Žehnajte a nepreklínajte

EDÍC IA

VIE R A

D O

V R ECKA

1

Jozef Jančovič

Žehnajte a nepreklínajte CELÝ SVET JE AJ NAPRIEK HRIECHU V STA VE POŽEHNANIA. PREČO SA ŽEHNÁME A DÁVAME DEŤOM KRÍŽIK NA ČELO? TAJUPLNÝ ÚČINOK VERZUS MAGICKÁ SILA POŽEHNANIA.

Praktická príručka pre každého kresťana cena: 1,50 EUR; cena pre predplatiteľov: 1,00 EUR

V edícii Viera do vrecka už vyšlo: 0. Boh prichádza už v Advente (Marián Gavenda) 1. Žehnajte a nepreklínajte (Jozef Jančovič)

V roku 2011 pre vás ešte pripravujeme tieto témy: Zázraky Biblické zázraky a zázraky dnešných čias.

Televízia v našich rukách Návod, ako rozumne používať televíziu.

Modlitba Dôležitosť ústnej modlitby. Ako sa sústrediť pri modlení.

Sväté matky a matky svätých Inšpirujúci pohľad na menej známe, ale rovnako významné sväté ženy.

Ako prežívať leto Prečo potrebuje aj naša duša dovolenku a ako ju čo najlepšie prežiť.

Umelé oplodnenie Postoj Cirkvi k tejto téme a k ochrane života.

Uzdravovanie rodových koreňov Čo naozaj znamená uzdravovať rodové korene a prečo to robíme?

Anjeli Prečo sa obraciame na anjelov a aký je ich skutočný význam. Falošné pohľady a neprimerané očakávania od anjelov.

Príprava na starobu Každého z nás čaká, ale nie každý je na ňu pripravený...

Rozvedení katolíci Ako nájsť životnú cestu po rozvode či rozluke manželstva.

Križiacke výpravy Často kritizované obdobie v histórii Cirkvi. Dá sa nájsť na ňom niečo pozitívne?

Presné názvy jednotlivých tém sa môžu zmeniť. Vydavateľ si vyhradzuje právo na určenie poradia jednotlivých tém.

NIHIL OBSTAT ThDr. Pavol Grach SDB, PhD., cenzor Jozef Jančovič: Žehnajte a nepreklínajte © vydavateľstvo DON BOSCO 2011 Fotografia na obálke © Dreamstime ISBN 978–80–8074–132–7

NA CESTU DO KRAJINY POŽEHNANIA V posledných rokoch sa stalo súčasťou slovníka a života mnohých ľudí pozitívne myslenie. Slúži na zdolávanie ťažkostí, hoci prehnané pozitívne myslenie sa môže niekedy stať zastieraním alebo odsúvaním skutočných problémov. Mnoho vnútorných i vonkajších duševných záležitostí v živote jednotlivcov a skupín sa dnes rieši psychologickým spôsobom. Psychológia má svoje legitímne miesto a kompetencie, no ak svoj život často analyzujeme len psychologickým vysvetľovaním skutočností a nenechávame miesto pre Boha, nebude to bez následkov. Ľudský život má viaceré úrovne a človek ho má žiť na reálnom základe. Pre nás veriacich nie je životným základom len naše ja, náš rozum a naše pocity, ale vďaka viere a náboženskej skúsenosti sme pevne presvedčení, že základom života je Pán Boh, ktorý bol už pred nami základom života toľkých mužov a žien. Boh je tou skalou, na ktorej staviame svoj ešte stále nedokončený život. On je tajomný pôvodca bytia tohto sveta, diskrétne stojaci za bytím každého jednotlivca i celých skupín. Vidieť práve v Bohu skutočný zdroj života je nesmierny pozitívny a životodarný impulz, ktorý presahuje pozitívne myslenie čisto psychologickej povahy.

Božie zjavenie zachytené vo Svätom písme vyvoláva vieru v trojjediného Boha a ponúka pre náš životný projekt veľa kladných podnetov. Božie požehnanie nasmerované k nám ľuďom a zároveň naše dobrorečenie nasmerované k Bohu v nás buduje pozitívny postoj a hlboký vzťah s Bo-

hom. Umožňuje nám vnímať neviditeľnú a predsa reálnu Božiu skutočnosť a iniciatívu. O dynamike požehnania, ktoré zostupuje od Pána ako Božia priazeň a milosť a vystupuje od nás ako „žehnanie Pána“ v podobe dobrorečenia, chvál a ďakovania, sa ustavične hovorí v Biblii, v Starom i Novom zákone. Myslíme si, že hlbšie pochopenie biblického pojmu požehnania v Písme je najlepším východiskom pre jeho porozumenie a používanie aj v dnešných časoch.

