Pápež Wojtyla by vydavatelstvo Don Bosco

Teresio

Bosco

Stručný životopis Jána Pavla II.

„Karol Wojtyla netrpel nespavosťou, no zaspával, až keď si prečítal niekoľko riadkov z knihy a v ruke prebral zopár Zdravasov na svojom ruženci.“ Maria Winowska dosvedčuje: „Arcibiskup Wojtyla neurobil v Krakove žiadne rozhodnutie bez toho, aby ho predtým preskúmal a premyslel na kolenách. Potom sa poradil s priateľmi, kňazmi i laikmi. Mal úžasný dar počúvať. Mnohí ho dôverne nazývali ,ujo‘ a človek si nemusel klásť servítku pred ústa, keď mu chcel povedať, že s ním nesúhlasí. Táto familiárnosť však nikdy neprekročila hranice úcty, ktorá prislúcha biskupovi. Modlitba bola pre Wojtylu ako dýchanie. Jeho najbližší dobre vedia, že svoje pastierske listy, svoje posolstvá vždy písal pred svätostánkom. Nejednu reč, ktorú predniesol počas Vatikánskeho koncilu, napísal na kolenách. Každého, kto ho videl alebo počul, zasiahla pokojná sila, ktorá vyžarovala aj z jeho najobyčajnejšieho gesta či slova. Jeho gestá a slová mali pôvod v modlitbe.“

ISBN 978-80-8074-137-2

www.donbosco.sk

WOJTYLA

PÁPEŽ

NAMIESTO ÚVODU

Lyžiar stratený v pohraničí V Tatrách, na hraniciach medzi Poľskom a Československom sa rozpútala snehová búrka. Osamelý lyžiar stratil z očí vyjazdené stopy v snehu a zablúdil. Všimli si ho dvaja príslušníci pohraničnej stráže a chvíľu ho pozorovali svojimi ďalekohľadmi. Keď lyžiar prekročil hraničnú čiaru, kývli na seba, odrazili sa na lyžiach a razom ho dohnali. Ocitli sa pred už nie najmladším mužom s podbitými topánkami, obnosenou vetrovkou a malým kovovým krížikom na hrudi. „Doklady.“ Bolo vidno, že lyžiar pocítil úľavu, keď ich zbadal uprostred snehovej búrky. Vytiahol svoj pas, v ktorom stálo: Karol Wojtyla, krakovský biskup, kardinál rímskej Cirkvi. „Kde si to ukradol?“ „Neukradol, to je moje.“ Odprevadili ho na strážnicu. Jeden z nich zodvihol telefónne slúchadlo, ale nepodarilo sa mu dovolať sa. „Počujte“ – navrhol lyžiar, – „je zima, nedáme si po kalíšku vodky?“ „Štrngli sme si a spriatelili sme sa,“ vyrozprával neskôr kardinál. „Napokon ma pustili, ale myslím si, že zostali presvedčení, že som ten pas ukradol.“

