Kráľovná z Tammiru II, III

Kralovna z TammiruII:obalka_nova

25. 10. 2010

10:14

Stránka 1

Vladimír Štefanič

Kráľovná z Tammiru

II, III

Vladimír Štefanič

w w w .k ra l ovn a zt a m m i r u. s k

db

Kráľovná z Tammiru

R a fa e lov a ce st a z a snom S rdce b ie le ho v lka

db

Rafaelova cesta za snom

I.

Z

a dedinou sa kľukatil uzučký chodník.

Vychodili ho deti, čo podchvíľou navštevovali dedinskú záhadu – zvesenú vŕbu ukrytú do krištáľovej gule. Veľmi rýchlo si zvykli na svoje nové ihrisko. Inde sa ani nechceli hrať a rodičia im v tom už nebránili. Aj oni si zvykli.

Spočiatku tajomný strom sa stal súčasťou dediny, akoby tam bol odjakživa. Zavše k nemu zavítali aj celé rodiny. Prišli si len tak oddýchnuť vo voňavej tráve, započúvať sa do neznámej melódie, zadívať do obrovskej vyčesanej koruny...

A ona, čarovná vŕba, sa vôbec nebránila. Rada sa usmievala uprostred kopca nad dedinou, chránená jagavým prstencom.

Zima bola na odchode. Sneh sa už pominul, iba ten na vrcholcoch Lórenských hôr sa ešte urputne vzpieral. No mal to márne, lebo jar nad hlavami dedinčanov už rozkvitla do svojej nádhery. Dobre vedeli, že príroda sa začala prebúdzať do novej etapy – ani tento rok nezabudla.

Vládkyňa všetkých stromov stála so sklonenou hlavou ako hanblivá deva pred ženíchom. Dlhočizné konáre mala rovnomerne spustené. Z diaľky vyzerala ako nevesta so závojom – s nádherným ( 11 )

obrovským rúškom, za ktorým sa skrýva najkrajšia tvár na svete.

Deti pobehovali okolo vŕby, chichotali sa a pokrikovali tak hlučne, že každý musel spoznať, ako výborne sa cítia na kopci.

Na prahu lesa, na rozhraní medzi obnaženým rúbaniskom a hustými ihličnanmi sa skrývali dvaja muži, cudzinci. Dávali si pozor, aby ich nik nezbadal. Krčili sa za najmenším krovím a všetko pozorovali. Neboli z dediny, prezrádzali ich dlhé špicaté kapucne, ktoré im padali z pliec na chrbát.

Nik z dedinčanov by si také na seba nenavliekol. „Vieš, čo sa stalo s Matejom?“ opýtal sa jeden z nich. „Vraj odišiel…“ „Počul som, že ho vŕba poslala…“ „Netrep sprostosti! Či vari môže strom rozprávať?“ Na skrútených a obnažených koreňoch vŕby, ktoré sa strácali pod vlhkou a voňavou zeminou, sedela Natálka. Na rozdiel od ostatných detí mlčala, hlavu mala zastrčenú medzi hlbokými jazvami v kôre, oči privreté a ústa mierne pootvorené.

Myslela na starého muža a ich zvláštne priateľstvo. Predstavila si jeho stareckú tvár pokrytú vráskami, ktoré sa pri úsmeve prehlbovali ako koryto rieky po daždi. Spomínala na jeho slová i pohladenia, ale najviac na jeho opateru – bolo milé vedieť, že niekto má o ňu strach, že existuje člo( 12 )

vek, čo sa o ňu chce starať ako o najvzácnejšie stvorenie na svete… „Vidíš to decko?“ ukázal prstom muž s kapucňou. „Nikoho nenaháňa, nekričí, len si tam vylihuje! To ona ho zachránila. Nebyť jej, Matej už dávno odvisne na šibenici.“ „Radšej by som visel, ako by som mal za život ďakovať sopľavému decku! Čo je to za chlapa, keď dovolí, aby ho bránilo decko?!“ „Vraj sa rozpráva so stromom a oni jej uverili!“ „Nech si veria, hlupáci, ale mňa neoklame! Rád by som vedel, čo za čary používa, že pobalamutila celú dedinu. Tí ľudia nemajú hrdosť? Nechať sa viesť sopľaňou?!“ zvýšil hlas, očividne ho to hnevalo. „A Matej? Kde je?“ „Nikto nevie. Odišiel od ženy, lebo strom ho poslal do iných dedín, aby tam o ňom povedal ľuďom.“ „Somariny! Hovoril si s ňou? Lena vie istotne viac ako všetky tie tvoje pletkárky!“ „Myslel som si, že ty by si chcel… sám…“ dodal pokorne a viac ani nemukol. Bol slabším z dvojice, nie silou, ale povahou. Často sa nechával manipulovať a myslel si, že sa tak zbaví zodpovednosti.

