Prepáčte, ja som len katolík... by vydavatelstvo Don Bosco

EDÍC IA

VIE R A

D O

V R ECKA

Jozef Vadker ti

Prepáčte, ja som len katolík... KTO MÔŽE O SEBE POVEDAŤ, ŽE JE VERIA CI? ČO NÁS ROBÍ KRESŤANMI? STAČÍ BYŤ POKRSTENÝ? AKO SI VYSVETLIŤ SKLAMA NIE Z CIRKVI? MÁME BYŤ MY KRESŤANIA NA ČO HRDÍ?

db Praktická príručka pre každého kresťana cena: 1,50 EUR; cena pre predplatiteľov: 1,00 EUR

O autorovi Jozef Vadkerti je katolícky kňaz. Pochádza z Dvorov nad Žitavou. V súčasnosti pôsobí ako farár vo farnosti Bratislava-Podunajské Biskupice, zároveň je poverený výkonom dekanskej služby v dekanáte BratislavaJuh. Študoval v Ríme na Lateránskej univerzite sociálnu náuku Cirkvi.

V edícii Viera do vrecka už vyšlo: 0. 1. 2. 3. 4.

Boh prichádza už v Advente (Marián Gavenda) Žehnajte a nepreklínajte (Jozef Jančovič) Zázraky a znamenia v Biblii (Štefan Novotný) Televízia v našich rukách (Antonio Mazzi) Prepáčte, ja som len katolík... (Jozef Vadkerti)

NIHIL OBSTAT ThDr. Pavol Grach SDB, PhD., cenzor Jozef Vadkerti: Prepáčte, ja som len katolík... © vydavateľstvo DON BOSCO 2011 Fotografia na obálke © Isifa ISBN 978–80–8074–136–5

Keďže edícia Viera do vrecka si kladie za cieľ reagovať aj na aktuálne témy života Cirkvi a spoločnosti, rozhodli sme sa priniesť vám tému, ktorá súvisí s blížiacim sa sčítaním obyvateľstva. Preto vám pôvodne plánovanú tému o dôležitosti ústnej modlitby ponúkneme neskôr. Veríme, že vás aj táto téma obohatí. Ďakujeme za pochopenie. Redakcia

PREPÁČTE, JA SOM LEN KATOLÍK... Kto môže o sebe povedať, že je kresťan? Ako sa postaviť k osobe, ktorá vyhlasuje, že je veriaca a pritom vôbec svoju vieru nežije? Môže sa takýto človek hlásiť k Cirkvi? A ozaj, prečo potrebujem Cirkev? Nestačí mi, že verím Bohu? Ja síce proti nej nič nemám, ale je taká skompromitovaná, že sa za ňu hanbím. Robí nám zlé meno. Ak niekomu chcem rozprávať o viere, okamžite na mňa zaútočí – pozri, aká je tá Cirkev, a ty im veríš! Potom nemám možnosť priviesť ho k Bohu, dokonca sám začínam mať pochybnosti. Čo mám teraz robiť? Tieto otázky opakovane rezonujú v celej spoločnosti, najmä však pred sčítaním ľudu. Nenárokujem si na úplné a dokonalé vysvetlenie. Chcem trochu provokovať a ponúknuť niekoľko myšlienok na uvažovanie.

KTO SOM? Poznáme dobre aktivitu, pri ktorej zúčastnení sedia v kruhu, pohadzujú si, povedzme, loptu a ten, ku komu sa dostane, má povedať, kto je. Nie je to také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Väčšinou totiž svoju identitu neodvádzam od toho, kto som, ale čo mám alebo čo robím. Naše každodenné rozhovory sú o tom, čo bolo v škole, v práci, čo nové som dosiahol či kúpil. Samozrejme, pri bežnej komunikácii ani nie je možné pýtať sa na niečo iné. Často je úspech, keď nás aspoň toto o druhom človeku zaujíma. No opravdivý vzťah sa buduje len vtedy, keď dokážem objaviť, kto som ja a kto je ten druhý, a keď sa vieme o to deliť.