„Chcú vyhnať Boha“ Bol rok 1976. Toho roku, na sviatok Božieho tela komunisti zakázali v krakovských uliciach tradičnú procesiu. Stanovili, že sa môže konať len na kratučkom úseku v niekoľkých bočných uličkách. Kardinál Wojtyla odslúžil pred početným zástupom svätú omšu, a potom s bolestnou hrdosťou prehovoril: „Chcú, aby sme zabudli na Boha. Vytláčajú ho z novín, z kníh, z verejného života. Pred pár dňami mal jeden chlapec, žiak odbornej školy na krku zavesený malý krížik, ako ho v Poľsku nosia mnohí kresťania, starí i mladí. Požiadali ho, aby ho sňal. V areáli školy ho vraj nosiť nesmie. Chlapec rázne odmietol. Predvolali jeho matku a vysvetlili jej, že správanie jej syna je provokácia. Žena na to odvetila: ,Som hrdá na svojho syna.‘ Pred mnohými rokmi príhody ako túto Cirkev zapisovala do ,knihy mučeníkov‘, lebo ,mučeníka‘ ľudia považovali za ,svedka‘, za niekoho, kto svojím správaním svedčí o svojej viere. Dnes by sme mali písať knihy o moderných mučeníkoch, lebo ich príklad nám môže pomôcť žiť v súlade s naším kresťanstvom. Často mi vytýkajú, že hovorím o týchto veciach. Ako by som však mohol mlčať? Každý podobný prípad, či už ide o nejakého chlapca, matku, vysokoškolského profesora alebo študenta, sa týka nás všetkých. A ja ako biskup musím byť prvý, kto o tom hovorí. O prípade takého človeka. Lebo keď bojujeme za duchovnú slobodu, za slobodu svedomia, bojujeme za človeka. Dnešného človeka a človeka vekov“. Tieto dve príhody – príhoda o lyžiarovi, ktorý zablúdil v Tatrách a o biskupovi, ktorý sa prihováral zástupu pred katedrálou, sú zhrnutím života Karola Wojtylu. Na jednej strane to bol človek, ktorý prekypoval energiou

ako niekto, kto pozná vábenie hôr, riek, veľkých lesov a rád sa do nich vracia s batohom na pleciach a vibramami na nohách a na druhej strane kresťan, ktorý vrúcne miloval Boha i svojich blížnych, kvôli ktorým každý deň tvrdo zápasil s vrchnosťou, ktorá sa rozhodla postupne zadusiť Cirkev v Poľsku.

WADOVICE

Pani s láskavým úsmevom V pápežovom rodinnom albume je jedna stará fotografia. Je na nej sympatická mladá žena s hnedými zvlnenými vlasmi, ktorá sa láskavo usmieva a v náručí drží chlapča s vyľakaným pohľadom. Ten chlapček bol Karol. Vtedy mal len pár mesiacov a na hlave len zopár vláskov. Pani s láskavým úsmevom bola jeho mama, Emília Kaczorowska. Karol sa narodil 18. mája 1920 vo Wadoviciach, v meste na juhu Poľska. Poľsko sa vtedy po viac ako storočnej okupácii a rozdelení medzi Rusko a Prusko ešte len jedenásť mesiacov tešilo zo znovuzískanej slobody. Asi tridsať kilometrov od Wadovíc sa nachádza mesto Krakov (v súčasnosti má 2 200 000 obyvateľov). Sto kilometrov odtiaľ sa týči slávna národná svätyňa – Czenstochowa s Čiernou Madonou, pravou kráľovnou Poľska. Každoročne sem prichádzajú milióny Poliakov. Tu sa i za čias storočnej nadvlády protestantského Pruska a rozkolníckeho Ruska katolícki Poliaci naďalej cítili ako „jednotný národ“. Karolovi dali pri krste meno jeho otca, ktorý bol poddôstojníkom v armáde a bojoval v prvej svetovej vojne.

Prvých osem rokov Karolovho života bolo šťastných. Deviaty však so sebou priniesol veľký, trvalý kríž – zomrela mu mama.