Volali ho hlupák, no podľa neho iba zveličovali. „Abenis…“ pošepol jeho spoločník s neprehliadnuteľnou iskrou v oku. „A čo s ňou?“ „Abenis, ty hlupák!“ pokrútil neveriacky hlavou. „Abenis ich všetkých vylieči, aj to decko!“ ( 13 )

„Ale ako?“ „Čarodejnicu na čarodejnicu!“ „Nemali by sme počkať, kým sa vráti Matej?

Mohol by všetko vysvetliť.“ „Ani nápad! On si už raz nedal povedať! Abenis…“ to meno sa mu sladko rozplývalo na končeku jazyka, až ho pre tú sladkosť musel opakovať znova a znova.

( 14 )

II.

a rúbanisku šantili zajace. Naháňali sa, akoby tú živú hru odkopírovali od detí, čo sa stále prekrikovali na lúke. Tri soby nehybne odpočívali na úpätí kopca a mlčky pozorovali veselosť najmenších obyvateľov Tammiru.

Odkedy sa strom a dedina zblížili, divé zvieratá bolo za dedinou, ba niekedy aj priamo v nej vidieť čoraz častejšie.

Hore lúkou kráčala Natálka, Area a srna s malou čiernou bodkou nad ňufákom. Už hodnú chvíľu mlčali. Pôda pod nohami bola zarosená, nasiaknutá slzami odchádzajúcej zimy. Pri každom kroku im v ušiach zazvonilo zimné kvílenie, čľapot a džavot posledných zvyškov snehovej prikrývky, ktoré sa ešte nepoddali jarným lúčom samotárskeho slnka.

Pod vŕbou zabočili k skupinke slobodných strážcov lesa. Všimol si ich sob Michal, rýchlym švihom sa postavil, zastrihal ušami a mierne sa uklonil. Natálka s Areou, a dokonca aj srna, mu úklon opätovali. „Chce sa ti poďakovať…“ pošepla Natálka a ukázala prstom na svoju hanblivú kamarátku.

Area sa iba usmievala. Michal sa ani nepohol.

N

( 15 )

„Raz si ma k nej priviedol na takú obrovskú lúku ďaleko odtiaľto, kde ju strážili tvoji priatelia.

Zachránili ste ju pred zmrznutím.“ Sob sa pomrvil, akoby mu na ňufák zosadol kŕdeľ lesných včiel. „Chce poďakovať zvieratám, ktoré ju v ten večer strážili…“ pokračovala Natálka.

Area pritakávala ostošesť. Aj slepý musel vidieť jej guráž obísť každé zviera a povedať mu, že ďakuje.

Sob vedľa Michala sa postavil, ostatní spozorneli. Čosi zavetril. Vymenili si pohľady, povedali si niečo, čomu deti nerozumeli, a rozbehol sa dole údolím. „Povedz jej, že som posol…“ ozval sa konečne Michal. Obzrela sa k Arei, ktorá sa neprestajne vyškierala na zvieratá. „Počula si?“ spýtala sa Natálka. „Hej, možno je hladný! Náš somár takto híka, keď chce slamu…“ „Nerozumie mi… nebalamuť ju viac!“ ozval sa opäť. „Povedz jej, že som len posol, že Jasom zachraňuje!“ „Myslím…“ otočila sa k Arei s otvorenými ústami, pretože hľadala správne slová, „nemusíš ďakovať všetkým, poďakuj vŕbe. To ona, rovnako ako zachránila tvojho otca, zachránila aj teba. Nie sob ani iné zvieratá, ale strom!“

( 16 )

