nám neostá-

Múzeum v Betliari stojí niekde na pomedzí príkladov súkromných zbierok a klasického múzea, ktoré cíti potrebu konfrontácie svojho návštevníka so súčasným umením. Snahu podporovať dianie na súčasnej scéne možno chápať aj ako pamäťovú stopu po Andrássyovcoch. va nič iné, len si predstaviť, ako by ich dnes prezentovali samotní Andrássyovci. Máme pri tom niekoľko veľmi dobrých príkladov vo svete, ktoré možno nasledovať (Wallace, Frick, Cerralbo, Lichtenstein...). Zbierky, ktoré nie sú vystaviteľné v bývalých obytných priestoroch, ako napr. nábytok či niektoré maľby, je nutné prezentovať pomocou aktuálnych múzejných princípov, bez zbytočnej inscenácie. Tento spôsob bol zvolený pre egyptologickú expozíciu, ktorá vznikla v lete 2014 na prízemí kaštieľa, v miestnostiach, ktorých pôvodné využitie nie je možné rekonštruovať. Expozícia však zachováva vo svojej koncepcii všetky aspekty niekdajšej šľachtickej zbierky: pomocou archívnych fotografií je ilustrovaný záujem aristokracie o cestovanie a pamiatky, nábytkom a plastikami z 19. storočia je komentované oživenie umenia starovekého Egypta (egypt revival) a v samostatnom vymedzenom rámci sú prezentované samotné staroveké pamiatky – dve egyptské múmie a hrobový nález.

V tomto duchu bude vytvorená aj klenotnica v ďalšej časti prízemia, no ostatné zbierky si budú musieť počkať na vytvorenie ďalšieho expozičného priestoru mimo budovy kaštieľa,

tak ako to bolo aj v minulosti. Dovtedy sa môžu objaviť na niektorej z výstav múzea, o ktoré sa rozšíri jeho sezónna ponuka. Zatiaľ v priestoroch kaštieľa na prízemí, neskôr, ako to už bolo avizované, adaptáciou niektorej z hospodárskych budov.

Presuňme sa však z prízemia ešte na chvíľu na poschodia, kde expozíciu bytovej kultúry šľachty pomaly nahradí expozícia Apartmány grófskej rodiny. Tento princíp umožní návštevníkom ukázať viaceré aspekty života šľachty – od rodinného života, cez reprezentáciu až po štátnické a podnikateľské aktivity a zberateľstvo.

Tu opäť vzniká priestor na rekonštrukciu spomínaných historických „múzejných“ priestorov, ktoré prezentovali zbierky pána kaštieľa v miestach, ktoré boli určené ako spoločenské, resp. komunikačné. Na druhom poschodí, neďaleko knižnice tak môže vzniknúť galéria diel starých majstrov. Dielam sa prinavráti charakter zbierky a ich inštalácia umožní aj divákom lepší prístup k ich vnímaniu, čo v súčasných nábytkových kójach nie je možné.

Mnohé generácie Andrássyovcov a aristokracie vôbec patrili k solventným podporovateľom kultúrneho života a súčasného umenia.

Vkus našej šľachty, až na malé výnimky, bol konzervatívny, no o to progresívnejšie pristupujú k svojmu mecenášskemu poslaniu aristokrati dnes (Thyssen-Bornemisza, Esterházy Privatstiftung, Duke of Devonshire...). Múzeum v Betliari stojí niekde na pomedzí spomenutých príkladov súkromných zbierok a klasického múzea, ktoré cíti potrebu konfrontácie svojho návštevníka so súčasným umením. Snahu podporovať dianie na súčasnej scéne možno chápať aj ako pamäťovú stopu po Andrássyovcoch, no bez ambície budovať zbierku súčasného umenia. To má svoje hlboké opodstatnenie vo všetkých múzeách, v podobe intervencií do expozícií, prípadne iných priestorov múzea.

Komunikácia prostredníctvom súčasného umenia dokáže osloviť tú skupinu spoločnosti, ktorá buď už vyrástla z kategórie „rodiny s deťmi“, alebo ešte do nej nedorástla. Práve „tradičné“

rodiny sú najčastejším návštevníkom kaštieľskych a hradných múzeí. Treba si uvedomiť, že kaštieľ Betliar nie je na mape súčasného umenia a k tomu, aby na nej začal figurovať, prípadne mohol svoju činnosť rozširovať aj na ďalšie múzeá, je dobré mať istú platformu alebo inštitucionálny rámec. V betliarskom múzeu vznikla preto ako v prvom múzeu na Slovensku divízia podporujúca súčasné umenia Múzeum Contemporary. Múzeum Contemporary pracuje na základe rozhodnutia päťčlennej rady, ktorú menuje riaditeľ múzea a ktorá rozhoduje o umelcovi, ktorý pre divíziu vytvorí dielo. Prvotná myšlienka umožniť umelcovi intervenciu do interiérov kaštieľa bola zamietnutá potrebou reinštalácie jeho priestorov. Voľba rady pre tento rok padla na Jara Vargu, ktorý sa už dlhší čas programovo venuje knižniciam a knihám.

Jeho rozhodnutie vytvoriť pre Betliar site specific inštaláciu v klasicistickej rotunde, ktorá bola postavená ako knižnica koncom 18. storočia, je preto úplne pochopiteľné a v súlade s jeho umeleckým cítením. Vargovo očarenie týmto jedinečným priestorom dáva múzeu príležitosť na prehodnotenie využitia rotundy a jej sprístupneniu po viac ako 110 rokoch od presťahovania kníh do kaštieľa, čím stratila svoju pôvodnú funkciu.

Postupnými úpravami v okolí kaštieľa, započatím spolupráce s botanickou záhradou v Košiciach, reinštaláciami historických interiérov, prípravou atraktívnych výstavných titulov, spustením divízie Múzeum Contemporary a vytvorením adekvátneho zázemia pre návštevníkov i zamestnancov vznikne v Betliari (a verím, že časom aj na Krásnej Hôrke) nový typ múzea, ktorého návšteva bude poskytovať komplexný kultúrny zážitok.

↘

Autor je riaditeľom múzea spravujúceho kaštieľ Betliar, hrad Krásna Hôrka a mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí a zástupcom generálneho riaditeľa SNM.

Veľká hala na prvom poschodí kaštieľa s množstvom starožitností, trofejí, exotických predmetov a rozsiahlou zbierkou militárií, z ktorých mnohé boli v 80. rokoch 20. storočia inštalované v expozícii hradu Krásna Hôrka a zničené pri jeho požiari v roku 2012. V súčasnosti je hala prezentovaná ako galéria predkov. Foto: György Klösz

Kaštieľ Betliar

Rotunda v betliarskom parku postavená koncom 18. storočia grófom Leopoldom Andrássym pre účely knižnice.

V jej priestoroch bude v máji 2015 odprezentovaný pilotný projekt divízie Múzeum Contemporary.

Skice Jara Vargu k inštalácii v rotunde pri kaštieli Betliar pre Múzeum Contemporary

Kaštieľ Betliar

Umenie je zbytočné a preto pre naše potreby úplne zásadné.