Kameňmi do psov a do Židov Dnes sa často hovorí o tom, ako Hitler prenasledoval Židov. Treba však povedať celú pravdu. Židia boli pre národy severnej Európy tŕňom v oku už mnoho rokov pred Hitlerom. Keď deti hádzali kamene, mohli počítať s výpraskom od rodičov. Výnimku predstavovali dva prípady – ak kamene hádzali do zlých psov alebo do židov. Pán Jurek Kluger bol starý Žid. Bol to rovesník pápeža Wojtylu a býval v tom istom meste, vo Wadoviciach. V rozhovore s novinárom Svidercoschim spomínal na tie roky takto: „Wadovice vtedy mali niečo cez deväťtisíc obyvateľov, z toho nás bolo dvetisíc Židov. Viete, nebol to ľahký život. Neraz sa stalo, že niekto napadol nejakého Žida, zasiahol ho na citlivom mieste, urazil ho. Ale on, Karol, nikdy. Nikdy ani len náznakom. Nijako.“ Chodili do jednej základnej školy. Jurek nazýval Karola „Lolek“, čo sa dá preložiť ako Karolko. Karol hovorieval Jurekovi „Jurku“. „Koľko listov som v živote od neho dostal,“ spomína pán Kluger „ktoré začínal oslovením ,Drogi Jurku‘, ,Drahý Jurko‘.“ Pán Kluger si dobre spomínal aj na Lolkovho otca: „Bol to veľmi vzdelaný človek, historik. Zaoberal sa štúdiom Cirkvi v Poľsku. Mal veľmi uhladené správanie, prísny pohľad, ktorý však vzbudzoval hlbokú dôveru. Vždy hovoril polohlasne, pokojne, vyrovnane... Určite nebol taký priebojný ako jeho syn.“

Rok 1938 – koniec šťastia Kluger si pamätal, že keď mal Lolek trinásť alebo štrnásť rokov, s pomocou svojich učiteľov založil mariánsky spolok. Učiteľ, pán Jelonek, bol naňho veľmi hrdý. Rovnako ako bol hrdý na malý krúžok dramatického umenia, ktorý Lolek založil pre mladých študentov, chlapcov a dievčatá. „Lolek recitoval básne, spieval tým svojím nádherným hlasom,“ spomína Kluger. „Vo všetkom bol lepší než ostatní – v štúdiu, vo futbale, v lyžovaní. Nebol bifľoš. Učil sa toľko, koľko my, len bol inteligentnejší, nadanejší.“ Rok 1938. Lolek a Jurek oslávili osemnáste narodeniny a vynikajúco zmaturovali. Kluger opatruje fotografiu z toho obdobia: „Vidíte? Karol je prvý zľava. Dosiahol plný počet bodov. Pozrite sa ako vyzeral – štíhly a mocný ako skutočný horal, čistá a pokojná tvár.“ Lenže rok 1938 mal toto šťastie ukončiť. Karolov starší brat Edmond, ktorý vyštudoval medicínu a staral sa o chorých v nemocnici v Bielsku-Bialej, zomrel, keď prepukla šarlachová epidémia. Pre otca, ktorého stálo štúdium synov nemalé výdavky, to bol ťažký úder.

KRVAVÝ KÚPEĽ DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY

Pochod hnedých košieľ V susednom Nemecku už päť rokov pochodovali „hnedé košele“. Hitler, šialený diktátor, ktorý mal vtiahnuť svet do druhej svetovej vojny, prednedávnom rozpútal zúrivé prenasledovanie Židov, ktorých považoval za „rasu, ktorá bola pre ľudstvo príčinou všetkého nešťastia“. Aj v Poľsku sa začali Židom ťažké časy. Niektorí Poliaci v snahe zachovať si priazeň nacistického diktátora, ktorý vybudoval najmocnejšiu armádu sveta, začali hlásať, že je potrebné „nejako sa Židov zbaviť“. Pán Kluger o tom svedčí takto: „Napriek tomu, že som bol Žid, Lolek sa ku mne naďalej správal rovnako ako predtým. Stále to bol ten istý priateľ. Stále ma mal rád a prejavoval mi svoju náklonnosť tisícorakým spôsobom. A nerobil to z ľútosti, ale mimoriadne prirodzene. Do ničoho sa nemusel nútiť. Hoci bol ešte mladý, už zmýšľal veľmi ušľachtilo, mal veľkú duševnú silu. Možno to nedokážete pochopiť, ale v tých dňoch, v tých chvíľach by ste vedeli, čo znamenal pre mňa, Žida, tento taký vrúcny, ľudský, bratský vzťah.“