Kým Marta sedela na verande domu a na ruky jej kvapkali lesklé guľôčky topiaceho sa snehu, čo sa roztopašne sánkovali zo strechy na zem, vedľa na dvore za krčmou sa hral Roland, syn krčmára Ábela. Jediný chlapec v dedine, ktorý sa nevedel zmieriť s tým, že najbližšia nádielka snehu príde až o niekoľko dlhých mesiacov. Miloval zimu pre jej čistotu, pre bielu prikrývku, ktorá zjednotí celý kraj. Snehové vločky, čo poletujú ako samopašné motýle, by nevymenil za nič na svete. „Poď už dnu… je neskoro!“ skríkla na neho Yvora. „Už idem, mama…“ Okno sa privrelo a poslušný synáčik sa so sklonenou hlavou pobral domov. Cestu mu skrížil sob, veľký, až mu vyrazilo dych. Chvíľu na seba hľadeli – chlapec prekvapene a sob hrdo. Rolanda oslovil neznámy hlas, nepočul ho síce úplne zreteľne, no jednako rozumel, že má soba nasledovať, že neprišiel nato, aby si ho popozeral. Obzrel sa k domu a pohľadom sa vrátil k zvieraťu, ešte raz k domu, k zvieraťu, k domu… Chvíľu váhal, no neubránil sa.

Sob sa pohol a chlapec ho nasledoval nevedno kam.

Jakub sa rehotal tak schuti, až mu z očí vyhŕkli slzy. Félix nechápavo krútil hlavou. Bylinkárova kuchyňa bola nasiaknutá štipľavou vôňou, pálilo ich v očiach a od kozuba sa k nim vznášal kúdol dymu. ( 17 )

„Zostarol si, priateľu, už by si nemal experimentovať!“ „Môj otec ani inak nepracoval!“ „Tiež určite pokazil mnoho podobných pokusov, ale to neznamená, že aj ty musíš stále čosi vymýšľať!“ „Čo ty o tom vieš?!“ odsekol naduto Félix a začal otvárať okná v kuchyni. Nechcel si priznať, že starne, že už neobohatí svoju zbierku liečiteľských skúseností o nový prevratný objav. Už viac neprekvapí, neodhalí tajomstvo dosiaľ ukryté v známych bylinách a trávach, ktoré schovával na policiach v skrini. Uvedomoval si ako nikdy, že zostarol. „Zdá sa ti, že vieš o svete pestrofarebných kvetín na lúkach našich hôr málo? Čo by si chcel? Byť ako ona?“ „Mohla by ma učiť…“ „Tak jej to povedz! Popros ju!“ „A ako to mám podľa teba urobiť?!“ nadurdil sa ešte viac, posmešne sa zohol ako pred niekým nanajvýš dôležitým a zmeneným piskľavým hlasom sa začal líškať neznámej konkurencii: „Milosťpani, prepáčte, že vás ruším, nezverili by ste úbohému starcovi, ktorý sa nevie zmieriť s tým, že mu roky ubiehajú akosi rýchlo, nejaké tajomstvo? Čosi o rastline, ktorá zabíja kašeľ alebo tíši bolesť v hrudi.“ „A o niekoľko storočí neskôr by si naše pravnúčatá pri vyhriatom kozube so šálkou čaju rozprá( 18 )

vali legendu o bylinkárovi, pred ktorým sa sklonila majestátna vŕba a podala mu niekoľko svojich prútov so slovami: ,Odvar z jedného listu vylieči všetko, s čím ľudia za tebou prídu. Nik sa nesmie dozvedieť, ako to robíš! Bude to naše tajomstvo.‘ A ten muž sa stal najznámejším liečiteľom všetkých čias, akého dovtedy ani potom nebolo!“ „Myslíš si, že to chcem pre seba?!“ narovnal sa bylinkár. „Nie…“ zvážnel Jakub, podišiel k nemu a položil mu ruku na plece, „viem, že si dobrák od kosti.“ Félix sa posadil k stolu, zaklonil hlavu a s pohľadom upretým na strop pošepol: „Možno by som to predsa len mal skúsiť!“ Jakub sa znova usmial: „Zabudni na to, človeče, veď už dnes si legendou! Môžeš mi veriť, že na uzdravenie Mateja do smrti nikto nezabudne!“ Ktosi naliehavo zaklopal na dvere. Obaja sa obzreli. Félix vstal a šiel otvoriť. Do miestnosti vstúpila Lena a spolu s ňou aj nejaká lacná voňavka, ktorú po štipľavom zápachu bylinkárovho experimentu obaja s potešením prijali. Ženina poblednutá tvár neveštila nič dobré. Bez slova sa posadila k stolu a položila naň list. Zodvihla hlavu, premerala si najprv domáceho, potom jeho hosťa a pevným hlasom vyriekla slová, ktoré im obom vyrazili dych: „Matej sa priznal k ďalšiemu zločinu!“ Félix si sadol oproti Lene, kým Jakub skamenel pri okne. Chvíľu mlčky uvažovali. ( 19 )

„Čo je to za papier?“ opýtal sa opatrne bylinkár. „Keď odchádzal, vo dverách mi vtisol do rúk tento list. Vraj ho mám zaniesť Marte, lebo svoju spoveď celkom nedokončil. Dlho som váhala, ale napokon ma premohla zvedavosť a otvorila som ho…“ zmĺkla, akoby nevládala dokončiť vetu.

