Pedofilní kňazi by vydavatelstvo Don Bosco

PEDOFILNIKNAZI PEDOFILNIKNAZI

Pedofilní kňazi existujú. Mnohym ´ z nás by sa azda páčilo, ´ sen keby šlo iba o zly

M ASS I M O

alebo ohováranie bulvárnej tlače.

INTROVIGNE

´ Otec. ani Sväty

Podľa Benedikta XVI. tragédia pedofilných kňazov spôsobila Cirkvi väčšie škody ako kruté prenasledovania, ktorých bolo v jej dejinách neúrekom. Vinníkmi sú v prvom rade samotní pedofilní kňazi, ktorí sú pre Cirkev „hanbou a potupou“. Popredný taliansky sociológ Massimo Introvigne (nar. 14. 6. 1955), ktorý sa už viac ako tri desaťročia venuje štúdiu náboženských javov, si na základe Pastierskeho listu Svätého Otca Benedikta XVI. írskym katolíkom (uvádzame ho v prílohe) a dlhodobého sociologického bádania kladie otázku, ako sa táto zarážajúca udalosť mohla stať v Cirkvi. Osobitne si pritom všíma kultúrnu revolúciu v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a odmietavý aj kritický postoj k morálke vnútri i mimo katolíckeho sveta v tomto období. Introvigne dôsledne rozlišuje medzi smutnou skutočnosťou existencie pedofilných kňazov a premrštenými číslami, ktoré podsúvajú falošné štatistiky. Súčasne systematicky vyvracia nespravodlivé zovšeobecňujúce podozrenia, ktoré šíri liberálna a voľnomyšlienkárska loby s cieľom zdiskreditovať Katolícku cirkev a Benedikta XVI.

ISBN 978-80-8074-125-9

www.donbosco.sk

PEDOFILNÍ

KŇAZI

M A SS I M O IN T R O V I G N E

A takémuto postoju nás neučí

PEDOFILNÍ KŇAZI

No žiaľ, nie je to tak...

HANBA, POTUPA A PRAVDA O ÚTOKOCH NA CIRKEV A BENEDIKTA XVI. db

PEDOFILNÍ

KŇAZI

I. HANBA A UTRPENIE. AKO SA TO MOHLO STAŤ? Pedofilní kňazi existujú Pedofilní kňazi existujú. Mnohým z nás by sa azda páčilo, keby šlo iba o zlý sen alebo ohováranie bulvárnej tlače, no žiaľ, nie je to tak. A takémuto postoju nás neučí ani Svätý Otec. V nádhernom Pastierskom liste írskym katolíkom z 9. marca 2010 Benedikt XVI. hovorí o Cirkvi zranenej a zmätenej správami o pedofilných kňazoch, správami, ktoré, bohužiaľ, niekedy boli podložené. Svätý Otec rázne odsúdil „nevídané zločiny“, „hanbu a nečestnosť“, potupenie dôstojnosti obetí a úder Cirkvi, „aký jej nedokázali zasadiť ani stáročia prenasledovania“1. V mene Cirkvi „otvorene vyjadruje zahanbenie a výčitku“2. Benedikt XVI. pristupuje k problému v prvom rade z hľadiska kánonického práva: za vzniknutú „hanbu“ nesú zodpovednosť predovšetkým biskupi, ktorí niekedy „veľmi vážne zanedbali aplikáciu už dávno kodifikovaných noriem kánonického práva“3, a nie samotné normy, ako to často prezentuje liberálna tlač. Svätý Otec situáciu vníma tiež z hľa1 2 3

Benedikt XVI., Pastiersky list írskym katolíkom. Tamtiež, č. 2. Tamtiež, č. 11.

PEDOFILNÍ

KŇAZI

diska duchovného života kňazov, ktorého zanedbanie je dôvodom pedofílie, a preto žiada návrat k nemu prostredníctvom eucharistickej adorácie, misií a častej svätej spovede. Ak sa tieto prostriedky budú brať vážne, je možné, že Božia prozreteľnosť, ktorá dokáže vydobyť dobro aj z najhoršieho zo všetkých ziel, môže priviesť „obdobie znovuzrodenia a duchovnej obnovy“4 a „všetkým ukázať, že tam, kde sa rozmnožil hriech, rozhojnila sa milosť (porov. Rim 5, 20)“5. Mimochodom, „nikto si nemyslí, že by sa táto bolestná situácia vyriešila v krátkom čase“6. Ako sa to mohlo stať? Ako sa mohla odohrať taká obrovská tragédia? Svätý Otec sa nechce miešať sociológom do remesla, no ponúka prvky, ktorými možno interpretovať korene tohto problému, ktorý, samozrejme, „nie je špecifikom ani Írska, ani Cirkvi“7. Pripomína stáročnú slávu írskeho katolicizmu – sú to dejiny, na ktoré nemožno a ani neslobodno zabudnúť – a potom poukazuje na posledné desaťročia a na „nové a ťažké výzvy, ktoré vyplynuli z rýchlej transformácie a sekularizácie írskej spoločnosti“8. „Prebehli,“ hovorí Svätý Otec, „veľmi rýchle spoločenské zmeny, ktoré boli často nepriateľské voči tradičnej oddanosti ľudu katolíckemu učeniu a hodnotám.“9 Pri4

