Televízia v našich rukách by vydavatelstvo Don Bosco

EDÍC IA

VIE R A

D O

V R ECKA

Antonio Mazzi

Televízia v našich rukách

TELEVÍZIA JE PRE NÁS MAMOU, OTCOM, OPATROVATEĽKOU, SPOLOČNÍČKOU, SEDATÍ VOM PRE NEPOKOJNÉ DETI, TERAPEUTOM PRE CHORÝCH A STARÝCH. MÁ VÝCHOVNÚ ÚLOHU ALEBO NÁS PREDÁVA REKLAME? JE TELEVÍZIA LEN NEGATÍVOM DNEŠNEJ DOBY?

db Praktická príručka pre každého kresťana cena: 1,50 EUR; cena pre predplatiteľov: 1,00 EUR

TELEVÍZIA V NAŠICH RUKÁCH Dnes asi už nikto nepochybuje o význame a vplyve televízie a masmédií všeobecne. Máme za sebou obdobie, keď bola bezvýhradne zvelebovaná, no je najvyšší čas definitívne prekonať aj postoj, ktorý ju absolútne odmieta a zatracuje. Známy taliansky publicista, katolícky kňaz Antonio Mazzi na nasledujúcich stránkach predstavuje svoj pohľad na fenomén televízie. Vychádza pri tom z vlastných mediálnych skúseností aj z dlhoročnej pedagogickej praxe. Získané poznatky ilustruje množstvom obrazných príbehov i postrehov zo všedného života a pokúša sa načrtnúť dôvody, prečo nemať televíziu v nenávisti. Veríme, že inšpirujú a povzbudia aj vás.

Chrípka alebo AIDS Musíme sa rozhodnúť, či budeme televíziu považovať za vážnu a zhubnú chorobu, ako je napríklad AIDS, alebo za bežnú chorobu, akou je chrípka. Keďže AIDS má, našťastie, málo ľudí a chrípku mnohí, na AIDS sa umiera, ale chrípku obyčajne človek prežije, rozhodol som sa pristupovať k televízii ako k chrípke. Možno je toto moje prirovnanie príliš povrchné a naivné, ale možno nám pomôže čeliť tejto televíznej „chrípke“, ktorá nám každý deň zvyšuje horúčku. Ako starší človek vám porozprávam, ako kedysi liečil choroby pán Tovini, lekár nášho internátu: Zlomil som si

zápästie a najprv mi predpísal preháňadlo. Mal som hnačku po ázijskom jedle, a napriek tomu mi predpísal preháňadlo. Udrel som sa do nosa a na zlomenú nosovú priehradku mi predpísal znova preháňadlo (musím dodať, že potom robil všetko, čo každý dobrý lekár – sadra, rehabilitácia, lieky…). Keď som sa ho pýtal, prečo preháňadlo, povedal mi: „Najskôr treba prečistiť črevá, aby bola liečba účinná.“ Neviem, či mal vtedy pravdu. Ale dnes by som tým miliónom ľudí závislých od televízie odporučil práve recept doktora Toviniho. To znamená raz týždenne o šiestej večer absolvovať „očistnú kúru“. Dávkovanie: vypnúť televízor, prečítať si knihu alebo zaspievať gregoriánsky chorál, zasadiť šalát, prejsť štyridsať kilometrov na bicykli s celou rodinou, zahrať si Osadníkov, poskladať puzzle z päťtisíc dielov či hodinu cvičiť. Nasledujúci deň sa pokojne vrátiť ku každodenným činnostiam, medzitým pol hodiny sledovania televízie. V tomto duchu som pre seba a pre vás napísal o tejto zákernej chorobe, niekedy prehnane zavrhovanej, inokedy bagatelizovanej. A ešte čosi patrí k mentalite, s ktorou treba „očistnú kúru“ užívať: Ak budete optimisti, dokážete premeniť každú pohromu na príležitosť poučiť sa, ak budete pesimisti, premeníte každú príležitosť na pohromu a očistná kúra vám nepomôže, len vás oslabí.