Vydajme sa preto aj my v tomto prvom čísle projektu Viera do vrecka na cestu do nádhernej krajiny požehnania v Písme, s ktorým sme v duchovnom živote tak často konfrontovaní. Spoločne objavujme bohatstvo požehnania, ktoré je potrebné pre náš každodenný život, a učme sa s jeho pomocou pozitívne hľadieť na svet vykúpený Ježišom Kristom. Lepším poznaním požehnania pochopíme aj hĺbku vlastnej existencie a modlitby. Nech nás v tom všetkých požehná dobrý Pán Boh a ukáže nám svoju jasnú tvár!

Boh túži žehnať ľudí Jim Wallis, vydavateľ amerického časopisu Sojourners magazine, spomína na udalosť, ktorá sa odohrala pred niekoľkými rokmi v jeden neskorý večer pri jeho dome neďaleko centra Washingtonu. Vybral sa do obchodu, aby nakúpil zopár vecí na pripravovaný výlet. Bol taký zaujatý budúcimi povinnosťami, že za sebou nezačul kroky utekajúcich mladíkov a zrazu bolo neskoro. Utŕžil úder do hlavy nejakým ostrým predmetom, ktorý mu spôsobil sečnú ranu nad okom, a po tvári mu začala tiecť krv. Niekoľko rúk ho tlačilo k zemi a počul výkriky: „Zhoď ho dolu! Vezmi mu

2

peňaženku! Vyber peniaze!“ Jim sa pozviechal a prudko vyskočil; zistil, že štyria útočníci boli ešte chlapci, nemali viac ako štrnásť rokov. Veľmi rýchlo spozoroval, že nie sú ozbrojení, a preto sa rozhodol postaviť sa im na odpor. Z celej sily skríkol: „Prestaňte! Ihneď prestaňte!“ Potom trochu pokojnejšie dodal: „Chlapci ako vy nesmú zastrašovať ľudí, ako som ja.“ Pozrel im priamo do očí a povedal: „Som pastor.

Chlapci, chcete zmlátiť pastora?“ Nato vzali štyria útočníci nohy na plecia. Len najmenší z nich sa vrátil, pozrel smutne na Jima a zašepkal: „Pastor, vyproste pre mňa od Boha požehnanie.“ Asi niet človeka, ktorý by netúžil po Božom požehnaní, i keď sme niekedy v pokušení hovoriť o iných, že si ho nezaslúžia, lebo sú akoby mimo dosahu Boha. Popravde, aj my sa niekedy pokladáme za tých, čo si požehnanie nezaslúžia, a podmieňujeme ho svojimi zásluhami, hoci od nich úplne nezávisí. Sväté písmo nám predstavuje Boha, ktorý túži žehnať ľudí – chce nás posilňovať, dodáva nám odvahu, otvára pre nás nové možnosti aj vtedy, keď sme vtiahnutí do životných zápasov a sklamaní.

Kde a kedy žehnáme?

Požehnanie sa v našich predstavách najčastejšie viaže na kňazské požehnania vo svätej omši alebo mimo nej pri požehnávaní osôb a predmetov. Na konci každej svätej omše kňaz požehnáva ľud slovami a znakom kríža.

Osobitným je požehnanie s Oltárnou sviatosťou pri adorácii alebo slávnostné požehnanie Svätého Otca Urbi et obri (mestu a svetu) na Vianoce a Veľkú noc, ale aj slávnostné kňazské požehnanie na sviatky alebo novokňazské požehnanie. Inokedy sa požehnanie viaže na svätenie

3

domov, zvonov, jedál alebo ružencov a ostatných náboženských predmetov. Na Zelený štvrtok požehnáva biskup vo svojej katedrále posvätné oleje (pre katechumenov, pre chorých a krizmu), cez veľkonočnú vigíliu a na Zjavenie Pána sa požehnáva voda. V stredoveku sa konali procesie zažehnania zlého počasia s relikviou kríža a podobne. Dodnes sa z tohto zvyku v čase búrok a krupobitia zachovala prosebná modlitba pri zapálenej hromničnej sviečke, ktorú požehnal kňaz na sviatok Obetovania Pána (2. februára). V misáli používanom do Druhého vatikánskeho koncilu boli dokonca aj odsudzujúce, resp. odďaľujúce požehnania myší, kobyliek a iných škodcov (Benedictiones reservatae n. 12).