Benedikt XVI., Pastiersky list írskym katolíkom, č. 13. Tamtiež, č. 10. 6 Tamtiež, č. 2. 7 Tamtiež. 8 Tamtiež, č. 4. 9 Tamtiež. 5

PEDOFILNÍ

KŇAZI

šlo k veľmi rýchlemu odkresťančeniu spoločnosti a súčasne bolo badať v Cirkvi – aj zo strany kňazov a rehoľníkov – sklon „preberať spôsoby zmýšľania a posudzovania svetských skutočností bez ich dostatočného vzťahu k evanjeliu. Program obnovy, ktorý navrhol Druhý vatikánsky koncil, bol často zle pochopený“10. „Veľmi často sa sviatostná a náboženská prax, ktoré podporujú vieru a umožňujú jej rásť – ako napríklad časté pristupovanie k svätej spovedi, denná modlitba a každoročné duchovné cvičenia –, začali zanedbávať.“11 V tomto všeobecnom kontexte „sa musíme snažiť pochopiť znepokojujúci problém sexuálneho zneužívania detí, ktorý nemalou mierou prispel k oslabeniu viery a k strate úcty voči Cirkvi a jej učeniu“12. V štvrtom bode Pastierskeho listu írskym katolíkom sa Benedikt XVI. dotkol roviny, ktorá sa týka aj sociológie a nie je striktne oddelená od iných prvkov interpretácie. Samozrejme, normy kánonického práva neboli rešpektované a duchovný život kňazov zoslabol. Ale prečo sa to stalo? A kedy? Ak si všimneme hlavné témy učenia Benedikta XVI., tak príčinu nevidí v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu, ale v jeho „zlom pochopení“. Avšak aj toto „nedorozumenie“, ktoré je dnes predmetom širokej diskusie, sa udialo vo všeobecnom kontexte, v rámci ktorého Cirkev nemohla stáť úplne mimo. Benedikt XVI. tak vstupuje do dôležitej debaty o „sekularizácii“, ktorá je v strede záujmu súčasnej 10

Benedikt XVI., Pastiersky list írskym katolíkom. Tamtiež. 12 Tamtiež. 11

PEDOFILNÍ

KŇAZI

sociológie náboženstiev. Ide o debatu, ktorá bola koncom 20. storočia mimoriadne silná, ale dosiahla výsledok (aj vďaka výmene názorov, ktoré nie vždy boli zdvorilé), s ktorým väčšina sociológov súhlasí. Ak existujú tri rozmery náboženstva (tri „b“: v angličtine je to believing – veriť, belonging – prináležať (patriť) a behaving – správať sa), všetci súhlasia s tým, že na Západe (hovoríme totiž len o Západe, pretože v Afrike alebo Ázii je situácia iná) nebadať významnú sekularizáciu tém viery (believing). Veľká väčšina ľudí sa hlási k veriacim. Napriek aktívnej propagande počet ateistov nerastie. Všetkým je však jasné, že existuje široká sekularizácia správania (behaving). Občianska spoločnosť a jej zákony, keď ide o rozvody, potraty a homosexualitu, berú čoraz menej do úvahy prikázania Cirkvi. Vedie sa živá debata o sekularizácii prináležania (belonging) a o ústupe náboženskej praxe, a keďže sa medzi Spojenými štátmi americkými a Európou (ale aj medzi ich jednotlivými štátmi) vedie široká polemika o spôsobe, akým sa robia štatistiky, čísla sú veľmi rozdielne. Je však pravda, že v niektorých štátoch sa počet praktizujúcich veriacich katolíkov a protestantov za posledných päťdesiat rokov drasticky znížil. K týmto krajinám patrí predovšetkým Veľká Británia, aj keď v Írsku absolútne čísla, ktoré sú tiež na zostupe, zostávajú vyššie ako európsky priemer. Revolúcia v šesťdesiatych rokoch Keď sa polemiky o pojme sekularizácia utíšili, debata sa s podporou intenzívneho dialógu medzi historikmi a sociológmi z väčšej časti preniesla na 8

PEDOFILNÍ

KŇAZI

príčiny a dátumy začiatku procesu sekularizácie. Viac ako desať rokov debát väčšinu odborníkov presvedčilo, že nešlo o postupný proces. V šesťdesiatych rokoch sa dramaticky zrýchlila sekularizácia správania a prináležania, ale nie viery. Roky, ktoré Angličania a Američania nazývajú the Sixties (šesťdesiate roky), a v západnej Európe známy revolučný rok 1968 sa nám čoraz viac javia ako obdobie hlbokého rozvratu správania a zvykov, ktorý mal dlhodobý a vážny dosah aj na náboženstvo. Rok 1968 bol zlomový v spoločnosti, ale aj v Cirkvi – bol rokom verejného nesúhlasu s encyklikou Pavla VI. Humanae vitae. Podľa významnej a vplyvnej štúdie známeho amerického filozofa Ralpha McInernyho13 (1929 – 2010) predstavuje encyklika zlomový bod, ku ktorému nie je možné sa vrátiť vzhľadom na krízu princípu autority v Katolíckej cirkvi. Mohli by sme sa pýtať, či bolo najprv vajce alebo sliepka, teda či šesťdesiaty ôsmy rok v občianskej spoločnosti ovplyvnil dianie v Cirkvi alebo to bolo opačne. Na začiatku deväťdesiatych rokov istý katolícky teológ napísal, že „kultúrna revolúcia v roku 1968 nebola nárazovým javom, ktorý sa zvonka vrhol na Cirkev, ale bola pripravovaná a spustilo ju pokoncilové vrenie v katolicizme“; rovnako proces vzniku talianskeho terorizmu na začiatku 70. rokov (rozhodujúcim faktorom bol tiež rok 1968) „nemožno pochopiť, ak sa neberie do úvahy kríza a vnútorné vrenie v pokoncilovom katolicizme“. Spomínaný teológ bol kardinál Ratzinger, vtedajší prefekt 13