ADAMOVO JABLKO Neviem, či mám rád televíziu, alebo ju nenávidím. Ale je pravda, že je pre mňa čím ďalej tým ťažšie niečo nenávidieť. Premáha ma staroba alebo mojimi žilami azda prechádza nejaký záblesk múdrosti? Nech je to akokoľvek, ponúkam vám niekoľko svojich úvah o povahe mediálneho šialenstva. Vychádzajú z faktu, že práve slová, komunikácia a vzťahy medzi ľuďmi boli skutočným dôvodom, prečo sa menili dejiny. Aj najväčšia a najmenej násilná revolúcia v dejinách sa začala Slovom, ktoré sa stalo telom, a pokračovala šírením Dobrej zvesti. Poznáme negatívny výklad dedičného hriechu, ale existuje aj iný, silne pozitívny. Podľa logiky napoly plného pohára sa z pozemského raja zrodila láska aj bolesť, smrť aj život, námaha aj putovanie do zasľúbenej zeme. Nielen Kain putoval po svete a nielen Adam jedol jablko zo zakázaného stromu. My všetci máme Adamovo jablko v žalúdku. Niekto ho cíti viac, niekto menej. A niektorí namyslenci tvrdia, že necítia nič. Podobne je to aj so vzťahom k televízii a k ostatným pokušeniam, ktoré môžeme prirovnať k spomínanému jablku v raji. Rozlišujeme tri skupiny jedákov jabĺk.

Urobil som chybu, Pane Do prvej skupiny patria všetci tí, ktorí zjedli jablko a, uvedomujúc si, že urobili niečo nesprávne, zodvihli

ruku červenajúc sa od hanby. „Urobil som chybu, Pane. Používal som známosti nie pre vznešené záujmy, ale, no, vieš, ako to chodí, aby som oslobodil svojho syna od vojenskej služby, odobral z fondov neziskových organizácií, vyhral konkurz na primára v nemocnici, aby som získal zľavu na benzín, rýchlejšie vybavil invalidný dôchodok, bol prijatý do domova dôchodcov a tak ďalej.“ Všetci občas robíme takéto drobné hriechy. Nie sú veľké, ale preniká cez ne do nás predstava, že politika musí ísť v ústrety najmä našim záujmom a až potom, ak jej zvýši čas, záujmom druhých. Ďakujme Adamovi. Vďaka jeho omylu sme sa naučili zdvihnúť ruku skôr, ako nás prichytia. Nie je to veľa, ale nie je to ani málo. Zákon nie vždy odpúšťa. Ani Boh neodpúšťa vždy na prvýkrát. Vyhnal nás z raja pracovať.

Koľko jabĺk si zjedol? Do druhej skupiny patria tí, ktorí sa nechali prichytiť a neprihlásili sa k tomu hneď. Nie je ich veľa, ale stále dosť. „Zjedol si jablko?“ zaznieva hlas. Alebo skôr: „Koľko jabĺk si zjedol?“ A za celé tie roky sa jablká uchmatnuté chudobným počítajú na miliardy. Prišiel čas pýtať sa, prečo miliarda ľudí môže zjesť všetky jablká a nechať hladovať zvyšných päť miliárd. Od 11. septembra 2001 je tu veľký pohyb anjelov smrti, krik novinárov, zmätok v televíznom vysielaní, celosvetové zdesenie. Jediné, čo nevidím, je zmena rovnováhy – chudobní sú stále chudobnejšími a hlúpi stále hlúpejšími. Hnevajú ma hladní i prejedení. Nemôžu si prejedení uvedomiť, že diabol prichádza cez plné brucho? A nemohlo by hladným napadnúť, že oko za oko platí len nakrátko a aj to

zle? A hnevajú ma aj médiá. Tvária sa ako ochrancovia spravodlivosti, ale misky ich váh klamú.

Sliediči za kríčkami Tretia skupina pojedačov jabĺk nie je veľmi známa a v Biblii sa nespomína. Mohla by sa nazvať skupinou sliedičov. Sú to predchodcovia užívateľov televízie, reality show a červených svetiel. Slintajú ukrytí za kríčkami pozemského raja a túžobne hľadia na nového Adama a novú Evu s nádejou, že nie sú až takí hladní, aby objedli celý strom. Ľudia, čo sa nechtiac ocitli pod zakázaným stromom a musia sa uspokojiť s úlohou sliedičov, sú nebezpeční. Nahlas vzdychajú, pobúrene okrikujú tých, čo jedia jablká, tvrdia, že sú pre nich nestráviteľné, akože sa rozčuľujú a pohoršujú. V hĺbke svojej skorumpovanej mysle dúfajú, že ostatní pojedači budú spod stromu vyhnaní a uvoľnia miesto im, ich dcéram, neteriam, švagrinám… Vidím tam za kríčkami učupené mnohé známe i menej známe osobnosti: umiernených voľnomyšlienkárov, milých súdruhov, kajúcnych „katokomunistov“, podvedených priekupníkov, skrachovaných politikov, neúspešných spisovateľov, falošných spevákov, polovičatých umelcov, zabudnutých missiek. Počujem ich lapať po dychu. Hlad je veľký, premúdrenosť alternatívnych nápadov provokačná, zvedavosť bezhraničná. Ak sa však chceme vyliečiť z dedičného hriechu, treba robiť niečo iné. Zmeniť sa navonok je ľahké. Ale zmeniť sa vnútorne je už oveľa ťažšie. Adam zakryl svoju nahotu raz-dva, no následky jablka stále nevymizli. Aj dnes existujú zlaté teľatá, rieky, ktoré treba prebrodiť, hory, rozbité tabule so zákonmi, mladí, ktorí sa strácajú, mla-