Jakub sa konečne pohol, podišiel k stolu, vzal do rúk list a čítal. Všetci mlčali, iba on sťažka dýchal. Hlasno potiahol nosom a súcitne sa pozrel utrápenej žene do očí: „Ja ho zanesiem…“

( 20 )

III.

lavnou ulicou sa medzi domami plazila hustá hmla. Vzduch bol vlhký, ale svieži a čistý, aký býva len v horách. Pomedzi biely opar na pokojnej ulici sa do Tammiru hneď zrána vtierali čudné hlasy odkiaľsi z východnej strany.

Medzi prvými dvoma domami, ktoré tvorili bránu do dediny, kľačala žena čudného výzoru.

Vedľa nej poslušne stáli dvaja cudzinci s kapucňami spustenými až pod obočie. Pred nimi postávalo zopár dedinčanov a vytreštenými očami pozorovali ženine čudesné vzlyky a gestá. Za niekoľko minút sa tam zbehla polovica dediny.

Abenis nakreslila okolo seba suchým konárom kruh a mimo neho začala rozhadzovať lupene kvetov, ktoré šikovne vyťahovala z vrecúška zaveseného na krku. Havranie vlasy jej padali na bordový plášť, spod ktorého sa jej v hlbokom výstrihu beleli jemne obnažené prsia. Celú tvár mala natretú akousi neznámou zelenou tekutinou, čo jej stekala dolu bradou a krkom. Čierny had nakreslený na jej čele si stočený do kruhu žral vlastný chvost.

Vystrela ruky k nebu a hrubým hlasom zvolala: „Matka, odvráť prekliatie, ktoré si zoslala na túto

H

( 21 )

dedinu! Matka, počuješ ma!“ hodila sa na mokrú zem, tvár aj ruky jej sčerneli. „Matka Zem, počuješ ma!“ Dedinčania nechápali. S niečím podobným sa ešte nestretli. Mali svojho bylinkára, no ten veľa nenarozprával. Pre jednoduchého sedliaka bolo nepochopiteľné, že niekto oslovuje celú zem ako jedného človeka. Nikdy medzi sebou nemali čarodejníka alebo nejakého samozvaného proroka.

Panenská a čistá dedina, ktorá poznala iba vŕbu a nič viac. „Matka Zem, bohyňa sveta a prírody, ty, čo dovoľuješ slnku žiariť na oblohe nad morom i pevninou, čo rozkladáš jeho lúče na vrchy i nad priepasti, to tvoja je zem i všetko, čo lúče slnka pohladia. K tebe sa človek navracia po dlhých dňoch trápenia…“ rukami si zakryla tvár a stále na kolenách sa pomaly zviezla k zemi. Všetci mlčali.

Dvaja cudzinci naraz pokľakli a ako na povel sklonili hlavy. Niektorí dedinčania urobili bez rozmýšľania to isté. „Prosím ťa, Matka!“ vykríkla žena ešte silnejšie. „Zbav nás skazy, čo nám vyrástla nad hlavami, odním od nás prekliatie, ktoré priniesol strom! Osloboď nás, Matka, osloboď a vráť svoje požehnanie na túto krajinu, na tento ľud oklamaný pomäteným starcom a naničhodným deckom!“ Pomedzi zástup sa predieral Félix, až zastal v prvom rade medzi vystrašenými divákmi. Na( 23 )