Porov. Ralph McInerny, Vaticano II. Che cosa e` andato storto? (tal. preklad), Fede & Cultura, Verona, 2009.

PEDOFILNÍ

KŇAZI

Kongregácie pre náuku viery, myšlienky sú z jeho knihy Svolta dell´Europa? (1992, s. 125 – 126). A prečo práve šesťdesiate roky? O tejto téme, ak chceme zostať na Britských ostrovoch, napísal Hugh McLeod v roku 2007 dôležité dielo – The Religious Crisis of the 1960s –, ktoré sa zaoberá súčasnou diskusiou o uvedenej problematike. Proti sebe stoja dve tézy: autorom prvej je Alan Gilbert, podľa ktorého revolúciu v 60. rokoch spôsobil ekonomický rozvoj, ktorý vytvoril konzumizmus a oddialil národy od kostolov (porov. Gilbert, 1980), a autorom druhej je Callum Brown, podľa ktorého rozhodujúcim prvkom bola emancipácia žien, keď sa rozšírila feministická ideológia, rozvody, antikoncepcia a potraty (porov. Brown 2001; 2003; 2006). McLeod si myslí, a podľa môjho názoru celkom správne, že jeden faktor nemôže vysvetliť takú rozsiahlu revolúciu. Je pravda, že ekonomický rozvoj a feminizmus zohrali určitú rolu, ale zohrali ju v úzkom zmysle slova aj kultúrne prvky, či už tie mimo cirkví a cirkevných spoločenstiev (stretnutie psychoanalýzy s marxizmom), alebo v rámci samotnej Cirkvi (pozri niektoré „nové teológie“). Benedikt XVI. nevstúpil do technických prvkov tejto debaty, no v jeho Pastierskom liste írskym katolíkom vidno, že si je vedomý toho, čo sa stalo v 60. rokoch: to jest, že šlo o skutočnú revolúciu, nie menej dôležitú ako protestantská reforma alebo francúzska revolúcia, ktorá bola veľmi „rýchla“ a zasadila tvrdý úder „tradičnej oddanosti ľudu katolíckemu učeniu a hodnotám“14. Vplyvný brazílsky katolícky mysliteľ 14

Bededikt XVI., Pastiersky list írskym katolíkom, č. 4.

PEDOFILNÍ

KŇAZI

Plínio Corręa de Oliveira (1908 – 1995) svojho času hovoril o štvrtej revolúcii – prvá bola reformácia, druhá francúzska revolúcia a tretia sovietska revolúcia –, ktorá bola radikálnejšia ako tie predošlé, pretože prenikla in interiore homine [do vnútra človeka] a rozvrátila nielen „telo“ spoločnosti, ale i ľudské telo.15 Katolícka cirkev si hneď dostatočne neuvedomila dosah spomenutej revolúcie. Naopak, revolúcia zvádzala „aj kňazov a rehoľníkov“, bola príčinou nedorozumenia v interpretácii Koncilu, spôsobila „nedostatočnú ľudskú, morálnu, intelektuálnu a duchovnú formáciu v seminároch a noviciátoch“16. V tejto atmosfére sa istotne nestali všetci kňazi (nedostatočne formovaní alebo zasiahnutí následnou atmosférou 60. rokov), ba ani významné percento z nich pedofilmi. Zo štatistík vieme, že reálny počet pedofilných kňazov je oveľa nižší, než predkladajú niektoré médiá. Predsa sa však toto číslo nerovná nule, ako by sme si to všetci priali, a preto sú namieste prísne slová Svätého Otca. Dôležitá štúdia o tejto téme v Spojených štátoch amerických, ku ktorej sa ešte vrátime a ktorá sa začína rokom 1950, potvrdila, že „aj keď v každom roku existovali prípady zneužívania maloletých kňazmi, ich počet dramaticky vzrástol až v 60. a 70. rokoch. Vrchol dosiahol koncom 70. rokov a počet prípadov v rokoch 1980 až 1990 klesol oveľa intenzívnejšie, než stúpol v 60. a 70. rokoch.17 15

Porov. Corręa de Oliveira, Plínio: Rivoluzione e Contro-Rivoluzione. Edizione del Cinquantenario (1959 – 2009) con materiali dells „fabbrica“ del testo e documenti integrativi. Pripravil Giovanni Cantoni, Sugarco, Miláno 2009. 16 Bededikt XVI., Pastiersky list írskym katolíkom, č. 4. 17 Porov. National Review Board for the Protection of Childrern and Young People, 2004, s. 23.