dí, ktorí sa nachádzajú, národy, ktoré spoznáš príliš skoro, národy, ktoré spoznáš príliš neskoro… Všetkých trápia zle strávené jablká. Televízia – ten prekliaty/požehnaný úskok je novým stromom poznania dobra a zla. Svojím spôsobom ustavične opakuje pokušenia Kaina, Herodiady, Judáša, Penelopy, Epikura. Udiera uprostred ľudí v Babylone sveta v každej chvíli. Hrá sa na všemohúceho, na čarodejníka, na šaša, na klebetníka, na opatrovateľku, na pápeža… Televízia – ten prekliaty/požehnaný úskok je novým stromom poznania dobra a zla. Býval som na farme s chlapcami v jednej malej izbe. Keď som ich nevidel, nepoprial im dobrú chuť a každého z nich aspoň dvakrát priateľsky nepotľapkal po pleci, nemal som dobrý deň. Chcem však tiež vedieť, ako sa majú africké deti, brazílske ženy, americkí vojaci aj pápež vo Vatikáne. Ráno, hneď keď sa zobudím, pomodlím sa a pozriem si ranné vysielanie „mojej“ televízie či internetové vydanie „mojich“ novín. Už viem, kto zomrel, kto sa má dobre, kto sa má zle, kto rozkazuje, kto sa viac mýli, čo sa stalo na viacerých miestach sveta. Nevedel by som bez toho žiť. Pritom ako sedliak v rokoch druhej svetovej vojny som sa musel uspokojiť so správami, ktoré som počul v nedeľu na dedinskom námestí, a ak som sa chcel dostať do Verony, musel som počkať bohatého strýka, ktorý jediný mal auto. Dnes nevidím nijaký rozdiel medzi stovkami chlapcov a dievčat, ktoré vídam a objímam v komunite, a miliónmi mladých, ktorých mám rád a objímam inak, ale nie menej.

Je pravda, že televízia ma kŕmi aj rôznym odpadom a hlúposťami, ale dá sa z toho usudzovať, že bez televízie by sme boli lepší? Lepší budeme len keď nájdeme niečo, čo zaplní nedostatok skutočného poznania. Ale plnosť neprichádza zvonku.

Veľká výzva antén Vďaka televízii môžeme byť pokojne svedkami udalostí, ktoré sa práve dejú na opačnom konci sveta. Táto výhoda je taká silná, že nijaký Big Brother, SuperStar či iná reality šou nemôže narušiť jej význam a užitočnosť. Priame prenosy o smrti pápeža Jána Pavla II., pohreb Matky Terezy, prvé pristátie na Mesiaci, Dvojičky v New Yorku, finále Taliansko – Francúzsko, nahé vietnamské dievčatko, ktoré sa počas vojny stratilo na prašnej ceste, hodíme to všetko za hlavu? Abbé Pierre, svetoznámy katolícky kňaz, rozpráva o jednom z obrovského množstva svojich zážitkov, o stretnutí s Albertom Einsteinom: Asi dva mesiace po vojne som musel ísť do Minneapolisu v Spojených štátoch na významný medzinárodný kongres. Krátko pred jeho záverom sa ma môj sused, istý Stringfelow Barr, spýtal: „Chcel by si sa stretnúť s mojím priateľom Albertom Einsteinom?“ „Samozrejme!“ okamžite som odvetil. Keď sme sa stretli zoči-voči, hneď som sa ho opýtal, aké následky by mohol mať pre ľudstvo objav energie uvoľnenej pri rozpade atómu. Povedal mi, že najskôr odmietol pokračovať vo výskumoch, ktoré by mohli viesť k skonštruovaniu atómovej bomby, ale keď sa presvedčil, že nacisti vyvíjajú, hoci iným spôsobom, rovnakú zbraň, usiloval sa zo všetkých síl, aby ju Američania do-