Náboženská identita Základom mojej identity je, že som Božie dieťa. Risknem to a hneď na začiatok uvediem jednu provokatívnu myšlienku. Dúfam, že tým nikoho neodradím. Dlho som nevedel pochopiť, prečo je Cirkev taká zdržanlivá v otázke povolenia zmiešaných manželstiev, čiže manželstva medzi katolíkom a kresťanom inej denominácie alebo medzi katolíkom a nepokrsteným. Aj keď sa zdá, že dnes je to už bežná prax, Cirkev to predsa iba toleruje – ak už nie je možné inak, lebo všetko je pripravené na sobáš. Prečo? Veď keď sa ľudia majú radi, prečo má o láske rozhodovať vierovyznanie?

Dnes sa na vec pozerám už inak. Uvedomil som si totiž, ako hlboko náboženská bytosť je človek. Viera nie je niečo, čo veľa toho nezmení, či ju mám, alebo nemám. Živá viera ma podstatne ovplyvňuje. Dnes sa, naopak, vážne zamýšľam nad otázkou, ako môže fungovať vzťah, keď mám po boku osobu, ktorá je pre mňa bytostne dôležitá, s ktorou prežívam a komunikujem tie najvnútornejšie zážitky svojho života, ale nemôžem s ňou prežívať najpodstatnejšiu časť svojho života – vzťah s Ježišom Kristom. O každý silný zážitok sa chceme podeliť. Ak nás niečo potešilo, radi to povieme ďalej, ale len niekomu, o kom vieme, že náš zážitok ocení a bude sa s nami úprimne radovať. Skúsme si predstaviť dovolenku svojich snov. No idem sám/sama, lebo moju manželku/môjho manžela to tam neťahá. Nič jej/mu to nehovorí. Ak by aj šla/šiel, bolo by to len z povinnosti. Hneď prvá otázka – išiel by som tam sám/sama? Nie je to začiatok konca? Ale rozhodol som sa ísť. Teraz sa vrátim domov, plný zážitkov a úžasných dojmov, ale nemám sa s kým o ne podeliť. Nemám s kým spomínať, sprítomňovať si chvíle, a tak ich akoby opäť zažiť. Bude ma takáto dovolenka tešiť? Čo urobím? Zrejme si nájdem niekoho, komu o tom môžem rozprávať. No tým nutne trpí môj vzťah s partnerom. A to sú len zážitky z výletu. Čo v prípade, keď s manželkou/manželom neviem prežívať svoj osobný vzťah k Bohu? V Dialógoch svätého Gregora Veľkého čítame o stretnutí svätej Školastiky s jej bratom, svätým Benediktom. Celý deň strávia oslavou Boha a svätými rozhovormi. Keď sa zvečerí, Benedikt chce odísť, aby neostal na noc mimo svojej cely. Jeho sestra ho úpenlivo žiada, aby ostal a rozprávali sa o radostiach nebeského života až do rána. Každý, kto má živý vzťah s Bohom, túži po takomto rozhovore. Ak ho nemá, trpí.

Priznám si to? Možno na úvod kontroverzný príklad s tým manželstvom, predpokladám, že teraz viacerí lovíte v pamäti prípad, kde to funguje, aby ste vyvrátili tento argument. Aj ja som si myslel, že som jeden našiel: Manželka katolíčka, manžel inej konfesie, ale v rodine vládne harmónia, porozumenie, láska, manžel nebráni katolíckej výchove, deti chodili dokonca do cirkevnej školy, sú aktívne vo farnosti. Navonok dôkaz, ako sa to dá. No ilúzia sa mi rozplynula po rozhovore s ich dcérou. S plačom mi vravela: „Otcovi sa nepáči, že chodíme do kostola.“ Keď som namietal, že im predsa nebráni a rešpektuje ich rozhodnutie, smutne odpovedala: „Áno, rešpektuje, ale nesúhlasí, viem to. Nikdy to nepovedal, ale viem to. Občas utrúsi aj poznámku, že už zase ideme do kostola.“ O tú poznámku ani tak nejde. Vieme však, aké je pre dcéru dôležité, aby mala u otca oporu v tom, čo robí. Ťažko môže budovať s otcom úprimný vzťah, ak on nesúhlasí s niečím, čo je pre ňu veľmi dôležité. Ak niekto tvrdí, že náboženstvo preňho nie je podstatné a bytostne ho neovplyvňuje, vidím na to momentálne len dve vysvetlenia. Buď ešte nedospel k osobnej viere, alebo uveril propagande a zatlačil svoju vieru do súkromného života.