PEDOFILNÍ

KŇAZI

Štúdium „štvrtej revolúcie“ v 60. a 70. rokoch je veľmi dôležité, aby sme mohli pochopiť to, čo sa udialo neskôr, vrátane fenoménu pedofílie. Pri hľadaní reálneho riešenia si Cirkev začala čoraz viac uvedomovať, ako to potvrdzuje uvedený údaj o významne zníženom počte už v 80. rokoch, že šlo o novú revolúciu, a Ján Pavol II. reagoval tým, že uviedol plán „novej evanjelizácie“. Ak je na rozdiel od troch predošlých táto revolúcia morálneho a duchovného charakteru a týka sa vnútra človeka, tak iba obnovením mravnosti, duchovného života a integrálnej pravdy o ľudskej osobe bude možné dosiahnuť konkrétne riešenia. Preto sociológovia, ako vždy, nestačia – potrební sú otcovia a učitelia, vychovávatelia a svätci. A najmä všetci potrebujeme Svätého Otca, pápeža, ktorý znovu – použijúc slová jeho encykliky – hovorí pravdu v láske a uskutočňuje lásku v pravde.

PEDOFILNÍ

KŇAZI

II. BOLA ODPOVEĎ CIRKVI PRIMERANÁ? Chyba nie je v kánonickom práve, ale v jeho nerešpektovaní Videli sme, že Svätý Otec nástojí na jednom, totiž, že sa v nedávnej minulosti cirkevná hierarchia dopustila chýb a oneskorene reagovala na krízu, do ktorej boli zapletení aj niektorí biskupi. K týmto chybám prišlo preto, že na základe nesprávne pochopenej benevolentnosti alebo snahy ochrániť dobré meno Cirkvi pred škandálmi sa ignorovalo a narušilo kánonické právo, a nie preto, že by kánonické predpisy nejakým spôsobom chránili zodpovedných za zneužitia. O čom sa dnes presne hovorí? Čo je vlastne v hre? Aj Cirkev má svoje trestné právo, ktoré sa medzi iným zaoberá priestupkami, ktorých sa dopustili kňazi, a relatívnymi trestami, počnúc suspendovaním a divinis až po exkomunikáciu. Tieto tresty nemajú nič spoločné so štátom, aj keď sa môže stať, že kňaz vinný za nejaký delikt, ktorý spadá pod právomoc občianskych zákonov, bude súdený dva razy: Cirkvou, ktorá ho zredukuje na laický stav, a štátom, ktorý ho uväzní. Ján Pavol II. 30. apríla 2001 zverejnil apoštolský list Sacramentorum sanctitatis tutela, ktorý obsahuje 13

PEDOFILNÍ

KŇAZI

sériu predpisov o tom, ktoré trestné kánonické procesy patria do právomoci Kongregácie pre náuku viery a ktoré iným vatikánskym alebo diecéznym tribunálom. List De delictis gravioribus, ktorý podpísal prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál Jozef Ratzinger 18. mája 2001, reguluje uvedenie predpisov, ktoré stanovil Ján Pavol II., do praxe. Liberálna tlač však tento list predstavila, akoby šlo o tajný dokument, pritom bol hneď zverejnený v úradnom vestníku a na webovej stránke Svätej stolice. Vzorový príklad mediálneho útoku je dokumentárny film Sex Crimes and the Vatican z roku 2006, ktorého autorom je írsky politik Colm O’Gorman. K tomuto filmovému dokumentu sa ešte vrátime, pretože je hlavným zdrojom súčasnej mediálnej kampane, z ktorého čerpajú skoro všetci kritickí liberáli. Film obsahuje tri falošné tvrdenia: a) predkladá ako tajomstvo dokument, ktorý bol od začiatku verejný a známy; b) keďže podľa dokumentárneho filmu „zlým“ má byť súčasný pápež Benedikt XVI. (podľa kritikov Cirkvi „dobrý“ pápež je vždy ten, ktorý zomrel), nevysvetľuje, že jediným cieľom dokumentu De delictis gravioribus, ktorý 18. mája 2001 podpísal vtedajší kardinál Jozef Ratzinger ako prefekt Kongregácie pre náuku viery, je uviesť do praxe predpisy obsiahnuté v apoštolskom liste Jána Pavla II. Sacramentorum sanctitatis tutela z predchádzajúceho 30. apríla; c) podsúva neznalému televíznemu divákovi scenár, podľa ktorého, keď Cirkev hovorí o procesoch vzťahujúcich sa na delicta graviora (závažné delikty), z ktorých niektoré sú sexuálnej povahy, 14