končili skôr. Na môj veľký úžas dodal: „Explózia atómu je najmenšia z troch explózií, ktorým bude musieť ľudstvo nevyhnutne čeliť. S rozvojom medicíny sa ľudstvo čoskoro dočká demografickej explózie, ktorá prinesie väčšie prevraty, ako sú tie hmotné. No najhoršie následky pre ľudstvo bude mať informačná explózia. Onedlho sa vďaka technickému pokroku aj tí najchudobnejší a najbiednejší ľudia dozvedia, že ľudstvo je schopné vytvoriť prostriedky, ktoré by ich mohli vyviesť z biedy a úzkosti. Prvý raz v dejinách človek kdekoľvek na planéte spozná absurditu utrpenia a bude trpieť vedomím, že trpí. Ľudstvo bude nútené bez možnosti úniku hľadať nové formy spoluúčasti.“ Kritizujeme, nadávame a preklíname masmédiá a televíziu osobitne. Ako to neraz býva, spoločenstvo veriacich repce a hundre bez toho, aby navrhlo možnosti, ako účinne zasiahnuť. Televíziu zničiť, zrušiť, vypnúť – to sa dá použiť ako súčasť výchovy alebo terapeutický prvok. Televízia je však jedným z najprevratnejších vynálezov. Dejiny a civilizácia necúvnu len preto, že niekto hundre. Veľkí svätci zmenili svet, ale nie tak, že by jeho vývoj vrátili nazad, oni ho chápali a zušľachťovali. Azda nikoho nepobúrim, ak poviem, že svätý Pavol alebo don Bosco by radšej osedlali „draka“, než by unúvali Krista. Je mi smutno, keď vidím, ako sme my kresťania pozadu oproti spoločnosti, v ktorej žijeme. Naozaj len málo ľudí v tomto svete pochopilo a používalo komunikačné prostriedky pre Božie kráľovstvo tak ako pápež Ján Pavol II. a kardinál Martini. V pastoračnom liste Obruba plášťa kardinál vraví: „Prvým pokušením je, samozrejme, kritizovať, protestovať, hnevať sa na všetky tie zosilňovače a myriady televíznych antén, ktoré sa týčia nad mestami, je ich celý les! Sú také rozšírené, že vytvárajú akýsi pocit stiesne-

nosti, akoby medzi nami a nebom bol nejaký závoj, prekážka, clona alebo sieť, ktorá chce človeka lapiť, ale nie zničiť. No sťažnosti a nárek nie sú dobrým stavebným materiálom. Posúvajú nás na nebezpečný terén nedôvery a rezignácie. Televízne antény predstavujú výzvu, oslovujú, kladú mnoho otázok obzvlášť nám kresťanom: Ste schopní počúvať? A komunikovať? Aké spôsoby komunikácie používate? Aké slová? Aké posolstvá vysielate? Čo robíte preto, aby komunikácia bola možná a účinná? Isteže, kresťania môžu priniesť iniciatívu a konkrétne riešenia. Mnohé problémy si totiž vyžadujú ďalšie riešenia. Nie je ľahké vyrovnať sa s otázkami, ktoré kladú antény. Žiadať od druhých môžeme len vtedy, keď sme sami schopní dávať. Ak chceme hovoriť o médiách, o tom, aký vzťah si k nim máme vytvoriť my kresťania, aký vzťah si máme vytvoriť k ľuďom, k televíznym pracovníkom, k podnikateľom, ktorí ich zamestnávajú, a k politikom, ktorí určujú pravidlá, myslím, že sa musíme pozrieť najskôr do svojho vnútra, na náš život v Cirkvi, na naše kresťanské spoločenstvo. Opýtajme sa teda: veríme skutočne v komunikáciu? Podporujeme kolobeh ideí? Dialóg? Stretnutie? Prínos každého jednotlivca? Máme v Cirkvi jasný postoj k mediálnej komunikácii? Podporujeme ju? Povzbudzujeme ju? Alebo sa bojíme komunikácie a jej následkov? Rozumovo chápeme jej prínos, ale inštinktívne sa azda bojíme rizík?“

Stačí trocha soli Ján Pavol II. nás nielen viackrát vyzval, aby sme používali masmédiá na šírenie pravdy, solidarity a Božieho kráľovstva, ale tiež nás chcel niekoľkokrát vyprovokovať. Pamätám si rockový koncert pri príležitosti