Požehnanie má však miesto aj v živote bežných veriacich. Každý veriaci katolík sa pred modlitbou prežehná v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Príležitostné prežehnávanie športovcov zasa medializuje toto krásne gesto a vyznieva ako prosba alebo vďaka za úspech. Požehnanie zaznieva v pozdravoch, prianiach a žičeniach. Prajeme si hojné Božie požehnanie. Chválime Ježiša Krista typickým katolíckym pozdravom „Pochválený buď Ježiš Kristus!“.

Rodičia dávajú deťom krížik na čelo nielen pri krste a pred sobášom. Biblické žalmy nás aj mimo svätej omše v liturgii hodín vyzývajú žehnať a velebiť Boha, resp. nám pomáhajú zažehnávať nepriateľské sily v živote. V minulosti veriaci otcovia stavali kríže na poliach, aby sa ľudia žehnali na ceste a pri práci. Robiť krížik nožom na nový chlieb pred jeho krájaním je dodnes u našich mám gestom žehnajúcej vďačnosti Bohu.

Požehnanie skutočne v rôznych formách zasahuje náš život. Podľa biblického chápania je totiž Boh sám zdrojom všetkého požehnania, čiže všetkých dobrých darov.

Dosvedčuje to Jakubov list 1, 17: „Každý dobrý údel, kaž-

4

dý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel.“ Požehnanie sa nám kresťanom dostáva cez Krista: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1, 3). Výnimočným prostredníkom Božieho požehnania je Ježiš Kristus, ktorý veriacim udeľuje požehnanie ako veľkňaz novej zmluvy predovšetkým pri bohoslužbe a v jeho osobe ho udeľujú najmä kňazi všetkým veriacim. Božie požehnanie si môžu vyprosovať aj sami veriaci pre seba a pre druhého. Všetci pokrstení sú na základe všeobecného kňazstva napojení na Boží život, čo im umožňuje žehnať. Príkladom sú rodičia, ktorí žehnajú svoje deti slovom a gestom krížika. Biblický pojem požehnania zahŕňa aj dobrorečenia, chvály, velebenia a ďakovania Bohu, na ktorých sa bežne podieľame. Zdrojom a aktérom všetkého požehnania však zostáva v prvom rade Boh. Príležitostné prežehnávanie športovcov medializuje toto krásne gesto a vyznieva ako prosba alebo vďaka za úspech.

Z Písma je zjavné, že Boh, ale aj Ježiš, Boží Syn, nás požehnávajú. Dokonca posledným viditeľným činom Ježiša Krista na tejto zemi je práve jeho žehnanie pri odchode do nadprirodzeného sveta. V 24. kapitole Lukášovho evanjelia čítame: „Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme a velebili (pôv. gr. sloveso žehnali) Boha“ (Lk 24, 50 – 53). Ježiš žehná, načo učeníci dobrorečia Bohu. V byzantskom umení vidíme často najmä v bazilikách žehnajúceho Ježiša, čo by moh-

5

lo po vzore učeníkov aj v nás vyvolať trvalý postoj dobrorečenia Ježišovi.

My kresťania sme vďaka Kristovi požehnaným novým ľudom, Ježišovou Cirkvou, ktorá je pokračovaním Božieho ľudu Starého zákona. Sme akoby štepom planej olivy na dobrej olive vyvoleného národa (porov. Rim 11, 17.24). Sláva, prisľúbenia a požehnanie nebolo tomuto ľudu odňaté, a preto sme sa aj my stali ich dedičmi.

Starý zákon nám výborne umožňuje chápať pojem požehnania, ktorého aktuálnosť osvetlí dielo Ježiša Krista v Novom zákone.

6

POŽEHNANIE V STAROM ZÁKONE1 Požehnanie predstavuje v Písme, zvlášť v Starom zákone jednu z najčastejších a najdôležitejších tém. Je pomerne bohatá na významové odlišnosti, ktoré sa nedajú vždy ľahko chápať alebo vtesnať do modernej mysle a kultúrneho kontextu našej doby, preto sa pokúsime osvetliť ju z viacerých strán.

Slovo a dar Téma požehnania najväčšmi rezonuje v prvej knihe Biblie o začiatkoch – v Knihe Genezis. V hebrejskom texte Starého zákona sa vyskytuje sloveso barach – požehnávať v obmenách až 330-krát (ráta sa tam aj typický výraz baruch – požehnaný), pričom v Knihe Genezis ho nájdeme až 73-krát. Hebrejské podstatné meno berachá – požehnanie je použité celkovo 72-krát; v prvej biblickej knihe 16krát. Kniha Genezis teda obsahuje takmer jednu štvrtinu výrazov hebrejského kmeňa b-r-ch.