PEDOFILNÍ

KŇAZI

patria tieto do právomoci Kongregácie pre náuku viery a jej skutočným cieľom je podať biskupom inštrukcie, ako tieto delikty vyňať spod právomoci štátu a ututlať. Pritom je, naopak, úplne jasné, že oba dokumenty sa zaoberajú problémom, keď už bol ustanovený cirkevný súd podľa kánonického práva, a hovoria o tom, aké sú kompetencie Kongregácie pre náuku viery, ktorá v tomto prípade koná ako „apoštolský tribunál“ (tak hovorí Sacramentorum sanctitatis tutela) a iné cirkevné tribunály. Avšak tieto dokumenty sa vôbec nezaoberajú – a vzhľadom na ich povahu sa ani nemôžu zaoberať – obžalobami a rozhodnutiami štátnych súdov. Tomu, kto čo len minimálne vie, ako funguje Katolícka cirkev, je jasné, že ak sa v oboch dokumentoch píše, že „tieto delikty sú výlučne vyhradené Kongregácii pre náuku viery“, tak slovo „výlučne“ znamená, „že vylučuje kompetenciu iných cirkevných tribunálov“ a nie – ako sa usiluje podsunúť dokumentárny film – „že sa vylučuje kompetencia štátnych súdov, pred ktorými skryjeme tieto udalosti, aj keď ide o delikty, ktorými sa štátne zákony zaoberajú a ktoré trestajú“. V hre nie je tá či oná konkrétna konfliktná udalosť medzi Cirkvou a štátmi. Oba listy hneď od začiatku deklarujú svoj dosah a vymedzenie: regulovať otázku kompetencií v rámci právomoci cirkevného kánonického práva. Štátna právomoc s nimi jednoducho nesúvisí.

PEDOFILNÍ

KŇAZI

Existujú aj nevinne obžalovaní: prípad kňaza Giorgia Govoniho Na to, aby sme mohli pochopiť, ako došlo k prechodu od tragicky reálneho údaja k morálnej panike, treba sa spýtať, koľko je pedofilných kňazov. Najširšie údaje boli zozbierané v Spojených štátoch, keď v roku 2004 tamojšia biskupská konferencia objednala nezávislú štúdiu na John Jay College of Criminal Justice (Vysoká škola trestného práva Johna Jaya) v New Yorku, ktorá nie je katolíckou univerzitou a jednoznačne je považovaná za najuznávanejšiu akademickú inštitúciu v Spojených štátoch v oblasti trestnej činnosti. Táto štúdia22 hovorí o 4 392 amerických kňazoch (z celkového počtu viac ako 109 000 prípadov), ktorí boli v rokoch 1950 – 2002 obvinení z pohlavného styku s maloletými, pričom štátne súdy odsúdili niečo vyše stovky z nich. Nízky počet odsúdených zo strany štátu je dôsledkom rôznych faktorov. V niektorých prípadoch skutočné alebo predpokladané obete obžalovali už zosnulých kňazov alebo uplynula premlčacia lehota; v iných prípadoch obvinenie a odsúdenie na základe kánonického práva zo strany Cirkvi neznamená porušenie žiadneho štátneho zákona. Napríklad vo viacerých amerických štátoch ide o prípady kňazov, ktorí mali vzťah s mladistvou (alebo mladistvým) – tí však už mali viac ako 16 rokov a so vzťahom súhlasili. Ale došlo aj k mnohým rozruchom pre neprávom obžalovaných kňazov. Keď niektoré advokátske kancelárie 22

Porov. National Review Board for the Protection of Children and Young People, 2004.

PEDOFILNÍ

KŇAZI

v deväťdesiatych rokoch pochopili, že v rámci kompromisu môžu vymôcť miliónové odškodné aj na základe jednoduchých podozrení, počet takýchto prípadov dokonca vzrástol. Výzvy k „nulovej tolerancii“ sú oprávnené, ale nemala by existovať nijaká tolerancia ani voči tomu, kto nevinných kňazov osočuje. Ako príklad uvediem jeden tragický prípad z Talianska, do ktorého som musel zasiahnuť, keď som bol ako odborník povolaný zúčastniť sa na súdnom procese. Ide o bolestný prípad diecézneho kňaza Giorgia Govoniho (1941 – 2000). Tohto farára v Bassa Modenese – bol to príkladný kňaz, obľúbený u svojich farníkov – obžaloval istý sociálny pracovník, ktorý tvrdil, že sa od trinástich detí dozvedel, že je na čele skupiny „pedofilných satanistov“, ktorí vykonávajú satanské obrady na rôznych cintorínoch medzi mestami Mirandola a Finale Emilia, kde znásilňujú deti a niekedy ich aj vraždia (ich telá sa doteraz nenašli). Bol postavený pred súd, prokurátor ho uznal za vinného a žiadal 14 rokov väzenia. Biskupský úrad v Modene bol od začiatku na strane kňaza a podporoval jeho obhajobu, obrátiac sa aj na autora tejto knihy, ktorý je presvedčený, že v jednom samostatnom znaleckom posudku dokázal absolútne nepravdepodobný charakter obžaloby. No po prejave prokurátora 9. mája 2000 kňaz zomrel na infarkt v úrade svojho advokáta. Smrť kňaza ukončila obžalobu, ale rozhodnutie súdu proti spoluobžalovaným ukazuje, že sudcovia v Modene napriek všetkému verili žalobcom. Situácia sa zmenila pri odvolacom procese, o ktorý po35