Adam Gajdoš, Adam Urík; Adela Foldynová; Adela Gabriová; Adela Zvalová; Admiral; Adrián Brázdil; Adrián Kozák; Adrián Marušinec; Adrian Schnierer; Alena Bartošovičová; Alena Gnidiak; Alena Mikušová; Alena Pitlová; Alena Rabčanová; Alexa Trizuliaková; Alexandra Pappová; Alexandra Tamašová; Alexandra Topoľská; Alica Húšťová; Alica Šrámková; alik; ALLT studio, s.r.o.; Alojz Urík; Alu-metal; Alžbeta a Alica Kováčiková; Alžbeta Boríková; Alžbeta Kováčiková; Alžbeta Malovcová; Alžbeta Uríková; Alžbeta Vrzgulová; Anabela Žigová; Anabella Riljaková s rodinou; Andrea Adamcová; Andrea Ďurianová; Andrea Hrivíková; Andrea Janotková; Andrea Juríčková-Heglasová; Andrea Kalinová; Andrea Lachová; Andrea Pojezdalová; Andrea Zimanová; Andrej & Káťa Paulíniovci; Andrej a Žaneta Hudecovci; Andrej Ciling; Andrej Dúbravský; Andrej Gajdošík; Andrej Hinka; Andrej Holúbek; Andrej Kekely; Andrej Kilura; Andrej Kolenčík; Andrej Poliak; Andy a Vlado; Anita Wach; Anmima; Anna Bárdyová; Anna Cajchanová; Anna Čonková; Anna Dobiašová; Anna Ďuriníková; Anna Farkašová; Anna Filínová; Anna Jancová; Anna Lazorová; Anna Monhartová; Anton Čierny; Anton Furgalák s rodinou; Anton Žák; Antónia Tvarožková; Antonio Alcaide; Ašot Haas; ATELIÉR TEXT FORMA FUNKCE Ostravskej univerzity; Attila Molnár; Aurélia Garová; Auto Glass Recycling; bar, fokohily a Ivan Svejna; Barbara Bindasová; Barbara Gindlová; Barbara Grísová; Barbara Immerová; Barbora Horanská; Barbora Hurajková; Barbora Huríková; Barbora Kalinová; Barbora Petrgálová; Barbora Petríková; Barbora Šutariková; Barbora Uríková; Baša Jombíková; Baumit; BCI; Beata a Ján Bauček; Beáta Kolbašovská; Beata Piknová; Bibiana Poliaková; Bohuslav Pernecký; Boris Hochel; Boris Kršňák; Boris Mattoš; Boris Meluš; Boris Németh; Boris Sima; Boris Sirka; Boris Strečanský; Branislav Bezručka; Branislav Cavoj; Branislav Hrdlička; Branislav Valčuha; Braňo Bačo; Braňo Bezák; Braňo Tichý; Brass; Broňa a Jaro – svadba; Broňa Tarnócy; Caroline Moderne; Catriona Menzies; Cementáreň Lietavská Lúčka a.s.; Cemix; Christian Potiron; CLL; Cofely; COLT International; Coreta; Dagmar Adamusová; Dagmar Bálintová; Dagmar Štrocholcová; Dagmar Turčanová; Dagmara Vnučková; Dalibor Adamus; Dalibor Adamus; Dalibor Palenčík; Dan Perjovschi; Dana Brezňanová; Dana Lukáčová; Dana Margenová; Dana Ševčíková; Daniel Dida; Daniel Fischer; Daniel Kordík; Daniel Kozlík; Daniel Kružliak; Daniel Neradný; Daniel Porazik; Daniel Sloboda; Daniel Zetik; Daniela Deutelbaumová; Daniela Krajčová; Daniela Lališová; Daniela Ondiková; Daniela Škutová; Danka Ollahová; Danka Runo shop; Darina Belicová; Dávid Demjanovič a Jarmila Mitríková; David Marin Morodo; David Stobart; David Turčáni; Deana Kolenčíková; Deborah Astell; Denis Daubner; Denis Kozerawski; Denisa Adamová; Denisa Kráľová; Diana Majdáková; diváci Pecha Kucha Night Košice; Dobrá krajina.sk; Dominika Belanská; Dominika Gjerová; Dominika Petrgalová; Dominika Žáková; Dorota Sadovská; Drahoslav a Anna Vajdovci; Dušan Buran; Dušan Cích; Dušan Dobiaš; Dušan Garbar; Dušan Janura; Dušan Krnáč; Dušan Liška; Dušan Mellner; Dušan Škulavík; Dušan Vicen; Dušan Voštenák; Dušana Pazderková; dysdisco; Eduard Marček; Elena Bolceková; Elena Filippi; Elena Flašková; Elena Kuchtová; Elena Vanochová; Eliška Jasenková; Eliška Kováčiková; Ema Teplanová; Emanuel Gazdík; Emanuel Layr; Emil Kondela; Emília Hreusíková; Emília Mindeková; Emottion.sk; emProject; Endorfine; Energetický a průmyslový holding; Enzo Passerini; Erik Bartoš; Erik Binder; Erika Škultétyová; ERSTE Private Banking; ERSTE Stiftung; Eurodesign; Európska únia; Eva Beerová; Eva Hrabovcová; Eva Ivicová; Eva Jakubčáninová; Eva Kašáková; Eva Kucharová; Eva Lajtmanová; Eva Mečárová; Eva Pa; Eva Petrová; Eva Razdik; Eva Stasinková; Eva Sulovcová; Eva Šipöczová; Eva Štrocholcová; Eva Šugárová; Eva Taranová; Eva Tkáčiková; Eva Tvarožková; Eva Vozárová; Evka Kišková-Červeňanová; Federika Homolková; Fedor Blaščák; Fero Hudek; Fero Pauliny; Filip Krížek; Filip Németh; Filip Waldner; František Király; František Király; František Malík; František Syrovec; Fru fru gallery; Gábor; Gábor Bindics; Gabriel Hartl; Gabriel Homoly; Gabriel Hošovský; Gabriel Kovács a Stanislava Kovácsová; Gabriel Maták; Gabriel Sabo; Gabriela Kisová; Gabriela Matlovičová; Gabriella Olshammar; Gryf; Gutovci; Hana Hudcovičová Lukšů; Hana Laššová; Haviarova rodina; Hazlighting; Helena Blašková; Helena Ďuranová; Helena Veličová; Henrich Tóth; Henrich Žucha; Henrieta Moravčíková; Hetcliff’s caffé; hiro; Honza Neugebauer; Hugo Hrbáň; Hynek Bachratý a Katarína Bachratá; Igor a Michala Várnai; Igor Košík; Igor Polakovič; Igor Rezavý; Igor Šimo; Ika a Peter Dukešovci; Ildikó a Branko Kožík; Illah van Oijen; Ilona a Jaroslav Valíčkoví; Ingrid Ondrušová; Ints Plavnieks; iQservices; Ira L. Jolles; Irena Piscová; Isover; Istropolitana Advertising, s.r.o.; Istropolitana Ogilvy; Ivan Harman; Ivan Lamoš; Ivan Pilný; Ivan Sedláček; Ivan Šeba; Ivan Švejna; Ivana Adamicová; Ivana Ďugelová; Ivana Krčová; Ivana Laučíková; Ivana Moncolová; Ivana Santová; Ivana Uríková; Ivana Zemčíková; Iveta Černá; Iveta Štillová; Ivica Ondrušová; Jáchym Juríček; Jakub Cvach; Jakub Havlik; Jakub Hruška; Jakub Kapitulík; Jakub Navrátil; Jakub Ptačin; Jakub Rojček; Jakub Sagan; Jakub Urík; Ján a Pavla Gatialovci; Ján Androvič; Ján Arnstein; Jan Balažia; Ján Boroň; Ján Daniš; Ján Ducho; Ján Ďuriš; Ján Gašparovič; Ján Gašparovič; Ján Holas; Ján Hraško; Ján Hrkút; Ján Hromada; Jan Janda; Ján Kozák; Ján Krcho; Ján Lončík; Ján Ničík; Ján Novodomský; Ján Poliak; Ján Raclavský; Jan Rozman; Ján Šebík; Ján Šicko; Ján Šimko; Ján Štofko; Ján Valkovič; Ján Zelný s rodinou; Ján Zvarík; Ján Žiak; Jana a Peter Brezovanovi; Jana Ambrózová; Jana Backová; Jana Bačková; Jana Birošová; Jana Birošová; Jana Černická; Jana Čichoňová; Jana Ďuriníková; Jana Fraasová; Jana Galbavá; Jana Geržová; Jana Hamajová; Jana Heglasová; Jana Hejhalová; Jana Chupáčová; Jana Kožová; Jana Kurincová; Jana Letavayová; Jana Liptáková; Jana Makroczyová; Jana Mlynaičíková; Jana Németh; Jana Ondiková; Jana Pekniková; Jana Poljaková; Jana Randa; Jana Sabajová; Jana Slezáková; Jana Svepešová; Jana Ševčíková; Jana Šindlerová; Jana Škuntová; Jana Švecková; Janet Livingstone; Janka Konáriková; Janka Kucharčíková; Janka Kyselová; Janka Lokajová; Jaroslav Brezina; Jaroslav Kahák; Jaroslav Kizek; Jaroslav Kyša; Jaroslav Lajda; Jaroslav Vojtek; Jelena Tomaníková; John Fitzgerald; John Zucker; Jojo Zeleňák; Jouko Astor; Jozef Bannert; Jozef Feiler; Jozef Gajdošík; Jozef Just; Jozef Kadúch; Jozef Klúčik; Jozef Koleják; Jozef Malek; Jozef Štyrák; Jozef Tušan; Jozef Vojtaššák; Jozef Zagrapan; Judita Schvalbová; Júlia Androvičová; Júlia Lejtrichová; Júlia Šimeková; Július Bajko; Július Fuják; Július Kaizer; Juraj Bárta; Juraj Blaško; Juraj Blichár; Juraj Bobek; Juraj Čáp; Juraj Dolejší; Juraj Ďuriš; Juraj Florek; Juraj Gigac; Juraj Gigac; Juraj Hubinák; Juraj Chrenko; Juraj Karóly; Juraj Kavecký; Juraj Klacko; Juraj Kollár; Juraj Koudela a Tereza Koudelová; Juraj Krahulec; Juraj Kšiňan; Juraj Kušnierik; Juraj Mihálik; Juraj Ondráš; Juraj Opršal; Juraj Petras; Juraj Petráš; Juraj Poliak; Juraj Šujan; Juraj Šuška; Juraj Tokarčík; Juraj Uhlarik; Juraj Vrábel; Kamil Bystrický; Kamil Mihalov; Kamil Weiczen; Karl Hallberg; Karol Frühauf; Karol Gotz; Karol Herian; Karol Kaksa; Karol Pollák; Karolína Miková; Karolína Mikulová; Katarína a Tomáš Paštekovi; Katarína Briestenská; Katarína Brunová; Katarína Dobiašová; Katarína Dobrucká; Katarína Dudáková; Katarína Ďuricová; Katarína Galdunová; Katarína Gatialová; Katarína Gatialová; Katarína Gecová; Katarína Géčová; Katarína Horanská; Katarína Hrčková; Katarína Jahodková; Katarína Jančovičová; Katarína Janičinová; Katarína Janská; Katarína Kadašiová; Katarína Karabová; Katarína Kerekešová; Katarína Kordulaková; Katarína Kováčiková; Katarína Krajčíriková; Katarína Kráľová; Katarína Kucbelová; Katarína Kyselová; Katarína Labáthová; Katarína Luciaková; Katarína Majerová; Katarína Máliková; Katarína Marčeková; Katarína Martoňáková; Katarína Melová; Katarína Moláková; Katarína Očková; Katarína Rusnáková; Katarína Snopčoková; Katarína Turčanová; Katarína Uhrová; Katarína Veselovská; Katarína Wecková; Keramika Soukup; key; Kia Motors Slovakia; Klára Kovárová; Klára Seppová; Konečná-Mahers; Kontrakting; Krajský pamiatkový úrad v Žiline; Kristína Adamsonová; Kristína Horanská; Kristína Šimeková; Krištof Kintera; Kroke; Kveta Kazmuková; Laco Oravec; Ladislav Macura; Laura Martella; Laura Murguia Sanchez; LB výťahy; Leka Šarmínová; Lenka Adamčáková; Lenka Balážová; Lenka Gerhátová; Lenka Kocianová; Lenka Kukurová; Lenka Likavčanová; Lenka Mareková; Lenka Palečková; Lenka S; Lenka Škorpilová; Lenka Trochtová; Lenka Voštenáková; Lenka Záborská; Lennart Siebert; Leška Dłużniewska; Lia Perjovschi; Licitor; Lightroom; Linda a Maroš Borský; Linda Jamborová; Livia Bujňáková; Lorraine Jonis; lskdjhlas; Ľubica Demianová; Ľubica Janurová; Ľubica Koreňová; Ľubica Lenártová; Ľubica Melová; Ľubica Pavlovičová; Ľubica Segečová; Ľubica Zacharová; Ľubo Keľha; Ľubomír Bechný; Ľubomír Bucko; Ľubomír Hajdučík; Ľuboš Andrassy ml.; Ľuboš Lehocký; Ľuboš Šoška s rodinou; Ľuboš Takáč; Lucia Dobó; Lucia Dovičáková; Lucia Figuli; Lucia Franeková; Lucia Gašparovičová; Lucia Gvozdjaková; Lucia Hurajová; Lucia Jarošová; Lucia Lacková; Lucia Marková; Lucia Miklošková; Lucia Mlynárčiková - Faltinová; Lucia Nimcová; Lucia Plaváková; Lucia S. Gregorová; Lucia Satinská; Lucia Sidorová; Lucia Streďanská; Lucia Šikulíncová; Lucia Štasselová; Lucia Šupejová; Lucia Tvarožková; Ľudia ľuďom; Ľudmila Bury; Ľudmila Fraňová; Ľudmila Mihalovová; Lujza Hoterová; Lujza Stoklas; Lukáš Berberich; Lukáš Bomba; Lukáš Hollý; Lukáš Holzer; Lukáš Kodoň; Lukáš Kvokačka; Lukáš Rúčka; Lukáš Sigmund; Lukáš Žilinčík; M Kreo; Magda Kvasnicová; Magda Vášáryová; Magdalena Bystrzak; Magdaléna Čuneková; Magdaléna Furgaláková; Magdaléna Novotná; Magdaléna Seppová; Magdaléna Szabová; Magdaléna Valkovičová; Maja Bárdyová; Maja Danadová; Marcel Kmeť; Marcel Šedo; Marcel Zajac; Marcela Köhlerová; Marcela Lukáčová; Marcela Palkechová; Marcela Zelná; Marek a Zuzana Lutišan; Marek Adamov s rodinou; Marek Franko; Marek Hattas; Marek Huliak; Marek Chmiel; Marek Jančúch; Marek Kajan; Marek Kolba; Marek Kvetan; Marek Lejtrich; Marek Mikudík; Marek Ondruš; Marek Ormandík; Marek Pekár; Marek Plch st.; Marek Polakovič; Marek Repáň; Marek Šajna; Marek Šebesta; Marek Valkovič; Marek Vereš; Mária Duračinská; Mária Eliášová; Mária Hejtmánková; Mária Hlistová; Mária Horská; Mária Janušová; Mária Kalasová; Mária Kekelyová; Mária Leitmanová a Eva Ďuríková; Mária Miháliková; Mária Pekárová; Mária Rišková; Mária Sedláková; Mária Seppová; Mária Strelecká; Mária Trnovská; Marián Čučo; Marián Holubčík; Marián Janec; Marián Kaňuch; Marián Karaba; Marián Kekely; Marián Koprda; Marián Magdolen; Marián Pitka; Marián Potočár; Marián Remeselník; Marián Srok; Marián Tabakovič; Marián Tkáč; Mariana Bárová; Mariana Drgoňová; Mariana Martinková; Mariana Radosová; Marianna Magočová; Marica Girardi; Marie Venclová; Marie Zachovalová; Mário Frimmel; Mário Rijak; Marion Libotte; Markéta Plichtová; Marla Osborn; Maroš a Linda Borský; Maroš Pogány; Marta Blašková Maňáková; Marta Janigová; Marta Kabinová; Martin & Barbora Stanik; Martin a Pavla Krkoškovci; Martin Albrecht Band Laboratory; Martin Bartoš; Martin Basara; Martin Čech; Martin Djablik; Martin Fábry; Martin Gubiš; Martin Halmeš; Martin Holič; Martin Jančok; Martin Jančok; Martin Janičina; Martin Janušek; Martin Kakoni; Martin Kapitulík; Martin Karpíšek; Martin Klimko; Martin Krištof; Martin Lazar; Martin Matwey Tudík; Martin Mihálik; Martin Mlynárik; Martin Mlýnek; Martin Motáček; Martin Muščík; Martin Sepp; Martin Sivák; Martin Stepanek; Martin Tencer; Martin Tiso; Martin Tiso; Martin Valky; Martin Varga; Martin Vrabček; Martin Zaiček; Martin Žovinec; Martina Altusová; Martina Barloková; Martina Baštrnáková; Martina Betušová; Martina Filinová; Martina Kaizerová; Martina Krížiková; Martina Mäsiarová; Martina Mikulová; Martina Mikušová; Martina Rozinajová; Martina Uhrinová; Martina Valová; Martina Zajacová; Martina Zurovac; Martinova Klimkova 30-ka; Martů Hlavajová; Matej Baran; Matej Fundárek; Matej Hruštinec; Matej Kurian; Matej Loula; Matej Matejka; Matej Medveď; Matej Misik; Matej Valentovič; Matej Vanoch; Matin Novotný; Matúš Dulla; Matúš Hnát; Matúš Kicka; Matúš Lelovský; Matúš Petričko; Matúš Pisár; Matúš Plesník; Matúš Polák; Matúš Pošvanc; Matúš Šenšel; Melania Havrillová; Mesto Žilina; Michael Petras; Michaela Čurlejová; Michaela Demočková; Michaela Fraňová-Koláriková; Michaela Chládeková; Michaela Chmelíčková; Michaela Kučová; Michaela Pastorková-Závodná; Michaela Pašteková; Michaela Poliaková; Michaela Sečanská; Michaela Škvaridlová; Michal a Katka Hrbáňovci; Michal a Zuzana Žarnay; Michal Belej; Michal Blaha; Michal Cabaj; Michal Cerman; Michal Derkits; Michal Džupaj; Michal Erban; Michal Golis; Michal Hlaváč; Michal Hodoň – FK Kastrol Team; Michal Horecký; Michal Húska; Michal Huštaty; Michal Hvorecký; Michal Jančuška; Michal Janovec; Michal Káčerík; Michal Kaščák; Michal Kesely; Michal Kolárik; Michal Košinár; Michal Kotrč; Michal Macháč; Michal Marcinov; Michal Murín; Michal Németh a Janka Letavayová; Michal Noskovič; Michal Plačin; Michal Poláček; Michal Polák; Michal Polák; Michal Porbän; Michal Radosa; Michal Roháľ; Michal Sipocz; Michal Sirotiak; Michal Sládek; Michal Slimák; Michal Sopčák; Michal Spáda; Michal Šimonfy; Michal Tiso; Michal Tozsér; Michala Bolibruchová; Michala Hrnčiarová; Michala Lipková; Michala Líšková; Michalko Miron; Milada Bohovicová; Milada Hrianková; Milada Makovická; Milada Snadíková; Milan Gašperec; Milan Golis; Milan Hejný; Milan Holúbek; Milan Chalmovský; Milan Klak; Milan Laučík; Milan Macek; Milan Meisel; Milan Novák; Milan Šešnel; Milan Šipöcz; Milan Tomášik; Milan Vagač; Milena Kiripolská; Milica Danková; Miloš Dudáš; Miloš Martinka; Miloš Petrovaj; Miloš Pintrava; Ministerstvo kultúry SR; Miňo Báthory; Mira Gaberová; Mira Podmanická; Mira Školová; Miriam Kanioková; Miriam Kardošová; Miriam Kejzlarová; Miriama Balážová; Mirka Horečná; Miro Švoňava; Miroslav Bariak; Miroslav Bolibruch; Miroslav Farhat; Miroslav Gajdoš; Miroslav Hrianka; Miroslav Janik; Miroslav Janura; Miroslav Marton; Miroslav Masiarčin; Miroslav Strižinec; Miroslav Zvara; Miroslava Blahová; Miroslava Ďurneková; Miroslava Kobrtková; Miroslava Kuracinová Valová; Miroslava Slabá; Miroslava Urbanová; Miroslava Žingorová; Mišova Kováčikova 30ka; Molnárovci; Mona Nedelková; Monika a Ľubo Stacho; Monika a Peter Urda; Monika Ceconíková; Monika Janigová; Monika Jendrálová; Monika Kapráliková; Monika Kompaníková; Monika Profantová; Monika Smolová; MŠK Žilina; MŠK Žilina; Nadácia 42; Nadácia eset; Nadácia Pontis; Nadácia Slovenskej sporiteľne; Nadácia TA3; nadácia Televízia TA3; Nadácia VÚB; Nadežda Köhlerová; Nadežda Zaičková; Nástupište 1-12; Natália; Natália Kuková; Nataša Procházková; Nikola Luzárová; Nikola Tokárová; Nina Gažovičová; Nina Šilanová; Nina Šošková; Norbert Smaho; Novinski s.r.o.; Oddelenie architektúry ÚSTARCH SAV; Ole Jørgensen; Olga Kováčiková; Olga Lovecká; Oľga Paštéková; Oli Lietavská; Oliver Keinert; Omar Mirza; Ondrej Gallo; Ondrej Haľama; Ondrej Horváth; Ondrej Marko; Ondrej Maťko; Ondrej Peťkovský; Ondrej Pleidel; Ondrej Stanek; Ondřej Gerik; Osttour – Xena Beláková; Otto Brusatti; OZ Scene; P-L-U-R-A-L; P&P Počítače a programovanie; Patrícia Koyšová; Patrik Garaj; Patrik Krauspe; Patrik Sagan; Paul Gulda; Paulína Halušková; Paulína Vinter; Paulína Vrábľová; Pavel Frankl; Pavel Hrica; Pavel Šefl; Pavel Zuštiak; Pavla Lazárková; Pavla Lényiová; Pavla Mojžitová; Pavlína Čierna; Pavlína Morháčová; Pavlína Morháčová; Pavol a Eva Kenderessy; Pavol Daniš a Martina Renelt; Pavol Draxler; Pavol Durak; Pavol Ďurák; Pavol Gemeiner; Pavol Kašuba; Pavol Maruščák (Dr. Horák); Pavol Niňaj; Pavol Paňák; Pavol Paulenda; Pavol Ružbarský; Pavol Ružbarský; Pavol Škultéty; Peter Badač; Peter Benech; Peter Devera; Peter Ďurica; Peter Goga; Peter Guštafík; Peter Hajduk; Peter Hapčo; Peter Holý; Peter Homol; Peter Homola; Peter Hora; Peter Kaduch; Peter Kalina; Peter Karas; Peter Kizák; Peter Klinec; Peter Kohout; Peter Kollárik; Peter Konečný; Peter Kozej; Peter Lednický; Peter Lejtrich; Peter Lényi; Peter Leponi; Peter Liška; Peter Machajdík; Peter Maloch; Peter Margetín; Peter Michalík; Peter Mikoláš; Peter Ondriš; Peter Palik; Peter Papp; Peter Pikna; Peter Požár; Peter Priečinský; Peter Pyppo Dlhopolček; Peter Siman; Peter Sit; Peter Snadík; Peter Snadík; Peter Stach; Peter Staríček; Peter Stašík; Peter Stilla; Peter Suchanič; Peter Suchanič ml.; Peter Szalay; Peter Šimčík; Peter Štánsky; Peter Turčík; Peter Tvarožek; Peter Veliš; Peter Wartiak; Peter Zákuťanský; Peter Zemančík; Peter Zorvan; Peťo; Peťo Štašík; Petr Strenk; Petra Behančinová-Kyselová; Petra Belicová; Petra Havelská; Petra Lacková; Petra Nadányiová; Petra Nagyová; Petra Šutaríková; Petra Tisová; Petra Znasiková; Philippe Grombeer; Plamen Dejanoff; Pol Coussement; Pressburger Klezmer band; Prodis; prodis plus s. r. o.; Program cezhraničnej spolupráce CZ-SK 2007-2013; Program cezhraničnej spolupráce PL-SK 2007-2013; Proreco; Radka Škvaridlová; Radko Mačucha; Rado Kysucký; Radoslav Dodek; Radoslav Klinec; Radoslav Ondik; Radovan Čerevka; Radovan Krčula; Rastislav Staník; Rastislav Šutarík; Rasťo flesh Procházka; Rasťo Krivý; Rasťo Pavlík; Renáta Aberlová; Renáta Jaloviarová; Renáta Vášová; Rheinzink; Richard Gálly; Richard Köhler; Richard Rowbotham; Richard Vodička; Richard Wetter; Róbert Blaško; Róbert Braciník; Róbert Čierňava; Róbert Godál; Róbert Hromec; Robert Veselko; Robo a Jana Braciníkovci; Robo Blaško; Robo Čierňava; Robo Sopko; Robo Šveda; rodina Pekárová; rodina Pekárovcov; rodina Sokol; Roger Heyes; Roland Kyska; Roman Babjak; Roman Bohovic; Roman Lončík; Roman Ondák; Romana Medveďová; Rotary club Žilina; Rozália Čierna; Rudolf Sikora; Rut Mayoral; Sabakovci; Sam Perdu; Samo + Miška; Samo Alexander; Sandra Karácsony a Peter Cabaj; Sandra Štasellová; Sandra Štasselová; Saša Petrášová; SAVE; Schueco; Sebastian Melchor; SEP; SEP, a.s.; SEVAK; Severoslovenské vodárne a kanalizácie, a.s.; Sherif El Safoury; Sheryl Mihalik; sigmapoint.sk; Silvia Hrdá; Silvia Jančiaková; Silvia Klasová; Silvia Klešíková-Brunová; Silvia Lovasová; Silvia Milová; Simona Fabiková; Simona Hodasová; Skanska; Slavka Civáňová; Slavka Petrasová; Slávka Poláková; Slavo Stankovič; Slavomír Bodis - Istrofinal; Slavomír Duffala; Slavomír Marton; Slavomír Siska; Slavomíra Ondrušová; Slobodné vinárstvo Zemiansky; Slovenská sporiteľňa; Soňa Majeríková; Soňa Papájová; Soňa Szépeová; Soňa Ščepánová; St.Gobain Glassolutions Nitrasklo; Stanica Žilina-Záriečie; Stanislav Lokaj; Stanislava Müllerová; Stanka Púčková; Stano Beňačka; Stredoslovenská energetika; Svätopluk Mikyta; Svetlana Fialová; Svetlana Waradzinová; Športstav; Štátny archív Žilina; Štefan a Gabriela Löwy; Štefan Bačkor; Štefan Detvai; Štefan Kráľovič; Štefan Polakovič; Štefan Rolný; Štefan Sopčiak; Šymon Kliman; T+T; Tamara Tóthová Markovičová; Táňa Kusá; Táňa Sedláková; Táňa Václaviková; Tatiana Čorejová; Tatiana Harciníková; Tatiana Nociarová; Tatjana Kalinová; team Kontrakting; Tech Plasty; Tereza Dupkalová; Terézia Kianičková; Terézia Porubčanská; Terézia Šabová; the build ers; The Swan Bride; Theodor Vrabel; Tibor Eliáš; Tibor Pajtina; Tibor Paulen; Timotej Blaho; Tobiáš Jaura; toito architekti; Tomáš Amtmann; Tomáš Androvič; Tomáš Badík; Tomáš Bartík; Tomáš Cetera; Tomáš Dupkala; Tomáš Džadoň; Tomáš Fleis; Tomáš Gálik; Tomáš Halász; Tomáš Hellebrandt; Tomáš Hudcovič; Tomáš Karchutňák; Tomáš Klepoch; Tomáš Kondela; Tomáš Kopal; Tomáš Kučerák; Tomáš Ladecký; Tomáš Lazár; Tomáš Lodňan; Tomáš Novotný; Tomáš Rafa; Tomáš Rajman; Tomáš Ruziak; Tomáš Stoličný; Tomáš Šlapka; Tomáš Urík; Tomáš Valček; Tomáš Žáček; Ústredný zväz židovských náboženských obcí; Útvil Sang Kling; Václav Dostálek; Vanda Kučerová; Vanda Tuchyňová; Vanessa Chovancová; Veronika Línerová; Veronika Matisová; Veronika Mezeiová; Veronika Patyková; Veronika Piecková; Veronika Piterková; Veronika Podhradská; Veronika Seppová; Veronika Tabačková; Veronika Trnovská; Viera a Ján Nizki; Viera Devečková; Viera Dubačová; Viera Levitt; Viera Meiselová; Vierka Bútorová; Viktor Frešo; Viktor Takáč; Viktor Tanító; Viliam Dočolomanský; Viliam Jakubovits; Village Underground; Vít Burda; Vladimír Beskid; Vladimír Dobiaš; Vladimír Hrtko; Vladimír Janiga; Vladimír Jendryščík; Vladimír Kavický; Vladimír Kohút; Vladimír Kovařík; Vladimír Langer a Drahoslava Langerová; Vladimír Lettrich; Vladimír Lukšů; Vladimír Majtan; Vladimír Majtán; Vladimír Mikuš; Vladimír Mlatko; Vladimír Radosa; Vladimír Radosa jr.; Vladimír Radosa sr.; Vladimír Suchanič; Vladimír Štepánek; Vladimíra Pcolová; Vladimíra Pčolová; Vlado Bužek; Vlado Durajka; Vlado Ďurajka; Vlado Chaban; Vlado Janček; Vlado Makovický; Vlado Marchefka; Vlado Štúr; Vlasta Šošková; Vojto Čech; Voyage Voyage; VÚB; Východné pobrežie; Zdenka Mikulová; Zdenka Pepelová; zelená lúka, s. r. o.; Zoltán Kovács; Zuza Manišová; Zuzana a Štefan Šulek; Zuzana Bátorková; Zuzana Behriková; Zuzana Biščáková; Zuzana Borošová; Zuzana Dorotová; Zuzana Dorušová; Zuzana Ducho; Zuzana Dzuráková; Zuzana Harachová; Zuzana Hlávková; Zuzana Ivašková; Zuzana Jonačková; Zuzana Kerekrétyová; Zuzana Klagová; Zuzana Kličimunková; Zuzana Kovárová; Zuzana Krejčová; Zuzana Kuchárová; Zuzana Kurillová; Zuzana Leškanič Majlingová; Zuzana Lihocká; Zuzana Majchráková; Zuzana Mattošová; Zuzana Mikušová; Zuzana Ondrášová; Zuzana Otáhalová; Zuzana Pokrivnáková; Zuzana Polačková; Zuzana Psotková; Zuzana Račkovičová; Zuzana Radosová; Zuzana Radosová Majková; Zuzana Rolinčinová; Zuzana Rolková; Zuzana Ružbarská; Zuzana Sapietová; Zuzana Sebeková; Zuzana Sidliková; Zuzana Suchová; Zuzana Ševčíková; Zuzana Šimková; Zuzana Šplhová; Zuzana Tichá; Želmíra Černá; Židovská náboženská obec Žilina

www.novasynagoga.sk

12

Text: Lucia Gavulová Foto: archív Plato

Plato Ostrava

spôsob, akým možno v rôznych podobách a na rôznych miestach sprostredkovať stretnutie so súčasným umením.

skôr myslený priestor, ktorý sa vo fyzickom a organizačnom zmysle opiera o možnosti súčasného projektu Galerie města Ostrava, ale môže byť prakticky prevediteľný a prenosný podľa potrieb kamkoľvek na svete.

plato jeho aktivity sú od roku 2013 uskutočňované vďaka dotácii mesta Ostravy.

Prevádzkuje ho Trojhalí Karolina, záujmové združenie právnických osôb.

p

Pri prvej návšteve ohúri najskôr asi práve zmieňovaný priestor. Ide o unikátny plynojem, ktorý bol postavený Vítkovickými železiarňami v roku 1924. Nie náhodou sa Dolná oblasť Vítkovice stala jedným z investorov projektu. Po vstupe do objektu vás pohltí jeho monumentálne vnútorné prostredie, ktorého vestibul je naplnený komunikatívnou atmosférou, podporovanou dlhým barovým pultom, možnosťou dať si kávu, len tak si posedieť alebo priamo vkročiť do výstavného priestoru a ponoriť sa do aktuálnej expozície.

