EDÍC IA
VIE R A
D O
V R ECKA
7
Jozef Haľko
Výpravy v znamení kríža
JE KRIŽIACKE HNUTIE ČIERNYM MIESTOM V DEJINÁCH CIRKVI? PREČO TIAHLI STÁTISÍ CE KRESŤANOV OSLOBODIŤ SVÄTÉ MESTO? POZADIE A SÚVISLOSTI, O KTORÝCH SA ČASTO NEHOVORÍ...
db Praktická príručka pre každého kresťana cena: 1,50 EUR; cena pre predplatiteľov: 1,00 EUR
VÝPRAVY V ZNAMENÍ KRÍŽA Máloktorá téma z dejín Európy a Cirkvi vzbudzuje toľko kontroverzií a polemík ako fenomén križiackych výprav. Na nasledujúcich stránkach sa pokúsime predostrieť túto tému vyvážene a bez upadnutia do dvoch nebezpečenstiev: chcieť všetko, čo sa počas križiackeho hnutia dialo, za každú cenu ospravedlniť alebo všetko bezo zvyšku zásadne odsúdiť. Ideologické východiská totiž nikdy neprospievali historickej pravde. K nej napríklad patrí jedna málo zvažovaná, ba možno úmyselne ignorovaná skutočnosť: že prvé masové prúdenie do Svätej zeme nepredstavovali križiaci, ale pútnici. Ba práve zamedzenie možnosti pokojne a bez ohrozenia prichádzať na posvätné miesta Kristovho života bolo spolupríčinou vzniku križiackeho hnutia.
Svätá zem – cieľ pútnikov Križiacke hnutie sa zrodilo z pútnického hnutia, keď sa pútnikom násilne bránilo vstúpiť do Svätej zeme. A oni sa snažili svoje právo uplatniť tak, že si cestu kliesnili násilím. Veď pôvodca kresťanstva, Boží Syn Ježiš Kristus, zomrel na Golgote, ktorá sa po jeho zmŕtvychvstaní stala duchovným epicentrom kresťanského sveta. Na malom priestore, pod strechou jediného chrámu mohol neskôr pútnik vidieť miesto Pánovho ukrižovania a doslova o niekoľko metrov ďalej Boží hrob, najznámejší hrob na svete, prázdny hrob.
Niet divu, že sa toto miesto veľmi skoro stalo cieľom mnohých pútnikov. Najstarším z nich známym podľa mena bol kapadócky biskup Alexander. V prvých rokoch tretieho storočia navštívil Jeruzalem „aby sa modlil a navštívil posvätné miesta“. Niekoľko rokov po ňom k nim putovala matka cisára Konštantína Helena a jeho svokra Eutropia, obe pravdepodobne s cieľom odčiniť krvipreliatie v cisárskej rodine. Takto sa teda už v štvrtom storočí medzi motivácie putovania pridružila túžba po zadosťučinení za hriechy. V piatom storočí navštívila Svätú zem cisárovná Eudokia, manželka Teodózia II., ktorá tu zakúpila množstvo relikvií a časť Svätého kríža. Najstaršia písaná pútnická správa pochádza z pera povestného „Pútnika z Bordeaux“ z roku 333. Niektorí pútnici vo Svätej zemi zostali natrvalo, najznámejším je akiste svätý Hieronym. V ústraní Betlehema prežil posledných tridsať rokov svojho života, tu zostavil či dokončil väčšinu svojich biblických prekladov, napísal veľa listov a polemických spisov, tu jeho spolupracovníčka Pavla zriadila útulok pre pútnikov. Prítomnosť týchto osôb bola zárodkom latinskej základnej komunity na Východe a tiež akýmsi symbolom jednoty kresťanstva.
Rozmach putovania Nový prvok v atmosfére putovania naznačila španielska rehoľníčka Etéria. Jej správa prezrádza, že okrem svätých pamätných miest a hrobov kresťanských mučeníkov sa cieľom pútnikov stali živí askéti, najmä egyptskí pustovníci. Ako sprievodca po Svätej zemi slúžila, samozrejme, Biblia. V piatom storočí už vznikol aj akýsi špecializo-
2
vaný pútnický sprievodca, v ktorom miestopisné spresnenia dopĺňal pre to-ktoré miesto príhodný biblický citát, žalm i modlitba. Existencia takýchto pútnických príručiek naznačovala, že od 4. storočia už neputujú k posvätným lokalitám len zámožné a vznešené osoby, ale aj jednoduchí ľudia najmä zo Španielska a z južného Francúzska. Rozmach putovania vrcholí v 10. storočí, keď sa stáva masovou záležitosťou v podobe veľkých organizovaných skupín odchádzajúcich dokonca aj zo Škandinávie a z Ruska. Najmä v sezóne od marca do septembra prúdili do posvätných oblastí Palestíny desaťtisíce veriacich, predovšetkým námornou cestou. Naloďovali sa v talianskych prístavoch v Janove, Pise, Amalfi či v prístavoch jadranského pobrežia. Po mesačnej plavbe so zastávkou na Cypre či Rodose vstúpili na palestínske brehy zvyčajne v prístavoch Akra alebo Jaffa. Menej atraktívny bol prechod pevninou po trase smerujúcej cez Rakúsko-Uhorsko na Belehrad a do Bulharska, odkiaľ sa zostupovalo do Konštantínopolu (Carihradu). Za Bosporskou úžinou pokračoval pútnik cez Anatolský polostrov k palestínskym brehom do Antiochie. Judské hory sa prekonávali v rôznych variantoch, no vytúžený pohľad na jeruzalemské veže sa pútnikovi prvýkrát naskytol z opátstva svätého Samuela na vrchole kopca nazývaného preto Horou radosti. Akousi „cestovnou kanceláriou“, ktorá púte organizovala, bol predovšetkým reformný kláštor v Cluny vo francúzskom Burgundsku, ktorý na pútnických trasách zriaďoval sieť občerstvovacích staníc. Iste nie náhodou bol – ako bude spresnené neskôr – zvolávateľom prvej križiackej výpravy pápež Urban II., bývalý opát tohto kláštora.