V pôvodnom hebrejskom jazyku súvisí b-r-ch s kolenom (po hebrejsky berech), následne asi s kľačaním pri požehnaní alebo dokonca s plodiacou silou pohlavných orgánov (pri požehnaní sa žehnaní dotýkali kolien, lona žehnajúceho). Kmeň b-r-ch sa prenesene viazal aj na lúV mnohých bodoch sa odteraz inšpirujeme poznámkami Domenica Mossu: Benedire (Mondo nuovo 88). Turín, Elle Di Ci 1991, pričom však doplníme ďalšie postrehy a aktualizačné podnety.

1

7

čenie; pri lúčení sa ľudia žehnali, a tým sa oddelili (Ježiš v Lk 24, 50 – 51). Isté je, že za gestom žehnania stál zámer dobra.

Pozrime sa však aj na odlišné používanie jednotlivých výrazov:2 A) Podstatné meno požehnanie (berachá) označuje v bežnom použití „dar“ a medziľudský vzťah. Dary, ktoré prináša Jakub Ezauovi (Gn 33, 11), Abigail Dávidovi (1 Sam 25, 14), Náman Elizeovi (2 Kr 5, 15), majú spečatiť dohodu a mier. Význam gesta je náboženský, a hoci tu ide o hmotné dary, voľbou slova požehnanie sa chce poukázať na vzťah k Bohu a jeho štedrosť (Prís 10, 6.22) alebo na vzťah k spravodlivým ľuďom a štedrosť k núdznym (Sir 7, 32). Ide teda o Božiu priazeň, ktorú môže sprostredkovať človek aj iným.

B) Sloveso (po)žehnať (barach, varianty berech, berach) má široký významový rozsah – od priania okoloidúceho (2 Kr 4, 29) cez formálnu zdvorilosť (Gn 47, 7.10) až k darom Božej priazne. Najčastejšie žehná Boh, jeho požehnanie je životodarné (Ž 65, 11) a týka sa len živých tvorov. Neživá príroda je posvätená Božou prítomnosťou, nie požehnaná. Po Bohu je práve otec zdrojom a sprostredkovateľom života, preto mu náleží právo žehnať. Paradoxne, slabý niekedy žehná silnejšieho (Jób 29, 13) a dokonca i človek Boha a chudobný mocného. Hoci im nemajú čo ponúknuť, požehnanie v podobe dobrorečenia vyjadruje životodarný vzťah a zahrňuje malého do hojnosti mocného. Znamená to uznať Božiu štedrosť a vzdať Bohu vďaky, čo je prvá povinnosť človeka (Rim 1, 21).

C) Trpné príčastie požehnaný (baruch) sa používa v hebrejských textoch Starého zákona až 96 ráz. Zaznieva v ty2 Porov. Jacques Guillet: Požehnání. In Slovník biblické teologie, Rím 1991, s. 362 – 366.

8

pických biblických požehnaniach: „Nech je požehnaný človek, ktorý sa staral o teba!“ (Rút 2, 19). Nie je to len prianie, ale nadšené zvolanie človeka tvárou v tvár Božej priazni a štedrosti: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“ (Lk 1, 42). Vyjadruje sa ním obdiv nad Božou mocou na požehnanom človeku, ktorý patrí Bohu, podobne ako Pánov svätý, ktorý je oddelený z profánneho sveta. Požehnanie robí z vyvoleného človeka sprostredkovateľa a zdroj svetla pre okolie. Svätý aj požehnaný patria Bohu – kým svätý zjavuje skôr Božiu neprístupnú veľkosť, požehnaný je prejavom blízkosti a štedrosti Boha. Zvolanie „Požehnaný Abram!“, ale aj výkrik „Baruch Elohím“, teda „Požehnaný/Zvelebený Boh“, vytryskne z dojmu nad tým, ako pôsobí Božia moc. Požehnanie je ľudskou odpoveďou na Božie zjavenie (Melchizedech v Gn 14, 20; Abrahámov sluha v Gn 24, 27; Jetro v Ex 18, 10; Bóz a Rút v Rút 4, 14). Niekedy zaznievajú obe zvolania súčasne, napríklad v Gn 14, 19 – 20 a v Jdt 13, 17 – 18; v oboch prípadoch je to po víťazstve nad nepriateľmi. V takomto dvojitom zvolaní vystúpi do popredia podstata požehnania: je to výkrik z Božieho vyvolenia, ktoré je prejavom Božieho zjavenia. Skutočne požehnaný je Boh, on je baruch. „Žehnať Boha“, čiže dobrorečiť mu, resp. zvelebovať ho, neznamená pripojiť niečo k tomu, čo už má, ale skôr pripojiť sa k zjaveniu a k výzve chváliť ho. Požehnanie je verejným vyznaním Božej veľkosti a moci na základe vzdávania vďaky za Božie dary.