PEDOFILNÍ

KŇAZI

žiadali aj obhajcovia zosnulého kňaza s cieľom rehabilitovať ho aspoň po jeho smrti. 11. júla 2001 odvolací súd v Bologni vyhlásil, že v Bassa Modenese nikdy neexistovala skupina „pedofilných satanistov“ a že kňaz Giorgio Govoni bol nespravodlivo obvinený na základe výmyslov, ktoré sociálny pracovník nahovoril maličkým deťom, keď čítal určitý druh literatúry o amerických prípadoch. V roku 2002 odvolací súd potvrdil prvý stupeň rozsudku za veľkej spokojnosti cirkevných autorít a veriacich. Oni v tomto kňazovi vždy videli vynikajúceho pastiera, ktorého zničili vymyslené obžaloby. Farníci zosnulého kňaza sa – niekedy aj za účasti modenského biskupa – pravidelne stretávajú pri jeho hrobe. Osobne som ho poznal a zostal som nielen povzbudený jeho svedectvom ako kňaza a muža intenzívnej modlitby, ale aj prestrašený tým, ako ľahko môže byť ktokoľvek – azda preto, že sa dostal do konfliktu so sociálnym pracovníkom v otázke starostlivosti o niektoré rodiny v ťažkostiach – ľudsky a morálne zničený ohováračskými obžalobami, ktoré prostriedky spoločenskej komunikácie prebrali bez akéhokoľvek overenia. Samozrejme, že spomienka na drámu kňaza Govoniho vonkoncom nie je rozhrešením nijakého kňaza vinného zo zneužívania. Pripomína nám však existenciu tvorcov lží. Koľko je v skutočnosti ´ pedofilnych kňazov? Vráťme sa opäť k Spojeným štátom americkým. Podotýkam, že aj keby sme pridali obdobie rokov 2002 – 2010, v prípade Spojených štátov by sa čísla 36

PEDOFILNÍ

KŇAZI

významne nezmenili, pretože samotná štúdia Vysokej školy trestného práva Johna Jaya si všimla výrazný pokles prípadov už okolo roku 2000. Nových vyšetrovaní bolo menej a značný pokles bol zaznamenaný aj v odsúdeniach. Bol to výsledok prísnych opatrení, ktoré zaviedli americkí biskupi alebo Svätá stolica. Hovorí azda štúdia John Jay College, ako sa možno často dočítať, že 4 % amerických kňazov sú „pedofili“? Vôbec nie. Podľa tohto výskumu 78,2 % obvinení sa týka mladistvých, ktorí už prešli pubertou.23 Nálepka „pedofilní kňazi“ je podľa John Jay College nepresná a neúplná. Diagnostický a štatistický manuál Americkej psychiatrickej asociácie DSM IV klasifikuje pedofíliu ako chorobu a definuje ju ako „sexuálnu príťažlivosť dospelej osoby k neplnoletým pred pubertálnym obdobím. […] Aj keď vo všeobecnosti je ťažké zistiť, či nejaký špecifický čin sexuálneho zneužívania neplnoletého je pedofíliou, a vek, v ktorom sa začína puberta, sa mení podľa konkrétneho jednotlivca, všeobecne sa však pokladá za indikátor pedofílie skutok, ktorý sa začína, keď má neplnoletý menej ako jedenásť rokov“24. Mať intímny vzťah so sedemnásťročnou istotne nie je pekné, o to viac, ak ide o kňaza – ale toto nie je pedofília. Kňazov obžalovaných zo skutočnej pedofílie za päťdesiatdva rokov je 958, v priemere osemnásť za jeden rok. Odsúdených bolo 54, teda zhruba jeden za rok! 23

Porov. National Review Board for the Protection of Children and Young People, 2004, s. 26. 24 Tamtiež.

PEDOFILNÍ

KŇAZI

Počet odsúdených kňazov a rehoľných osôb v iných krajinách je podobný tomu v Spojených štátoch, aj keď o iných štátoch neexistuje úplná štúdia podobná tej z John Jay College. Často sa citujú správy írskych štátnych orgánov, ktoré definujú zneužívanie v kolégiách a sirotincoch (mužských) ako „endemické“, to znamená ako „infekciu, zamorenie určitej oblasti“. Tieto inštitúcie spravujú diecézy a rehoľné rády a niet pochýb o tom, že prípady pohlavného zneužívania mladistvých – niektoré z nich boli obzvlášť vážne – sa v Írsku skutočne udiali. Systematické otváranie týchto káuz okrem iného poukazuje na skutočnosť, že mnohé obžaloby sa týkajú použitia nápravno-výchovných prostriedkov, ktoré boli prehnané alebo násilné. Takzvaná Ryanova správa z roku 2009 (Commission to Inquire into Child Abuse, 2009 vo vzťahu k Cirkvi používa veľmi tvrdé slová, pretože niektoré prípady boli skutočne násilné a mal ich na mysli aj Benedkt XVI. vo svojom Pastierskom liste írskym katolíkom. Správa hovorí o 253 obvineniach z pohlavného zneužívania chlapcov a 128 z pohlavného zneužívania dievčat z celkového počtu 25 000 žiakov kolégií, nápravno-výchovných zariadení a sirotincov za vyšetrované obdobie. Avšak nie všetky obžaloby sa týkajú iba kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok; prípady sú tiež rôznej povahy a závažnosti; zriedkakedy súvisia s predpubertálnymi deťmi a ešte zriedkavejšie došlo k odsúdeniu. Kňazi nie sú „rizikovejší“ než iné kategórie V tejto súvislosti si treba položiť nepríjemnú, no dôležitú otázku, hoci sa to niekomu môže zdať ako 38