3
Krutosti na kresťanoch Uvedené skutočnosti len potvrdzujú, že Jeruzalem a Palestína boli integrálnou súčasťou duchovného priestoru kresťanského sveta a do istej miery vysvetľujú, prečo zamedzenie prístupu do Svätej zeme logicky vyústilo do série ozbrojených konfliktov. Veď Mohamedovi nasledovníci mali ambíciu zmocniť sa území kresťanského sveta, po stáročných výbojoch opanovali moslimské vojská celú severnú Afriku, Stredný Východ, Malú Áziu a veľkú časť Španielska. Do konca jedenásteho storočia si islam podmanil dve tretiny kresťanských teritórií, vrátane Ježišovej domoviny Palestíny, tiež Egypta, kde sa zrodilo kresťanské mníšstvo, aj Malej Ázie, kde Pavol zakladal prvé kresťanské komunity. Nešlo o periférne, ale o ťažiskovo dôležité kresťanské oblasti, v ktorých sa život jednotlivých kresťanov pod nadvládou mohamedánov zásadne zmenil. Kresťania i Židia sa vo vlastnom prostredí zrazu stali iba trpenými občanmi druhej kategórie nazývanými „dhimmi“, čiže nemohamedáni pod takzvanou „ochranou“ moslimských vládcov. Kresťanom neraz nanútili takzvanú „Omarovu zmluvu“, ktorá ich zaväzovala nestavať nijaké sakrálne budovy a neopravovať existujúce. S tým súvisel zákaz verejne vystavovať kríže a vôbec verejne sa prezentovať ako kresťania. Do úvahy neprichádzal nijaký apoštolát, no nesmelo sa prekážať pri prestúpení na islam. Nemálo bolo aj konkrétnych krutostí páchaných na kresťanoch, z ktorých možno uviesť viacero príkladov. Už začiatkom 8. storočia moslimovia ukrižovali 60 pútnikov z Anatólie. Inokedy dal moslimský mešťanosta v meste Cézarea po obvinení zo špionáže popraviť pútnikov z Ikónia okrem tých, čo súhlasili s prestupom na islam. V roku 1056 mu-
4
sulmani (moslimovia) vyhnali z Jeruzalema 300 kresťanov a európskym kresťanom zakázali vstup do Svätého mesta, a keď sa v roku 1077 Jeruzalema zmocnili seldžuckí Turci, emir Atiz bin Uwaqne a jeho vojaci po vstupe do mesta vyvraždili 3 000 ľudí. V tejto situácii permanentného šikanovania boli mnohí jeruzalemskí kresťania nútení emigrovať do iných miest smerom ku Konštantínopolu. No mnohí chceli navštevovať Chrám Božieho hrobu, čo bolo neraz buď celkom nemožné, alebo vysoko spoplatnené. Od vzniku islamu boli posvätné miesta Ježišovej smrti, pochovania a zmŕtvychvstania vystavené mnohým útokom. V podstate od vzniku islamu bola posvätná oblasť Ježišovej smrti, pochovania a zmŕtvychvstania vystavená mnohým útokom. Už v máji roku 614 Peržania zdevastovali a vypálili miesta Hrobu a Golgoty a ako trofej odcudzili relikviu Svätého kríža. Vyvraždili skoro štyri stovky tamojších kustódov i ďalších osôb, patriarchu Zachariáša uväznili. V roku 1009 rozkázal egyptský kalif al-Hakim zničiť v Jeruzaleme okrem všetkých synagóg a kostolov aj Baziliku Božieho hrobu s výslovným cieľom definitívne odstrániť samotný Boží hrob. Predsa sa však pod ruinami hrobového výklenku zachovala dlažba, hrobová lavica a časť bočných stien. Celkovo padlo agresivite mohamedánov za obeť približne 30 000 ďalších kostolov, čo naznačovalo ich rozpínavosť, postup stále ďalej aj na Západ, aj smerom ku Konštantínopolu. Táto situácia kresťanov v podstate
5
prinútila brániť sa pred hrozbou obdobného ujarmenia celej kresťanskej Európy. Z tohto hľadiska sa teda prvá križiacka výprava vo svojej úvodnej fáze nejavila ako útočná vojna, ale skôr ako legitímna obrana.