Vrava a šum jednotlivcov, rodín, detí, študentov má na svedomí, že sa cítite ako na veľmi sofistikovanom vlakovom nádraží, kde sa striedajú vlaky, privážajúce a odvážajúce kultúrychtivých pasažierov. V čase našej návštevy PLATA bolo práve niekoľko dní po skončení známeho ostravského multimediálneho festivalu Colours of Ostrava, pričom aula Gong sa nachádzala priamo v centre jeho diania. Všade navôkol sa ešte pohybovali upratovacie čaty, demontovali a odstraňovali aj posledné zvyšky dôkazového materiálu, že sa tadiaľ niekoľko dní dozadu

Plato Ostrava

prehnala „festivalová“ smršť. Neďaleko vstupu ešte „zápasila“ umelkyňa Šárka Mikesková so svojou inštaláciou Varianta N.N. 6000, vzniknutou počas festivalu, v rámci ktorej sa inšpirovala väčším množstvom polystyrénových gulí, ktoré boli nedávno predtým súčasťou úspešného operného predstavenia Richarda Wagnera Lohengrin v Národnom divadle moravskosliezkom. Plato pre účastníkov „Colours“ pripravilo celý rad akcií, predstavujúcich súčasné umenie širokej škále návštevníkov rôznymi spôsobmi – vrátane workshopov pre deti, komentovaných prehliadok aktuálnych výstav. Zároveň garantovalo diskusiu Lenky Vítkové, Ivana Mečla a Ondreja Chrobáka o stave súčasnej českej scény, ktorá sa pod názvom Konec pochybností uskutočnila v rámci stage časopisu Reflex.

Za všetkým zmieneným stojí umelecký manažér PLATO Marek Pokorný. Jeho zhosteniu sa tejto role však predchádzal pomerne zdĺhavý proces, počas ktorého museli iniciátori projektu, medzi ktorými dominuje podnikateľský subjekt (záujmové združenie Trojhalí Karolina, ktoré tvorí mesto, kraj, Dolní oblast Vítkovice a společnost Vítkovice Jana Světlíka), pred miestnou umelecko-kultúrnou scénou obhajovať svoje

úmysly. Ostrava má Galerii výtvarného umění, príspevkovú organizáciu zriadenú Moravskoslezkým krajem, ktorá sídli v krásnej budove architektov Františka Fialy a Vladimíra Wallenfelsa, vo funkcionalisticko-konštruktivistickom štýle. Išlo o jeden z prvých moderných výstavných pavilónov v republike, ktorý bol otvorený v máji 1926 a dodnes plní svoju funkciu, ktorou je zbierkotvorná a výstavná činnosť.

Ostravská kultúrna obec však okrem tohto typu inštitúcie, budujúcej a prezentujúcej zbierky, začala podobne ako pomaly už každé iné európske mesto usilovať aj o typ galérie akou je kunsthalle, teda inštitúcie, prezentujúcej najnovšie trendy súčasného vizuálneho umenia, domáceho i zahraničného, bez zbierkotvorných ambícií. Tak sa zrodila myšlienka Mestskej galérie Ostrava. O jej prevádzku začalo usilovať práve zmienené záujmové združenie. V júni 2013 schválili ostravskí predstavitelia zastupiteľstva dotáciu na jej prevádzku, čím de facto odsúhlasili aj vznik prvej vlastnej mestskej galérie vizuálneho umenia. O dotáciu na projekt tohto typu žiadalo zastupiteľstvo združenie Trojhalí Karolina, ktoré tvorí štatutárne mesto Ostrava, Moravskoslezký kraj a združenie Dol-

ná oblasť Vítkovice. Dotácia vo výške necelých 35 miliónov korún bola vyhradená na fungovanie galérie do konca roka 2016 a hneď po jej schválení začalo združenie Trojhalí pracovať na jej spustení. Zatiaľ príbeh pôsobí až neprirodzene jednoducho – na taký hladký priebeh vzniku pomerne zásadnej kultúrnej ustanovizne u nás nie sme zvyknutí. Výhodou združenia Trojhalí bola aj už zmienená multifunkčná aula Gong, ktorú získalo vo verejnej súťaži. Aj bez mestskej galérie sa už samotným disponovaním takýmto priestorom natískala predstava akéhosi „nového centra“, ktoré by sem pritiahlo nie len domáce – lokálne, ale aj mimoostravské publikum.

Miestna umelecká a kultúrna scéna, dlhodobo sa zasadzujúca o vznik tohto typu inštitúcie vývojom, v rámci ktorého získali prevahu regionálni podnikatelia, prirodzene nadšená nebola. Padali vyjadrenia o nesystémovom a neštandardnom kroku zo strany ostravského magistrátu, ktorý mohol kultúre skôr ublížiť.

Kritizovaný bol aj fakt, že navrhovaný variant nevznikol ako príspevková organizácia a nebol stopercentne v majetku mesta. Všetky tábory sa niekoľkokrát stretli na platforme verejných

diskusií. Spor sa ťahal približne dva roky, no projekt sa napokon predsa len podarilo presadiť.

Dobrým krokom bolo obsadenie vedúcej pozície umeleckého manažéra rešpektovaným Marekom Pokorným, ktorý má v danej oblasti bohaté skúsenosti (dlhoročný riaditeľ Moravskej galérie v Brne, renomovaný kurátor) a mohol tak obrúsiť hrany medzi iniciátormi a investormi na strane jednej, a nedôverčivými predstaviteľmi umeleckej obce na strane druhej. Počas nášho stretnutia sa vyjadril, že sa v rámci dialógu všetkých zúčastnených snaží robiť maximum.

Na základe rýchleho a flexibilného rozbehu a bilancie doteraz zrealizovaných projektov je však evidentné, že chce pre Ostravu a jej umelecký rozvoj len to najlepšie, čo lokálna scéna napokon kvituje a víta.

Dokazuje to nielen samotným nastavením a filozofiou priestoru, ale čo je najpodstatnejšie, najmä konkrétnymi projektmi, ktoré už v PLATO zrealizoval, ako aj tými, ktoré sú zatiaľ len v rovine plánov do budúcnosti. Koncepcii vedenia projektu dominuje snaha prepojiť činnosť galérie s ostatnými kultúrnymi aktivitami v Ostrave a oživiť tým dianie v celom meste.

Plato má v prvom rade predstavovať široké

spektrum aktivít, spojených so súčasným umením, so snahou aktívne zapojiť publikum či už do vzniku umeleckého diela, alebo do kritického premýšľania o tom, aké podoby a možnosti má súčasná umelecká scéna.

Z realizovaných programov je mnoho zaujímavých, ťažko niečo „vypichnúť“. Zmieňme skôr mená, s ktorými Pokorný v dramaturgii PLATO pracuje – tie majú dostatočnú výpovednú hodnotu: Zbyněk Baladrán, Josef Dabernig, Vojtěch Frölich, Denisa Nová, Klára Dvořáková, Karin Zadrick, Michal Kalhous, Pavel Vančát, Edith Jeřábková, Tomáš Vaněk, Jan Šerých, v rámci výstav sa tu odprezentovali umelci ako Tomáš Císařovský, Sylva Francová, Eva Koťátková, Jiří Kovanda, Ivana Štenclová, Michaela Thelenová, Hynek Alt, Aleksandra Vajd – crème de la crème súčasnej českej umeleckej scény.

V neposlednom rade nemôžeme nespomenúť printové výstupy – bulletiny, brožúry a najmä kvalitné sprievodné katalógy k výstavám z grafickej dielne Adély Svobodovej. Do Bratislavy sme sa vracali s plnou taškou. Nedalo sa odolať pokušeniu listovať v nich a čítať ich už vo vlaku na spiatočnej ceste…

Plato Ostrava

Galéria Multifunkčnej auly Gong

Vestibul Multifunkčnej auly Gong

Fasáda Trojhalí Karolína

Plato Ostrava

Interiér jednej z hál Trojhalí Karolína

Šárka Mikesková: Varianta N.N. 6000. 2014

!!!

Plato Ostrava

Text: Lucia Gavulová + Matin Kollár Foto: Matin Kollár

Pre slovenského fotografa Martina Kollára je príznačný intenzívny pohyb po svete a dlhodobé pobyty na rôznych miestach. Fotografický svet s filmovým neporovnáva. Hoci sa v živote tvorivo venuje obom činnostiam, nespája ich. Povestné je, že do kamery sa pozerá pravým okom a do fotoaparátu ľavým.

Vypĺňanie dier

11

Martin Kollár

Je o tebe známe, že veľa cestuješ, mňa ale zaujíma, kde sa nachádzaš v tomto období. Si v Bratislave na dlhšiu dobu?

Po desiatich rokoch som sa vrátil z dlhého výletu.

V podstate som však s Bratislavou nikdy neprerušil spojenie. Len sa ma v roku 2003 alebo 2004 zmocnila neskutočná potreba odtiaľto vypadnúť.

Mal si vtedy 33, 34 rokov, nie?

Presne tak. Bolo to neudržateľné. Dobový kontext bol celkovo iný ako dnes – nefungoval internet, tak ako ho poznáme dnes, analógová doba už dožívala, no digitálna tu ešte nebola. A mal som jeden zásadný problém – nevedel som po anglicky. Robil som už síce trochu v zahraničí, ale ťažko som sa dohovoril. Povedal som si ok, idem si nachvíľu skomplikovať život. Tak som šiel do New Yorku, kde som bol rok a pol. Šiel si tam v rámci nejakého štipendia, grantu, alebo si „len“ mal veľa peňazí a povedal si si, že ideš?

Nič také. Mal som len toľko, aby som sa tam mohol chvíľu „rozkukávať“. A pracoval som tam. Mal som nejaké kontakty, ale keďže som nerozprával po anglicky, moc som sa s nikým nebavil. (smiech) Kontakty boli Američania?

Mix všetkého. Aj Američania, aj Európania, Slovákov málo. Býval som u talianskych kamarátov. Bola to partia, ktorá mala prenajaté jedno poschodie domu v Brooklyne. Okolo nich som sa motal. Po New Yorku som bol v Paríži, následne v Izraeli a zakončil som to rokom v Berlíne. Pochopiť aspoň zhruba miesto, kde žijem, mi trvá dlho. Vždy po roku som sa však paradoxne odvšadiaľ musel z nejakého dôvodu pohnúť ďalej. Nikde som teda nebol úplne „doma“, všade som bol len „tak trochu“. Rozhodol som sa, že v Berlíne ostanem konečne dlhšie. Lenže prišla ponuka na rezidenciu z Paríža, zo Cité internationale des Arts, ktorá sa mi ťažko odmietala. Tak som sa znova vrátil do Francúzska. Hoci v závere som si uvedomil, že v Paríži som bol kvôli cestám veľmi málo.

Cité internationale des Arts má dve lokácie – na Bastille a na Montmartri. Kde si pôsobil ty?

Hore na kopci na Montmartri. Komplex s ateliérmi – okolo päťdesiat, šesťdesiat ateliérov, obrovská záhrada, vlastný kľúč… Vtedy som ešte učil v Stuttgarte, čo bolo z Paríža tri hodiny vlakom. Napokon som však prišiel na to, že pre mňa nie je zásadné byť v nejakom veľkomeste natrvalo. Alebo inak – keď niečo robím, vyhovuje mi byť mimo veľkého mesta. Keď však niečo dokončujem, editujem, venujem sa post-produkcii – vtedy cudzinu naopak potrebujem.

Takže najlepšie je byť v Bratislave, keď niečo tvoríš, a keď niečo dokončuješ, odísť?

Keď žijem vo veľkomeste, narážam na také množstvo zaujímavých vecí, že sám takmer nepociťujem potrebu niečo riešiť. Keď však niečo dokončujem, potrebujem na to ľudí, ktorí vedia spochybňovať, čo spochybniť treba a pomáhať mi s riešeniami, na ktoré sám nestačím. A za tie roky sa mi viacerí takí nazbierali práve v zahraničí. Určite sú skvelí ľudia aj tu, len ja ich, bohužiaľ, nepoznám.

Vieš už po anglicky?

Neviem. Viem toľko, aby som prežil. (smiech) A po francúzsky?

Po francúzsky sa „nekonečne“ učím. (smiech) Neučím sa nijak systematicky, skôr len zo živého kontaktu s rečou, v rámci každodenného života. Ale ide mi to viac ako pomaly. Čo bolo po Paríži?

Keď som skončil pobyt v Paríži, mal som potrebu – podobne ako keď som dokončil izraelský projekt – od všetkého sa „odstrihnúť“. Zmienený projekt sa veľmi dlho ťahal. Od prvého telefonátu po prvú výstavu, ktorá bude mať vernisáž na budúci týždeň v DOX-e (Centrum súčasného umenia v Prahe – pozn. L.G.), prešlo sedem rokov.

Keď už si začal hovoriť o projekte This Place – jeho výstupom mala byť autorská kniha a spoločná výstava vo Winterthure. Áno. Z výstavy vo Winterthure však zišlo, lebo sa zmenil kurátor. Pôvodný odišiel. Kurátorkou celého projektu je napokon Charlotte Cotton. Výstava bude, ako som sa už zmienil, v pražskom DOX-e, čo je skvelé miesto, ale napriek všetkému trocha mimo „hlavných ciest“.

Stretnete sa tam všetci dvanásti fotografi, ktorí ste na projekte participovali? Áno, bude to skupinová výstava. Samostatnú budem mať až na budúci rok. Inštalácia v Prahe je v podstate príležitosťou vyskúšať si, ako to bude spolu fungovať.

V rámci kolektívov je to totiž niekedy komplikované…

Niekto môže robiť veľmi „prísne“, iný veľmi voľne, veľa vecí sa prekrýva, mnohých napadajú veci podobné.

Všetci dvanásti fotografi ste boli v Izraeli v rovnakom čase?

Celá produkcia sa roztiahla na viac ako dva roky. Sem-tam sa stalo, že sme boli v jednu chvíľu v Izraeli všetci naraz. Väčšina fotografov bývala v Jeruzaleme, ja som mal prenajatý ateliér v Tel Avive. Keď sme sa stretávali, tak väčšinou v Jeruzaleme, sem-tam prišiel niekto do Tel Avivu. Ale nebolo to tak, že by sme pravidelne boli spolu a spoločne mudrovali. V podstate si každý riešil svoje problémy a z času na čas sme sa videli.

Ambíciou projektu bolo, že každý z vás prinesie niečo nové a zaujímavé pre svet mimo Izraela, svoj osobný pohľad na Izrael, po období v ňom strávenom? Alebo akoby si opísal jeho zámery? Človek, ktorý projekt inicioval, je nezávislá osoba, dokonca jeden z participujúcich fotografov. Podľa jeho vyhlásení bolo jeho ambíciou reflektovať Izrael ako špecifické miesto. Nie je na svete veľa podobných miest, z ktorých vyšlo hneď niekoľko náboženstiev. Je to v podstate naša kultúra, ale na hranici s arabským svetom. Sú to de facto dva štáty v jednom.

Akým spôsobom ste pracovali?

Väčšina z participujúcich fotografov robila ešte tradične, na veľkoformátové analógové fotoaparáty. Spôsob ich fotografického rozprávania bol viac-menej klasický. Jeff Wall, Steven Shore či Thomas Struth robia s osem krát desať inchovými fotoaparátmi. Koudelka robil čiernobiele panorámy. Samozrejme, digitálne fotoaparáty dnes už používa každý, ale zmienení ľudia ho zatiaľ používajú len okrajovo. Bol to teda možno aj posledný projekt v danom rozsahu, fotografovaný viac-menej na film. Možno sa tým pomaly uzatvára jedna etapa. Určite bude veľa fotografov pracovať tradične analógovo aj ďalej, asi však bude náročné dať v blízkej dobe dokopy toľko energie, koľko bolo potrebnej na projekt tohto rozsahu.

Videl si výstupy ostatných?

Iba niektoré. Nevidel som všetky.

Rozprávali ste sa o tých veciach? Neopakovali sa?

Jasné, že sa čiastočne opakovali. Doteraz sme mali asi štyri alebo päť stretnutí. Vždy, keď sa nás v nejakom období zišlo viac, stretli sme sa s kurátorom a s ďalšími ľuďmi, ktorí v tom boli zaangažovaní. Boli to dvojdňové stretnutia, kde sa riešil názov a taktické veci typu v akom vydavateľstve sa budú vydávať knihy, kedy, kto by mohol byť kurátor, či sú všetci so všetkým ok a podobne. Raz sme mali prenajatú malú kinosálu, kde každý z nás odprezentoval, čo dovtedy urobil. Nebolo to verejné, boli tam iba naši asistenti.

Mali ste asistentov? Áno, bolo to nevyhnutné. Otvárali nám dvere (obrazne), písali maily, riešili agendu… Boli to viac rešeršeri, aspoň teda v mojom prípade.

Asistenta ti pridelili, alebo si si ho vybral sám?

Pridelili. Boli to väčšinou študenti a absolventi fotografických a filmových škôl. Stretli sme sa a povedali si, že to spolu skúsime. Ak si niektorí nesadli, menili sa medzi sebou. Alebo bol asistent, ktorý spolupracoval so všetkými, lebo chcel. Každý si to zorganizoval tak, ako mu to vyhovovalo. No a na spomínaných prezentáciách sme videli, čo robia ostatní. Nebolo to teda tak, že by sme sa triasli – čo keď ten alebo onen robil to isté, ako ja. (smiech) Ako v Izraeli vyzeral tvoj každodenný život?

Najviac pre mňa znamenala sloboda a to, že som sa tam nemusel starať o nič iné, len sa sústrediť na to, na čo bolo treba. Ráno som sa zobudil, prišla po mňa autom asistentka, vyzdvihla ma, celý deň som fotografoval, večer ma odviezla domov, šiel som plávať do mora, stiahol som pamäťové karty, editoval, ráno sa zobudil, prišlo auto, celý deň sme robili, večer som šiel plávať do mora, šiel som do krčmy za nejakými kamarátmi, ktorých som tam spoznal, medzitým sa sťahovali karty, editoval som… A takto stále dokola. Sem-tam ma niekto prišiel pozrieť.

Z takého pobytu musí vzniknúť enormné množstvo fotografií. Ako ich dokážeš selektovať?

Predtým, ako som začal robiť s digitálnym fotoaparátom, som robil s klasickým filmom. Pri fotografovaní alebo nakrúcaní na film si vybuduješ určité návyky, ktoré ťa už potom „nepustia“, ani keď prejdeš na digitál, kde de facto nemusíš riešiť žiadne obmedzenia (teda okrem hlavy). Rýchlo pochopíš, že o čom sa nerozhodneš hneď na mieste, si potom musíš odsedieť za počítačom. Ale za počítačom sa mi chce sedieť čo najmenej, takže sa snažím dávať si pozor, aby editovanie „nebolelo“. V Izraeli som pracoval tak, že som každý deň vytlačil malé náhľady, ktorými som mal polepený celý ateliér. Keď som prišiel domov, mal som už urobený hrubý výber. Keď lepím fotografie na stenu a čelím im každý deň, odpadávajú postupne tie, na ktoré sa z akýchkoľvek dôvodov nevydržím ďalej dívať.

Ostanú len tie, ktoré už nemám silu dať dole. (smiech) Je iné vyberať fotografie do knihy a iné na výstavu. Áno. Rovnaký materiál, z ktorého som robil knihu a kde boli jednotlivé zábery prepojené na základe určitej dramaturgie, som skúsil preniesť na stenu. Bola to však čistá katastrofa.

Nefungovalo to.

Inak. Nefungovalo to tak, ako v knihe. A to som si myslel, že to na sto percent pôjde a nebude to žiaden zásadný problém. No ani náhodou sa to nedá prenášať tak jednoducho. Takže sa teším na výstavu, lebo sa to bude musieť celé znova prebrať a vymyslieť. Vždy odznova, v súvislosti s konkrétnym miestom, na ktorom bude.

Bude to putovná výstava?