Tradičná viera Raz sa mi jeden pán chválil: „Prišli k nám do dediny jehovisti, tak som im vynadal! Povedal som im, že tu sú všetci katolíci a nemajú tu čo hľadať, a ak sa ešte raz ukážu, pustím na nich psov! Viac neprišli.“ Opýtal som sa ho:

„Odkiaľ viete, že ste katolík? Čo to pre vás znamená?“ „No, tak ma rodičia pokrstili,“ znela odpoveď. Príklad tradičnej viery. Neviem, prečo som katolík, som ním len preto, lebo som iný ako evanjelik alebo Svedok Jehovov. Žiaľ, mnohí pokrstení počas celého svojho života nenájdu osobnú vieru. Budú presvedčení, že sú skvelí katolíci, lebo občas, možno aj často chodia do kostola, na spoveď, modlia sa, ale neobjavia osobný vzťah s Ježišom Kristom. Pre nich je potom viera tradíciou – chodím do kostola často a pravidelne, lebo vždy som chodil; alebo bremenom – chodím, lebo musím, dám poKto tvrdí, že náboženstvo ho bytostne neovplyvňuje, buď ešte nedospel k osobnej viere, alebo uveril propagande a zatlačil svoju vieru do súkromného života. krstiť, lebo babka chce; taktiež strašiakom – chodím, veď čo keď je to pravda, aby ma Pán potom nepotrestal; prvou pomocou – idem, keď potrebujem… No nemajú osobný zážitok, radosť z viery. Ak im kňaz ponúkne niečo viac – katechézu, stretnutia, spoločenstvo –, tak odmietajú, lebo ani netušia, čo je to za ponuku. Nikdy nič také nepotrebovali. Stačí im to, čo majú.

Zatláčaná do súkromného života Viac ako nad tradičnou vierou sa chcem v tejto brožúrke zamýšľať práve nad snahou zatlačiť vieru do súkromného života. Tendencia je jasná, dala by sa vyjadriť

vetou: „Mne je jedno, ver si čomu chceš, len ma svojou vierou neobťažuj.“ Na začiatku som povedal, že viera je pre mňa bytostne dôležitá. Tak ako ma ovplyvňuje, že som muž alebo žena, tak ma ovplyvňuje aj skutočnosť, či verím v Boha, alebo nie. Môže sa potom viera zatláčať výlučne do súkromnej sféry človeka? Neutrpí tým človek podobne, ako keby mu zakazovali verejne sa prejavovať ako muž alebo žena? Táto otázka je dosť aktuálna práve teraz pred sčítaním ľudu, pretože je to jeden z mála okamihov, keď je človek pozvaný zamyslieť sa nad tým, či je veriaci, alebo nie. Čo uviesť do kolónky náboženské vyznanie? Často sám neviem, čomu verím. Možno budeme stáť pred dilemou – kto je kresťan? Kto môže o sebe vyhlásiť, že je veriaci? Aktivity, ktoré badať v tomto smere, naznačujú, že odpoveď na túto otázku vôbec nie je bezvýznamná. Ak sledujeme reportáže v televíznych správach, články v novinách, reakcie blogerov a diskutujúcich na tému, či sa prihlásiť k nejakému vierovyznaniu, alebo nie, nutne sa musíme pýtať, prečo je o túto otázku taký záujem? V uvádzaných názoroch sa mieša mnoho rovín. Uvažuje sa nad farizejstvom – niekto je veriaci len podľa mena, ale nežije tak. Mnohí sa zasa pýtajú, či je vôbec potrebná viera, aby som bol dobrý. Samozrejme, nechýbajú útoky na Cirkev, ktorá podľa nich chce robiť propagandu, naháňať ovečky, aby mala peniaze a potom mohla naďalej pokračovať v ničnerobení. Časté sú tiež úvahy o tom, že keď sa mnohí prihlásia k viere, môže Cirkev zaspať, ak uverí ilúzii o kresťanskom Slovensku, bude spokojná sama so sebou a nenastúpi na cestu novej evanje-

