EDÍC IA
VIE R A
D O
V R ECKA
6
Marián Gavenda
Pane, nauč nás modliť sa LEN MODLIACI SA ČLOVEK MÔŽE NAUČIŤ MODLIŤ SA. AKO PREŽÍVAŤ DEŇ V RYTME MODLITBY? ČO S ŤAŽKOSŤAMI PRI MODLE NÍ? PRAKTICKÉ RADY A ODPORÚČANIA NA CESTE K PEVNÉMU POSTOJU MODLITBY.
db Praktická príručka pre každého kresťana cena: 1,50 EUR; cena pre predplatiteľov: 1,00 EUR
PANE, NAUČ NÁS MODLIŤ SA Keď na miesto nešťastia dorazí prvá pomoc, prvé, čo lekár zisťuje, sú základné životné funkcie: pulz, dych, prekrvenie mozgu… Zlomeniny, odreniny, pomliaždeniny počkajú. Neraz sa nám stáva, že venujeme veľkú pozornosť aj najmenším kozmetickým úpravám na svojom zovňajšku, bytovom zariadení i v duchovnom snažení, a podstatné nám pritom uniká. Sú totiž zastavené alebo veľmi hatené základné životné funkcie. A ešte sa čudujeme, že toľko nášho úsilia prináša taký malý efekt. Modlitba je dýchanie duše. Najzákladnejšia životná funkcia. Starosť o dobrú, pravidelnú modlitbu by preto mala patriť na prvé miesto. Sme totiž náchylní práve o ňu sa nechať najľahšie okradnúť. Niekoľko podnetov na tému modlitby, ktoré ponúkajú nasledujúce riadky, môže byť teda veľmi osožných. Samotný problém však nevyriešia. Do modlitby sa totiž vstupuje len modlitbou. Preto ňou aj začneme: „Pane, nauč nás modliť sa…!“ Pokúsiť sa definovať modlitbu, pýtať sa, čo je to modlitba, je asi také ťažké, ako pýtať sa, čo je to život alebo čo je to láska. Koľko piesní a výrokov o láske sa pokúša ponúknuť odpoveď. Každý je iný, každý je svojím spôsobom pekný. Ale kto lásku sám nezakúša, veľa mu nepovedia ani tie najkrajšie slová o nej. Aj definície modlitby väčšinou vyjadrujú len nejaký jej aspekt alebo sú povzbudením pre tých, čo sa už modlia. Isté je, že človek sa modlil odjakživa, patrí to k jeho podstate. Najstaršie kresby zachytávajú dva veľmi časté vý-
javy: ľudí pri love a pri modlitbe. Vyjadrujú, čo bolo pre nich životne dôležité – pre život tela i život duše. Kultúry Orientu sú príznačné poetickosťou a poézia má veľmi často formu modlitby. Poetické sú aj začiatky kresťanskej tradície, plné krásnych metafor. Duchovní autori modlitbu nevysvetľovali, ale ju ospevovali ako svoju skúsenosť, do ktorej chceli povzbudiť aj iných. Len modliaci sa človek môže naučiť modlitbe. „Modlitba,“ píše Ján Zlatoústy, „je prístav v búrke, kotva stroskotancov, poklad chudobných… útočisko v nešťastí, zdroj horlivosti, príčina radosti, matka filozofie.“ Inokedy ju nazýva svetlom duše, prameňom spásy, ochranným múrom Cirkvi, zbraňou proti zlým duchom. Už Ján z Kronštadtu hovorí, že modlitba je „dýchanie duše, naša duchovná potrava i nápoj“, a Teofán Zatvornik ide ešte hlbšie, keď vyznáva, že „modlitba je dýchanie Ducha Svätého“.