Prvý pokus sa uskutoční v Mannheime, na jar. Potom by mali byť ešte nejaké malé výstavy, ale tá v Mannhe-

ime bude pre mňa dôležitá. Bude to taká veľká predpríprava na výstavu v Slovenskej národnej galérii. Som veľmi zvedavý, ako budú fotografie, ktorým som nevedel nájsť miesto v knihe, fungovať po roku v inom kontexte.

Počas obdobia, ktoré si strávil v Izraeli, sa tvoj pohľad na to, čo si videl a spoznával, musel meniť, vyvíjať. Aké veci vznikali na začiatku a aké potom – neskôr a ku ktorým máš intenzívnejší vzťah? Mal si už na konci zvládnutý nejaký modus operandi, robilo sa ti jednoduchšie? Alebo je to jednoduchšie skôr na začiatku, keď všetko len objavuješ, stretávaš sa so situáciami a obrazmi.

Ani tak, ani tak. Od začiatku som vedel, že hlavný výsledok toho, čo spravím, bude kniha. Nesústredil som sa na jednotlivé situácie. Iba som sa snažil ustriehnuť, aby sa mi to niekde nekontrolovateľne „nerozbehlo“. A tiež, či a ako sa konečný výber približuje mojej predstave. V hlave som videl, ako by to celé mohlo vyzerať, aj keď som ešte nemal obsah. Má to celkom blízko k filmu – premýšľaš nad tým, ako sa situácie prepájajú, čo s čím súvisí, ako sa dajú prenášať rôzne interpretácie… Pri konečnom výbere som s ľuďmi od filmu, konkrétne strihačmi, aj spolupracoval. Bolo to veľmi zaujímavé.

Prečo s ľuďmi od filmu?

Našťastie mám zopár takých kamarátov. A mám pocit, že ľudia od filmu nemajú k jednotlivým fotografiám až taký „upätý“ vzťah. Že sa na to nepozerajú ako na výtvarný materiál.

Vnímajú to skôr ako príbeh. A dokážu bezostyšne selektovať.

Sú odosobnení.

A veľakrát mali pravdu. Ale ja si tiež nepotrpím na to, aby tam nejaká fotka musela byť za každú cenu.

Keď v danom kontexte nefunguje, tak sa proste použije v inom. Nemôže sa pliesť piate cez deviate. Filmári boli pre mňa veľkými pomocníkmi – najmä teda v rámci príprav knihy. V rámci toho, čo použiť na výstavu, by som sa s nimi už neradil… Už by som ich len zavolal na vernisáž. (smiech) Niektoré z fotografií z Izraela, ktoré som videla, mi prídu vizuálne atraktívne, majú silné výtvarné kvality. Zároveň sú niektoré úplne absurdné – na mysli mám napríklad záber s ovcou, ktorá má uprostred tela dieru. Táto fotografia ma dosť znepokojuje. Chcem sa opýtať, prečo si odfotil práve to. A čo to vlastne je (aj keď je mi jasné, že o to v konečnom dôsledku nejde)?

Ale vo výsledku, napriek tomu, že sa na to nemôžem a ani nechcem dívať, lebo je mi to nepríjemné, to vo svojej výtvarnej kvalite vyzerá paradoxne dobre. Neviem, je to zvláštne. Jedna z takých rozporuplnejších vecí, ale predpokladám, že práve tá zaujme každého.

Dlho som premýšľal, či tam tento obrázok vôbec dám. Práve z dôvodu, že na seba „ťahá“ príliš veľa pozornosti. Každý, kto ho videl, ostal okamžite na nejaký čas „zaseknutý“, výrazne „prekrýval“ ďalšie veci. Ovca akoby narušila prirodzené pokračovanie vizuálneho príbehu pri jeho sledovaní. Všimol som si totiž, že ľudia si knihu prezerajú odpredu dozadu, rad za radom, ako idú fotografie – nie tam, kde ju otvoria, ani náhodným listovaním. Pozerajú si ju intuitívne ako lineárny príbeh – napokon, celá dramaturgia je tak aj vymyslená. Ale späť k ovci… Pýtala si sa, ako som sa vyrovnával so začiatkom a koncom práce na projekte a ako som k tomu pristupoval. V Izraeli som bol veľakrát predtým, ako som bol pozvaný robiť na tomto projekte. Ale aj tak, prvé, čo ma zaujalo, bolo, že je to miesto, ktoré, akoby dôverne poznáš z dostupných fotografií alebo správ, hoci si na ňom nikdy predtým nebol. Tak dôverne, až je to strašidelné.

Uvedomíš si, že je to v podstate jedno obrovské klišé.

Keď sa zamyslíš nad príbehmi, ktoré poznáš z Izraela a najmä nad tým, ako je fotograficky zaznamenaný, zistíš, že máš len veľmi malý manévrovací priestor neopakovať to, čo si už stokrát videl. Ťažko sa voči tomu vymedziť.

Fotografov, ktorí tam pracovali, by som zaradil do niekoľkých kategórií: tí, ktorí idú do Izraela na výlet alebo pracovať na pár dní. Aj z tohto typu ciest sa dá asi niečo vytvoriť, ale pravdepodobnosť nie je veľká. Ďalší sú autori – židia z Európy alebo Ameriky – ktorí sa prídu vyrovnať so svojím pôvodom, hľadajú, čo by mohlo byť pre nich dôležité. Potom sú autori z opačnej strany spektra – takí, ktorí majú propalestínsku agendu, tí hľadajú to, čo potrebujú. A v neposlednom rade sú ľudia, ktorí sa tam narodili, vyrastali a nejako reflektujú svoj život. V podstate je veľmi málo takých, ktorí tam prídu na dlhý čas, len tak. Ja som mal to šťastie a tú slobodu, že som nemusel dokazovať toto ani ono. Nechcel som riešiť primárny konflikt, ktorý všetci tak dobre poznáme z médií. Nechcel som riešiť ani minulosť. Robím s fotografiou, ktorá je založená na pozorovaní. Nekonštruujem situácie. Preto musím využívať iné prístupy, než ako keď nejakým spôsobom vytváraš realitu. Postupne som prichádzal na to, na čo by som sa mal sústrediť. Že skúsim neskúmať to, čo sa v Izraeli dialo v minulosti, ale to, čo oni sami sebe ukazujú ako budúcnosť. Snažil som sa zachytiť, vizualizovať ich predstavu o blízkej budúcnosti.

Takže si chcel zaznamenať ich predstavu budúcnosti?

Ako prezentujú sami sebe… V Izraeli je neskutočne veľa výskumných centier. Čo vymyslia, to istým spôsobom formuje aj našu každodennú budúcnosť. Ďalej je tam veľa tréningových centier a školení, v rámci ktorých sa pripravujú na situácie, ktoré by raz mohli nastať. Podobne, ako sme v detstve pochodovali v pršiplášťoch po lese a simulovali ochranu pred atómovým ožiarením, zažil som aj tam veľa vojenských tréningov a nácvikov katastrofických situácií… Teda opäť – vizualizujú si, ako budú reagovať na niečo, čo by sa mohlo stať. Navyše som sa rozhodol, že nebudem robiť na obidvoch stranách, iba na izraelskej, čo som si obhajoval tým, že sám som z krajiny, ktorá sa rozdelila.

Sústredil som sa len na situácie, týkajúce sa budúcnosti a čím ďalej som pokračoval, tým viac sa mi všetko otváralo. Odvtedy to už išlo samo. Ale než som dospel k súvetiam, ktoré som ti tu teraz povedal, bol to veľmi dlhý proces. Keby som však všetko vedel vopred – čo budem zaznamenávať, na čo sa budem sústrediť – asi by ma to ani nebavilo – bola by to len práca, len aby som „naplnil počty“, splnil úlohu. To je blbosť. To by bola otrava.

Ale od tej ovce stále odbočuješ.

Ale to s tým súvisí. (smiech) Motívov so zvieratami je v knihe viac. Sama si hovorila o určitom napätí alebo emocionálnom nepohodlí, ktoré pociťuješ, keď sa na tú fotografiu dívaš. A o to presne ide. Keď chceš sprostredkovať pocit cez obrázky – nemáš k dispozícii text, ani iné prostriedky – potrebuješ urobiť niečo, čo sa diváka dotkne. To môžeš okrem iných prostriedkov intenzívnejšie dosiahnuť, keď pracuješ so zvieratami.

Je to abstraktnejší motív, než ako keby som ukazoval trpiacich ľudí. S ľuďmi by si sa priamo identifikovala a tým by sa to zároveň uzavrelo. Preto sú všetky zvieratá, ktoré sú v knihe, rozptýlené v nejakých odstupoch pomedzi ostatné zábery, aby diváka vždy vrátili k pocitu, ktorý som chcel vyvolať. Od začiatku som vedel, že aj zvieratá by v knihe mali byť nosičom pocitu napätia, mali by ťa stále vracať do „nepohodlia“ toho miesta. Preto som tam napokon tú ovcu nechal, lebo to paradoxne drží pohromade.

Zvieratá sú teda pre teba nosičom pocitu, ktorý si celkovo z Izraela mal? Hlavného feelingu v rámci toho, čo si chcel zachytiť a tlmočiť ďalej?

Nielen môjho. Pre mňa to nie je o demonštrovaní mojej pravdy, s fotografiou sa to aj tak nedá. Vo fotografii je pre mňa dôležité nájsť dostatočne zrozumiteľnú situáciu, ale nedopovedať ju. S tým nedopovedaným, nevysloveným si musí divák poradiť sám. Teda nebavíme sa o tom, čo vidíme, ale o tom, čo si musíme dopĺňať.

To je vlastne aj tvoj zámer, fotiť tak, aby si neponúkal „hotový“ príbeh.

Fotím tak, aby divák mohol premýšľať nad tým, na čo sa pozerá. Ide to ťažko… Nemám žiadne „zlaté pravidlo“, ale skúšam hľadať mieru významov. Teda do akej miery je už očividne jasné, o čo na fotografii ide, do akej môže byť význam nepochopiteľný, do akej je to karikatúra atď. Samozrejme to nemám úplne pod kontrolou. Tá ovca je pre mňa zaujímavá kvôli tomu, že je tam veľmi veľa ďalších motívov… Okrem iného spôsob, akým žena zviera v podstate nežne drží, akoby spochybňoval brutalitu celého vyobrazenia. A svojím spôsobom akoby tá diera bola okom, do ktorého sa dá fascinovane pozerať.

A o čo tam ide? Výskum na zvierati? Áno. Ide o veľmi štandardný výskumný úkon. Bohužiaľ sa robí všade. Zviera pri tom neumrie. Napríklad ovcu, čo je na fotografii, to zachránilo pred bitúnkom.

Možno samotné príbehy z pozadia fotografie sú stokrát zaujímavejšie ako obrázok, ale na ich vyrozprávanie by bolo treba iné médium. Je to vlastne iba návod na to, čo som ti vravel – diera je istým metaforickým spôsobom možnosťou ísť ďalej za fakty, informácie, ktorým čelíš. Môžeš si to, čomu nerozumieš, vypĺňať ďalej po svojom.

Tvoja participácia na This Place, je pre teba v poslednom období asi dosť dominantná – všetci sa o to zaujímajú, riešil si knihu, výstavy. A pritom sú to už takmer tri roky, čo si sa odtiaľ vrátil.

Je aj nie je to skončené. Keď ale niečím „žiješ“ sedem rokov, je asi normálne, že sa tým zapodievaš ešte aj vtedy, keď si už hlavou niekde inde…

Robíš už aj na niečom inom?

Už viac ako rok od vydania knihy robím aj na niečom inom. Hoci to ide pomaly. Najskôr hľadám niečo, čo by najbližších pár rokov udržalo moju zvedavosť. A potom sa snažím „odstrihnúť sa“ od motívov, ktoré som už niekedy predtým robil, aby som sa neopakoval. To už sú hneď dva determinanty, ktoré ti vymedzujú priestor a ktoré ti to zároveň trocha komplikujú.

Nové veci tvoríš na základe nejakého konkrétneho podnetu, impulzu? Grant, štipendium, rezidencia…

Alebo ich máš v hlave a potrebuješ ich zrealizovať?

Niekde v hlave máš uložené otázky, nad ktorými premýšľaš. Keď sa k nim dostaneš v pravý čas a stále ťa bavia, skúsiš si zohnať prostriedky na realizáciu projektu, v ktorom sa nimi budeš zaoberať. Grantové aplikácie môžu veci celkom pomôcť – musíš to pre niekoho sformulovať, čím si to sformuluješ de facto aj sám pre seba… Urýchli to celý proces. V zásade sa však

nikam neponáhľam, nepotrebujem mať každý rok nejaký výsledok. Stačí mi rýchlosť z detstva, keď sme sa učili produkovať v päťročniciach.

Sleduješ aj tvorbu iných dokumentaristov? Ľudí, čo robia niečo podobné, ako ja, sledujem skoro najmenej. Ale sledujem. Čo si v Stuttgarte učil?

Mal som voľný ateliér, akoby taký „cez-ateliér“, ktorý navštevovali aj študenti z iných odborov. Keď som tam pôsobil, nebola tam katedra fotografie, takže každý, kto s ňou chcel robiť alebo bol zvedavý, šiel ku mne. V zásade ale pre mňa nemuseli produkovať nič „špeciálne“, žiadne cvičenia, nezadával som im žiadnu ročníkovú tému. Sympatické na tom bolo, že ty učíš ľudí a spätne sa učíš od nich. Šlo iba o to, aspoň zhruba porozumieť svetu okolo seba a spoznať limity svojho média. A aby boli pripravení, že keď skončia školu, možno od nich nikto nebude nič chcieť. S tým sa treba naučiť žiť, že potom už nebudú dostávať žiadne zadania, ako boli zvyknutí na normálnej škole. Teda viac ako pedagogická činnosť to bolo akési inšpiračné fórum. Nie som pedagóg ani neviem ako sa má učiť, ani v tomto zmysle nemám čo povedať. „Učenie“ spočívalo v predaní nejakej skúsenosti. Bol som v pozícii guest visiting professor – ako to volajú. To znamená, že sa im rok venuješ a potom ťa vystrieda niekto nový‚ ďalší, ktorý prinesie niečo úplne iné. Keď majú študenti takýchto ľudí za obdobie štúdia niekoľko, majú čas si počas školy „upratať“ v hlave, nájsť čo im vyhovuje, čo nie, čo má pre nich zmysel a čo ani náhodou.

Podľa mňa výborný spôsob.

Aj mne sa to tak zdá.

Bol si desať rokov preč, ale kontakt s domácou scénou si mal stále. Poznáš napríklad mladých slovenských dokumentaristov ako Borisa Németha alebo Jána Viazaničku?

Poznám. Aj keď pravdou je, že vždy, keď som tu bol, som sa viac-menej pohyboval vo filmárskom svete.

Väčšina mojich kamarátov je od filmu. Čo je sranda, lebo keď som vonku – mimo Slovenska – tak tam zasa poznám ľudí z celkom iných partií.

Tak hlavne si neštudoval fotku na VŠVU, ale film na VŠMU, takže je to hlavne kontext tvojho štúdia, nehovoriac o tom, že po tridsiatke si sa zbalil a odišiel preč. Takže to má svoju logiku. Áno. A čo mám ešte rád je, že keď sa po dlhšej dobe vrátim späť, zakaždým objavujem Bratislavu odznova.

V jednom rozhovore si spomínal, že by si chcel ísť do Japonska. Už sa ti to splnilo?

Už som tam bol! Pozvali ma minulý rok na jar, na mesiac. Bol to veľký zážitok. Nemyslím však ten ich iný, exotický svet… To ma strašne nezaujíma, skôr naopak – to ma desí. Najradšej mám, keď odídeš na cestu, akoby na inú planétu, vrátiš sa späť do svojho sveta a odrazu vidíš veci, ktoré si predtým nebol schopný vidieť, pretože boli skryté pod nánosmi. A neprišiel by si na to, čo už nie si schopný vidieť, keby si odtiaľto neodišiel. Cesty sú v tomto akoby očistné. A samotný návrat z nich je v tomto dôležitejší, než bytie tam.

Plánuješ teraz ostať v Bratislave dlhšie?

V tomto momente mi vyhovuje mať tu základňu. Všade je to odtiaľto kúsok. Mám tu všetko, čo potrebujem. Ale neviem si tiež predstaviť, že už by som tu bol navždy…

A asi si to ani predstaviť nechcem.

Asi si to ani netreba predstavovať. (smiech) Áno, asi ani netreba. (smiech) Čo mi však po čase doma chýba, sú iné príbehy. Keď sa s niekým rozprávaš doma, akoby si zhruba vedel predvídať, čo tí ľudia povedia. Zdá sa mi, že príbehy vonku sú variabilnejšie.

Nekonečné variácie rodinných histórií, kultúr atď. ťa prinútia premýšľať nad vecami inak, ako si zvyknutý.

A to mi tu veľmi chýba. Pri tejto príležitosti som si spomenul… – keď sme točili Záhradu, Fero Lipták zariaďoval scénu idealizovaného dedinského domu. Keď si spomínaš, v starých domoch bývali také vyšívané dečky s „životnými pravdami“. A Fero tam pribil jednu, ktorej „posolstvo“ si úplne presne pamätám, lebo sme pod ňou počas filmovania sedávali celé dni: „Kto doma pokoja nemá, v cudzine ho nenájde.“ Tak to si dám asi vytetovať. (smiech) A predávaš svoje veci?

Sem-tam. Aj keď je to typ tvorby, ktorý možno príliš nepatrí na stenu do obývačky. Kto by si dal na stenu ovcu?

To by musel byť čudný človek… Najradšej by som bol, keby sa fotografie ako série dostali do zbierok inštitúcií.

Mali by tak svoj ďalší život a neostali by niekde skryté.

Pohybujem sa v šedej zóne – nie je to konceptuálne umenie, nie je to vyslovene dokumentárna fotografia, ktorá by priamo popisovala priestor a čas. Mimochodom, koľko je, prosím ťa, hodín?

11:16. Čo blbneš!?! Tak ja idem, tým pádom… Dnes idem ešte dole na Balkán a potom na pár dní do Talianska. Že ma to neprekvapuje. (smiech) je globálnym umeleckým projektom, objavujúcim komplexnosť Izraela a západného brehu Jordánu optikou dvanástich medzinárodne uznávaných fotografov. Iniciátorom a kurátorom projektu je Frédéric Brenner, participujúcimi umelcami sú Brenner, Wendy Ewald, Martin Kollár, Josef Koudelka, Jungjin Lee, Gilles Peress, Fazal Sheikh, Stephen Shore, Rosalind Solomon, Thomas Struth, Jeff Wall a Nick Waplington. Každý fotograf vytvoril v súlade so svojimi skúsenosťami z pobytu vysoko individuálne dielo. Výsledkom je vyše päťsto fotografií, ktoré budú medzinárodne vystavené a publikované v sérii monografií. Martin strávil v Izraeli obdobie medzi novembrom 2009 a januárom 2011. Kniha, ktorú po návrate vydal, má názov Field Trip.

This Place

(1971) vyštudoval kameru na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Je držiteľom mnohých fotografických ocenení, grantov a štipendií, ako 3ppp, World Press Photo, Joop Swart Masterclass, Oscar Barnac Award, SCAM Rodger Pic award či Backlight Photography Award vo Fínsku. Vystavoval na pražskom Biennale, v Maison Europeen de la Photography Paris, MOCA Shanghai, Guandong Museum of Art a v DOX Praha. Je autorom kníh Nothing Special, Cahier a Field trip, ktorá vyšla v roku 2013 v Londýne. Ako kameraman spolupracoval s Petrom Kerekesom na dokumentárnych filmoch O troch dňoch v Jasovskom kláštore (1995), Ladomírske morytáty a legendy (1998), 66 sezón (2003), Ako sa varili dejiny (2009); s Petrom Kerekesom, Ivanom Ostrochovským a Pavlom Pekarčíkom na filme Zamatoví teroristi (2013). Jeho, v čase uzávierky poslednou spoluprácou s Ivanom Ostrochovským, bol hraný film Koza (2014).