lizácie. V každom prípade prekvapuje a zaráža, aká protikampaň sa spustila, aké silné sú hlasy, ktoré nabádajú na neprihlásenie sa k vierovyznaniu, najmä na neprihlásenie sa ku katolíckej viere. Prečo? V tejto publikácii si nenárokujem dať vyčerpávajúcu odpoveď na spomenuté otázky. O každom načrtnutom argumente by sa dala napísať celá brožúrka. No okolnosť sčítania ľudu nám môže poslúžiť ako východiskový bod uvažovania, kto je vlastne kresťan.

HANBÍM SA ZA CIRKEV Nemôžeme sa čudovať, že pod takýmto silným prúdom útokov ľudia nemajú pozitívny obraz o Cirkvi a hanbia sa za príslušnosť k nej. Priznám sa, ja osobne som sa veľmi dlho hanbil za to, že som veriaci. Tá spiatočnícka, tmárska Cirkev, ktorá má na svedomí križiacke výpravy, upaľovanie bosoriek, ktorá je nevedecká, lebo hovorí o Bohu a neberie do úvahy výsledky vied, ktoré už majú na všetko odpoveď… Dnes je situácia ešte ťažšia, lebo sa k tomu pridáva obťažovanie detí a ututlávanie tejto skutočnosti, obviňovanie zo spolupráce s komunistickým režimom a mnoho ďalších podozrení. A treba priznať, že nie všetko sú len zveličovania a osočovania. Mnoho škandálov sa zakladá na pravde. Môže byť človek hrdý na takúto Cirkev? Lenže ja som bol vedený k viere. Nie nútený, vedený. Postupne som si uvedomoval, aké úžasné požehnania vďaka svojej viere dostávam. Najprv len na ľudskej rovine – úžasné výlety, zážitok spoločenstva na stretkách. Mládežnícke výlety, ktoré organizovala farnosť, sa s pionierskym táborom nedali porovnať. Keď sme sa po prázdninách stretli v škole a rozprávali, kto kde bol, ja som mal najviac zážitkov. Neskôr sa postupne pridávali osobné skúsenosti s Bohom. Úžasná pomoc, ochrana, vedenie. Keď som v pondelok prišiel do školy po nejakej kresťanskej víkendovej akcii, bol som ako vymenený. Nikto nechápal, čo mi je. Len ja som vedel – Boh je úžasný a ja som mal možnosť

intímne sa s ním stretnúť. Bol som vtedy nesmierne blažený a šťastný. Vôbec mi nechýbali veci, po ktorých bežný dospievajúci túži – „sex, drogy a rock and roll“. Prežíval som úžasnú radosť, len som sa o ňu s nikým v škole nemohol podeliť! Preto, lebo by ma nepochopili, a tiež preto, lebo Cirkev. Len tá Cirkev! A tu prišla dilema: dobre, verím Bohu, mám rád Ježiša, ale prečo k tomu potrebujem Cirkev? Pridal som sa do skupiny ľudí, ktorí tvrdia: Ježiš áno, ale Cirkev nie. Keď to hodnotím spätne, vnímal som to ako dobrý marketingový ťah – čo urobím, keď potrebujem predať nejakú nepotrebnú vec, ktorú by nikto nekúpil? Pribalím ju k veci, ktorú chcú všetci. Ak chceš jedno, musíš zobrať aj druhé. Ak chceš byť veriaci, musíš patriť do Cirkvi. Priznám sa, že až po dlhých rokoch počas štúdia na teológii (a aj to v pomerne vysokom ročníku) som začal Cirkev vnímať pozitívne a nebrať ju len ako nutné zlo, ktoré treba tolerovať.