Základná životná funkcia Medzi ľuďmi prevláda všeobecné presvedčenie, že modlitba je niečo, čomu veriaci venujú zopár minút ráno, zopár večer a trochu viac v nedeľu a na veľké sviatky. Potom sa zdá, že modlitba je len nejaká „nadstavba“ pre tých, čo boli vychovaní vo viere. Veď aj samotní veriaci ju často vnímajú len ako určitú povinnosť, na ktorú by nemali zabúdať. Tvrdenie cirkevných otcov, že modlitba je taká dôležitá ako dýchanie a strava, nie je však len vzletná metafora. Jedna z definícií, ktorá sa snaží vystihnúť podstatu človeka a odlíšiť ho od zvierat, o ňom hovorí, že je homo sapiens. Na rozdiel od zvierat, z ktorých mnohé majú oveľa dokonalejší čuch, zrak, inštinkty či pružnosť, človek dokáže uvažovať, analyzovať, slobodne sa rozhodovať. Ani to však nie je všetko. Človek, každý človek, po-
2
dobne ako zvieratá, má žalúdok a ten si vyžaduje potravu. Má pľúca, ktoré potrebujú kyslík. Má hlavu a srdce, túži po poznaní a po láske. Každý človek. A každý človek má aj dušu. A tá svojou prirodzenosťou túži po Bohu! Vzťah k Bohu sa vyjadruje a prežíva v modlitbe. Modlitba je teda takou základnou potrebou pre každého človeka, ako je pre neho potrebný pokrm a kyslík, poznanie a láska. A toto je to najdôležitejšie, čo si treba pri téme modlitby uvedomiť. Tak ako horlivý kresťan neLen modliaci sa človek môže naučiť modliť sa. môže povedať: „Ja mám Sväté písmo, ja sa modlím, preto nemusím jesť ani dýchať“, tak nemôže neveriaci alebo ľahostajný veriaci povedať, že nepotrebuje modlitbu. Zaiste, dá sa žiť aj obmedzene. Ale stačí prejsť oddelením ústavu pre telesne alebo duševne postihnutých, aby sme videli, aká je to tragédia, keď je niektorá zo základných funkcií narušená, ako veľmi je tým život ochudobnený. Hoc len chýbajúci prst, ruka, noha nás zbavujú toľkých možností. Pri psychických poruchách je to ešte výraznejšie. Nie homo sapiens, ale homo orans – modliaci sa človek – je skutočný a plnohodnotne rozvinutý človek. Preto ani nemôžeme pochopiť človeka, ak nepochopíme modlitbu.
Potreba človeka a dar Boha Tak ako neznamená, že človek prirodzene túžiaci po láske lásku aj prežíva, ešte viac to platí o modlitbe. Boh vložil do ľudského srdca túžbu po sebe, ale jej naplnenie
3
presahuje všetky naše možnosti. Preto sa Boh ako prvý ujíma iniciatívy a približuje sa k nám ľudským spôsobom. Ale vnímať to môžeme len vo viere. Dejiny spásy sa začínajú vo chvíli, keď je človek schopný prijať Božie zjavenie a odpovedať naň v modlitbe. Možno nazvať modlitbou aj uvažovanie človeka o tajomstve jeho bytia? Je modlitbou obdiv vesmíru či snaha porozumieť vlastnej existencii? Sú to síce okamihy, keď sa prejavuje dôstojnosť a veľkosť človeka, nemožno ich však ešte nazvať v pravom zmysle modlitbou. Aby bola modlitba modlitbou, mala by spĺňať niekoľko základných podmienok: a) Viera v osobného, živého Boha. Nie v nejakú neosobnú myšlienku alebo vec, či silu. Kto sa modlí, vie, že má pred sebou najvyššiu múdrosť, ktorá ho osobne pozná. Nestačí len viera v akýsi zmysel života. Modlitba je dialóg s osobným Bohom, s Láskou. b) Viera v skutočnú Božiu prítomnosť. Kto sa modlí, verí, že Boh je živo, aktívne prítomný. On sa nám zjavuje a pozýva nás dať mu odpoveď. Viera žije modlitbou. Viera vo svojej podstate nie je totiž ničím iným ako modlitbou. Keď opravdivo veríme, vyjadrujeme sa modlitbou. A tam, kde prestáva modlitba, prestáva aj živá viera. c) Dôvera, že Boh, ktorý k nám hovoril a naďalej sa zjavuje, počuje aj našu modlitbu. Modlitba predpokladá vzťah „ty a ja, ja a ty“. Vieru, ktorá dáva modlitbe silu, možno zhrnúť slovami: „Ty si, ja som vďaka tebe a ty ma pozývaš, aby som žil s tebou.“ Tieto tri základné podmienky modlitby nachádzame všade tam, kde ide o skutočné náboženstvo. Keď sa zamyslíme nad ich dosahom, vidíme, ako ďaleko sú ešte od modlitby tí, čo síce hovoria, že veria v niečo „tam hore“, a preto nie sú ateisti, no modlitbu, sviatosti a Cirkev odmietajú. Dôležitejšie je však položiť si otázku, či si my
4
sami uvedomujeme tieto základné pravdy pri našich modlitbách. Či si uvedomujeme, kto je to Boh, aké privilégium je môcť s ním osobne hovoriť, čo znamená mať prostredníctvom modlitby účasť na živote Boha. Modlitba má vplyv na celý ľudský život. Ako keď sa slepému vráti zrak alebo človek pri jeho zhoršení začne nosiť okuliare. Všetko je zrazu iné, krajšie, bohatšie! Na to však nestačí mechanicky odrecitovať Otče náš, Zdravas‘, Mária a Sláva Otcu ráno a večer. Stojí za to zamyslieť sa nad tým, čo všetko nám modlitba ponúka.
