Pius X. - Blčiaci oheň by vydavatelstvo Don Bosco

Stránka 1

Toto nové vydanie životopisu svätého Pia X. vychádza v roku kňazov, ktorý vyhlásil Benedikt XVI. Svätý Pius X., Giuseppe Melchiore Sarto, bol verným, obetavým a horlivým kňazom vo všetkých fázach svojho kňazského života: ako kaplán, farár, duchovný správca seminára, biskup, benátsky patriarcha, kardinál a pápež. Jeho vzorný život, eucharistická nábožnosť a mariánska úcta i jeho aktívne, vieryplné prežívanie ťažkých životných situácií, nech účinne poslúžia kňazom, nám všetkým, zvlášť tým, čo vidia dôležitosť, úlohu a vznešenosť kňazských povolaní a pričiňujú sa rozličným spôsobom o ich vznik, rozvoj, vernosť a vytrvalosť.

www.donbosco.sk

Wilhelm Hünermann

16:00

Pius X. Blčiaci oheň

27. 1. 2010

Wilhelm Hünermann

Pius X:obalka

Pius X. Blčiaci oheň db

BIELY A ČERVENÝ

Pavol Cinna, správca pošty v benátskom mestečku Castelfrancu, triedil so svojou milou manželkou zásielky, ktoré prišli. Hoci bolo ešte len po sviatku Nanebovstúpenia, slnko už tak nemilosrdne pripekalo, že pohodlný muž si stále utieral spotenú plešivú hlavu vreckovkou. „To je ale hrozná horúčava,“ vzdychol, „Klára, nalej mi ešte pohárik.“ „Dnes odnesú poštu aj do Riese,“ povedala pani, nalievajúc do pohára červené víno. „Viem, veď dnes je utorok.“ Správca pošty si potiahol dobrý dúšok a potom s pôžitkom vysal aj červené kvapky, ktoré ostali visieť na jeho mohutných fúzoch. „Tie muchy sú čoraz dotieravejšie.“ „Pozri sa. Tu je list od kardinála. Od patriarchu z Benátok jeho bratovi.“ „Kováč Castilio Monico, Riese.“ Tak bolo napísané jemnými písmenami na snehobielom papieri a k tomu ešte veľká červená pečať. Pani Klára ho s úctivým posunkom podala svojmu mužovi. „Kardinál je tiež len človek, najmä ak jeho otec bol iba obyčajným kováčom v Riese. Je, pije a potí sa rovnako ako každý z nás,“ hundral si správca pošty, ktorý nepatril práve k najväčším svetlám Cirkvi v Castelfrancu. „Nehreš!“ napomínala ho pani Klára. „Nemáš nijakú úctu pred ničím,“ dodala ešte. „Pán farár hovorí, že si slobodomurár.“ (7)

„Som rakúsky cisársko-kráľovský správca pošty!“ prskal Pavol. „Slúžim svojmu pánovi, cisárovi Ferdinandovi. Aby ho čert vzal!“ „Len aby ťa nikto nepočul,“ zvolala naľakaná pani, „lebo ti ešte úrad vezmú.“ Dvere sa otvorili a vstúpil Ján Krstiteľ Sarto, poštár z Riese, zadychčaný od rýchlej chôdze. Sňal z hlavy čiapku s tienidlom, ozdobenú dvojitým orlom, a utieral pot z koženej vložky. „Sadnite si na chvíľku, hneď budeme hotoví s triedením,“ povedala pani. „Asi ste poriadne utekali, Sarto,“ povedal správca pošty. „To vám v tej horúčave nerobí dobre. Vypite si aspoň dúšok. Je to dobré tirolské.“ „Ďakujem,“ odpovedal Sarto, muž asi štyridsaťročný, čiernovlasý, vysokej, vzpriamenej postavy. „Tak zavčasu ráno mi víno nerobí dobre.“ „Ako chcete. Máte veru ťažký úrad v takejto horúčave. Čo vám za to jeho cisárska milosť vlastne platí?“ „Dvadsiatnik na deň.“ „Úbohá mzda,“ potriasla hlavou pani Klára. „To je často u vás bieda kuchárkou.“ „Nie je to mnoho,“ vzdychol Sarto, „ale máme ešte kúsok poľa a kravičku v maštali. Hladovať práve nemusíme a keď nás Pán Boh udržuje v zdraví, môžeme byť spokojní.“ „Nábožní ľudia sú vždy spokojní, ale z toho nič nemajú,“ zaškeril sa Pavol Cinna. „Bol by som vám vďačný, keby ste sa poponáhľali, pán Cinna,“ naliehal Sarto, „dnes nemám veľa času.“ „Prečo práve dnes? Veď je taký deň ako každý iný.“ „Pre mňa nie,“ odpovedal poštár a zvláštny svit sa zaligotal v jeho jasných očiach. „Viete, moja žena Margita očakáva maličké, chlapca, ak to Pán Boh chce.“ (8)