Martin Kollár

×

Martin Kollár

1

0

V mnohých ohľadoch je práca kritika jednoduchá.

Riskujeme len málo, tešiac sa z pozície nad tými, ktorí dali všanc naším súdom seba a svoje dielo.

Ego Ratatouille 2007

Kunsthistoričky a kunsthistorici vo filmovom „svete umenia“

Cool

profesia?

Začnem spomienkou: ako študentka dejín umenia som si na kurze francúzštiny našla kamarátku, študentku medicíny. Raz sme na prechádzke v meste stretli jej staršieho kolegu – lekára a ona nás predstavila.

Pán doktor mi podal ruku, zamyslel sa a skonštatoval: „Hmm, kunsthistória a francúzština…, po takej manželke som vždy túžil…“

Text ©Petra Hanáková

Predstava kunsthistórie ako profesie s vysokým spoločenským (i erotickým!) kreditom je čosi, s čím sa väčšina z nás „obyčajných“ kunsthistoričiek a kunsthistorikov asi občas stretáva.

Niekoho možno práve takáto predstava zlákala na kunsthistóriu a neskôr bola príčinou istého existenciálneho rozčarovania. Kde sa vzala táto predstava laikov o sexi profesii, o kunsthistórii ako dobrej partii? Čo ju živí? A prečo je taká vzdialená realite našej profesie? Moja štúdia o filmových reprezentáciách kunsthistórie vychádza z predpokladu, že jedným z trenažérov našich predstáv, spoločenských i profesionálnych rolí, je práve kinematografia. Filmy nám ponúkajú isté vzorce a my ich, aj v závislosti od našej intelektuálnej odolnosti, buď prijímame, alebo im vzdorujeme. Ako profesionáli sa možno nad hollywoodskou podobou kunsthistorikov pousmejeme, diváci-laici ich môžu brať vážne. Dnes azda láka mladých ľudí na kunsthistóriu „symbológ“ Robert Langdon z Da Vinciho kódu, podobne ako v deväťdesiatych rokoch fascinoval adeptov archeológie Indiana Jones.

Svet umenia a jeho obraz v hollywoodskom mainstreame a špeciálne postavy kunsthistorikov ma vždy fascinovali. „Hodiť“ túto fascináciu na papier, poctivo kunsthistorické postavy a postavičky vo filme zozbierať a vyhodnotiť, ma pokúšalo už dávno. No hoci materiálu je v posledných rokoch stále viac, možno som sa tejto „revízie“ aj trochu obávala, tušiac, že „zalomcuje“ mojou beztak trochu neistou profesionálnou identitou.

Filmová identita kunsthistorika1 závisí od všeličoho – teda podobne ako identita skutočného kunsthistorika – je vecou okolností. Závisí od žánru filmu, jeho vročenia, príslušnosti k národnej kinematografii, rodu či autorských dispozícií režiséra… Inak vyzerá kunsthistorik vo „vlámačke“ hollywoodskej proveniencie,

inak v autorskom filme, inak v neurotickej melodráme od Woody Allena, inak v britskej komédii s Mr. Beanom, inak v Sexe v meste, inak v Columbovi, inak v papundeklovom Paneláku…

Mňa zaujíma, či majú všetky tieto postavy niečo spoločné, resp. nakoľko odrážajú a prípadne i diagnostikujú skutočnosť našej profesie.

V porovnaní s umelcami, spisovateľmi, filmovými režisérmi či – v ženskom rode – herečkami a profesorkami literatúry je síce kunsthistorická profesia vo filme menej exponovaná, predsa však pri sústredenejšom záujme a istom rozpamätávaní vypozorujeme určité vzorce. 2 Napriek istému, aj kvalitatívnemu rozptylu sledované filmy do seba celkom hladko zapadajú, ponúkajú určitý stereotyp, ktorý je síce, ak ho porovnáme s realitou našej profesie, značne skreslený, ale nie bezpríznakový.

Nezávisle od pohlavia, býva filmový kunst­historik často postavou neurotickou.

Hoci v porovnaní s umelcami, nejde o tragické či vyslovene asociálne postavy, istá „vykĺbenosť“ je takpovediac štandardnou výbavou filmového kunsthistorika. Ide o postavy so zvláštnou citlivosťou, kultivovanou v kontakte s umením, ktorá ich potom disponuje jednak k rafinovanejšiemu prežitku citov3, jednak k určitému ich prepnutiu4. Veď príliš citlivé postavy majú občas (odtiaľ neuróza) problémy zoči-voči konformite sveta alebo sklon k perverznostiam rôzneho druhu. Nenapadá ma perverzný kunsthistorik, mnohé zvrátené postavy však na seba, v detektívkach a trileroch, občas berú falošnú identitu znalcov umenia (napríklad Hopkinsov Dr. Lecter ako kurátor knižnice Capponi vo Florencii v pokračovaní Mlčania jahniat).

Kunsthistorická profesia akoby aj vo filme zvlášť priťahovala rôznych šarlatánov.5

Kurátori vo filme

Najvyššia ponuka. 2013

Ak sa vo filme objaví starnúci kunsthistorik, je to obyčajne melancholická figúra.6 Profesori kunsthistórie žijú osamelo v akejsi splendid isolation svojich intelektuálnych či estetických záľub. Taký je i Lancasterov aristokratický profesor v Rodinnom portréte (1974) Luchina Viscontiho. Zabezpečený v slonovinovej veži umenia, v byte plnom starožitností uprostred Ríma, akosi stratil kontakt so životom „plebejcov“. A tak je v nečakanej konfrontácii s ním zaskočený, vyrušený, zmätený a rozčarovaný.

V osemdesiatych rokoch vznikol i v Čechách jeden film s melancholickým kunsthistorikom v hlavnej úlohe – Prodloužený čas (1984) Jaromila Jireša. Film stojí na charizme svojho kľúčového predstaviteľa Miloša Kopeckého, ktorá sa osvedčila v množstve podobných rolí sebaironických starnúcich milovníkov, žien či umenia.7 Karel Svozil je profesorom dejín umenia so špecializáciou na rudolfínsky manierizmus, je zarputilým starým mládencom, ktorý má vzťah s oveľa mladšou partnerkou. Jeho byt má typicky viscontiovský layout. Ťažký stôl obložený „pracovným neporiadkom“, za chrbtom kulisa obrovskej knižnice, pod oknom Vltava…

V duši ale tradičná tieseň stredoeurópskeho intelek​t uála, neschopnosť či nechuť žiť „obyčajný život“. Toto neurotické klišé „šťastného bytia v nešťastí“, ktoré len na chvíľku vyruší reálne ohrozenie života, však Kopecký veľmi šarmant-

Rodinný portrét. 1974

ne transcenduje nielen akýmsi werichovským humorom, ale i slastnou rozohrávkou seba samého ako inštitúcie. Film s pamäťou Kopeckého starších rolí i jeho súkromnou povesťou donchuana pracuje vynaliezavo. V dialógu zaznejú narážky na vodníkov, pestujúcich si duše v porceláne, jedna zo študentských exkurzií mieri do múzea Giacoma Casanovu.

Spomínali sme Viscontiho Rodinný portrét a postavy aristokratických kunsthistorikov.

Vo viacerých kunsthistorických filmoch však akoby sa ozývala iná viscontiovská naratívna stopa, stopa jeho slávnej adaptácie Smrti v Benátkach Thomasa Manna. Film je akousi poslednou, silne sublimovanou love story (queer či straight), príbehom fatálnej, keďže s objektom nesúladnej túžby, ktorý niekedy fúzuje s krimi alebo sleduje trajektóriu zrady. Starnúci starožitník Virgil Oldman (Geoffrey Rush) vo filme Najvyššia ponuka (2013) má všetky atribúty melancholického kunsthistorika. Hoci starý mládenec, je opäť platonickým donchuanom – za tajnými dverami svojho apartmánu si pestuje súkromnú obrazáreň ženských portrétov,8 kde po večeroch osamelo medituje. Na prahu staroby však Oldmanna jeho vášni pre umenie vyrve tuctovejšia vášeň – zahľadí sa do záhadnej boháčky, ktorá však jeho fatálnu náklonnosť fatálne zneužije.

Odlišné vyznenie má český film Nikto se nebude smát (1965) Hynka Bočana podľa po-

Prodloužený čas. 1984

Emócie sú ako umelecké dielo.

Môžu pôsobiť ako pravé a pritom sú falzifikát.

Billy Whistler Najvyššia ponuka 2013

viedky Milana Kunderu. Hlavný hrdina, stelesnený Janom Kačerom, je asistentom na katedre Dejín umenia a jedného dňa alibisticky „založí“ rukopis práce, ktorú považuje za podpriemernú. Obava z konfrontácie zoči-voči a prepnutie na vyhnívací model (ne)riešenia problémov ale nečakane aktivizujú jej autora, ktorý sa začne odpovede sám dožadovať. A keďže, ako to už u Kunderu býva, „ďábel“ je nielen vytrvalejší, ale i vynaliezavejší – nevinná zápletka pomaly získa existenciálny rozmer. Náš kunsthistorik je blamovaný v škole, v posteli, na domovej schôdzi… a napokon definitívne spoločensky znemožnený. Všetko sa pritom začalo tak nevinne.

Nikto se nebude smát. 1965

Kto preverí, či je socha Davida stále na svojom mieste a či sa Mona Lisa stále usmieva?

Kto ju bude ochraňovať?

Frank Stokes Pamiatkari 2014

Pamiatkari. 2014

Kunderovská adaptácia je v podstate moralitou, jednou z mála, ktorá skutočne sedí na našu „odpočinkovú“ profesiu. V minulosti, pred rokom 1989, mal film možno ostrejšie vyznenie ako dnes, ale v podstate stále oslovuje. Veď konformizmus intelektuála (vzťah kariéry a svedomia) je silnou témou autorského filmu, bez ohľadu na dátum vročenia.

Vo väčšine mainstreamových filmov býva kunsthistorik skôr typom, neurčitou, hoc spoločensky príznakovou postavou upper middle class. V tom je aj istý rozdiel medzi americkou (mainstreamovou) a európskou verziou kunsthistorika, či lepšie povedané – filmovým obrazom našej profesie a jej predobrazom.

V americkom filme patrí kunsthistorik spoločensky na úroveň lekárov, právnikov, vrcholných managerov,9 v domácej spoločenskej realite funguje o pár levelov nižšie. Ale späť do mainstreamu. Jedným z mála historických kunsthistorikov v americkom filme je Dennis Barrie, riaditeľ Centra súčasného umenia v Cincinnati v sfilmovanom „skutočnom príbehu“ o škandalóznej výstave Roberta Mapplethorpea a jej súdnej dohre Špinavá záležitosť (2000).

Film nesie étos slobody prejavu, kľúčového pojmu americkej demokracie. Proti sebe tu stoja Umenie a Morálka – sexuálne explicitné Mapplethorpeove umelecké fotografie a ich „obscénny“ obsah a v súdnom spore potom agenti

umenia (kunsthistorici) a agenti morálky (tzv. verejnosť). Sme v Amerike, krajine happyendovej kinematografie, takže kunsthistória napokon víťazí. Záver je ale znepokojivý – samozvaní strážcovia morálky sú a budú vždy na stráži, každý podobný boj bude treba vybojovať znova.

Amerika je krajinou heroickej kunsthistórie!

Asi najdiváckejším filmom poslednej doby, napĺňajúcim práve spomenutú ideu kunsthistórie ako heroického diskurzu, sú rozhodne Clooneyho Pamiatkari (2014), veľkoprodukcia stredoprúdovej kvality s hviezdnym obsadením, venovaná populárnej téme pľundrovania umenia za druhej svetovej vojny. Film sleduje príbeh reálne existujúcej skupiny tzv. Monuments Men,10 mobilizovaných kunsthistorikov, zachraňujúcich Hitlerom ulúpené umelecké zbierky, ukrývané v soľných doloch či na zámku Neuschwanstein. Širokú sieť vyše 300 ľudí Clooney redukuje na komornú skupinku niekoľkých, dosť amatérsky pôsobiacich sympaťákov. Akoby sa inšpiroval fyziognomickou excentrickosťou Tarantinovho židovského komanda z Nehanebných bastardov (2009). I jeho pamiatkarske „komando“ je totiž fyziognomicky dosť nevyladené, prinajmenšom s akademickou predstavou kunsthistórie dosť nesúladné: kunsthistorici, obsadení takými hercami ako John Goodman či Bill Murray sa tu navzájom potľapkávajú po ramene a oslovujú „hoši“ či „kluci“. Viac než s „odbornou“ realitou

tak film súvisí s realitou takzvaného buddy filmu (kamošského filmu), tradičnou ingredienciou amerických vojnových produkcií. Clooney sa síce držal reálií, dejiny však prirodzene hollywoodsky zjednodušil, naratívne vypointoval a silne zmelodramatizoval. V jeho príbehu záchrany európskych pamiatok sú jeho féroví „kluci“– kunsthistorici vlastencami par excellence a Spojené štáty v podstate morálnym dedičom celej európskej civilizácie. Nakoľko je film verný histórii nechajme bokom, zaujímajú nás predsa kunsthistorici. A tí tu vystupujú (napriek spomenutej komediálnej štylizácii) ako absolútne heroické figúry. Veď: „kedy ste naposledy videli film, po ktorom by si kunsthistorik cestou z kina mohol pripadať ako George Clooney (…)?“.11 Jedným z mála dostupných amerických filmov mimo hlavého prúdu, ponúkajúcim postavu kunsthistoričky mimo žánrových klišé je príbeh Minnie a Moskowitz (1971) a v ňom neurotická blondýna Minnie. Pracuje v Múzeu moderného umenia, hoci nie je celkom jasné v akej pozícii. Je to skrátka „panička“. Síce to skúša so všelikým, ale v podstate žije sama v duplexovom byte s veľkou knižnicou, v ktorom však „počuje vzduch“. Je rozorvaná, zmätená, hypersenzitívna, zároveň však už k istým impulzom otupená. Nevie čo chce, ale to čo od života dostáva, ju ničí. Hneď na začiatku filmu na žúre po návšteve kina u kamarátky

Špinavá záležitosť. 2000

Sme v Amerike, krajine happyendovej kinematografie, takže kunsthistória napokon víťazí.

Kurátori vo filme

Minnie a Moskowitz. 1971

Že filmová tvorba, aj tá mainstreamová, nezostáva celkom bez vplyvu kunsthistorických či sociologických trendov, je však práve v hollywoodskych produkciách v posledných rokoch zreteľné.

Úsmev Mony Lízy. 2003

obviní kinematografiu z konšpirácie: filmy nás klamú, učia od života očakávať veci, ktoré nikdy nedostaneme. Veď kde sú všetci tí muži, podobní boghartovským filmovým hrdinom?

Zasunutá v troskách svojich predchádzajúcich vzťahov si Minnie ani nevšimne, že jeden podobný „drsňák“ so srdcom na mieste sa jej práve nabúral do života. Strážca parkoviska Seymour Moskowitz je – prinajmenšom z perspektívy Minnie – buran: miluje autá, hotdogy a… Humprey Bogharta. Okrem svojej osamelosti a tvrdohlavosti nemajú títo dvaja vlastne nič spoločné, azda len tú kinofíliu. Napriek tomu sa rodí love story, ale odlišná od hollywoodskych príbehov – drsná, nepredvídateľná, boľavá. A čo tu robí kunsthistória? Cassavetes si vybral mladú kunsthistoričku asi nie náhodou, aby na jej zmätkoch predostrel vzťahové strasti modernej ženy istých spoločenských pozícií a predsudkov, jej úzkosť i odcudzenosť zároveň. Vďaka silnému autorskému prepojeniu herečky Geny Rowlands (predstaviteľka Minnie) a režiséra Cassavetesa (jej skutočného partnera) vznikol film s istým (dokonca) feministickým étosom, vyjadrujúci veľmi citlivo úzkosť emancipovanej ženy…

Doteraz sme v súvislosti s filmovou kunst­h istóriou spomínali prevažne mužské role. Čo je priam do očí bijúce, je v poslednom čase aj vo filme výrazná feminizácia kunst­ historických postáv a akási ich – povedzme – decentralizácia. Sú frekventovanejšie, ale menej dominantné. Kunsthistorici-muži ako hlavné postavy filmov istých morálnych dilem ustupujú „slabším“ postavám skôr privátnych ako civilizačných neuróz. Modernistické filmy

„dostredivých“, patetických hrdinov, obyčajne alter ego svojich autorských tvorcov, vo všeobecnosti ustupujú filmom paralelných postáv a paralelných dejov, vlastných postmodernému filmu. Univerzitnou profesorkou dejín umenia je hlavná postava soft-feministického filmu Úsmev Mony Lízy (2003) stelesnená Juliou Roberts. Film sa odohráva v päťdesiatych rokoch, v ére baby boomers a dokonalých (často zúfalých) manželiek. V Hollywoode netradičný, hoci dosť tradične poňatý príbeh vysokoškolskej učiteľky, ktorá vzdoruje „ženskému údelu“ a učí svoje žiačky chcieť jedno i druhé (kariéru i rodinu), je zaujímavou tematizáciou kunsthistórie ako „vědy na vdávání“12: je univerzita, a niektoré jej „príjemné“ predmety pre ženy len trenažérom na manželstvo? Končí ženská emancipácia nasadením snubného prsteňa?

Ak sa práve cez postavu kunsthistoričky v niektorých filmoch otvára „ženská otázka“, inokedy sa práve postavou kunsthistoričky vo filme ženská otázka nadobro zabuchne.13 Zvlášť vo vedľajších postavách bývajú ženy-kunsthistoričky skôr ambivalentnými figúrami, ktoré v kombinácii krásy a inteligencie (filmové kunst­h istoričky, na rozdiel od filmových učiteliek, nebývajú škaredé)14 predstavujú neraz vražednú kombináciu.15 Najviac potešenia zo sveta umenia však, prirodzene, divákom prinášajú žánrové filmy.

Wylerova snímka Ako ukradnúť Venušu (1966) s Audrey Hepburn a Petrom O’Toolom je romantickou komédiou s nádychom screwball. Dcérka bohatého falšovateľa sa za pomoci najatého zlodeja (v skutočnosti kunsthistorika a špecialistu na podvrhy) pokúša ukradnúť z múzea

Prečo to musí byť toto konkrétne umelecké dielo?

Simon Dermott Ako ukradnúť Venušu 1966

požičanú sošku, a tak zabrániť rodinnej blamáži. Počas lúpeže, plnej prevlekov, falošných alarmov a iných žánrových ingrediencií, sa dvojica do seba prirodzene zamiluje. Podobne ako iné Wylerove komédie zo života horných desať tisíc, i tu sa vo svete umenia točia obrovské peniaze – umenie sa kradne, falšuje, nedobytne stráži a horibilne poisťuje (spustený alarm nezobudí len šéfa bezpečnosti múzea, ale i samotného ministra vnútra!). A kunsthistorici šoférujú kabriolet a vegetujú v hoteli Ritz.

Francúzsky sociológ Pierre Bourdieu písal kedysi o kultúrnom kapitále ako o rozhodujúcej a konštitutívnej sile „sveta umenia“. V niektorých amerických filmoch akoby sa tento kapitál „kapitalizoval“ hádam až príliš vysoko. Že filmová tvorba, aj tá mainstreamová, nezostáva celkom bez vplyvu kunsthistorických či sociologických trendov, je však práve v hollywoodskych produkciách v posledných rokoch zreteľné. Svet umenia, od šesťdesiatych rokov tematizovaný v umení tzv. inštitucionálnou kritikou, sa v mainstreame preklopil do filmov z umeleckého prostredia alebo do špio-

nážnych filmov, završovaných spektakulárnymi prestrelkami v múzeách umenia.16 Umenie, hoci len zriedka v kritickom móde, jednoducho patrí do Holly­woodu a kultúrny kapitál či glamour múzea umenia prirodzene tiež. A niekedy má celkom prekvapivú podobu. Film Dokonalý zločin (2009) je príbehom troch muzeálnych dozorcov (okrem iného Morgan Freeman a Christopher Walken), ktorí sú po rokoch stráženia v stálej expozícii, natoľko fixovaní na svoje obľúbené diela, že keď príde rozhodnutie o ich zahraničnej zápožičke, vyhútajú plán. „Svoje“ dielo si potajme sfalzifikujú a počas transportu vymenia za originál. Túžba po kontakte s obľúbeným dielom je skrátka silnejšia ako morálne zábrany.