Spolupráca s Bohom Iste si každý spomína na fascinujúce chvíle, keď mohol počas exkurzie obdivovať chod automobilky, byť pri nakrúcaní filmu, pri nácviku filharmónie či divadelného predstavenia, pozorovať prácu v zaujímavom laboratóriu, navštíviť parlament, skrátka, byť na miestach, kde sa niečo tvorí, vidieť zákulisie, nielen hotový výrobok. Boh nás cez modlitbu pozýva vstúpiť do svojej tvorivej dielne. On totiž stále tvorí, pôsobí, udržiava vesmír, bdie nad dejinami ľudstva, osudmi národov i každého jednotlivca a aktívne do nich vstupuje. „Môj Otec stále pracuje, aj ja pracujem,“ povedal Pán Ježiš. Väčšinou si to neuvedomujeme. Vnímame len hotové výrobky. Modlitba otvára oči vnútra pre Božiu prítomnosť aj pôsobenie, a tým pomáha preniknúť do úplne nového a úžasne zaujímavého sveta. „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ž 19, 2). Pohľad na tvar oblakov a prúdenie vetra povie oveľa viac meteorológovi než nám, čo sa nevyznáme v zákonitostiach prírody. Tomu, kto sa zasa vyzná v politických a ekonomic-
5
kých súvislostiach, aj malá udalosť napovie veľmi veľa. Modliaci sa človek sa postupne učí spoznávať Božie súvislosti. Ba modlitbou priamo vstupuje do Božieho diania. Božia prítomnosť je prameňom života a svetla. V modlitbe si to uvedomujeme a otvárame sa životu a svetlu. V nej intenzívne prežívame každý prítomný okamih, lebo sa v ňom stretáme s Pánom dejín, cítime a vyjadrujeme mu vďaku za všetko, čo nám dal a dáva, doňho vkladáme aj svoju nádej a istotu, čo sa týka budúcnosti.
Praktická odpoveď Keď sa učíme cudzí jazyk, hrať na husliach či maľovať, teóriu je potrebné „dostať do krvi“ vytrvalým cvičením, aby sa stala naším trvalým vlastníctvom. V tomto zmysle na záver každej kapitoly ponúkame niekoľko praktických návrhov, ako sa „modlitbou učiť modlitbe“. ◗ Občas sa stíšim a položím si otázku, kto vlastne som, čo ma robí tým, čím som: žalúdok, mozog, city a vedomosti? Alebo niečo hlbšie? Ktorej dimenzii svojho bytia venujem počas dňa najviac času a síl? A koľko modlitbe? ◗ Uvedomím si, že práve teraz je tu Boh! Najlepšie v úplnom tichu, potme, prípadne pri svetle sviece. Takéto stíšenie nie je nevyhnutné pre každú modlitbu. Aby sme sa však vedeli dobre modliť aj uprostred ruchu dňa, občas sú potrebné aj takéto hlboké stíšenia. ◗ Budem si pripomínať, že keď sa modlím, nerobím tým niečo „navyše“. Je to jedna z mojich najzákladnejších potrieb a len o toľko budem rozvinutejším a harmonickejším človekom, o koľko rozviniem aj život modlitby. Človek, ktorý sa nemodlí alebo sa modlí len povrchne, ochudobňuje svoj život o niečo podstatné.