„Ó, nebesá! Tak vám je skutočne naponáhlo,“ zvolala pani. „Dúfame, že to bude zdravé dieťa.“ „Daj Bože,“ vzdychol si Ján Sarto. „Chlapca, ktorý sa mi narodil vlani, sme museli po ôsmich dňoch pochovať. Zomrel na kŕče, úbohý malý Jozef.“ „Áno, to viem,“ prisvedčila pani súcitne. „Len aby sa to zle neskončilo s tou mojou Margitou, ešte je taká mladá.“ „A je to taká dobrá, statočná žena,“ povedala Cinnová. „Nerobte si starosti, Sarto.“ „Tak tu máte poštu pre Riese.“ Pavol Cinna podal čakajúcemu zväzok časopisov a listov. „Ale najprv si vypime dúšok na budúceho pokračovateľa rodu. To mi nemôžete odoprieť. Starká, nalej nám.“ „Potom už budem voľný,“ privolil Sarto, siahol po pohári, ktorý mu pani Klára podala, a potiahol si dobrý dúšok. No či mu horúčava tak dodala, alebo mu silné víno stúplo do hlavy, alebo to bola starosť o manželku, náhle dostal závrat a keď odkladal pohár, ruka sa mu tak zatriasla, že sa víno prelialo a červený potôčik pretekal práve cez kardinálov list, ktorý ležal navrchu. „Povedal som, že víno tak včas ráno neznesiem,“ jachtal. „Ako keby to bolo vyrátané, práve na list kardinála Monica.“ „No a čo,“ smial sa správca pošty, „červená sa celkom dobre hodí ku kardinálovmu listu.“ Pani Klára sa pokúšala zásterou poutierať pekný papier, ale sa jej to nepodarilo. Poštár hľadel na list celý zarazený. „Vyzerá to ako krv,“ bľabotal s chvejúcimi sa perami, „ako krv na bielom plátne. Bože môj, len aby to nebolo nejaké znamenie.“ „To je hlúposť,“ smial sa Cinna. „Odkedy ste poverčivý, Sarto? No ak to má byť znamenie, tak to môže práve (9)

značiť, že váš budúci syn – ak to bude syn – bude raz tiež nosiť červené pančuchy, ako Jakub Monico, syn kováča z Riese.“ „Nevysmievajte sa,“ bránil sa Sarto, rozpačito krútiac v rukách zašpinený list. „Neberte to tak vážne, Sarto. To bol len malý žart. Chápem vaše starosti. Vo štvrtok príďte zas a vtedy už bude všetko za vami a vaša žena bude mať tiež za sebou ťažkú hodinku. A ak to bude chlapec, potom, nech ma čert vezme, Sarto, viete, ja nepatrím k tým pobožným, ale ak to bude chlapec, zdravý a ako sa patrí, pôjdem v nedeľu na omšu a darujem Madone hrubú sviecu.“ „Tak to už musí byť chlapec,“ smiala sa pani Klára. „Už len preto, aby obrátil takého starého hriešnika, ako je môj Pavol.“ „Ohó, tak ďaleko ešte nie sme,“ bránil sa Cinna. „No ktovie, možno predsa bude kardinálom.“ Sarto s povzdychom vzal svoje bremeno a vydal sa na dlhú, hodinovú cestu do Riese. Slnko pálilo čoraz nemilosrdnejšie a dlhá cesta poskytovala len veľmi málo tieňa. Ján sa však ponáhľal, ako len vládal. Zväzok listov strčil do poštárskej tašky a v rukách preberal ruženec s veľkými zrnkami, ktorý mu darovala Margita v predvečer svadby. Sarto sa modlil radostný ruženec a panenskej Matke Božej odporúčal všetky svoje starosti a nádeje. Miloval svoju manželku celou silou svojho statočného srdca. Krajčírka Margita Sansonová nemala ešte ani dvadsať rokov, keď ju on, už štyridsiatnik, viedol k oltáru. Nechýbalo dobromyseľných ľudí, ktorí ho vystríhali pre veľký vekový rozdiel, ale Margita sa cítila tak dobre ukrytá v jeho starostlivej dobrote, že opätovala jeho lásku z celého srdca a za ich dvojročného manželstva mu nezapríčinila ani len jednu pochmúrnu hodinku. (10)