Tzv. heist movies (vlámačkové filmy) sú vôbec v Hollywoode osobitým žánrom a popri bankových trezoroch patria práve meisterštyky múzeí umenia k ich tradičným objektom.

Príbeh takéhoto žánrového filmu občas zavadí o kunsthistorika,17 žánru adekvátnejšie sú ale skôr postavy zberateľov a falšovateľov, prípadne iných profesií s pochybnejším vzťahom k ume-

niu.18 To je i prípad remaku Aféry Thomasa Crowna (1999), fúzie heistu, detektívky a melodrámy, trochu v štýle neonoir, situovanej do Metropolitného múzea. Poisťovacia agentka vyšetruje krádež obrazu (krádež, ktorá je čistým rozmarom, samoúčelnou prehliadkou štýlu, umením svojho druhu…) a počas vyšetrovania sa do zlodeja zamiluje. Fascinujúca je záverečná scéna vrátenia obrazu do múzea, inšpirovaná René Magrittom – akýsi magrittovsko-escherovský trompe l’oeil preklopený do 3D a rozohraný na centrálnom schodisku múzea.

Muzeálny dekor je vo všeobecnosti vo filmoch istým zázemím: „mlží“ a „vťahuje“ v detektívkach, „vypomáha“ v melodrámach.19 Vo filmoch Woodyho Allena zvlášť platí, že intelektuáli radi randia či „balia baby“ v múzeách moderného umenia (Manhattan, 1979). Mimochodom: Woody Allen. Práve v jeho tvorbe, aj preto, že je mimoriadne plodná, stretávame pomerne často postavy z umeleckého sveta.

Dnes tvorí tento americký režisér, kedysi fixovaný na Manhattan, turistické filmy venované európskym metropolám s hviezdnym obsade-

Kurátori vo filme

Dokonalý zločin. 2009

Vo filmoch Woodyho Allena zvlášť platí, že intelektuáli radi randia či „balia baby“ v múzeách moderného umenia…

Match Point. 2005

ním, podľa ktorých si americkí snobi bookujú dovolenky. Allen je milovník jazzu a jazzový rytmus majú i jeho filmy – stoja na improvizácii, malých témach, rozohraných množstvom postáv, predvídateľnom deji a jeho situačných zvratoch. Návratnou allenovskou hlavnou postavou je neurotický spisovateľ „zaseknutý“ v tvorivej či sexuálnej kríze a jeho interakcie so svetom manželiek, mileniek, svokier… a potenciálnych erotických a pracovných konkurentov.

V sieti často paralelných vzťahov allenovských hrdinov sem-tam narazíme na kunsthistoričku či galeristku. 20 Allenov pohľad na svet umenia a jeho postavičky je vo všeobecnosti akosi zotrvačne zhovievavý, aj keď dosť kritický.

Podstatne cynickejší pohľad na svet umenia prináša britský film Boogie Woogie (2009).

Názov je odvodený od slávneho Mondrianovho obrazu, o ktorý vo filme všetci usilujú, ktorý však nie je na predaj. Spí tu každý s každým, starnúca kurátorka sa „omladzuje“ sexom s mladým umelcom a umelec si recipročne sexom s renomovanou kurátorkou „vylepšuje

Kurátori vo filme

portfólio“. Umelci/umelkyne/kurátori/kurátorky sa navzájom exploatujú, s úsmevom klamú a podvádzajú, vzťahy i umenie majú výlučne zmennú hodnotu… a tí čo fungujú inak napokon umierajú. Film je (zrejme?) moralitou na tému britskej umeleckej scény post-YBAs21 (Damien Hirst sa tu objavuje ako umenie na stenách galérií i ako „art curator“ v titulkoch filmu) 22 a je ukážkou vyprázdneného, značne dekadentného a studeného (cool?) sveta.

Kto čítal knihu Ako predať vypchatého žraloka za 12 miliónov dolárov, je to akási jej fikčná obdoba.

Na rozdiel od väčšiny filmov o súčasných umelcoch, kde kurátor či galerista bývajú stvárnení dosť nelichotivo, ako obmedzení chytráci, tu je istá rovnováha – ani umelci za veľa nestoja.

Filmov, plne koncentrovaných na postavu kurátora, skutočného či domnelého, je v mainstreame relatívne málo. Titul, ktorý asi poznáme všetci, hoci by sme sa asi ošívali pri jeho zaradení do kánonu dejín umenia, je Bean: najväčšia filmová katastrofa (1997), celovečerná komédia vyskladaná z osvedčených gagov

Rowana Atkinsona. Zázemím filmu je opäť svet umenia a témou rozdielnosť britskej a americkej (muzeálnej) kultúry i jej všeobecný snobizmus.

Bean pracuje ako dozorca v londýnskej National Gallery a keďže v expozícii pospáva, hrozí mu výpoveď. Aby sa ho elegantne zbavili, pošlú ho jeho nadriadení do Spojených štátov ako kuriéra obrazu Whistlerovej Matky. V L. A. si ho na letisku vyzdvihne kolega kurátor, považujúc ho za erudovaného doktora Beana a začína sa nekonečná reťaz katastrof. Stredostavovská rodina amerického kurátora „dr.“ Beana bojkotuje, keďže jej demoluje domácnosť, nedôverčivo naň hľadia i zamestnanci múzea. Európske kunsthistorické renomé (a americký snobizmus) sú však silnejšie. Čo sa stane s Whistlerom si asi pamätáme: skončí nad Beanovou posteľou v jeho detskej izbe v Británii. V americkom múzeu visí prelakovaná reprodukcia a život (snobského sveta umenia) beží veselo ďalej. Walter Benjamin, autor štúdie o strate aury originálu v ére technickej reprodukovateľnosti, by mal z takejto pointy iste radosť.

Boogie Woogie. 2009

Paradoxne, najuhrančivejší obraz znalca umenia, hoci nie výtvarného lež kulinárskeho, ale nájdeme v animovanom filme – v príbehu talentovaného potkana-kuchára z produkcie štúdia Pixar Ratatouille (2007). Démonická figúra kulinárskeho kritika Antona Ega je tu inšpirovaná najskôr Draculom či gotickým štýlom Tima Burtona. Ego (dosť excentrické meno pre kritika) je obávanou inštitúciou, ktorá na prvý hryz rozpozná priemernosť. Keď mu na stole pristane farebná gebuzina (Ratatouille, recept na posúdenie), spozornie. A veľmi rýchlo v nej rozpozná Umenie. Napriek dlhoročnému renomé totiž Anton Ego nemá predsudky. Vie, čo je dobré. A to je i pointa filmu a Egovho pamätného „znaleckého“ výstupu: umelecký talent nie je vecou triedy, stavu, rodu či druhu. Môže sa zrodiť kdekoľvek, aj medzi potkanmi…

Bean: najväčšia filmová katastrofa. 1997

Kurátori vo filme

NajpodrobNejšia mapa sloveNského

filmu

ER

K

FotograFoVanie , obyVateloV domu

E yia e I ˇ R C IEĽUdvod L V D na LA

nylonoVýč

ta ZaklliiaNa do

BYRINT S V erv ETA

, O s JutáčkoVia ná rkÁch voyrarytÁ život....

G osGon vízo

n Na OČ tr

k rá , V l dro OKO z bra dia PAMÚÄŤRY da KULT

sÚ Č a s

t Voľrať ná Pa Cho ,

hy

DITA NA

bs nÝ Pl k aG át

záhrada

Kráľovská POŠTE poľovačka

sa

mesiac

UčiteĽKa

a ťas n EDE š

le

e at

rnál

ýc h

ené y v í n m l i e f o Starého S o zdci on v razy vet Zv b o eňNoční ja i a zem eva l n a o d z S ž k iaNevesta hôľ jník ID pošt a blá TORSTAV spi ý t Ra ac bo z studňa á sirotyZPrávKa OČIABA n d vR jÁNošík lásky ý ž

j

níK

KInožu

jA R

Zá

A

za

KoE

ur

LI

B

oR

PI

tryZna

Na betÓNe

pÁsla koNe

e oM .

Kv pr .. ocúr et yt íde ladk kov a ý č sk v as Ka é ZÁ Ne limag hra d dory dy

ko meNil, jožiN až o ak

ka

Pavol oče Gvin a z lev

Kino

s

n ji ra

kapitÁ Nso dMaajbstear čpin cH

em T eli KA n š TER iló JS Pav j MA

eľu

k

í tmOu

K

PO

Čen Zna

na Du

t o P ti

cez

O Zb

ník

da Zlaté a l e Ba ipK časy č , . v ice ia..

in žn, ľud I k hy DN svetPrípadvoBarnabáš filme i Kos kn ᎠĽalnieé KontaKty ráCa D poľ Voda a P

KO r u j

r e i t

od

er baox smrť

hlebsk c e b se

i ja m

Ká

ž

O

dr a I-R ám ru ny t r sN a I-K ARCHÍV a Z o eNil PA N m ná K vym a m N ety b na ite Bez estie ž l I svätej aSlávnosť L dN konca E u C ab v botanickej O N Z Galoše šťastia RGA záhrade

medená y miluješ veža m, t e j í hudci lu

TS

ZRAČ NIC 32 A 2

S v SlnK iETo i

I-

ató n

Ch

B KO ÁBÄ ZM TK OD O N RÓ A ME

P

o a kvetiNÁrka uh, du PkúZelNík Kristove é la s oh Kí ych roky oV

Kým sa sKončí táto noc

ÚN OS ča Kts ži orý pr PR jem eb IB os e E

človek

FIL o M Cy pe klis t FIL Rin ME i Ba Cký m Ba ar

le šty poľnej po

Odchádza

A A BK Y K N B BA BA EŽI KO l J I

za Bodu sNlo lístok

www.skcinema.sk

1

2

3

4

5

6

7

Napriek tomu, že si uvedomujem, že kunsthistorik je, už len z hľadiska svojho rodu, príliš úzke označenie profesie, ktorá je dnes podstatne flexibilnejšia a „plurálnejšia“ – zahŕňa historikov umenia, univerzitných i akademických, kritikov, kustódov a kurátorov, súkromných galeristov, aukčných pracovníkov a starožitníkov… a samozrejme ich ženské náprotivky – zámerne ju budem uvádzať zjednodušene, pod spoločným dáždnikom „kunsthistorik“. Môj text nemá vedecké ambície, nie je archeológiou ženských reprezentácií, ani netúži po kompletnosti.

Ak teda hľadám kunsthistorika, hľadám a objavujem všetky jeho „rody“ i „módy“.

Pri rozpamätávaní sa na kunsthistorické filmy som oslovovala svoje kolegyne a kolegov a tak sa kolektívne dopracovala k celkom rozsiahlej filmografii. Hľadala som tiež asociatívne, pomocou filmových databáz, webstránok a blogov o umení.

Relatívne vysoký je výskyt našej profesie v netradičných love stories: napríklad Kiarostamiho Overená kópia (2010) – jeden deň stretnutia „pekného páru“: amerického spisovateľa a francúzskej galeristky, ktorý sa na pozadí kulisy romantického Toskánska mení v bizarnú hru na manželstvo, ústiacu do priam bergmanovského vzťahového pekla.

Aj sexualita či erotický život kunst­h istorikov a zvlášť kunsthistoričiek sú vo filme modelom mimo normy – pozri galeristka z Chytilovej filmu Hezké chvilky bez záruky (2006).

Pozri postavy kriminálnikov-kunsthistorikov v českých televíznych krimi: www.youtube.com/ watch?v=bpFBklf5iXA, resp.: www.yourepeat. com/watch/?v=-jlg98FcQDs (obe 22. 9. 2014).

O kunsthistórii ako melancholickej disciplíne a umelecko-historickom písaní ako akte trúchlenia písal kedysi Keith Moxey.

Pri sústreďovaní kunsthistorických filmov mi viacerí odporúčali i Chytilovej Faunovo velmi pozdní odpoledne (1983), kde podľa istých analógií v realite v hlavnej úlohe predpokladali kunsthistorika. Postava obstarožného donchuana, groteskne zrežírovaná feministkou Chytilovou, vo filme nie je celkom profesijne ukotvená.

Bohémske zariadenie bytu či vedecký ústav, na ktorom (anti)hrdina pracuje, by mohol byť akýmsi umenovedným pracoviskom, teda odkazovať ku kunsthistórii… Každopádne, a to aj v súvislosti s Kopeckým, milovníci umenia majú k milovníkom žien (v pluráli) celkom blízko, pričom často ide o neurotickú inklináciu (povestné hľadanie das „Ewig Weibliche“, typické pre donchuanov).

Povedzme že v oboch prípadoch ide o dotknutie sa čohosi transcendentného, prípadne o zábrany s oným dotykom spojené.

8 Autorom filmu je Talian Giuseppe Tornatore, takže je na mieste spomienka na inú, „multimediálnejšiu“ galériu ženských portrétov, tú z domu Dr. Katzone vo Felliniho Meste žien (1980).

Oproti sebe tu v galérii vzdychov (aktivizovaných tlačítkom) a mužských obsesií visia obrazy sexi žien a je ich toľko, až sa z nich znalcovi (samozrejme Marcello Mastroianni) zakrúti hlava…

9 Zaujímavý je v tejto súvislosti vrah-kunsthistorik v prvej sérii Columba, amerického seriálu so svojráznym plebejským vyšetrovateľom, odhaľujúcim vraždy na úrovni horných desať tisíc. Columbov kunsthistorik vraždí kvôli zbierke umenia svojho strýka, alibi si hľadá na vernisáži a vďaka svojej mediálnej a spoločenskej prestíži je i pre ženy atraktívnou partiou. Pozri: www.imdb.com/title/tt0066934 (22. 9. 2014).

10 Pozri www.monumentsmen.com (21. 9. 2014).

11 Vlnas, Vít: O užitečnosti kunsthistoriků.

In: art + antiques, 13, 2014, č. 3, s. 2.

12 Takto vraj predstavoval študentkám dejín umenia koncom 70. rokov pedagóg bratislavskej katedry Vedy o výtvarnom umení Jiří Kostka. Z rozhovoru s Katarínou Bajcurovou (august 2014).

13 Mám na mysli všetky tie unudené manželkygaleristky z amerických filmov, pestujúce umenie ako istý druh slepačej záhaľky. Pekne to ilustruje Woody Allen v Matchpoint – Hra osudu (2005): zaopatrená manželka si „v prestoji“ odetenia zakladá galériu. Ale ilustráciu nájdeme aj doma – film O dve slabiky pozadu (2004) sleduje vzťahové a milostné peripetie študentky kunsthistórie, záujmami i zjavom viac modelky ako intelektuálky.

14 Vzhľadom na klišé dumb blonde býva inteligencia vo filme obyčajne tmavovlasá a aj filmové kunsthistoričky majú akýsi štandardizovaný look: zväčša sú to brunetky s mikádo účesom v „malých čiernych“, sexy, no len tak akurát.

Ak nejde o erotický film – napríklad plavovlasá galeristka z 9 a pol týždňa (1986) stvárnená Kim Basinger – mávajú kunsthistoričky vo filme akýsi konvenčný, trochu „kožene-stredostavovský chanel šmrnc“. Vybavme si herečky takej fyziognómie ako Juliette Binoche či Kristine Scott Thomas a zaručene v ich filmografiách nájdeme kunsthistoričky.

15 Napríklad z vraždy podozrivá licitátorka starožitností v podaní Meryl Streep v Pokoji noci (1982).

16 Napríklad The International Toma Tykwera (2009).

Pozri: www.youtube.com/watch?v=5UdvVY8WuT8 (21.8.2014).

17 Napríklad minuloročný Tranz (2013) Dannyho Boyla, postava manželky kunsthistoričky (Julia Roberts) v Dannyho parťákoch (2001), štek Hugha Granta v Allenových Darebáčkoch (2000), vatikánska kurátorka Andie MacDowell v Hudson Hawk (1991) atď.

18 Iným príkladom hollywoodskej romantizácie kunsthistorika je jeho identita špióna či dvojitého agenta. Absolvent kunsthistórie, elitný zabijak Mr. Smith v stvárnení Brada Pitta (Pán a pani Smithovci, 2005), má v Hollywoode svojho predchodcu – Dr. Hemlocka (Clint Eastwood), profesora kunsthistórie a zdatného alpinistu, ktorý si na svoju zbierku umenia „privyrába“ likvidačnými objednávkami (Vražda na Eigeri, 1975).

19 K tomu pozri: www.bfi.org.uk/news-opinion/newsbfi/lists/10-great-films-set-museums (5. 9. 2014).

20 Už spomínaný Match Point alebo film Poznáš muža svojich snov (2010) s Naomi Watts ako asistentkou, zamilovanou do svojho galeristu (Antonio Banderas).

21 Young British Artists – generácia britských umelcov, v 90. rokoch komerčne „vytiahnutá“ Charlesom Saatchim, ktorej ikonickým dielom je Fyzická nemožnosť smrti v mysli niekoho živého – žralok naložený do formaldehydu od Damiena Hirsta.

22 Silnou stránkou filmu je práve accrochage.

Obrazy vo filme vešala skúsená ruka, skvele pointujú situácie – napríklad v scéne rozhovoru dvoch konkurenčných galeristov, ktorý na stene za nimi ironizuje obraz-text TRUST ME!…

×

1 Za obvyklý „domov“ obrazov a sôch dnes, prirodzene, považujeme múzeá a galérie. Tam sú rozvážne rozvešané po stenách a rozmiestnené na sokloch, v perfektnej klíme, dokonca vždy odprášené, obvykle so spresňujúcou popiskou a naaranžované v tematických alebo inak komponovaných celkoch.

9

Ako býva umenie?

I

Ich návštevy sú ritualizované: prechádzame bránou dôstojnej budovy a s každým krokom sa pripravujeme na nastávajúci duchovný a estetický zážitok. Sme poučení, ako sa máme správne správať, vieme, že nie je vhodné sa čohokoľvek dotýkať (možno by bolo lepšie, ak by sme ani nedýchali), nesmieme pobehovať a ak sa dívame pridlho, sme podozriví. Aké to však je, keď umenie „býva“ v súkromnom priestore a akým pravidlám sa podriaďuje, ak opomenieme klišé o nevyhnutnosti súladu s pohovkou?

Je interiér doplnený umením sterilný a pôsobí snaživo ako snobská verzia pseudogalérie? Ako by vyzerala symbióza nábytku, životného štýlu a umenia mimo set up hollywoodskeho filmu, napríklad v našich podmienkach?

Text: Alexandra Kusá / Lucia Gavulová Foto: Eva Benková

Odpoveď chceme načrtnúť komentovanou fotoreportážou, pre ktorú sme hľadali byt, kde sa žije s umením prirodzene, nenútene a s ľahkosťou – taký, ktorý nie je zaťažený zberateľskou mániou, ani puntičkárstvom. Chceli sme príklad nepodriadený vízii dizajnéra, ale odrážajúci vkus a temperament majiteľov – v tomto prípade mladého manželského páru s dieťaťom. Vybrali sme byt v pokojnej štvrti Bratislavy. Dominuje mu príjemné svetlo, tlmené farby a obrazy – súčasné aj moderné, galerijné aj odvážne a rozmiestnené tak, aby sa s nimi dalo žiť.