6
V MENE OTCA I SYNA, I DUCHA SVÄTÉHO Tieto slová vyslovujeme, keď robíme znak kríža, prežehnávame sa, a to obyčajne práve na začiatku a na konci modlitby. Vyjadrujú však aj samotnú podstatu modlitby, vnútorný postoj, naladenie duše, ktoré je pri modlitbe potrebné.
Stačí vedieť sa prežehnať „Viere moc nedám, ale aspoň ráno a večer sa vždy prežehnám,“ hovorievajú pri výročnej spovedi tí, čo viere ozaj veľa nedajú. Občas zvyknem nábožné publikum prebrať zo zbožnej ospalosti a vyhlásiť, že by sme boli veľmi dobrí kresťania, keby sme sa vedeli aspoň dobre prežehnať. V prežehnaní ide totiž o niečo oveľa dôležitejšie než o zvykové, automatické gesto, neraz pripomínajúce väčšmi odháňanie múch než spájanie neba so zemou. Kto bol na východnej liturgii aspoň ako návštevník, určite si všimol, že je v nej oveľa viac žehnania. V západnom pragmatizme prežehnaním obyčajne len začíname a končíme modlitbu, liturgiu, jedlo, prácu alebo celý deň. Cieľom modlitby je stretnutie s Bohom, zmyslom práce je plnenie jeho vôle. Prežehnanie je vstupom. Je teda veľmi dôležité, či a ako vstupujeme. Tento rozdiel dobre poznáme aj z každodenného života: idem ja bežný človek napríklad na úrad, k riaditeľovi, k notárovi, aby som si vybavil vec, na ktorej mi zá-
7
leží. Keď klopem na dvere, rozbúcha sa mi srdce, zvlhnú ruky, bojím sa, ako to dopadne, a neraz veru už o chvíľu idem tými istými dverami a s prázdnymi rukami aj von. A je rozdiel, keď ma sem pošle môj šéf, riaditeľ, minister. Čím vyššie postavenému človeku vec vybavujem, tým ochotnejšie sa mi otvárajú dvere, podávajú ruky, vybavujú veci… Čím vplyvnejšieho človeka mám za sebou, tým pokojnejšie a istejšie sa cítim, tým vážnejšie berú aj mňa. Nekonám sám, ale v mene niekoho! Boh síce na rozdiel od ľudí berie všetkých rovnako, ale čo je ešte dôležitejšie, stavia sa na ich stranu. Ak začínam deň modlitbou, podujatie prežehnaním, teda „v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého“, znamená to, že doň nejdem sám, ale v mene trojjediného Boha. A to je podstatný rozdiel. Mám Boha na svojej strane, vybavujem jeho vec, plním jeho vôľu. Môžem byť pokojný – urobím, čo mám, a o ostatné sa postará on sám. Všetko to však funguje pod dvoma podmienkami: ak si pri samotnom prežehnávaní uvedomím, čo týmto úkonom vlastne robím; a ak nielen volám Boha na svoju stranu, ale aj ja sa usilujem postaviť na jeho stranu, inými slovami – ak po prežehnaní robím to, čo chce Boh.
V mene Najsvätejšej Trojice Väčšinu z nás priniesli na krst niekoľko dní po narodení. I keď nám možno aj predtým mama alebo otec urobili na čele krížik, najdôležitejší zo všetkých bol okamih, keď nám kňaz lial na čelo krstnú vodu a vyslovoval tie isté slová, ktoré vyslovujeme pri každom prežehnaní: „M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého.“ Tak ako sa spojením zárodočných buniek udial
8
zázrak prirodzeného života, v okamihu krstu sme boli napojení – svätý Pavol hovorí naštepení – na život samého Boha, na Kristovo tajomné telo, stali sme sa účastní na jeho božskej prirodzenosti. To má nedozerný duchovný, ale i veľmi praktický dosah. Všetci asi túžime čím lepšie využiť čas, čím viac toho zažiť, urobiť. A predsa, paradoxne, o čo lepšie využívanie času sa usilujeme, o to rýchlejšie nám beží, stráca sa. Takto teda život zachrániť nemožno. Ak začínam deň modlitbou, nejdem doň sám, ale v mene trojjediného Boha. Práve v krste sa nám ponúka iné riešenie. Boh je večný a nekonečný. Ak som krstom s ním spojený celým svojím bytím, čokoľvek robím a prežívam je súčasťou života večného Boha. To sám Boh sa vo mne teší, čaká, pracuje, odpočíva… a v Bohu sú už teraz všetky moje snahy súčasťou večnosti, on im dáva trvalú hodnotu. Každým správnym prežehnaním vedome a dobrovoľne potvrdzujem, čo sa stalo v krste, rozmieňam krst na drobné. Celý môj dnešný deň, ranná práca, cestovanie, zamestnanie, obed, odpočinok, spánok – ak ich začínam prežehnaním a konám správne, podľa Božej vôle – sa už teraz stávajú súčasťou večnosti a v spojení s Bohom majú nekonečnú hodnotu. Ako veľa závisí od tohto niekoľkosekundového úkonu! Len sa naučiť správne a často ho konať.