Ranený negatívnou propagandou Tieto pocity nie sú ojedinelé, dokonca sú veľmi rozšírené. Preto je na mieste otázka: Akým právom niekto znevažoval to, na čo som ja chcel byť hrdý? Akým právom sa vo mne usilovali vytvoriť dojem, že konám niečo nesprávne, z čoho mám mať výčitky svedomia, pričom pre mňa to vtedy bolo bytostne dôležité? Cirkev má zlý obraz. Pýtame sa prečo? Ak sa aj niečo dobré v Cirkvi objaví, väčšinou sa to prezentuje ako heroický výkon jednotlivca, ktorý aj napriek tmárskej a spiatočníckej Cirkvi vykonal úžasné veci. Čiže nie vďaka Cirkvi, ktorá ho posväcovala, sa stal tým, čím sa stal, ale napriek Cirkvi, ktorá mu hádzala polená pod nohy.

Ak, naopak, zlyhá niektorý člen Cirkvi – jednotlivec, vykresľuje sa to ako zlyhanie celej Cirkvi – toto je Cirkev, takýchto ľudí vychováva. Niečo podobné, ale v opačnom garde sa deje asi všade. Ak vyhrajú slovenskí hokejisti, objavujú sa titulky: Naši vyhrali alebo Vyhrali sme, čiže my sme vyhrali. Ak, naopak, neuspejú, titulky znejú: Slovenskí hokejisti prehrali. Čiže oni prehrali. Ak sa niečo dobré v Cirkvi objaví, väčšinou sa to prezentuje ako heroický výkon jednotlivca, ktorý aj napriek tmárskej a spiatočníckej Cirkvi vykonal úžasné veci. Dobre túto skutočnosť vykresľuje aj „bradatý“ vtip o bežeckých pretekoch medzi Reganom a Gorbačovom. Súťažili len oni dvaja. Regan vyhral. Americké noviny uverejnili úžasný článok s titulom: Regan bol prvý, Gorbačov posledný. Sovietska tlač tiež uverejnila veľkolepý oslavný článok: Na medzinárodných bežeckých pretekoch sa náš prezident umiestnil na nádhernom druhom mieste, kým americký prezident bol až na predposlednom! Irónia je, že aj my veriaci sme touto mentalitou ovplyvnení. Všimnime si, že väčšina filmov, divadelných predstavení, románov, životopisov, ktorých cieľom je ospievať život nejakého významného syna Cirkvi, trpí práve týmto neduhom. Ich autormi sú pritom veriaci ľudia, ktorí majú ten najlepší úmysel. Predsa sa však akosi nedarí vykresliť danú osobnosť bez konfrontácie s Cirkvou. Potom vzniká dojem, že oná osobnosť je svetlá výnimka, ktorá sa dokázala postaviť aj proti Cirkvi, a Cirkev ju uznala až po smrti. Pamätám si film, v kto-