Ako býva umenie?

2

1

2

3

Jeden z majiteľkiných obľúbených kúskov, Moussonove Idúce dievča v snehu z počiatku 30. rokov. Belavé akcenty snehovej pokrývky sú v súlade so svetlom, ktoré do interiéru preniká veľkou plochou okna v pozadí, a v ostrom kontraste so žiarivým koloritom magentovej sukne a zeleného kabátika dievčatka. V interiéri pôsobí sviežo a povzbudzujúco, ale aj príjemne oddychujúco, keďže odvádza pozornosť do neurčitej zimnej krajiny a spontánne spúšťa divákovu predstavivosť o možných osudoch, náladách či cieli kráčajúcej mladej ženy. Tak či onak, obraz rozhodne poskytuje nefalšovaný senzuálny zážitok.

Šatník majiteľky funguje ako budoár, ktorý s klasickou skriňou nemá nič spoločné. Nielen Virginia Woolf by tu videla ďalší emancipačný prvok vlastnej izby, kde s nevedomým odkazom na feministickú tradíciu majiteľka neskladuje oblečenie, ale skutočne „inštaluje“ a mixuje obľúbené knihy, šaty, obrázky a bibeloty, čím vo výsledku vytvára period room of her own.

Na prehliadke bytu je fascinujúce, že umenie tu nevystupuje v pozícii „umenia“ v zmysle dogmaticky na stenách inštalovaných kúskov s dostatkom priestoru okolo seba. Umenie tu nájdete doslova všade, podané veľmi nenásilným spôsobom a prirodzene, ako dýchanie.

Kde náhodne spočinie vaše oko, tam je vysoká šanca, že sa stretne s potešením z nejakého väčšieho alebo menšieho formátu – aj na miestach, kde by ste to najmenej čakali. Čo na tom, že je obraz zavesený vyššie než v úrovni očí, a dokonca nad zárubňou dverí? Všimnite si aj ďalší moment, ako v jednom priehľade cez dve miestnosti môžete obdivovať hneď dve zaujímavé diela (mimo dizajnového lustra) z rozličných období: Bielikov detail hlavy ovečky (2013) a Moussonove procesie (1927).

Ako býva umenie?

3

4

5

6

Ako býva umenie?

7

4

6

Príkra farebnosť nahej lyžiarky pred lyžiarskou chatou na obraze od Mateja Fabiana je dôkazom, že aj takto odvážne poňatý, miestami až expresionisticky uchopený námet (navyše akt), nemusí patriť len do galerijného priestoru, ale rozvibruje a zdynamizuje aj pokojné vody bytového interiéru. Vážne a stoicky pôsobiaci tmavý drevený obklad predsiene vytvára živý kontrast nielen s bielymi stenami, ale aj s veľkoformátovou maľbou.

Ďalší menší formát od Roberta Bielika – pohľad do zasneženého lesa s dvoma kopulujúcimi zajačikmi, s príznačným názvom Zimná láska. Maskulínne atribúty, vypĺňajúce zvyšok priestoru, ako košele, kožené opasky, golfové palice či mokasíny sú už iba vecným svedectvom, že obraz je súčasťou šatníka pána domu.

5

Obrazy Roberta Bielika sú v byte na viacerých miestach, pretože patrí k obľúbeným autorom majiteľky. Čiernobiely Batman a dievčence zo Ždiaru (2007) nie je len doplnkom prevažujúceho monochrómneho tónu kuchyne, naopak, vďaka autorovej hre s motívom a použitej technike je komentárom tradičného kuchynského folklóru („Kde sa dobre varí...“) a trefným postmoderným žartom.

Zariadenie detskej izby celkom obišlo typické rozohrávanie nostalgických a infantilizujúcich motívov, ružového či belasého koloritu... Slon od Vincenta Hložníka (1940) nie je konvenčnou voľbou, ale doplnený o objekto-maľbu Mateja Fabiana Muchotrávka zelená (2014) vytvára nečakane fungujúcu a inteligentnú variáciu na detský interiér, navyše aj s edukačno-osvetovým odkazom v druhom pláne (Tento hríb je smrteľne jedovatý!).

Ako býva umenie?

7

8 Súčasťou kuchyne je jedáleň, so všetkými konvenciami, ktoré sa fixovali v 19. storočí. „Kredenc“ je síce vitrínou a luster svetelnou rampou, ale pointa ostáva a porcelánu s motívmi Cheval d´orient (Hermés) úspešne konkuruje neobvyklý Vincent Hložník. „Cirkusové“ námety bývajú zväčša gvašom, olej Smutní jazdci je ojedinelým farebným šperkom. Jeho umiestnenie navyše nenásilne podčiarkuje paralelu s porcelánom.

8

9

9

10

11

Pri tomto obraze Roberta Bielika okamžite zaujme súlad medzi jeho koloritom a farbami interiéru. Opäť teplé, zemité tóny, ktoré vo vzájomnej kombinácii pôsobia harmonicky a uvoľňujúco. O to napokon v tejto časti bytu aj ide – je to kútik pre chvíle strávené s hudbou či literatúrou. Alebo len tak, sediac v kresle mentolového odtieňa, ktorý dokonale akcentuje hypnotizujúca, mesiacom ožiarená nočná obloha výjavu na plátne.

Morské oko z roku 2005 dominuje predsieni a stene napravo od vchodu do šatníka pána domu. Opäť nekonečné obzory, zachytávajúce impozantné rokliny s plesami a jemná surrealita námetu epicky nie dotvárajú, ale priam tvoria vstupný priestor bytu. Bez tejto maľby by jednoducho nebol tým, čím je.

Pokračujeme v inklinácii majiteľky bytu k tvorbe Roberta Bielika – jednej zo stien obývacej miestnosti dominuje veľkoformátová Opustená knižnica. Maľba je súčasťou autorovho „borghésovského cyklu“ a typickým naratívnym spôsobom zachytáva provokujúcu situáciu starobylej knižnice, ktorá akoby vyrástla na zelenej lúke, obklopujúc absurdné spojenie vlkov a ovečiek.

Priam divadelné nasvietenie obrazu z neho robí ešte nedielnejšiu súčasť interiéru, ktorý jeho pôsobením opticky naberá na priestore – získava ďalší „rozmer“. Zelená tráva na plátne pritom harmonicky lahodí oku v príjemnej kombinácii so sivou, ktorá sa opakuje na sedačke i na koberci (Jan Kath), ladiac taktiež so stolom (Cittero) a príručným skleneným stolíkom (Rolf Benz).

Za možnosť nafotenia editoriálu patrí naša vďaka ochotným majiteľom bytu.

Ako býva umenie?

10

11

×

×

Slovenská národná galéria

drobnost

i

l

die e i c k u reprod

Kníhkupectvo Ex Libris v SNG

kataló k výst gy avám SNG

é k s t e d e n s á y r h k i n k

V Slovenskej národnej galérii nájdete aj kníhkupectvo Ex Libris v SNG. V Bratislave fungovalo niekoľko rokov na rôznych adresách a udomácnilo sa u nás. Skúsený kníhkupecký nos prináša do SNG publikácie o umení a kultúre, ale aj kvalitnú detskú a pôvodnú slovenskú literatúru. Kníhkupectvo ponúka aj katalógy a darčekové predmety z produkcie SNG. Magnetky, pohľadnice, tašky, ale aj kvalitné reprodukcie vybraných diel. Výnimočné je aj svojou ponukou grafík a autorských kníh.

suveníry zo SNG

ní e m u

o y h kni a kultúre Esterházyho palác, Námestie Ľ. Štúra 4 UT – NE: 10.00 – 18.00 | ŠT: 12.00 – 20.00 Kontakt: exlibrisvsng@sng.sk

8

2 1

6 8

7

11

Top knihy

13 12

4 5

3

top

knihy

10

Ex Libris v SNG je osobitým umenovedným kníhkupectvom v centre Bratislavy. Prináša publikácie o umení a kultúre, tematicky jedinečné katalógy k výstavám v SNG, pôvodnú slovenskú literatúru, silné zastúpenie má aj kvalitná literatúra pre deti.

Nájdete tu však nielen rôzne knižné, ale aj „neknižné“ lahôdky ako grafiky od súčasných slovenských ilustrátorov a umelcov, ponuku autorských kníh, zinov a časopisov a množstvo originálnych drobností pre radosť.

V spolupráci s Ex Libris v SNG sme pre vás zostavili rebríček naj titulov v rámci predajnosti i záujmu čitateľov v uplynulom roku, kategorizovaný do troch hlavných tematických okruhov, ktoré kníhkupectvo mapuje a ponúka.

9

15

14

Text a Foto: Ex Libris v SNG & redakcia

15

Top knihy

Katalógy SNG 1

Július Koller – Vedecko-fantastická retrospektíva Bratislava 2010

Odporúčame rozsiahlu knihu o poprednom predstaviteľovi konceptuálneho umenia na Slovensku Júliusovi Kollerovi – Vedecko-fantastická retrospektíva.

Množstvo odborných informácii a texty Aurela Hrabušického a Petry Hanákovej sprevádza bohatý obrazový materiál. Nemala by chýbať v žiadnej knižnici!

2

Zaujatí krásou Bratislava 2013

Kto má rád návraty do minulosti, toho poteší publikácia Zaujatí krásou.

Systematicky spracovaná kniha Aurela Hrabušického a Bohunky Koklesovej je venovaná dokumentárnej fotografii 50. rokov na Slovensku. Príťažlivý vizuálny materiál zaznamenáva všedné dni v mestách či na vidieku, sugestívne i vtipné snímky približujú tvár života v tomto období.

Vďaka kvalitným textom autorov má publikácia aj vysokú odbornú hodnotu.

K titulom sa môžete dostať len v galerijnom kníhkupectve Ex Libris v SNG. Okrem katalógov k aktuálnym výstavám sa môžete vrátiť aj k starším témam a titulom, často za polovičné ceny.

3

4

5

Svetlo na hrane / Jana Architektúra Želibská – vo fotografii Zákaz dotyku Bratislava 2014

Bratislava 2012

Sprievodná publikácia rovnomennej výstavy, ktorá bola realizovaná v minulom roku a po prvý raz reflektovala fotografiu modernej architektúry ako samostatnú tému v rámci dejín slovenskej fotografie. Katalóg je veľkorysou prehliadkou vybraných architektonických diel obdobia moderny a neskorej moderny, ktoré sú blízke súdobej architektúre v okolitých krajinách a navyše stále aktuálne, nadčasové a moderné.

Dielo slovenskej umelkyne Jany Želibskej bude v tomto roku súčasťou veľkej výstavy The World Goes Pop v londýnskej Tate Modern (17. 9. 2015 - 24. 1. 2016).

Publikácia Zákaz dotyku sa vzťahuje k jej samostatnej výstave na pôde Slovenskej národnej galérie v roku 2012, ktorá získala v ankete denníka SME titul Výstava roka. Veľkovýpravná sprievodná publikácia vykresľuje tvorbu našej – dnes už svetovej – autorky do najmenšieho detailu.

Odporúčame!

Renesancia Bratislava 2009

Renesancia je populárno-vedecká publikácia, ktorá vznikla s ambíciou podať prijateľnou formou komplexný prehľad, bilanciu základných poznatkov a podľa možností i reprezentatívnu dokumentáciu z dejín umenia v historickom teritóriu a kultúrnych väzbách Slovenska.

Mapuje obdobie v rozmedzí od konca 15. storočia do poslednej tretiny 17. storočia. Veľká, ťažká kniha plná hodnotných informácií je v Ex Libris v SNG dostupná za mimoriadne priaznivú cenu!

Literatúra o umení 6

Friedrich Weinwurm – Architekt/ Architect Henrieta Moravčíková Slovart Bratislava 2014

je interpretáciou diela a pokusom osvetliť dosiaľ neznáme skutočnosti súvisiace s prácou jedného z najobdivovanejších architektov pôsobiacich na Slovensku, Friedricha Weinwurma (1885 – 1942).

Publikáciu o súčasníkovi Le Corbusiera, Miesa van der Rohe či Waltera Gropia zostavila uznávaná historička architektúry Henrieta Moravčíková.

Top knihy

7

Field Trip Martin Kollár MACK Bratislava 2013

Jedine v Ex Libris v SNG môžete dostať jedinečnú fotografickú publikáciu Field Trip – zatiaľ nikde inde v Bratislave. Jedná sa o výstup rovnomenného medzinárodného fotografického projektu, koncentrovaného do Izraela a zameraného na reflexiu tejto krajiny rôznymi fotografmi z celého sveta, na ktorom sa Kollár zúčastnil v rokoch 2009 až 2011. Silný koncept publikácie (o samotných fotografiách ani nehovoriac) si vás rozhodne získa.

8

Slovenská nová vlna Lucia L. Fišerová, Tomáš Pospěch Kant Praha 2014

Pomerne jednotný vizuálny jazyk tzv. Slovenskej novej vlny vo fotografii predstavoval jeden z prvých prejavov fotografickej postmoderny u nás. Publikácia skúma fenomén tohto „hnutia“ a jeho východiská s časovým odstupom takmer troch desaťročí.

9

Súčasná architektúra na východe Slovenska Elena Alexy, Michal Burák, Katarína Trnovská, Michal Lalinský, Lukáš Šíp, Tomáš Bujna, Pavol Mészáros, Robert Špaček, Zorán Vukoszávlyev o.z. UzemnePlany.sk, o. z. just plug_in, Slovart Bratislava 2014

Jedinečná kniha, mapujúca štyridsať súčasných architektonických realizácií na východe našej krajiny.

Pôsobivá zmes dokumentu o kondícii stavieb v tejto časti Slovenska, kvalitnej obrazovej dokumentácie, bilingválneho textu, faktografie a série esejí od prizvaných autorov je zárukou atraktivity nie len pre architektonických fajnšmekrov!

10

Škola moderného videnia.

Bratislavská ŠUR 1928 – 1939 Iva Mojžišová Artforum Bratislava 2013

Škola moderného videnia.

Bratislavská ŠUR 1928–1939 Ivy Mojžišovej zachytáva vznik už zmieňovanej Školy umeleckých remesiel v Bratislave v medzivojnovom období. Kniha je informačne výživná, doplnená výbornou grafickou úpravou Jána Šicka. Publikácia plná hodnotných informácií je v Ex Libris v SNG dostupná za mimoriadne priaznivú cenu!

Knihy pre deti 11

Proč obrazy nepotřebují názvy Ondřej Horák a Jiří Franta Labyrint Praha 2014

Proč obrazy nepotřebují názvy je pôsobivou publikáciou, ktorá deťom približuje svet výtvarného umenia zábavnou formou a najmä prostredníctvom skvelých ilustrácií, ktoré sa nikdy neopozerajú.

Kniha vtiahne nielen do deja, ale priamo do dejín umenia! Poučné, zábavné a objavné čítanie, ku ktorému sa bude celá rodina rada vracať.

12

Kozliatka Mária Rázusová-Martáková, Jaroslava Blažková Buvik Bratislava 2013

Dve klasické rozprávky o poslušných a neposlušných kozliatkach od Márie Rázusovej-Martákovej a Jaroslavy Blažkovej prepojil svojimi úžasnými ilustráciami do jednej knižky Vlado Král. Kniha je nie len zábavná, ale i zábavnou formou poučná.

Detská literatúra je prirodzenou súčasťou kníhkupectva Ex Libris v SNG, ktoré má radosť z každého detského čitateľa.

A preto je preň výber kvalitnej detskej knihy dôležitý.

13

14

Vianočka Hlbokomorské Udatný, medveď rozprávky Mňau, drak Monika Kompaníková Čau a originál princezná Fujara Artforum Bratislava 2013 Lopúchová Juraj Raýman, Vanda Raýmanová Filmotras 2014

nápaditá rozprávková knižka, plná (ako už samotný názov napovedá) briskných slovných obratov, myšlienkových kotrmelcov, vyše štyridsiatich plnofarebných (a krásnych!) ilustrácií, humoru a fantázie.

Vaše deti vás za ňu budú milovať!

z pera Moniky Kompaníkovej, ilustrované Veronikou Holecovou, si našli nadšené čitateľské publikum v radoch ako rodičov s deťmi, tak aj bezdetných dospelých. Putovanie ryby Biby a hada Rada po morskom dne si získa každého, kto sa do knižôčky „ponorí“. Je to totiž „láska na prvý ponor“!

15

Kvak a Čľup sú kamaráti Arnold Lobel Občianske združenie Slniečkovo Prešov 2008

Publikácia je určená začínajúcim čitateľom. Je plná krásnych ilustrácií, pôvabných a vtipných príbehov, ľahko uchopiteľných detskou hlavičkou a vnímaním. Napriek tomu sa v nej píše aj o takých hodnotách, ako sú priateľstvo, odpustenie, či ohľaduplnosť…

V Slovenskej národnej galérii sa umeniu venuje na rôznych úrovniach – zbiera sa, skúma, chráni, vystavuje a predovšetkým prezentuje verejnosti. Práve formu prezentácie umenia a umelcov má galéria ambíciu prispôsobovať meniacim sa požiadavkám doby tak, aby zaujala návštevníkov a priaznivcov spôsobom, ktorý im bude blízky a zrozumiteľný. Blog zo Slovenskej národnej galérie, ktorý bude časom súčasťou novej webovej stránky inštitúcie, vznikol z popudu reagovať na súčasný trend li-

festylových blogov, ktoré nenáročnou, a najmä obrazovou (fotografickou) formou predstavujú zaujímavých ľudí, ich osobný štýl, prácu, interiér ich príbytkov a pracovísk. Naším cieľom je vniesť do interakcie umelec – divák osobný rozmer; umožniť umeleckým nadšencom, aby spoznali autorov svojich obľúbených diel ako ľudí „z mäsa a kostí“ a s potešením voyera objavili aj niečo z ich súkromného či pracovného života.

Art voyeur: Illah Van Oijen Blog o súčasných slovenských umelcoch a umelkyniach; kto sú, čím žijú, ako vyzerajú a bývajú, a predovšetkým – ako, kde a čo tvoria.

Art Voyeur

Holandské raňajky podľa Illah Boterham met Hagelslag (maslový chlieb s čokoládovou ryžou), Pindakaas (arašidové maslo) a Geitenkaas (tvrdý holandský kozí syr).

7

×1981 Illah je fotografka a aktivistka pôvodom z Holandska, od roku 2005 žijúca na Slovensku. Študovala na Vrij Universiteit Amsterdam (Odbor všeobecné kultúrne vedy) a na Koninklijke Academie van Beeldende Kunsten v Haagu (odbor fotografia), na Slovensku potom v rokoch 2005 – 2008 na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení na katedre fotografie a nových médií u pedagógov Ľuba Stacha, Filipa Vanča a Anny Daučíkovej. Vo svojej fotografickej tvorbe sa venuje najmä mestskému prostrediu, alebo, ako hovorí sama Illah, „súkromnému verejnému priestoru“. Sleduje miesta, priestory a situácie, kde sa súkromný život konkrétnych jednotlivcov stretáva a konfrontuje s verejným priestranstvom (ktoré je na Slovensku typicky

Produkcia a text: Alexandra Tamásová Foto: Petra Rjabininová

vnímané ako „územie nikoho“). Svojím analógovým fotoaparátom FUJICA 690 zachytáva špecifickosť slovenského prostredia, viditeľnú najlepšie práve pre cudzinca (napríklad v našich mestách veľmi časté nesúrodé kompozície nekoncepčne navrstvených architektonických, reklamných či „skrášľovacích“ prvkov; „hluché“ miesta nestvárnenej zelene uprostred sídlisk; a rôzne iné malebné bizarnosti, „nedokončenosti“ a procesy). Vydala dve fotografické knihy (Bratislava – mesto na mieru v roku 2007 a Košice – dzivosť v srdci v roku 2011, obe vo vydavateľstve Slovart). Zúčastnila sa viacerých skupinových výstav, jej práce boli zaradené aj do projektu SNG Dve krajiny. Obraz Slovenska 19. storočie × súčasnosť. Samostatne vystavovala napríklad

v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave (2012). Venuje sa občianskemu aktivizmu, zameranému najmä na oživenie verejného priestoru. V rámci o.z. Punkt spoluorganizuje podujatie Dobrý trh, je členkou Aliancie Stará tržnica, ktorá revitalizuje Starú tržnicu v Bratislave. Okrem toho vyrába originálne recyklované odevy pod vlastnou značkou Fashion Recycling Lab.