hlas sa rozosmial. Abenis nadvihla hlavu a cez havranie vlasy prižmúreným okom pozorovala odvážneho muža. Aj dedinčania spozorneli, niektorí sa spamätali a vstali. Rukami si otrepávali zablatené kolená. „Čo si to dovoľuješ?!“ oslovil ju posmešne bylinkár. „Nik ťa sem nevolal, nežiadali sme ťa, aby si nám čarovala pred domami. Odíď, odkiaľ si prišla!“ Žena sa postavila. Bojovne vystrčila bradu dopredu a špinavou rukou si prehodila dlhé vlasy za plecia. Zavládlo napäté ticho. Naraz sa usmiala, ukázala biele zuby a milo zaspievala: „Neprišla som nikomu ubližovať. Nikdy ma nevolajú, iba ďakujú, keď pochopia, ako mi slepo bránili navrátiť rovnováhu do ich života!“ „Nič nám nechýba, ani ty.“ „Viem o tebe všetko, bylinkár!“ skočila mu uštipačne do reči. „Nenamáhaj sa ma presviedčať! Aj ty pochopíš, že som vás prišla oslobodiť od toho podvodu na kopci. Príroda sa trápi, keď všetko nefunguje, ako má, práve ty by si to mohol vedieť!“ „Tu je všetko v poriadku,“ pousmial sa. „Ďakujeme, môžeš ísť, odkiaľ si prišla!“ „Príroda patrí všetkým, každý les, dolina i kopec, každá byľ i strom! I vaša čudácka vŕba, starec, patrí všetkým!“ „Prac sa odtiaľto!“ zvýšil mierne hlas a pristúpil o niekoľko krokov bližšie. ( 24 )

„Nezastavíš to, bylinkár! Ona vás ovládne, príroda je zmätená! Nemôžete mať nad ňou kontrolu – ani nad stromom, ani nad tým, čo príde!“ „Nebalamuť týchto jednoduchých ľudí, vytrpeli si už dosť,“ prehltol nepríjemnú slinu a dodal ešte razantnejšie: „Prac sa, striga!“ „Nezastavíš, čo má prísť,“ rozosmiala sa tak hrôzostrašne, až im nad hlavami stuhol vzduch. „Nerovnováha si žiada obete a aj ty sám na to prídeš! Strom je prekliatím pre vás všetkých tak ako decko, ktoré vás k nemu priviedlo!“ „Strom? A prekliatím?“ uškrnul sa posmešne. „Veď sme s ním spojení. Ako môže byť prekliatím?

Veď len vďaka nemu máme čo dýchať! To my ho potrebujeme, nie on nás – ten by si rástol kdekoľvek a bez našej pomoci. Žijeme tak odpradávna, od vekov – vždy spolu a vždy sme to my, čo ho potrebujeme…“ „Pekná reč,“ zaútočila rovnako, „ale strom je prekliaty, na tom trvám! A čoskoro budete prekliati aj vy, ak nedovolíte, aby som vás oslobodila!“ Opakovala stále to isté. Bylinkár pomaly strácal trpezlivosť, no všetci naokolo mlčali. Nebolo ťažké oklamať poverčivých dedinčanov. Všimol si, že na niektorých jej divadlo skutočne urobilo dojem.

Nečudoval sa im, táto žena mala v sebe čosi výnimočné, tajomnosť, ktorá ľudí priťahovala od nepamäti. ( 25 )

„Je požehnaním,“ povedal nahlas a skľúčene sa zadíval na svojich rodákov. „Všetko, čo máme, nám dáva strom, každý náš dom je z dreva, posteľ, stôl či stolička, ba aj teplo v kozube máme iba vďaka stromu! Strom symbolizuje život, riadi sa slnkom, v lete ožíva, v zime zomiera… Kde sú stromy, tam je život a smrť... a tie patria k človeku! Stromy sú našou kolískou aj rakvou… Strom jednoducho nemôže byť prekliatím… nemôže! Je požehnaním!“ „Takéto rozprávky hovor svojim deťom, ale nie týmto úprimným mužom a ženám, čo vidia rovnako dobre ako ja, že je prekliaty! Ak vám nepomôžem, prekľaje aj vás!“ „Pakuj sa odtiaľto, ženská!“ nevydržal viac bylinkár. „Nemôžeš ma vyhnať! Prišla som sama a sama aj odídem, až dokončím, prečo som prišla!“ Dvaja cudzinci vstali a prikročili k čarodejnici.

Félix sa odmlčal, potreboval pomoc. Zreteľne vnímal, že strach i prekvapenie bránia dedinčanom postaviť sa na jeho stranu. Je jednoduchšie byť divákom, ako stáť v prvom šíku akejkoľvek vojny.

Otočil sa a pohľadom hľadal niekoho, kto by ho podporil, Jakuba alebo krčmára, alebo… „Postarám sa, aby sa tá prekliata vŕba premenila na prach rovnako ako falošná žiara, ktorá vám všetkým pomútila rozum!“ „Uvidíme!“ pošepol bylinkár. Sedliaci sa len nemo prizerali. Je nemožné, aby obyčajná žena ( 26 )

porazila čarovný strom na kopci, dúfal. Vzdal to.