„Ktorého si, Panna, v Betleheme porodila,“ modlil sa muž a myslel na narodenie Pána Ježiša v biednej maštali. Ach, nie, jeho synček nepríde na svet v takej biede. Malý a skromný bol domček, v ktorom býval, ale predsa bol jeho vlastný a nikdy mu nechýbalo to najpotrebnejšie na živobytie, lebo i jeho žena zarobila šitím niekoľko grajciarov. „Milý Bože, ďakujem ti za moju Margitu, ale teraz drž nad ňou svoju ochrannú ruku,“ prosil Ján medzi Zdravasmi ruženca. V ligotavej slnečnej žiare mu pred očami tancoval biely list s červenými škvrnami a nemohol sa zbaviť tajomného strachu, že by to mohlo byť nešťastné znamenie. „Biely a červený,“ vzdychal Ján a rukávom si utieral pot z čela. „Keby to len nebolo zlé znamenie!“ Napoludnie došiel do Riese. Z kampanily Kostola svätého Matúša vyzváňal zvon na Anjel Pána. Sarto vrúcne odriekal tri Zdravasy do zuniacej úpenlivej prosby. Ach, Bože, ten istý zvon vyzváňal, keď v chladný februárový deň niesol sotva narodeného Jožka na cintorín. Vo svojom náručí niesol bielu rakvičku a nikto mu pri tom nesmel pomáhať. „Bože, daruj mi zdravé dieťa, zdravého chlapca, ak je to tvoja vôľa.“ „Hej, Ján!“ počul za sebou volanie, keď prechádzal popri stolárovi na kraji dediny. „Doniesol si noviny Gazzetta di Venezia? Na čo myslíš? Už dvakrát som volal na teba.“ Zakaždým, keď poštár prichádzal z mesta domov, striehol naň stolár Peter Battiston, aby mohol na chvíľu nazrieť do novín, ktoré boli pre grófku Marínu Loredon-Gardenigovú. Tohto mladého remeselníka volali ľudia z Riese „politikom“, pretože sa o veľké svetové udalosti zaujímal viac ako všetci ostatní a vedel o nich hovoriť s veľmi dôležitým výrazom na tvári. Sarto rýchlo vytiahol z tašky benátske noviny. (11)

„Potom ich opäť hneď vezmem,“ povedal a bežal ďalej, nedajúc sa zdržiavať. „Ten uteká, akoby mu boli podkúrili,“ smial sa „politik“ a udivený pozeral za odchádzajúcim. V tento deň museli Riesania ešte chvíľu čakať na poštu, lebo poštár sa hnal bez odkladu ku svojmu domčeku, ktorý bol posledný v ulici. Náhlil sa s tlčúcim srdcom veľkými skokmi hore úzkymi schodmi a celkom zadychčaný vstúpil do izbičky, kde mu prišla v ústrety babka Františka Zorzanová, pôrodná asistentka. „Stalo sa už?“ pýtal sa, ťažko oddychujúc. „Áno, dieťa je tu,“ prisvedčila pôrodná babka. „Zdravý, silný chlapec.“ „A Margita?“ „Ach, bolo to ľahké.“ Ján váhavo pristúpil k veľkej posteli, pozrel žiariacimi očami na svoju ženu, ležiacu v perinách. Jej tvár bola trochu bledšia ako inokedy, ale oči jej horeli od šťastia. „Pozri, máme dieťa, chlapca,“ povedala tichým hlasom a ukázala mu novorodeniatko, ktoré držala v náručí. „Vďaka Bohu a presvätej Panne!“ zvolal Sarto, potom aj on vzal dieťa, ako opatrne len mohol, do svojich drsných, upracovaných rúk. Vtedy začal chlapec silno kričať. „Chlapec! Zdravý chlapec!“ opakoval muž vo svojej preveľkej radosti. Starostlivá pôrodná babka vzala dieťa z jeho ťažkých rúk a položila ho naspäť do perín. Ešte raz sa Ján sklonil nad svoje dieťa a urobil znak kríža na jeho čielko. „Boh nás požehnal, Margita. Daroval nám opäť syna.“ „Vychováme ho pre Pána Boha,“ prisvedčila pani šťastne. Sarto si chvíľočku oddýchol, potom ďalej roznášal poštu. Rýchlo rozdelil niekoľko listov a všade oznamoval veľkú zvesť o narodení svojho syna. (12)