Byt s kovovým schodiskom Aby mohol Karol pokračovať v štúdiu, v roku 1938 otec rozhodol, že sa presťahujú do Krakova, na Tymieniecku ulicu číslo desať. Bývali tam v chudobnom dvojizbovom byte na prvom poschodí. Viedlo k nemu kovové schodisko z dvora. Karol sa zapísal na filozofickú fakultu a tiež do „Divadelnej školy“, zrejme s úmyslom stať sa profesionálnym hercom. Začal tiež navštevovať svoju novú faru, ktorú spravovali saleziáni a zasvätená bola svätému Stanislavovi Kostkovi. Prišiel však rok 1939 a všetko rozvrátil tragédiou druhej svetovej vojny. Do mikrofónov nemeckého rozhlasu Adolf Hitler ohlásil Nemecku a svetu, že Poľsko je „základné teritórium“, ktoré potrebuje nemecká rasa pre svoju expanziu, ktorú jej ako „privilegovanej rase“ určil osud. 23. august 1939. Stalinov Sovietsky zväz a Hitlerovo Nemecko podpísali „pakt o neútočení“. Tento pakt obsahuje jednu utajenú klauzulu – Poľsko sa rozdelí medzi Sovietsky zväz a Nemecko podľa hranice, ktorá povedie od severu k juhu.

O 4:45 sa začala poľská tragédia 1. september 1939. O štvrtej hodine a štyridsiatej piatej minúte ráno sa začala veľká poľská tragédia. Obrnené divízie nemeckého generála Guderiana prekročili hranice a pokračovali smerom k hlavnému mestu rýchlosťou 70 – 80 kilometrov za deň. Dvetisíc lietadiel Luftwaffe bombardovalo železničné a cestné uzly, čím v podstate ochromili život národa.

Poliaci podnikli zúfalý pokus zastaviť inváziu a poslali do boja aj kavalériu Pomorska – kone proti tankom, kopije proti kanónom, šable proti samopalom. Jazdci na koňoch prešli do protiútoku s piesňou na perách a zahynuli prv než sa dostali do priameho kontaktu s nepriateľom. Francúzsko a Anglicko, ktoré podpísali s Poľskom vojenskú dohodu o vzájomnej spolupráci, vstúpili do vojny proti Nemecku behom nasledujúcich 48 hodín. 17. septembra 1939 napadli Poľsko aj sovietski vojaci a obsadili celú východnú časť krajiny. Svoj útok ospravedlňovali úmyslom ochrániť ruskú menšinu. (V apríli 1943 bolo v Katynskom lese, na sovietskom území, objavených osem velikánskych masových hrobov, v ktorých sa nachádzali pozostatky 4 150 poľských dôstojníkov. Keď ich Sovieti zajali, najprv ich internovali do tábora v Koseľsku a potom pozabíjali.) 27. september 1939. Zatiaľ čo nemecké lietadlá neprestávali bombardovať hlavné mesto, rozhlas za zvukov Chopinovej skladby ohlásil pád Varšavy a Poľska. Vojna trvala len štyri týždne... Najprv v Paríži a potom v Londýne sa vytvárala poľská exilová vláda na čele s generálom Sikorskim. Čoskoro sa sformovala armáda poľských exulantov, ktorí sa zapájali do najtvrdších bojov na západnom fronte, okrem iného aj pri Monte Cassino. Dnes sa tam nachádza veľký cintorín, na ktorom sú pochovaní poľskí vojaci. Sovietsky zväz poľskú exilovú vládu nikdy neuznal. Hitlerovým dekrétom z 8. októbra 1939 boli štyri západné poľské okresy pričlenené k Reichu (Nemeckej ríši) a ostatné poľské územie sa stalo Všeobecnou guberniou. Za guvernéra bol vymenovaný Hans Frank poverený „germanizáciou“ Poľska. Vyjadril sa jasne: „Jedným z hlav-

ných cieľov na germánskom východe je vyhladenia cudzích rás na pričlenenom území.“ Bol to rozsudok smrti pre celý národ. Zo štyroch okresov pričlenených k Nemecku vyhnali jeden a pol milióna poľských sedliakov a uprostred zimy ich vysťahovali do Všeobecnej gubernie. Bola to tragická emigrácia, neopísateľné utrpenie.