Nech si bojuje sama, nech sa sama presvedčí…

Napäté ticho prehlušil nečakaný krik. Medzi ohromených dedinčanov vtrhol zadychčaný krčmár. Zastavil sa až pred hrdou čarodejnicou, padol na kolená s rozpaženými rukami: „Zmizol, môj malý chlapec zmizol! Roland, môj maličký…“ Abenis sa usmiala a vrhla výsmešný pohľad na Félixa. Pokojne, no tak, aby nikomu neuniklo jediné slovo, prehovorila: „Vravela som vám, ľudia, príroda je nespokojná, žiada obete a syn tohto muža môže byť prvou z nich, ak mi nedovolíte, aby som vás zbavila prekliatia.“ Podišla ku krčmárovi, podala mu ruku a láskavo ho zodvihla zo zeme.

Díval sa na ňu veľkými očami ako na zjavenie. „Privediem ti ho, sľubujem… len mi dovoľte robiť si svoju prácu!“

( 27 )

Srdce bieleho vlka

I.

a okraji kráľovského mesta sa zhromaždilo takmer dvetisíc chlapov. Rozpačitý zástup žien a detí ich odprevádzal do vojny.

Nik z biedne ozbrojených otcov rodín nevedel, kam idú, čo získať alebo vydobyť, komu tým pomôžu a kto si touto výpravou prilepší. Nič im nepovedali, len že je to ich povinnosť: brániť svoju zem a dať sa do služieb krajiny, ktorej hrozí nebezpečenstvo. Zvláštne pritom bolo, že kým kráľ sa tváril, že je ohrozený život každého človeka v meste i širokom okolí, poslovia zo susedných krajov hlásili pokoj a mier. Odkiaľ sa teda vzal ten strašný nepriateľ, čo sa usiloval ovládnuť kráľovstvo? Otázka, na ktorú poznal odpoveď jedine vladár, no ten si ju radšej nechal pre seba. Bol totiž presvedčený, že je lepšie, keď vojak nevie celú pravdu, aby sa nevyplašil ako mladý zajac na kukuričnom poli.

Na bielom žrebcovi sedel panovačný kráľ Couchion v zlatom brnení, na ktorom sa miešali ornamenty neobvyklých tvarov a znakov. V jednej ruke pevne zvieral bohato zdobenú zástavu, na ktorej sa v rozkvitnutom venci skvel jeho majestátny hrad, v druhej držal meč a krúžil ním nad hlavami

N

( 148 )

vojakov. Jednostaj čosi vykrikoval, burcoval armádu, sľuboval veľké odmeny a doživotné oslobodenie od daní. Zoradení chlapi so zvesenými hlavami ho vôbec nepočúvali a tí, čo ho aj počuli, neverili. Prešli roky, odkedy vystriedal na zlatom tróne svojho otca, staručkého kráľa, keď sa pobral na onen svet. Poddaní ho už dávno prekukli. Veľa rečí a nijaký čin, nijaká veľkodušnosť, aby ukázal svoj majestát tým, ktorým chcel vládnuť.

Chlapi viseli pohľadom na svojich ženách a deťoch, uvedomovali si, že ich možno vidia naposledy. Pod mnohými očami sa ligotali slzy. Nezmyselnosť tejto zbytočnej vojny ešte viac podporovala clivotu.

Uprostred armády, vedľa sivého, precízne vyčesaného tátoša postával nedočkavo Baldif – mládenec krátko po dvadsiatke. Zrejme ako jediný sa nevedel dočkať, kedy vyrazia do boja. Bol jedným z mála vojakov, ktorých k zemi tlačilo kožou vyzdobené brnenie a ozajstný meč visiaci popri stehne. V skutočnosti tu totiž stála armáda sedliakov, ktorých do služby za vlasť naverbovali priamo z poľa. Máloktorí z nich si mohli dovoliť brnenie alebo meč, či dokonca koňa. Takého, ktorý by celý svoj zvierací život prežil inde ako na poli pred pluhom, nemal nikto z nich. Niektorí tomuto zoskupeniu hovorili „armáda trhanov“ a myslel si to aj Baldif. On sa, na rozdiel od ostatných, rozhodol ísť do vojny sám, bojovať za česť, rodinu, hrdosť a na( 149 )

koniec aj za vlasť, ktorú nadovšetko miloval – jej ohrozenie bolo aj jeho ohrozením a jej žiaľ bol aj jeho žiaľom. Bola to skrátka povinnosť, tak ho to učili doma.