rom „zlý neveriaci“ biskupi do úmoru vyšetrovali chuderu Bernadetu, lebo jej nechceli uveriť, že sa jej zjavila Panna Mária. A poznáme aj ďalšie príklady. Niežeby to nemohla byť pravda. Mnoho svätých skutočne trpelo práve od predstaviteľov Cirkvi. Otázka ale je prečo? Bola to zlá Cirkev, ktorá nedovoľuje rast a prekáža na ceste svätosti, alebo niečo iné? Napríklad skúška od Pána. Boh totiž na to, aby privádzal ľudí k svätosti, niekedy používa aj „drastické“ prostriedky. Najťažšia skúška viery asi je, keď človeka neprijímajú vlastní. Zažil to aj Ježiš – „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1, 11) –, zažili to aj svätí. Nedávno som pozeral film natočený podľa skutočnej udalosti. Dej sa odohráva v USA v 80. rokoch. Nespravodlivo odsúdený za vraždu dvoch policajtov sa usiluje dokázať svoju nevinu. Preto začne študovať právo, získa právnické vzdelanie, no napriek všetkému úsiliu vlastnú nevinu nevie dokázať. Svojimi vedomosťami však začína pomáhať spoluväzňom. Stáva sa ich advokátom na súdoch, bojuje za dodržiavanie zákona vo väzení. Po pätnástich rokoch má možnosť požiadať o podmienečné prepustenie. Jeho prípad posudzuje trojčlenná komisia. Jeden je jednoznačne proti – poukazuje na jeho slabosti a dokazuje, že svoju premenu len hrá. Druhý je jednoznačne na jeho strane – verí úprimnosti jeho skutkov. Tretí je v rozpakoch – nevie, k čomu sa prikloniť, no práve jeho hlas rozhoduje. Napokon vyhlási: „Ak by sme mali spraviť chybu, nechcem, aby bola na strane spoločnosti.“ Žiadosť na prepustenie sa zamieta. Režisérovi sa vo filme podarilo vykresliť osud jedného nespravodlivo odsúdeného tak, že neodsúdil spoločnosť. Človek neodchádza z kina s dojmom – všetko je zlé, systém je nespravodlivý, treba ho zmeniť. Aj my sme pozvaní učiť sa takémuto spôsobu vykreslenia.

Cirkev nič nerobí Spomínané filmy o svätcoch veľmi dobre ilustrujú, ako sme sami ovplyvnení negatívnou reklamou. Dokonca aj aktívni veriaci sa cítia neisto, keď majú povedať niečo dobré o Cirkvi. Samozrejme, že to mnohým vyhovuje, preto zúria, keď sa chce Cirkev ukázať v pozitívnom svetle. Okrem tejto logiky postavenia vecí – dobro robí jednotlivec aj napriek prekážkam zo strany Cirkvi, ale za zlo je zodpovedná už Cirkev – existujú ďalšie účinné prostriedky, ako zneviditeľniť konanie Cirkvi, a tak neposkytnúť dôvody na hrdosť. Jedným takýmto prostriedkom je sťažené získavanie finančných prostriedkov z grantov na činnosť cirkví a náboženských organizácií. Ak cirkevná organizácia – rehoľa, diecéza, farnosť – chce získať peniaze z nejakého grantu napríklad na prevádzku nemocnice, charity, domova sociálnych služieb, hospicu či škôlky, veľmi ťažko uspeje. Existuje jednoduché riešenie: táto cirkevná organizácia si založí občianske združenie alebo neziskovú organizáciu, ktorá bude zriaďovateľom daného zariadenia, a môže získať potrebné financie na činnosť. Je to síce pekné, ale má to jeden háčik. Navonok vzniká dojem, že Cirkev nič nerobí. Veď to robia mimovládne organizácie, robí to civilný sektor, tak načo je potom Cirkev?4 4 Samozrejme, pre objektivitu treba uviesť, že obmedzenie cirkvám a náboženským organizáciám prijímať finančné prostriedky z verejných zdrojov alebo zakladať napríklad škôlky nemusí byť motivované proticirkevne. Často práve naopak chcú tieto nariadenia zabrániť, aby sa k peniazom dostali rôzne deštruktívne sekty. Otázne je, či toto opatrenie je aj účinné, sekte totiž vyhovuje byť v anonymite, založiť si neziskovú organizáciu a nepozorovane pracovať. Človek sa potom na danú inštitúciu spoľahne a ani nevie, kto je za tým. Spravidla sa to dozvie až vtedy, keď už je „namotaný“.