Jurekov útek Súčasne sa rozbehol program vyhladenia Židov. Karol sa dozvedel, že zmizla aj rodina jeho kamaráta Jureka. Stará mama, matka, sestra Stefania, ktorú Karol láskyplne volal „Tesia“, boli deportované do koncentračného tábora, kde skončili v kremačných peciach. Jurekovi sa spolu s otcom podarilo prejsť cez hranicu a vzdali sa Sovietom. Ako všetci mladí Poliaci, ktorí hľadali útočisko v Sovietskom zväze, aj Jureka Klugera Sovieti odsúdili na desať rokov „prevýchovy“ v tábore nútených prác. Omilostili ho, až keď Hitler vyhlásil vojnu Sovietskemu zväzu a mladých Poliakov poslali bojovať do prvej línie. Pre pokojného a vážneho pána Wojtylu boli tieto tragické zvraty nesmierne ťažké. Jeho zdravie sa rýchlo zhoršovalo. Nakoniec v roku 1941 zomrel. Keď sa Karol ocitol v dome na Tymienieckej 10 sám, vrátil sa do Wadovíc, kde sa mu podarilo presvedčiť rodinu jedného blízkeho priateľa, Mieca Kortarczyka, aby išli s ním do Krakova. Pani Zofia spomína: „Súhlasili sme. Vzdala som sa domu, môj manžel práce vodiča električky.“ Karol a Miec spolu študovali a hrali divadlo.

ROZHODNUTIA NA KOLENÁCH

Nový biskup na kanoe September 1958. Z Vatikánu prišlo do Varšavy vymenovanie Karola Wojtylu za pomocného krakovského biskupa. Kardinál Wyszynski ho dal hľadať. Akoby sa bol prepadol pod zem. So skupinou mladých sa vybral splavovať na člnoch jeden z mnohých horských potokov, ktoré sa vlievajú do Visly. Monsignor Dabrowski spomína: „Je to oblasť porastená hustými lesmi, posiata tisíckami jazier. Vypátrali sme ho v tomto labyrinte a priviedli ku kardinálovi. Prišiel v športovom oblečení, celý opálený od slnka. Prv než mu Wyszynski zvestoval novinku, povedal mu: ,Zapamätaj si, že Svätému Otcovi sa nikdy nehovorí nie.‘ Keď si prečítal menovaciu listinu, zostal ako obarený. Po chvíli si kľakol a povedal: ,Nech sa stane Božia vôľa.‘ Hneď však dodal: ,A čo teraz? Nemohli by sme moje menovanie držať v tajnosti, kým sa nedostaneme k ústiu Visly?‘ Wyszynski sa usmial a dal mu svoje slovo. Wojtyla sa vrátil k svojim mladým priateľom, spolu s nimi spával pod stanom, ráno slúžieval omšu – ako obyčajne, na prenosnom oltáriku, kríž tvorili dve prekrížené pádla.“ Presne mesiac po jeho biskupskej vysviacke došlo v Cirkvi k veľkej udalosti – 28. októbra 1958 bol zvolený

za pápeža Angelo Roncalli, ktorý si vybral meno Ján XXIII. Bol to starý, sedemdesiatsedemročný muž, ale priniesol do Cirkvi závan mladosti tým, že ju nasmeroval k Druhému vatikánskemu koncilu.