Na rozlúčku mu bielou šatkou mávala uplakaná matka aj hrdý otec, ktorý vynaložil niekoľko ťažkých zlatiek na to, aby jeho syn šiel do vojny ako skutočný rytier. V očiach mali obaja slzy, no každý pre iné – matka zo strachu a otec skrz-naskrz nasiaknutý pýchou na svojho dediča. Každý v meste mu ho mohol závidieť, aj sám kráľ.

Baldif bol odmalička, ako sa to stáva pri deťoch, ktoré nemajú súrodencov a rodičia sa o ne obzvlášť boja, príliš rozmaznávaný a nebolo nič, čo by sa mu neprepáčilo alebo neodpustilo. Jeho meno bolo posvätné v celom dome, kde si ho všetci všímali, starali sa o neho, chlácholili ho a dávali mu jasne najavo, že niet na zemi dôležitejšieho človeka ako on. Samozrejme, postupne sa s tým aj stotožnil a bral to ako jasné pravidlo: nik nie je dôležitejší ako ja! Rodičov využíval. Považoval to za rodičovskú povinnosť a oni si to blahosklonne vysvetľovali ako prejav lásky k dieťaťu. V podstate si ani nevšimli, že v celom meste nie je rozmaznanejšie decko, ba možno v celej krajine alebo ani na celom svete. Mal všetko skôr, než by to vyslovili jeho ústa, čokoľvek a kedykoľvek. Zažiadalo sa mu niečo po polnoci? Hoci by mal zobudiť celé mesto, otec mu to priniesol s úsmevom na tvári a v očiach ( 150 )

so svetielkom, ktoré odrážalo pocit, že je jednoducho fantastický rodič. Synáčikovi sa niečo nepodarilo? Ako ľahko sa dá nájsť človek, ktorý za to môže, ktorý niečo prekazil, ktorý je zodpovedný za jeho neúspech. A vždy sa niekto našiel, takže mladík nikdy nesklamal, nikdy neurobil nič zlé a všetko, čoho sa dotkli jeho ruky, bolo dokonalé. Taký bol náš Baldif – bezchybné dieťa bezchybných rodičov!

Hluk na námestí náhle ustal. Melodický zvuk kráľovských trúb predznamenával poslednú reč kráľa pred vyslaním armády na severovýchod.

Väčšina z mužov nikdy neprešla viac ako niekoľko stovák metrov od mesta a zrazu musia putovať kamsi do diaľky, až k pätám vysokých hôr, ktorých vrcholce zostávali biele po celý rok. Niektorí bez hanby priznali svoje obavy z cesty.

Keď doznelo hromženie trúb, vyfintený kráľ sa na koni opäť vystrel a hrdo zodvihol zástavu nad hlavy svojich poddaných. Čo všetko by mohli povedať skôr, ako k nim vladár prehovorí! Mohli by nesúhlasiť, namietať, či dokonca presviedčať ho, že nik z nich nevie, prečo by mal opustiť svoju rodinu a polia. Veď kto tých sedliakov potrebuje viac: kráľ či ich ženy a deti?! Nebolo by vari rozumnejšie počkať, kým to neznáme nebezpečenstvo dorazí k hradbám mesta, a potom sa vrhnúť do boja? Ak, pravda, nejaké vážne nebezpečenstvo vôbec existuje. Prečo majú bojovať proti niečomu, čo možno ani ( 151 )

nie je?! Týchto jednoduchých ľudí azda najviac desilo, že ani nevedeli, čoho sa vlastne majú báť.

Nik sa však neodvážil ozvať. Dobre si uvedomovali, čo znamená postaviť sa kráľovi. Dlhé chmúrne dni a noci, len kôrka chleba a pohár vody a nakoniec istá smrť v žalári alebo poprava ohňom! Každý to vedel, preto iba odovzdane čakali na slová svojho panovníka.