Eucharistického kongresu, na ktorom sa pápež zúčastnil. Jeden známy taliansky spisovateľ bol priam pobúrený. 30. novembra 1997 napísal do denníka La Reppublica: „Ježiš sa môže narodiť, rásť a prebývať medzi postavičkami v jasličkách v Neapole alebo v poslednej africkej chatrči, ale nemôže vyjsť na pódium s takými pseudoumelcami, ako je Adriano Celentano a Gianni Morandi. Katolícka viera v svojej prispôsobivosti prijme všetko. Myslím, že pápež musel veľmi trpieť tie hrozné pesničky, príšerné svetlá a konštrukcie, kríž, ktorý vyzeral ako obrovské znamenie skazy; hlúpe šialenstvo davu – to všetko muselo byť urážkou pre človeka, ktorý čítal svätého Augustína a svätého Jána od Kríža… bolo tam 300 000 až 400 000 ľudí. To ale nie je podstatné. Koľkí z tých ľudí rozumeli slovám ako milosť a vtelenie? Koľkí z nich poznali, čo to je svetlo? Všetci vraj hovorili o láske, lenže z lásky sa môže stať obludné slovo, ktoré skrýva nenávisť, fanatizmus, duševnú tuposť, duchovnú prázdnotu.“ Ja si však myslím, že pápež sa z toho všetkého tešil: hudba, mladí, kríž, noc, oslava. Len proroci vedia spojiť nebo a zem, posvätné a svetské, včerajšok a zajtrajšok, gregoriánsky chorál a rock bez toho, aby sa to miešalo a mýlilo. Sme povolaní užívať dobrá tohto sveta, aby sme sa mali lepšie a aby sme druhým pomohli mať sa lepšie. Ako kňaz v pastorácii nemôžem žiť bez používania nástrojov, ktoré sa nachádzajú za bránou kostola. Pomáham tým sebe a ľuďom okolo seba nestratiť sa. Pritom som si vedomý rizika! Ježiš hovorí v evanjeliu, že stačí trocha soli, aby sme dali zmysel veciam, a pritom ich nemusíme vyhodiť alebo premeniť. Aj keď tou vecou je televízia. Žiaľ, my kresťania sme na soľ zabudli. Viac nás zaujíma výber vody po holení.

OBSAH TELEVÍZIA V NAŠICH RUKÁCH............................. 1 Chrípka alebo AIDS................................................... 1 ADAMOVO JABLKO..................................................3 Urobil som chybu, Pane............................................. 3 Koľko jabĺk si zjedol?.................................................4 Sliediči za kríčkami.................................................... 5 Veľká výzva antén.......................................................7 Stačí trocha soli..........................................................9 Búranie múrov a budovanie mostov........................11 MÔŽE ZA TO TELEVÍZIA?.....................................15 Elektronická opatrovateľka......................................18 Vulgarizmy a dvojzmyselnosť...................................20 V službe divákom?....................................................21 Prostriedok pastorácie..............................................22 Banalita ako víťazstvo diabla...................................25 Denné závislosti........................................................27 Politické diskusie......................................................29 Výzva pre rodičov..................................................... 30 DEŇ MEDZI DVOMA NOCAMI............................. 32 Potrebujeme médiá pre život?................................. 32 Post scriptum............................................................35

www.donbosco.sk

K N I H Y P R E VÁ S Antonio Mazzi

AKO POKAZIŤ DIEŤA DESIATIMI ŤAHMI V knihe nájdete naruby obrátené zásady, ako si zle vychovať dieťa, ktoré trefne a pravdivo odhaľujú výchovné chyby. Ale nájdete v nej aj konkrétne rady pre dobrú výchovu. Mike Aquilina

LÁSKA V MALIČKOSTIACH Kniha, ktorá vás naučí, ako možno nájsť Najsvätejšiu Trojicu v neporiadku a zmätku úžasného spoločenstva, ktorým je rodina. Skvelé čítanie pre manželov aj snúbencov. Ľuboš Onderčin

KRÍŽOVÁ CESTA PRE MANŽELOV A RODIČOV Nájdite inšpiráciu a objavte novú silu na prežívanie manželstva a posilnite v sebe aj rodičovskú lásku k vašim deťom. Ak ste predplatiteľom edície Viera do vrecka, na www.donbosco.sk alebo telefónnom čísle 02/502 31 398 si môžete uplatniť 12 % zľavu na všetok tovar. Stačí uviesť vaše evidenčné číslo.

Edícia Viera do vrecka Každý mesiac jedna knižka za 1 euro. Predplaťte si praktické príručky pre každého kresťana a ušetríte. vieradovrecka@donbosco.sk 02/555 722 26 ISBN 978-80-8074-135-8