Požehnanie patrí k prvým prejavom Božieho zjavenia v Biblii a podstatne sa viaže k téme života. V tomto kontexte ho treba stále vnímať. Z rozboru biblických požehnaní vyplýva bohatstvo Božej dobroty a nábožný úžas obdarovaného stvorenia. Požehnanie výborne vystihuje výraz dar od Boha, ktorý zasahuje do hlbín života. Tajomstvo po-

9

žehnania je v Písme zachytené, popísané, aj keď nie úplne definované. Požehnanie je dobrorečením, je to slovo a dar zároveň, čo výstižne vyjadruje novozákonný grécky výraz pre požehnanie – eulogia (dobro-rečenie) a takisto aj latinčina, kde je požehnanie – benedictio odvodené od slovesa benedire (dobre hovoriť).

Významovo široký hebrejský výraz berachá slovenčina pokrýva najlepšie termínom dobrorečenie, ktorý je doslovným prekladom horeuvedeného gréckeho a latinského výrazu a kladie sa ním dôraz na slová pri žehnaní.

Výraz dobrorečenie je totiž významovo širší: dobrorečí Boh, ale je možné dobrorečiť i Bohu, čo dobre vystihuje dvojitú dynamiku požehnania. Významovo užší výraz požehnanie v slovenskom jazyku podčiarkuje skôr gesto pri žehnaní a vychádza zo slovesa žehnať (varianty po/pre/za-žehnať). Slovenské žehnať pochádza z nemeckého slovesa segnen a to zasa z latinského slovesa Požehnanie sa od počiatku týka bytia človeka, nie jeho vlastníctva. signare – poznačovať (totiž krížom).3 V slovenčine pôsobí väzba „žehnať Boha“ neobvykle, preto sa používa „chváliť, velebiť Boha“, no najvýstižnejšie zo všetkých je spojenie „dobrorečiť Bohu“.

Je dobré si uvedomiť, že požehnanie sa od začiatku týka bytia človeka, nie jeho vlastníctva. Vždy je dané slovom, no niekedy sa podobá skôr na konanie, napríklad pri požehnaní, ktoré dal slabozraký otec Izák Jakubovi: „Keď sa (Jakub) priblížil a keď ho pobozkal, (Izák) zacítil vôňu je3 Porov. Václav Machek: Etymologický slovník jazyka českého (2. oprav. vydání). Praha, Academia 1968, s. 724.

10

OBSAH NA CESTU DO KRAJINY POŽEHNANIA............................ 1 Boh túži žehnať ľudí............................................................... 2 Kde a kedy žehnáme?..............................................................3 POŽEHNANIE V STAROM ZÁKONE................................... 7 Slovo a dar............................................................................... 7 Adresované živým tvorom....................................................... 12 Požehnanie verzus kliatba.......................................................13 Abrahám, Izák a Jakub: požehnaní patriarchovia.................15 Požehnanie na perách svätých pohanov.................................16 Ľudská zrada ako prekážka.....................................................17 Vzácne strieborné zvitky......................................................... 18 Odpoveď človeka: „Zvelebený Pán!“...................................... 20 Modlitba, chvála stvorenia......................................................21 V očakávaní Ježišovho príchodu.............................................22 NOVÝ ZÁKON: POŽEHNANÍ V KRISTOVI..........................24 Ježišova modlitba: „Zvelebujem ťa, Otče…“.......................... 24 Smerom k definitívnemu požehnaniu.................................... 25 Boh nás v Kristovi požehnal...................................................26 Podmanivý štýl kresťanov........................................................27 POŽEHNANIE A POŽEHNANIA DNES............................... 30 Prázdny zvyk alebo trvalá hodnota........................................ 31 Paradoxné bohatstvo............................................................... 32 Tajuplný účinok proti magickej vízii.......................................34 Žehnajte (sa) a chváľte Ježiša!................................................37

40