Mesto ocele malo byť bez Boha Medzitým sa z Wojtylu, pomocného biskupa monsignora Baziaka, stal v Krakove biskup mládeže a robotníkov. Organizoval činnosť dvadsiatich stredísk študentského katolíckeho života, ktoré navštevovalo pätnásťtisíc mladých. Program bol bohatý. Štúdiom Svätého písma sa prehlbovala viera, organizovali sa prísne duchovné cvičenia naplnené meditáciou a modlitbou a vo voľnom čase dodával novú energiu šport. Aj tridsaťosemročný biskup sa zúčastňoval na futbalových zápasoch, plával, zapájal sa do lyžiarskych a veslárskych súťaží. Rok 1959. Kascek Kuron, vodca Poľského výboru robotníckej obrany, spomína: „V Nowej Hute, priemyselnom predmestí Krakova, ktoré sa malo stať ,poľským mestom ocele‘, sa začali konať demonštrácie, dochádzalo ku stretom na uliciach. Dôvodom bola skutočnosť, že strana zakázala v Nowej Hute postaviť kostol. Výsledkom boli mŕtvi a ranení. Tresty boli tvrdé. Napriek zákazom a námietkam si obyvateľstvo vymohlo povolenie postaviť si svoj kostol.“ Paolo Galimberti píše: „Pôsobivý zástup päťdesiattisíc ľudí sprevádzal Wojtylu v deň vysvätenia chrámu a počúval jeho slová: ,Nowa Huta už nie je mestom bez Boha.‘“ V istom súkromnom rozhovore Wojtyla povedal: „Komunistická vláda postavila Nowu Hutu, aby komunistickí robotníci ovládli katolícky Krakov. Situácia sa obrátila –

možno by dnes meštiansky Krakov nemal silu postaviť sa vláde, avšak katolícki robotníci Nowej Huty áno.“ Boj komunistickej moci proti Cirkvi pokračoval. V roku 1961 zadržali na hraniciach päťdesiattisíc výtlačkov Svätého písma, dar Svätého Otca Jána XXIII. poľskému ľudu. Veliteľ polície odpovedal na námietky biskupov: „V Poľsku máme priveľa biblií.“

2 498 biskupov na Koncile 1. október 1962. O ôsmej hodine a tridsiatej minúte sa začal Druhý vatikánsky koncil. Do Ríma sa zišlo 2 498 kardinálov a biskupov zo všetkých kútov sveta, aby uviedli Cirkev do sveta tretieho tisícročia. Námestím svätého Petra prúdil nekonečný purpurovo-červený sprievod. Indický kardinál Gracias sa narodil medzi chudobnými barakmi mesta Karáči, kde smetiari každé ráno zbierajú deti, čo zomreli od hladu. Tmavé ruky monsignora Dudda sa pri love na sudánskej savane naučili zaobchádzať s lukom a šípom. Biskup Mabathoana sa hrdo hlásil ku kmeňu Zulu, jeho starý otec sa volal „horský lev“. Rau a Iriarte, argentínski biskupi, mali kríž a pastiersku berlu z dreva. Kríž zo zlata predali a utŕžené peniaze rozdali chudobným. Monsignor Câmara žil v sakristii medzi chatrčami štvrte chudobných a na adresu bohatých lakomcov, ktorí ho premenovali na „biskupa-komunistu“, sa vyjadruje veľmi ostro. Biskupa Zohraliana, osemdesiatročného starčeka rovného ako pravítko, dvakrát odsúdili na trest smrti. Previnil sa tým, že zachránil desaťtisíc arménskych detí pred Hitlerovými katmi. Chrbát mal zbrázdený od úderov korbáča. Okolo kardinála Wys-

zynského stálo štrnásť poľských biskupov. Medzi nimi aj mladý, štyridsaťdvaročný Wojtyla. Keď prišli do Ríma, skupina poľských emigrantov ho vítala s kyticou krvavočervených ruží. Koncil bol veľkou vyhňou, v ktorej sa kul obraz Cirkvi, ktorá mala čeliť budúcnosti. Wojtyla nadviazal vzácne priateľstvá, pracoval na príprave najzložitejšieho a najdôležitejšieho koncilového dokumentu – Cirkev v súčasnom svete (Gaudium et spes). Zaoberá sa najzávažnejšími témami, akými sú dôstojnosť ľudskej bytosti, manželstvo a rodina, kultúra, ekonomicko-spoločenský život, mier.