PEDOFILNÍ

KŇAZI

V. „BDEJTE A MODLITE SA, ABY STE NEPRIŠLI DO POKUŠENIA“ Predpovedali túto krízu „súkromné“ zjavenia? Dvojaká kríza, ktorej Cirkev musí v súčasnosti čeliť – hanebné a kriminálne činy pedofilných kňazov (ako ich definoval Benedikt XVI.) a útok liberálnej svetskej loby zameraný na Cirkev a samotného pápeža, ktorý síce vychádza z týchto udalostí, ale premršťuje ich počty – je výnimočne závažnou a ťažkou etapou v dejinách Cirkvi. Ak kríza skutočne zasiahla Cirkev „až do takej miery, ako to nedokázali ani stáročia prenasledovania“39, netreba sa diviť, že sa niektorí katolíci zaoberajú „súkromnými“ zjaveniami, ktoré udalosti tohto druhu určitým spôsobom predpovedali. Odvolávanie sa na Fatimu a La Salette je čoraz intenzívnejšie. Čo si o tom treba myslieť? Cirkev vždy odporúča veľkú opatrnosť, keď ide o texty, ktoré nie sú cirkevne schválené, nemajú váhu verejného Zjavenia a nie sú súčasťou učenia Magistéria, takže nijaký veriaci nie je povinný riadiť sa nimi. Katechizmus Katolíckej cirkvi pripomína, že úloha „súkromných“ zjavení „nie je ,zlepšovať‘ či ,dopĺňať‘ Kristovo definitívne Zjavenie, ale 39

BENEDIKT XVI., Pastiersky list írskym katolíkom, č. 4.

PEDOFILNÍ

KŇAZI

pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období“40. Nič však nebráni tomu, aby si veriaci bez zveličenia kládol otázky možných vzťahov medzi niektorými „súkromnými“ zjaveniami a súčasnou krízou. Práve fakt, že katolícke kňazstvo, pre Cirkev najsvätejšia inštitúcia z inštitúcií, je vystavené riziku rôznych deviácií a zlyhaní, vyplýva aj zo „súkromných“ zjavení. Už v XIV. storočí sa Ježiš obracia na svätú Brigitu Švédsku (1303 – 1373), spolupatrónku Európy, s veľmi silnými slovami: „Kňazi sa mi stali neznesiteľní!“41 Udalosťou veľkého dosahu pre duchovné – ale aj kultúrne a literárne – dejiny Francúzska bolo zjavenie Panny Márie v La Salette v roku 1846. Cirkev toto zjavenie uznala za pravé. Predsa však Sväté ofícium zakázalo rozširovať tzv. „tajomstvo“, ktoré jedna z vizionárok (Melánia Calvatová, 1831 – 1904) vlastnoručne opísala v roku 1851, aj keď nikdy nebolo formálne vyhlásené za falošné. Treba teda k nemu pristupovať opatrne. V tomto texte sa možno dočítať o čase, keď sa „veľký počet kňazov a rehoľných osôb vzdiali od pravého náboženstva; medzi nimi budú dokonca i biskupi“42. „Cirkev zažije hroznú krízu. (…) Dôjde k znesväteniu posvätných miest; v kláštoroch kvety zosmradnú a diabol sa stane akýmsi kráľom sŕdc. (…) Použije všetku svoju zlomyseľnosť, aby voviedol do rehoľného života osoby ži40

Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 67. Antonio SICARI, Il sesto libro dei ritratti di santi, Jaca Book, Miláno 2000, s. 49. 42 Michel CORTEVILLE – René LAURENTIN, Découverte du secret de La Salette. Au-delá des polémiques, la vérité sur l´apparition et ses voyants, Fayard, Paríž 2002, s. 60. 41

PEDOFILNÍ

KŇAZI

júce v hriechu.“43 „Kňazi so svojím zlým životom (…) sa stali žumpou nečistoty.“44 Netreba sa čudovať, že niektorým sa toto proroctvo javí nanajvýš aktuálne. Tajomstvo z La Salette hovorí aj o tom, že „Svätý Otec bude mnoho trpieť. (…) Zlí budú viac ráz číhať na jeho život“45. Text bol v nedávnej minulosti z filologického hľadiska rekonštruovaný z jeho viacerých a bolestných redakcií a študovali ho odborníci na „súkromné“ zjavenia. Niektorí z nich sú presvedčení, že jeho jadro obsahuje opravdivé duchovné skúsenosti, no zároveň v ňom nájdeme autentické fantázie vizionára alebo vizionárky, ktoré by nebolo múdre brať doslova. Ide o sugestívnu myšlienku, že sa náznaky hrozby atentátu na pápeža v zjavení z La Salette spájajú s Jánom Pavlom II. Fatimské posolstvo a Benedikt XVI. Ten istý náznak o atentáte sa nachádza aj v treťom fatimskom tajomstve, ktoré úradne zverejnila Svätá stolica s komentárom vtedajšieho kardinála Ratzingera v roku 2000. V ňom Panna Mária ukazuje „Svätého Otca, ako neistým krokom prešiel cez veľké, spolovice zrúcané mesto a strápený bolesťou a utrpením sa modlil za duše mŕtvych, s ktorými sa stretal na svojej ceste. Keď prišiel na vrchol vrchu, kľačiac pod veľkým krížom bol zabitý skupinou vojakov, ktorí naňho strieľali z rôznych zbraní“46. 43