Znamenie kríža Slová „V mene Otca…“ sprevádzame znamením kríža, ktoré robíme na svojom tele. Aj toto gesto vypovedá úžas-
9
ne veľa, samozrejme, ak ho nerobíme povrchne. Oživme si aspoň niektoré jeho významy: Pripomína nám kríž, na ktorom zomrel Kristus, náš Pán, aby nám daroval spásu. Týmto gestom sa aj navonok a verejne hlásime ku Kristovi. Povrchne, nenápadne, alebo jasne? Pripomína nám aj to, že každé dobré dielo sprevádza námaha, sebazaprenie, nepochopenie, skrátka kríž v najrozmanitejších podobách. A my ho berieme slobodne aj na seba. Keď robíme znamenie kríža, dotýkame sa prstami najskôr čela, potom hrude a napokon pliec. Dávame sa tým Bohu celí: hlavu s jej myšlienkami, poznatkami, plánmi; hruď s jej srdcom, citmi, láskami i sklamaniami; plecia a ramená s celou našou praktickou činnosťou. Dávame Bohu rozum, city, vôľu, to, čím sme a čo konáme, dávame mu seba. Kríž, ktorý na sebe robíme, sa skladá z dvoch ramien. Vertikálne, ktoré spája nebo so zemou, a horizontálne, ktorým objímame bratov. Pri vertikálnom si uvedomujeme, že sa spájame s Bohom, ktorý prichádza k nám – cez sviatosti, Sväté písmo –, a že my vystupujeme k Bohu – modlitbou, meditáciou. Z kríža by však zostal len pahýľ, keby mu chýbalo vodorovné rameno, rozopäté ruky, ochotná služba, lebo „viera bez skutkov je mŕtva“. Ale aj veľká apoštolská a charitatívna činnosť by bez spojenia s Bohom bola len obrovským smrťou sa končiacim „mínusom“, neodovzdávala by to podstatné, spojenie s Bohom. Preto je dôležité, aby i náš životný kríž bol úplný, aby mal aj zvislé rameno, spájajúce s Bohom, aj vodorovné rameno služby bratom. Keď ho pri prežehnávaní robíme na sebe, mala by nasledovať modlitba alebo práca, služba.