Art Voyeur

Illah a jej dcéru Medu sme navštívili v ich bratislavskom byte, kde žijú aj s Mediným otcom, fotografom Šymonom Klimanom. Okrem sympatického bytu, ktorého rekonštrukcia a zariaďovanie je ešte v procese, sme Illah pozorovali pri práci na ulici, kde v spoločnosti Medy „lovila“ so svojím úžasným fotoaparátom tie správne zábery.

Dcéra Meda Klimanová má meno podľa maľby Gustava Klimta, na ktorej je portrétovaná Mäda Primavesi (na fotografii je oficiálna reprodukcia, kúpená v New Yorku).

Strešná terasa slúži ako okrasná aj zeleninová záhradka.

Spoločné zalievanie rastlín patrí k ranným rodinným rituálom.

Prasiatka Kuchynskej linke dominuje zbierka prasiatok – „šporkasiek“, ktoré Illah zbiera pre svojho priateľa Šymona, aby sa spoločne čo najskôr zbavili hypotéky…

Art Voyeur

Nezvyčajný kulinársky magazín Kúpite online alebo vo vybraných dobrých kníhkupectvách a na ďalších pekných miestach, ktorých zoznam nájdete na www.pyre.sk.

Aparáty a obraz Fujica 690, stredný formát.

Už sedem rokov fotí len na Kodak Portra 160. Maľba od Patrície Koyšovej. Illah ju vymenila za svoju fotografiu, ktorú má vraj Patrícia nad posteľou.

Praktické riešenie nielen pre domácnosti s malými deťmi – čierna tabuľa na písanie na vnútornej strane vchodových dverí.

Art Voyeur

Špeciálny bonus Ukážka z fotografickej tvorby Illah van Oijen. Toto sú dva zo záberov, ktoré vytvorila v priebehu nášho stretnutia.

Art Voyeur

×

Art Voyeur

1

W

6 66 N

6

CK Kultúra

Kam ísť, čo vidieť?

Tu je zopár tipov na výlety za kultúrou a umením, ak máte jeden voľný deň, víkend alebo jednoducho, keď máte čas plánovať.

3

2

1 2 78 – 212 km

78 km

Moderne!

Na dedinu!

Južná Morava je jednou z najkrajších oblastí (v blízkosti Bratislavy), kam sa človek môže poľahky vybrať. Možnosť spojiť potulky po viniciach so spoznávaním stredoeurópskej moderny ponúka spoločný projekt Moravskej galérie, viedenského Múzea úžitkového umenia (MAK) a niekoľkých ďalších / regionálnych menších múzeí. Sledovať trasu, ktorá vedie južnou Moravou a severovýchodným Rakúskom znamená spoznať napríklad Vilu Tugendhat, domy slávnych architektov Dušana Jurkoviča a Josefa Hoffmana, skladateľov Gustáva Mahlera v Jihlave alebo Leoša Janáčka v Brne. Na cestu sa môžete pripraviť na pomerne podrobnej stránke alebo si stiahnuť užitočnú mobilnú aplikáciu.

Ako sa volá kunsthalle, keď je na vidieku?

Kunstdorf. Koncept a projekt kultúrnej dediny vedie občianske združenie Periférne centrá a prináša do prostredia stredoslovenskej dediny súčasné umenie. Od roku 2011 pravidelne hostí umelcov, ktorí vytvárajú diela / objekty / zásahy umiestnené v exteriéri obce alebo v okolitej krajine. Všetky diela spolu s rôznymi kultúrnymi, prírodnými, ale aj s historickými pozoruhodnosťami nájdete v turistickej mape, ktorú Periférne centrá pred časom vydali. Môžete si tak pozrieť aktuálne dielo na stene budovy JEDNOTA, práce od Lisy Wulff (Nor), Juliany Mrvovej alebo projekty H3T architektov: rozhľadňu UNIMO či prírodnú saunovaciu kolibu. Mapu na stiahnutie nájdete aj na stránke projektu.

Po stopách moderny, kulturní stezka

www.postopachmoderny.cz

World’s Pop

25. 9. 2015 – 10. 1. 2016 Albertina, Viedeň, Rakúsko

17. 9. 2015 – 24. 1. 2016 Tate Modern, Londýn, Veľká Británia

V septembri 2015 bude veľkým – pre Albertinu typickým – haló projektom výstava Romantizmus.

Predstaví jednotlivé kľúčové témy tejto umeleckej epochy a vôbec dobový pocit začiatku 19. storočia. Rakúsky a nemecký romantizmus bude zastúpený dielami Philippa Otta Rungeho, symbolickými krajinami Caspara Davida Friedricha a expozíciu doplnia práce takých velikánov, akými boli Francisco de Goya alebo Wiliam Turner, ako aj ďalší maliari tohto melancholického –izmu v umení.

Ešte jeden tip: Pražská Národní galerie nedávno otvorila novú expozíciu Umenie 19. storočia. Od klasicizmu k romantizmu / Umění 19. století od klasicismu k romantismu v Salmovskom (Schwarzenberskom) paláci. Na návštevu Viedne sa môžete naladiť návštevou českej podoby (klasicizmu) a romantizmu.

Keď máte trochu viac času a chuť cestovať smerom na západ, zastavte sa aj v Hamburgu a Londýne.

Svetová prehliadka pop-artu a zastúpenie slovenskej výtvarníčky na nej sa nedeje každý deň. Odporúčame výstavu The World Goes Pop, kde sa svojím dielom predstaví aj Jana Želibská.

Jej retrospektívu uviedla SNG na prelome rokov 2012 / 2013 a stala sa výstavou roka. Unikátny projekt v Tate Modern, ktorého bude súčasťou, predstaví pop-art od Latiskej Ameriky, cez Európu až po Blízky východ a odhalí jednotlivé lokálne podoby tohto hnutia.

www.albertina.at

Text: Zuzana Palicová Foto: Archív múzeí a galérií

217 km

www.perifernecentra.com

Romanticky!

Romantizmus

Kunstdorf, Dúbravica

The World Goes Pop

www.tate.org.uk

3

Žena, umelkyňa

Lynn Herschman Leeson. Civic Radar — 967 km The Retrospective 9. 5. – 16. 8. 2015 Deichtorhallen, Hamburg, Nemecko

Hamburgská galéria Deichtorhallen sa zameriava na súčasné umenie a fotografiu a patrí medzi najväčšie výstavné priestory v Nemecku aj Európe. Zaujímavá je už len kvôli svojej architektúre; ako sústava troch halových priestorov bola postavená v štýle typickom pre prvé roky 20. storočia a slúžila pôvodne ako tržnica. Ak sa tu zastavíte v lete 2015, môžete v Deichtorhallen vidieť retrospektívnu výstavu jednej z výrazných mediálnych umelkýň súčasnosti Lynn Herschman Leeson, ktorej film !Woman Art Revolution (2011) sme pred časom uviedli aj v SNG, pri príležitosti výstavy Jany Želibskej. www.deichtorhallen.de

1554 km

CK Kultúra

5 Očarujúca atmosféra, úžasné farby, podmanivé obrazy, edukatívne prednášky a kvety, ktoré dokázali zakaždým vyraziť dych! Inšpiratívny kvetinový workshop bol jedinečnou súčasťou troch víkendových sobotných popoludní, na ktoré sa len tak nezabúda.

Už teraz sa neviem dočkať jeho pokračovania...

Lenka Korbelová

Text: Zuzana Palicová Foto: Valentína Niedelová

kvetoch Boli časy, keď kvetinový aranžmán predstavoval metaforu ľudského bytia a sveta. Každý vedel, čo znamená darovať alebo dostať tulipán, ružu či ľaliu.

Zobrazenie kvetov bolo známkou prestíže a kultivovanosti a schopnosť uviť kyticu predstavovala vysoko cenenú zručnosť.

o

O tomto všetkom, o kráse, umení, kvetoch bola výnimočná séria workshopov. Spájala v sebe rozprávanie kurátorky Zbierky starého európskeho umenia Zuzany Ludikovej a praktickú dielňu pod vedením záhradných architektiek a floristiek Lenky Vargovej a Moniky Vargovej z Ateliéru Papaver.

Každé z troch jarno-letných sobotňajších popoludní malo vždy inú „kvetnatú“ tému, súvisiacu s dielami európskeho barokového maliarstva. Pri viazaní kompozícií sme sa týmito dielami voľne inšpirovali.

Absolvovanie jedného či všetkých workshopov tak prinieslo netradičné spôsoby prezentácie a čítania diel výtvarného umenia zo zbierok SNG. Účastníčky si vyskúšali techniku viazania kvetov a dozvedeli sa aj užitočné informácie o tom, ako sa starať o rezané kvety. Popritom však boli tri sobotňajšie popoludnia predovšetkým príjemne stráveným časom…

Cyklus dielní ma zaujal hneď Poetická spomienka. Boli z dvoch dôvodov: vďaka to tri noblesné dámske popoludnia neodolateľnému vizuálu a preto, na ktoré sa nedá zabudnúť. že som ako malá snívala o tom, Všetky zmysly si prišli na svoje. že raz budem mať kvetinárstvo. Ůžasné výklady kurátoriek, krásne Medzičasom som si okrem kvietky vyberané s jedinečným príležitostného viazania kytíc vkusom milých floristiek. z lúčnych a záhradných kvetov Osviežujúce občerstvenie. obľúbila aj umenie, a preto veľmi Nádherný interiér Berlinky. rada chodím do SNG na výstavy Milé fotky.Skvelé podujatie. a komentované prehliadky.

Uvítala by som pokračovanie.

Katarína Zubácka

Darina Morháčová

O kvetoch

Report

7

1

Kto z uvedených autorov (zatiaľ) nereprezentoval Slovensko na Bienále v Benátkach?

A Ilona Németh B Erik Binder C Otis Laubert

4 Ktorý z umeleckých smerov je špecifický spôsobom narábania so svetlom, bol reprezentovaný výstavou v SNG v roku 2014?

A impresionizmus B ruská avantgarda C art deco

K akej výstave v SNG, ktorej trvanie bude od apríla do augusta 2015, sa vzťahuje nasledujúca fotografia?

8

2

5

Ktorý z týchto výtvarníkov patrí do Košickej moderny?

K akej výstave v SNG sa vzťahuje reprodukované dielo?

A Anton Jasusch B Roman Ondák C Ján Berger

A Tekutá múza B Sochárky C Ruská avantgarda

Viete, kto je autorom reprodukovanej busty?

6

Identifikujte budovu na fotografii A obytný blok Avion v Bratislave B obchodný a obytný dom Manderla v Bratislave C bytovka obytného súboru Nová doba v Bratislave

Meno-mesto-výstava-dielo

3

Δ

Poznáte meno umelca?

Kto je autorom reprodukovaného diela?

Krajinomaľba známej osobnosti výtvarného života z prelomu 19. a 20. storočia, maliara, ktorý sa narodil v roku 1852 v Strážkach.

Vo svojej dobe bol uznávaný najmä ako krajinár. Stála expozícia jeho diel bola sprístupnená v roku 1990 v rodinnom kaštieli v Strážkach (SNG). V Bratislave bola posledná väčšia výstava jeho diel napríklad v galérii SOGA, v roku 2012, kde bolo predstavené jeho dielo zo zbierky Lea Ringwalda.

Text: redakcia Foto: 1. Juraj Kováčik, 2. 5. 9. 10. Archív SNG, 3. Viliam Malík, 6. Tibor Huszár, 7. archív SOGA, 8. TASR

Meno-mesto-výstava-dielo

Hodnotenie

4

Ste dobre zorientovaní v slovenskom vizuálnom umení, podľa všetkého radi zavítate na výstavy v Slovenskej národnej galérii a orientujete sa aj v aktuálnom dianí na scéne a v Bratislave. Iba pripomíname, že na všetky výstavy v SNG je aj v roku 2015 voľný vstup!

(fr. znalec) Orientácia v slovenskom vizuálnom umení pre vás nie je problémom, ste zjavne buď jeho milovníkom, čerstvým absolventom dejín umenia, zberateľom alebo najpoctivejším návštevníkom Slovenskej národnej galérie. Gratulujeme!

Light

V obraze

Connoisseur

4 – 1 bodov

7 – 5 bodov

9 – 8 bodov

1 – 0 bodov

Ignorant

Nie je to ešte celkom stratené, občas sa „chytáte“, niečo s istotou poznáte, o inom ste ešte nepočuli. Ste však zvedaví a otvorení novým veciam a informáciám, navyše sa rýchlo učíte. Tie pravé predpoklady na to, aby ste tento test zvládli v ďalšom čísle s plným počtom bodov!

Výtvarné umenie k životu asi bezprostredne nepotrebujete, pokiaľ sa mu vyložene nevyhýbate. Je možné, že si niekedy zamieňate SNG s SND, ale napokon vždy trafíte, kam potrebujete. Radi vás uvidíme na niektorej z výstav v SNG! Možno vás zaujme natoľko, že do dvoch rokoch budete nadšeným zberateľom výtvarného umenia!

Odpovede 1 Otis Laubert; Ilona Németh vystavovala na 49. ročníku Bienále v Benátkach v roku 2001 miesto-špecifickú inštaláciu, do ktorej boli integrované tlače českého umelca z Ostravy Jiřího Surůvky; názov expozície Pozvanie na návštevu (Československý pavilón, 7. 6. – 4. 11. 2001); Erik Binder vystavoval na 50. ročníku Bienále v Benátkach v roku 2003 spolu s umeleckou skupinou Kamera Skura inštaláciu Superstar (Československý pavilón, 15. 6. – 2. 11. 2003).

2 Anton Jasusch; reprodukované dielo má názov Symfónia; 1922; olej na lepenke; dielo je v depozitári maľby 20. storočia, aktuálne v Esterházyho paláci v Bratislave; ide o figurálno-imaginatívnu kompozíciu.

3 Manderla; fotografia bola vystavená na výstave Svetlo na hrane v SNG; trvanie: 6. 11. 2014 – 15. 2. 2015; kurátorky: Lucia Almášiová a Viera Dlháňová; ide o fotografiu Viliama Malíka zo zbierok SNG – Samé okná (Obchodný a obytný dom Manderla v Bratislave) z roku 1938.

4 Impresionizmus; išlo o výstavu Impresionizmus SK v SNG; trvanie: 28. 3. – 25. 5. 2014; kurátor: Július Barczi; na reprodukcii je dielo Dominika Skutetzkého Trh v Banskej Bystrici; dielo je v zbierke Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici.

5 Tekutá múza; výstava v SNG; trvanie 6. 3. – 31. 5. 2015; kurátorka: Petra Hanáková; na reprodukcii je dielo Tibora Huszára Cigáni XI. z roku 1977 – 1978; dielo je v zbierke SNG Bratislava.

6 Alexander Bazovský; dielo pribudlo do Zbierky moderného a súčasného umenia SNG v rámci akvizície v roku 2013; bolo získané kúpou z aukcie Aukčnej spoločnosti SOGA na základe účelovej dotácie Ministerstva kultúry SR; Miloš Alexander Bazovský (1899 Turany – 1968 Trenčín) – Sekera.

1952, plátno, olej, 90 × 70 cm, značené vľavo dole: M-A-B.

7 Sochárky; výstava v SNG; trvanie 10. 4. – 16. 8. 2015; kurátorka: Vladimíra Büngerová; na fotografii je sochárka Klára Pataki, pracujúca na návrhu pomníka Slovenského národného povstania pre Nemeckú; bolo to po prvý raz, čo sa do súťaže na návrhy realizácie pomníka prihlásila, a dokonca ju vyhrala ženská autorka (v roku 1959) a vznikol prvý monument ženskej sochárky vo verejnom priestore na Slovensku; kurátorkou výstavy Sochárky je Vladimíra Büngerová, kurátorka zbierky moderného a súčasného sochárstva v SNG. 8 František Xaver Messerschmidt; Charakterová hlava 44; 2. polovica 18. storočia; ide o sériu 52 búst s nejednoznačnými a bizarnými výrazmi tváre; plastiky si Messerschmidt nechával, neboli určené na predaj; plastika je zo zbierok Slovenskej národnej galérie.

Ladislav Mednyánszky (1852 – 1916).

Δ

Za každú správnu odpoveď si započítajte jeden bod.

Mimo krátkeho zhodnotenia vašich schopností podľa finálneho počtu bodov (v závere kvízu) získavate za jeho absolvovanie voľné vstupné na výstavy SNG počas celého roka 2015!

Meno-miesto-výstava-dielo

3

365° magazín o umení Číslo: 01 / 2015 Vychádza: 1 x ročne v slovenskej verzii Vydáva: Slovenská národná galéria Partner: J&T Banka Generálna riaditeľka SNG: Alexandra Kusá Kontakt: magazin.365@sng.sk Koncept: Lucia Gavulová & Alexandra Kusá Zodpovedná redaktorka: Lucia Gavulová Grafický koncept a layout: Branislav Matis, Pavlína Morháčová Redakčný okruh: Július Barczi, Dušan Buran, Nina Gažovičová, Lucia Gregorová-Stachová, Bohdana Hromádková Texty © Lucia Almášiová, Július Barczi, Dušan Buran, Lucia Gavulová, Nina Gažovičová, Petra Hanáková, Alexandra Kusá, Zuzana Palicová, Marek Pokorný, Alexandra Tamásová Fotografie © Dalibor Adamus, Peter Ančic, Eva Benková, Michal Burza, Martin Dökereš, Michaela Dutková, Vlado Eliáš, Juraj Gábor, Tomáš Halász, David Hanko, Jakub Hauskrecht, Marko Horban, Hertha Hurnaus, Karel Jakubec, Anton Kajan, Martin Kollár, Juraj Kováčik, Denis Kozerawski, Veit Landwehr, Martin Marenčin, Valentína Nidelová, Jindřich Nosek, Bruno Osif, Petra Rjabininová, Lothar Schnepf, Peter Sit, Ján Skaličan, Peter Spurný, Juraj Starovecký, Adam Šakový, Boris Vaitovič, Aleksandra Vajd, Jaroslav Varga, Barbara Zeidler Pre-press: Vratko Tóth Písma: Fugue (radimpesko.com), Unjustified italic (hallofflame.cz), Greta Text (typotheque.com) Edičné zabezpečenie projektu: Lucia Gavulová, Irena Kucharová Jazykové korektúry: Ingrid Kostovská, Irena Kucharová Tlač: Tiskárna Helbich, a. s.

ISBN: 978-80-8059-184-7 Foto na obálke © Bruno Osif © Slovenská národná galéria, Bratislava 2014 Všetky práva vyhradené.

www.sng.sk Ďakujeme Kristíne Katreniakovej, Marekovi Šupovi, Marekovi Pokornému, Jaroslavovi Vargovi, Eve Sykorovej–Čomborovej, Márii Bohumelovej, Kristíne Herczegovej, NUMERO, ch. d., Dubnici nad Váhom a tetám kuchárkam.

2

1

Biedermeier

lo

na

an

e

á

vá

sk

va

Ru

nie

sve

ta

S

t ve

hr

tg

Uc

an

ho

av ar Ma

da

r tin Ko l lár

Ko

šic

ká

mo

de

rn

a

2015!

Aj v roku 2015 je do Slovenskej národnej galérie vstup voľný. k Te ut á mú za

S o c h á rk y

Voľný vstup do SNG v roku 2015 vďaka J&T Banke

ne

s te

x