„Mám chlapca!“ volal Alojzovi Parolinovi, hostinskému „Pri dvoch mečoch“, keď mu kládol list na výčapný pult. „Gratulujem. To musíme zapiť,“ povzbudzoval ho hostinský a siahol po fľaši. No Sarto bol už za dverami. „Nemám čas, aj tak mám meškanie,“ volal idúcky. Ani „Pri jeleňovi“ sa nedal zdržať. „Mám chlapca!“ volal naradostene aj na fare, kde kňazovi Jozefovi Menapacemu odovzdal treviské noviny La Marca. Šedivý farár mu so srdečným blahoželaním podal ruku. „Pán Boh vzal, Pán Boh dal,“ povedal. „Daj Bože, aby bol z neho dobrý človek.“ „Mám chlapca!“ pochválil sa Sarto i v paláci grófky Gardenigovej, kde odovzdal poštu sluhovi Antonovi Feltrinovi. „Svätá Mariana!“ zvolal bývalý rakúsky námorník, čudák, ktorého všetci v dedine volali „Mastella“ – „Vedro“, pretože mal zvláštny zvyk všetko potvrdzovať výrazom „pri vedre“. „Pri vedre! To je ale radosť! Musím to oznámiť milostivej grófke. No kde sú benátske noviny?“ „Pri vedre!“ jachtal Sarto mimovoľne za ním. „Ešte ich má ,politik‘. Hneď ich donesiem.“ „Teraz chápem, odkiaľ sú tie glejové škvrny na novinách. Milostivá sa tomu už čudovala. Pri vedre! To je ale zábavné!“ „Poviem Battistonovi, aby nečítal noviny na pracovnom stole,“ povedal Sarto v rozpakoch. Ešte dlho po jeho odchode sa za ním rozliehal lokajov smiech. „Mám chlapca!“ pochválil sa Sarto kováčovi Monicovi, keď mu odovzdával list od brata kardinála. „Veľa šťastia!“ zaželal statočný majster a pevne mu stisol ruku. „Ten list ale vyzerá! Trochu si to oslávil, však?“ (13)

Sarto v rozpakoch vyrozprával nehodu a úprimne prosil o prepáčenie. Kováč to však so smiechom zahovoril. „Nič sa nestalo,“ uspokojil ho. Pozri, teraz sa k tomu pripojili aj čierne škvrny. V náhlivosti som si zabudol poutierať začadené ruky. Ján Sarto, celý šťastný, že Monico tak zažartoval nad nehodou, porozprával kováčovi, aký strach mal pre ten list a čo mu povedal správca pošty z Castelfranca. „To sa ešte všetko môže stať,“ smial sa kováč. „Ja by som tiež nebol veril, že Jakub bude raz kardinálom, keď sme sa kedysi ako chlapci spolu pasovali a klbčili. Už ako klerik tu dosť často koval vo vyhni.“ Na nasledujúci deň novorodeniatko pokrstili vo farskom kostole v Riese. Sviatosť krstu mu udelil kaplán Peter Pavol Pellizzari. Kmotrami boli otcov brat Anton a pôrodná babka Františka Zorzanová. Po oboch starých otcoch dostal chlapec meno Jozef Melichar. Z veže zvonil miništrant na mariánskom zvone. Vo všetkých záhradách prekvitali ruže a vtáci spievali Pánu Bohu svoje radostné piesne hlasnejšie ako kedykoľvek predtým. Aspoň sa to tak zdalo poštárovi Sartovi, ktorý hrdo a s radosťou niesol svojho syna domov a vložil ho matke do náručia. To sa stalo v malej benátskej dedine Riese 2. júna v roku Pána 1835. Správca pošty z Castelfranca dodržal svoje slovo a v nasledujúcu nedeľu sa skutočne objavil v chráme a obetoval Madone hrubú sviecu. Opäť si navykol zúčastňovať sa každú nedeľu na svätej omši a pani Klára sa poštárovi z Riese zdôverila, že jeho synček už pri narodení obrátil polovičného pohana a že je to určite pozoruhodné a významné znamenie.

(14)

OBSAH

Riese – Castelfranco Biely a červený . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7 Púť do Cendrole . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 15 Radeckého pochod a nebeská hudba . . . . . . . . 23 Milosť nad milosť . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 31 Bosý žiak . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 46 Búrlivé roky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 53 Padova Prvá reverenda . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 63 Malý klerik . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 73 Mrzutosti . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 86 Sacerdos in aeternum – Kňaz naveky . . . . . . . 99 Tombolo – Salzano Nový kaplán . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 109 Don Sarto sa učí šnupať . . . . . . . . . . . . . . . . . 120 Istý don Sarto . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 133 Stávka dona Sarta o kostolnú vežu . . . . . . . . . 148 Chudobný dobrodinec . . . . . . . . . . . . . . . . . . 161 Hlad a mor . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 172

Treviso – Mantova Špirituál a kancelár . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 189 Kapitulný vikár . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 202 Povýšenie kríža . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 214 Srdce jeho srdca . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 225 Starosti pastiera . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 239 Benátky Purpur . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 251 Spravodlivosť a láska . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 263 Kráľovský sviatok . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 276 Výstup do výšky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 284 Rím Trojitá koruna . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 297 Zhrozenie na jeho dvore . . . . . . . . . . . . . . . . 313 Za slobodu a pravdu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 324 Ignis ardens . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 333 „Nebráňte im!“ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 345 Zvony sveta . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 356

Stránka 1

www.donbosco.sk

Wilhelm Hünermann

16:00

Pius X. Blčiaci oheň

27. 1. 2010

Wilhelm Hünermann

Pius X:obalka

Pius X. Blčiaci oheň db