Nepomôže nám však lamentovať nad týmito nariadeniami. Treba na ne poukazovať, pri voľbách voliť tých, ktorí sa usilujú o pozitívnu zmenu, ale nemusíme upadať do depresie, že všetko je zlé a celý svet je proti nám. Radšej prejavme svoju hrdosť na Cirkev. Nebojme sa svedčiť, čo dobré sme od Cirkvi dostali, a pomenovať, čo dobré Cirkev urobila. Často totiž upadáme do falošnej pokory: „Á, to je nič, veď je to samozrejmé, spravil by to každý…“ Panna Mária nás pritom učí inému postoju. Vo svojom chválospeve hovorí: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno“ (Lk 1, 48b – 49). Uvedomuje si, prijíma a hovorí o tom, že ju budú blahoslaviť všetky pokolenia! Neupadá však do pýchy, lebo si uvedomuje, že to nie je jej zásluha, ale zásluha toho, ktorý je mocný a sväté je jeho meno. Poukazuje na veľké diela, ktoré Pán urobil v jej živote. Pokora nie je v tom, že zakryjeme niečo, čo sa udialo, ale v tom, že si uvedomujeme – nie je to moja zásluha, ja som len nástroj a koná Pán.

Veriacich je mnoho Viera nás učí, aby sme boli sami sebou, aby sme nepodľahli stádovitosti a nerobili niečo len preto, že to robia všetci. Určitým spôsobom je veriaci celý život pozvaný ísť proti prúdu. Je to aj preto, lebo sme vo svete, ale nie sme z tohto sveta (porov. Jn 17, 15 – 19). To však neznamená, že pocit mohutnosti a množstva nemôže byť základom ľudskej hrdosti. Človek sa dobre cíti v dave. Tam vidí svoju silu, tam je niekto. Často pozorujeme úžasných hrdinov, kým sú vo svojej partii, ale keď ostanú sami, sú to krotké mačiatka. Dav, pocit mohutnosti

a sily dokáže úžasne manipulovať s ľuďmi. Dobrým príkladom je správanie Nemcov za Hitlera. Zúčastnili sa na masovej demonštrácii, kde pod vplyvom bubnov, ohnivých prejavov uverili ideológii a cestou domov rozbíjali židovské výklady. Na druhý deň plní hanby išli dobrovoľne zaplatiť majiteľom obchodov škodu, ktorú spôsobili. Dav, demonštrácia sily a rytmická hudba ich tak ovplyvnili, že konali niečo, s čím vôbec nesúhlasili. Preto nás Boh učí byť sebou samými, byť pánmi svojho konania a nie otrokmi davu. Toto ale dokáže len vyzretý kresťan. Nemôžeme od pochybujúceho, od hľadajúceho žiadať, aby hneď na začiatku duchovného života bol sebavedomý kresťan, vnútorne presvedčený o pravdivosti toho, v čo verí, a aby plný sily išiel proti davu. Ak chceme takýmto ľuďom uľahčiť prežívanie viery, je potrebné vytvárať kresťanské ovzdušie. Povedomie toho, že nie je hanba byť veriaci, lebo veriacich je mnoho. Viera nás učí, aby sme boli sami sebou, aby sme nepodľahli stádovitosti a nerobili čosi len preto, že to robia všetci. Opäť sa vrátim do školských lavíc. Študoval som v čase, keď sa do škôl zavádzala náboženská výchova. V prvej triede na strednej sa nás triedny učiteľ na triednickej hodine pýtal, kto má záujem o náboženstvo. Nikto sa neprihlásil. Ani ja, hanbil som sa. Budem sám, to nechcem. Bol som presvedčený, že v triede som jediný veriaci. O rok sa tá istá situácia opakovala. Jeden človek však nabral odvahu a zdvihol ruku. To posmelilo ďalšieho, to ďalšieho… Napokon sa nás nazbieral potrebný počet 12 a mohol sa otvoriť predmet náboženstvo. Do konca štvrtého ročníka som zistil, že väčšina spolužiakov je po-