Tamtiež, s. 61. Tamtiež, s. 59. 45 Tamtiež, s. 61. 46 KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY, 2000. 44

PEDOFILNÍ

KŇAZI

Ten istý kardinál Ratzinger v teologickom komentári k tajomstvu poukázal na vzťah fatimského zjavenia k atentátu na Jána Pavla II., ktorý bol spáchaný 13. mája 1981, v deň sviatku Fatimskej Panny Márie. Okrem iného poznamenal, že výjav je obrazom všetkých prenasledovaní, ktorým je v dejinách neprestajne vystavený Svätý Otec a Cirkev. Aj mediálne prenasledovanie pre pedofilných kňazov je súčasťou výstrelov zbraní, ktoré sú „vojaci“ v službách ideologických protináboženských plánov vždy ochotní proti Cirkvi vystreliť. Fakt, že tieto vízie boli objektívne potvrdené skutočnými zločinmi malého počtu pedofilných kňazov, je najtrpkejším a tajomným aspektom (aká tajomná je vždy zloba) celej tejto záležitosti. Percentuálne veľmi nízky počet zhnitých jabĺk však nemá a nesmie byť pre nikoho zámienkou, aby zabúdal, že veľká väčšina kňazov pôsobí vo svete ako autentické svedectvo Krista v službách dobra pre všetkých. Pedofilní kňazi sú tmavým a nechutným tieňom. No je to tieň veľkého svetla, toho svetla, ktorým sú desaťtisíce kňazov – títo v dejinách, vrátane XX. a XXI. storočia, žili a žijú pre Krista a Cirkev tak, že im obetujú celý svoj život a často prijímajú aj smrť a mučeníctvo. Všetci musíme vzdorovať tým, čo by chceli, aby sme na toto zabudli. „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé“ (Mt 26, 41).

OBSAH I. HANBA A UTRPENIE. AKO SA TO MOHLO STAŤ?........... 5 Pedofilní kňazi existujú.............. 5 Ako sa to mohlo stať?..................6 Revolúcia v šesťdesiatych rokoch...... 8

II. BOLA ODPOVEĎ CIRKVI PRIMERANÁ?.................... 13 Chyba nie je v kánonickom práve, ale v jeho nerešpektovaní.............13 Inštrukcia Crimen solLecitationis z roku 1962.......................... 16 Prísnosť kardinála Ratzingera......... 19

III. SOCIÁLNA KONŠTRUKCIA MORÁLNEJ PANIKY................24 ´ Otec všetkych útokov: dokumentárny film Sex Crimes and the Vatican............. 24 Prípad O’Gradyho. Dejiny jednej manipulácie............. 25 Sociálna konštrukcia morálnej paniky..31 Existujú aj nevinNe obžalovaní: prípad kňaza Giorgia Govoniho......... 34 Koľko je v skutočnosti ´ pedofilnych kňazov?.................. 36 Kňazi nie sú „rizikovejší“ než iné kategórie..................... 38

Útok na Katolícku cirkev: rola advokátov a poisťovní............ 43 „Novota“ stará 30 rokov: prípad HulLerman..................... 46 ´ v Texase? Benedikt XVI. „obžalovany“ Ďalšia lož........................... 47 Čudná kampaň New York Times o prípade Murphy..................... 49 ´ stroj Propagandisticky proti Benediktovi XVI................ 52

V. „BDEJTE A MODLITE SA, ABY STE NEPRIŠLI DO POKUŠENIA“.. 55 Predpovedali túto krízu „súkromné“ zjavenia?................. 55 Fatimské posolstvo a Benedikt XVI..... 57

LITERATÚRA.................... 59 PRÍLOHY....................... 64 1. Úpravy noriem De delictis gravioribus (úplné znenie)............64 2. Pastiersky list Svätého Otca Benedikta XVI. írskym katolíkom....... 76 Modlitba za Cirkev v Írsku............ 92 3. GoebBels a akcia „Pedofilní kňazi“.. 93

PEDOFILNIKNAZI PEDOFILNIKNAZI

Pedofilní kňazi existujú. Mnohym ´ z nás by sa azda páčilo, ´ sen keby šlo iba o zly

M ASS I M O

alebo ohováranie bulvárnej tlače.

INTROVIGNE

´ Otec. ani Sväty

ISBN 978-80-8074-125-9

www.donbosco.sk

PEDOFILNÍ

KŇAZI

M A SS I M O IN T R O V I G N E

A takémuto postoju nás neučí

PEDOFILNÍ KŇAZI

No žiaľ, nie je to tak...

HANBA, POTUPA A PRAVDA O ÚTOKOCH NA CIRKEV A BENEDIKTA XVI. db