Pracovný stôl arcibiskupa v kaplnke 30. december 1963. Nový pápež Pavol VI. (zvolili ho pred šiestimi mesiacmi) vymenoval Wojtylu za krakovského arcibiskupa-metropolitu. Pre mladého štyridsaťtriročného človeka dosť náročná a vyčerpávajúca funkcia. Počet obyvateľov Krakova dosiahol 2 132 000. Z nich sa 2 043 800 hlásilo ku katolicizmu. Bolo to najkatolíckejšie mesto katolíckeho Poľska, v ktorom bolo dvadsaťosemtisíc kňazov a rehoľníkov – čo v celosvetovom meradle predstavovalo desať percent kňazských povolaní. Od tej chvíle Wojtylov deň úplne pohltila jeho diecéza. Sestra Bogumila, ktorá celé roky pracovala na arcibiskupstve, opisuje Wojtylov denný režim v Krakove takto: „Budíček o šiestej, omša v kaplnke o šesť tridsať. O hodinu neskôr raňajky, potom znovu kaplnka, kde arcibiskup umiestnil svoj malý pracovný stôl. Tu číta, píše a modlí sa až do jedenástej. Potom dve a pol hodiny prijíma kňazov a laikov. Popoludní, po obede, sa venuje pastoračnej čin-

nosti – zúčastňuje sa stretnutí, navštevuje farnosti, chudobných, chorých. Ak musí prebrať niečo súrne so spolupracovníkmi, ide s nimi na prechádzku do lesa. Večera o devätnásť tridsať alebo o dvadsiatej. Potom opäť kaplnka, kde číta, píše, modlí sa.“

Ujo Wojtyla Sestra Bogumila pokračuje: „Arcibiskup každý list papiera označil zvolaním k Božej Matke – Ave Maria, Totus tuus, Maria (Celý tvoj, Mária), Maria Mater Gratiae (Mária, Matka Milosrdenstva). Na nočnom stolíku mával knihu meditácií a ruženec. Wojtyla netrpel nespavosťou, no zaspával, až keď si prečítal niekoľko riadkov z knihy a v ruke prebral zopár Zdravasov na svojom ruženci.“ Maria Winowska dosvedčuje: „Arcibiskup Wojtyla neurobil v Krakove žiadne rozhodnutie bez toho, aby ho predtým preskúmal a premyslel na kolenách. Potom sa poradil s priateľmi, kňazmi i laikmi. Mal úžasný dar počúvať. Mnohí ho dôverne nazývali ,ujo‘ a človek si nemusel klásť servítku pred ústa, keď mu chcel povedať, že s ním nesúhlasí. Táto familiárnosť však nikdy neprekročila hranice úcty, ktorá prislúcha biskupovi. Modlitba bola pre Wojtylu ako dýchanie. Jeho najbližší dobre vedia, že svoje pastierske listy, svoje posolstvá vždy písal pred svätostánkom. Nejednu reč, ktorú predniesol počas Vatikánskeho koncilu, napísal na kolenách. Každého, kto ho videl alebo počul, zasiahla pokojná sila, ktorá vyžarovala aj z jeho najobyčajnejšieho gesta či slova. Jeho gestá a slová mali pôvod v modlitbe.“

OBSAH

NAMIESTO ÚVODU........................................................ 5 WADOVICE...................................................................... 8 KRVAVÝ KÚPEĽ DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY........... 11 KRISTOV KŇAZ.............................................................21 NAJTEMNEJŠIE OBDOBIE POĽSKEJ CIRKVI..........25 ROZHODNUTIA NA KOLENÁCH............................... 32 PÁPEŽ Z CUDZINY....................................................... 43