krstená. V triede sa tiež hovorilo, že všetci fajčia. Opäť sme sa ako nefajčiari cítili mimo. No v skutočnosti boli fajčiari v menšine. Uvedomenie si týchto skutočností ma mimoriadne uspokojuje. Keď čítam, že už 1,6 milióna Slovákov je na sociálnej sieti, hoci je to pre väčšinu možno informácia – „íha žijem v dobe kamennej, lebo nie som tam, kde sú všetci“, pre mňa je to upokojenie – „tak ešte patríš medzi 3,5 milióna ľudí, ktorí tam nie sú“. Nedá mi preto nespomenúť podozrenie, že propaganda, aby sa ľudia neprihlásili k viere, je namierená práve na toto – vytvoriť dojem, ako keby veriaci neexistovali, ako keby sa náboženstvo nenosilo. Tak vzniká komplex menejcennosti, verejne sa o tom nehovorí a moja viera je zatlačená do môjho súkromia. Nezabúdajme, ako účinne funguje diktát menšiny. Malá skupina ľudí, ktorí majú jasný cieľ, dokáže vytvoriť dojem mohutnosti, presadzovať svoje len preto, lebo väčšina nemá nijakú identitu, nevie, kto je a čo chce.

OBSAH PREPÁČTE, JA SOM LEN KATOLÍK... .................. 1 KTO SOM?................................................................. 2 Náboženská identita.................................................. 2 Priznám si to?.............................................................4 Tradičná viera............................................................. 4 Zatláčaná do súkromného života...............................5 NEPRIHLÁS SA K VIERE, LEBO… ........................ 8 Zoberú to vážne..........................................................8 Pozor, čierna diktatúra!............................................11 Neplaťme darmožráčov!........................................... 13 HANBÍM SA ZA CIRKEV........................................ 17 Ranený negatívnou propagandou............................ 18 Cirkev nič nerobí...................................................... 21 Veriacich je mnoho...................................................22 MÔŽEM BYŤ HRDÝ................................................ 25 Kresťanstvo a Európa...............................................25 Dedičný hriech..........................................................27 Boh mi dáva slobodu............................................... 29 Školstvo, zdravotníctvo, charita...............................31 Ale veď to tak nie je!............................................... 32 Prečo tieto pravdy prekážajú?..................................33 ČO MA ROBÍ KRESŤANOM?................................. 35 Krstná milosť............................................................35 Boh nás nikdy nevydedí...........................................37 Stačí byť pokrstený?.................................................38 Ako sa chrániť farizejstva?.......................................41 Každému podľa miery jeho srdca............................42

www.donbosco.sk

K N I H Y P R E VÁ S Ľuboš Onderčin

V HLBINÁCH SLOVA Krátke meditácie nad dennými čítaniami v Pôstnom aj Veľkonočnom období.

Ľuboš Onderčin

KRÍŽOVÁ CESTA PRE MANŽELOV A RODIČOV Nájdite inšpiráciu a objavte novú silu na prežívanie manželstva a posilnite v sebe aj rodičovskú lásku k vašim deťom. Teresio Bosco

PÁPEŽ WOJTYLA Stručný, ale pôsobivo spracovaný životopis pápeža mladých. Dôležité udalosti jeho života ako ich videl Karol Wojtyla a jeho najbližší. Vreckový formát za ľudovú cenu. Ak ste predplatiteľom edície Viera do vrecka, na www.donbosco.sk alebo telefónnom čísle 02/502 31 398 si môžete uplatniť 12 % zľavu na všetok tovar. Stačí uviesť vaše evidenčné číslo.

Edícia Viera do vrecka Každý mesiac jedna knižka za 1 euro. Predplaťte si praktické príručky pre každého kresťana a ušetríte. vieradovrecka@donbosco.sk 02/555 722 26 ISBN 978-80-8074-136-5