10
Praktická odpoveď Vonkajšia stránka vecí a rýchle životné tempo nás ustavične odvádzajú od duchovného pohľadu na svet. Vedieť si ho udržať, to si vyžaduje určitý cvik, a ten predpokladá opakované úsilie. Čím väčšia vytrvalosť, tým bohatšie ovocie. Výhoda je, že nemusíme dosiahnuť všetko naraz. Keď sa dokážeme zadívať pohľadom modlitby hoci len raz za deň, už je to obohatenie. Aj tu totiž platí, že „s jedlom rastie chuť“. Môže nám pritom poslúžiť niekoľko pravidiel: ◗ Do modlitby sa vstupuje modlitbou, a to krok za krokom. Roztržitosť nás nemá odradiť, do modlitby treba vstupovať stále znova. „Keď ma pri modlitbe vôbec nič nevyrušuje, znamená to, že som buď zaspal, alebo upadol do vytrženia,“ hovorieval skúsený duchovný. ◗ Využívať krátke voľné chvíle: čakanie na autobus, na výťah, na košík v obchode. A namiesto nervozity si položiť otázku: Pane, čo chceš, aby som vniesol do rodiny, ku ktorej idem? Pane, prečo sú ľudia na tejto zastávke takí umorení, čo môžem pre nich spraviť? Prečo mi ušiel autobus tesne pred nosom, keď sa najviac ponáhľam? Keď sa naučíme klásť otázky, naučíme sa aj zachytávať odpovede. ◗ Využívať takéto chvíle aj na obdiv, chválu a prosbu. Napríklad „litánie chvály cestou po ulici“: za matku, ktorá sa s láskou venuje dieťaťu – chvála ti, Pane; za kvety – chvála ti, Pane; za slnko, za dážď – chvála ti, Pane; za biedneho bezdomovca – pomôž mu, Pane. Skúsme ísť vedome s takýmto postojom po ulici čo len päť minút a uvidíme, koľko nových vecí si všimneme, a zistíme, že dokonca i všetko to, čo nás rozptyľovalo a vyrušovalo, sa môže stať zdrojom modlitby.
11
Aj prežehnať sa treba stále učiť. Kratučké gesto prežehnania skrýva naozaj veľa. Nemožno vždy pamätať na všetky jeho významy. Najlepšie je v jednotlivých okolnostiach sa osobitne zamerať na niektorý aspekt prežehnania. Aj v jednotlivých životných obdobiach vystupujú do popredia iné rozpoloženia: raz povznášanie srdca k Bohu, inokedy ochota niesť svoj kríž, odovzdanosť a dôvera. ◗ Ráno po prebudení je dobré veľmi živo si uvedomiť: Do všetkého, čo ma dnes čaká, vykračujem v mene Najsvätejšej Trojice. Všetko, čo budem dnes robiť v spojení s Bohom, môže mať večnú hodnotu. ◗ Pri prežehnaní pred modlitbou si treba uvedomiť: Myseľ, srdce, ruky, celý sa vkladám do modlitby. Pred prácou myslieť na zvislé a vodorovné rameno, na moje plecia a ramená, pravú a ľavú ruku, na to, že prácou, ktorú idem robiť, chcem prejaviť lásku Bohu a ľuďom… ◗ Je isté, že od toho, či sa naučíme správne prežehnať, podstatne závisí rýdzosť a kvalita nášho kresťanstva. Skúsme to: „V mene Otca i Syna, i Ducha Svätého.“
12
OBSAH PANE, NAUČ NÁS MODLIŤ SA ........................ 1 Základná životná funkcia .................................... 2 Potreba človeka a dar Boha ................................ 3 Spolupráca s Bohom ........................................... 5 V MENE OTCA I SYNA, I DUCHA SVÄTÉHO ... 7 Stačí vedieť sa prežehnať .................................... 7 V mene Najsvätejšej Trojice ................................ 8 Znamenie kríža .................................................... 9 DEŇ V RYTME MODLITBY ...............................13 Správny prvý tón ................................................. 13 Jednotka pred nulami celého dňa ...................... 15 Nemodlím sa, lebo nemám čas, alebo nemám čas, lebo sa nemodlím?!............... 17 UDRŽIAVANIE SPOJENIA ................................. 19 Šípy vystrelené k Bohu ........................................19 Posila uprostred dňa ........................................... 21 Spojené nádoby ....................................................23 Dopravné značky modlitby ..................................24 KONIEC DOBRÝ, VŠETKO DOBRÉ .................. 26 Večerná hygiena svedomia .................................. 26 Aká bude tretina nášho života? ..........................27 Deň sa nezačína ráno, ale večer ......................... 28 MODLITBA NA STO SPÔSOBOV ..................... 30 Prosebná, ďakovná, oslavná… .............................30 Recitovaná, vlastnými slovami, vnútorná… ........31 V chráme, doma, na ulici… .................................33
ÚSKALIA MODLITBY .........................................35 Nevypočuté prosby .............................................. 35 V Ježišovom mene ............................................... 36 Existuje len roztržitá modlitba ........................... 37 Čo s ospalosťou a únavou? ................................. 39 Čím menej sa modlím, tým menej sa mi chce modliť ............................. 40 OTVOR MI OČI, PANE! ......................................42