6
KRIŽIACKE ŤAŽENIE Keď totiž Konštantínopol volal západnú Európu na pomoc, nebolo poskytnutie žiadanej pomoci svätou povinnosťou? Najmä ak mimoriadne expanzívni seldžuckí Turci znamenali pre Byzanciu reálnu bezprostrednú hrozbu, čo v roku 1071 potvrdila porážka stotisícovej byzantskej armády v údolí pri maloázijskom meste Mandzikert. Aj rýchle a dlhodobé poturčovanie Malej Ázie, ktoré sprevádzal útlak domácich kresťanov, bolo vážnym signálom pre celú kresťanskú Európu, pretože sa to dotýkalo aj európskych pútnikov: Seldžukovia začali kontrolovať aj pútnické prechody, ktoré sa takto stali mimoriadne nebezpečnými. V situácii ohrozenia byzantský cisár Alexios Komnenos požiadal Západ o spoluprácu, jeho poslovia v roku 1095 na synode v Piacenzi opísali ťažké položenie východných kresťanov a žiadali vojenskú výpomoc aj s argumentom, že seldžucké nebezpečenstvo sa veru vôbec nemusí zastaviť iba pri hraniciach Byzancie. Takto sa pol storočia od veľkého rozkolu medzi východnou a západnou časťou európskeho kresťanstva ukazovala nádej, že veľký konflikt sa v rámci postupu proti spoločnému nepriateľovi azda urovná. Na byzantské požiadavky naozaj reagoval pápež Urban II. tým, že v strednom Francúzsku podnikol takmer ročnú propagačnú cestu, na ktorej ohlasoval potrebu vojenskej výpravy na Východ. Vrcholom jeho ohlasovania bol prejav na synode v severofrancúzskom Clermonte: opísal utrpenie východných kresťanov, potom sľúbil od-
7
meny budúcim účastníkom v podobe odpustkov či ochrany majetku. Napokon vydal aj niekoľko konkrétnych disciplinárnych pokynov, ktoré zakazovali účasť slabých a chorých, žien bez mužov či bratov, kňazov bez povolenia nadriadených. Urbanova reč mala nečakaný účinok – od výkrikov „Boh to chce!“ až po vrúcne prejavy oddanosti a odhodlania brániť Boží hrob. Takto napríklad biskup Adémar z mesta Le Puy prikľakol k pápežovi s odhodlaním ísť do obrany a s prosbou o pápežské požehnanie. Už teraz bolo zjavné, že postupne dochádza k významnému kompetenčnému posunu: prvým impulzom síce bola prosba byzantského cisára o pomoc a spoluprácu, teraz však sám pápež preberal rolu zvrchovaného, ba výlučného a bezprostredného organizátora výpravy, ktorá iste ďaleko presiahla byzantské predstavy o vojenskej pomoci. Nádeje na urovnanie sporu z polovice jedenásteho storočia medzi Byzanciou a západnými kresťanmi sa javili čoraz menej reálne.
„Boh to chce!“ Po naliehavej clermontskej výzve pápeža Urbana ovládla západnú Európu horúčkovitá všeobecná mobilizácia ako v jednom veľkom vojnovom tábore. No pod pojmom následnej „Prvej križiackej výpravy“ by bolo mylné predstaviť si jedinú kompaktne pochodujúcu a dobre organizovanú armádu. Išlo o rozmanité húfy ľudí, ktoré odchádzali v rôznych obdobiach, niekedy organizovane v podobe armád, no mnohokrát celkom živelne a nepripravene v podobe improvizovaných skupín, zbožných procesií, či dokonca zlovoľných bánd. Hoci pápež Urban II. výzvou cielil najmä na organizované skupiny feudálov,
8
OBSAH VÝPRAVY V ZNAMENÍ KRÍŽA ..........................1 Svätá zem – cieľ pútnikov ...................................1 Rozmach putovania ............................................. 2 Krutosti na kresťanoch ....................................... 4 KRIŽIACKE ŤAŽENIE .........................................7 „Boh to chce!“ ...................................................... 8 Sťahovanie národov pod znamením kríža ..........10 Jeruzalemské kráľovstvo ......................................12 Nielen vznešené pohnútky ..................................13 Protižidovské zverstvá ......................................... 15 Križiacke hnutie v Uhorsku ................................ 16 Druhá výprava ......................................................17 Ako vznikli templári? .......................................... 20 Prominentní vodcovia ..........................................22 Dobytie Carihradu ............................................... 23 Detská križiacka výprava .....................................24 Svätý František a sultán ..................................... 26 Séria neúspešných pokusov ................................ 28 PRAVDA A LEGENDY ........................................ 30 Zhodnotenie výprav ............................................. 30 Kresťanstvo a islam ............................................. 31 STRUČNÁ CHRONOLÓGIA KRIŽIACKYCH VÝPRAV ..................................... 34 LITERATÚRA .......................................................35