Couchion sa nadýchol: „Pozerám sa na nových hrdinov nášho mesta Rounien. Dívajme sa na nich pozorne, matky, ženy, deti – toto sú vaši synovia, muži, otcovia, ale hlavne hrdinovia. Za to, že budeme mať pokoj v našom meste, ďakujme už teraz týmto mužom. Poriadne si ich zapamätajme, práve im sme už teraz vďační!“ Kráľ urobil prestávku, pretože čakal ovácie, výskot a hurhaj, no nič z toho neprišlo. Odkašľal si a pomrvil sa na svojom žrebcovi: „Pozrite sa aj vy, hrdinovia naši, pozrite sa do očí, ktoré od vás očakávajú víťazstvo. Tí ľudia veria, že len vďaka vám sa nášho mesta nik a nič nedotkne! My sme si istí, že iba vďaka vám budeme v bezpečí! Choďte teda a pamätajte, že doma sú vaši blízki, váš kráľ a všetci vedia, že im nebezpečenstvo nehrozí, lebo vo vás vidia hrdinov, ktorí za nich bez váhania položia aj svoj život. Choďte a vráťte sa rovnako, ako odchádzate – ako hrdinovia!“ Dav vôbec nereagoval. Kráľ rýchlo pochopil, že je zbytočné pokračovať. Sklonil sa k veliteľovi ar( 152 )

mády Istarovi, chvíľu mu dôrazne dohováral, potom sa prudko otočil a naduto odcválal pomedzi prekvapený ľud. Ticho preťalo zopár ženských hlasov, čo volali mužov po mene. Ojedinelé výkriky sa vzápätí zmenili na chaotický krik, slová sa navzájom prelínali, až sa postupne strácali.

Armáda trhanov sa pohla k hlavnej bráne, za ktorou ich čakala neznáma krajina s otvorenou knihou, plnou – dosiaľ i pre nás – neznámych príbehov.

A čo je nové na severovýchode, na úpätí Lórenských hôr, v tieni vysokej košatej vŕby, ktorá sa ukryla do priezračného, krištáľovo čistého prstenca?

Už sú to tri mesiace, čo sa vrátili traja stratení: Matej, Roland i Waldo. Dedina sa pomaly upokojila. Za ostatných sto dní sa nenašiel nik, kto by povedal jedno jediné kritické alebo hanlivé slovo na vŕbu, na deti, ktoré sa počítali za jej priateľov, ba dokonca ani na Mateja, ktorého dedinčania prijali, akoby nikdy nebol zbojníkom a hrdlorezom. Waldo opravil chalupu, a tak sa Natálka po dlhšom čase vrátila do rodného domu. Marta sa konečne vyrovnala so smrťou manžela aj s jeho vrahom. A Jakub s Félixom? Tí mali stále nad čím hútať. No a nakoniec to najdôležitejšie: všetci za novozískaným pokojom jasne cítili dlhé konáre stromu, čarovnej vŕby, ktorú poznali podľa nezvyčajného mena – Jasom. ( 153 )

Matej zastal pod vysokou stodolou, ktorá vyzerala lepšie, ako si ju pamätal, a predsa bola v novom šate akási výstredná. Žiarila dvoma silne kontrastnými farbami: vyblednutou hnedou a sviežou žltou. Takto to vyzerá vždy, keď sa staré diery na streche a stenách zakryjú novými, čerstvo odrezanými latami. Ako obrovské záplaty na starých šatách stodoly.

Na hrejivom rannom slniečku sa leskli Waldove spotené a opálené plecia. Pohyboval sa po streche ako mačka. Dal do poriadku dom a záhradu a teraz pokračoval v obnovovaní domova stodolou, o ktorú sa žena po jeho zmiznutí vôbec nestarala a tých niekoľko zím bez mužskej opatery vydržala skutočne len zázrakom. Ošarpané obydlie sa pod jeho rukami menilo na domov. Natálke sa to náramne páčilo, a na tom otcovi najviac záležalo. Chcel robiť všetko pre svoje dievčatko. Veľmi si želal vynahradiť jej tie roky, keď bol preč.

Matej sa po drevenom rebríku vyštveral skoro až hore, no čosi mu ešte zišlo na um. Prikrčil sa, vystrúhal potmehúdsky úsmev a vo chvíli, keď Waldo zatĺkal klinec do čerstvého dreva, nepozorovane sa k nemu prikradol. Jemne mu položil ruku na plece.

Waldo sa zľakol, až mu kladivo vypadlo z rúk. Zošuchlo sa po streche na okraj a potom voľným pádom zletelo do čerstvo pokosenej trávy. Rehotajúceho sa vtipkára preklal ostrý pohľad, ktorý sa ale rýchlo zmenil na priateľský úsmev. ( 154 )

„To sa ti podarilo,“ krútil hlavou Waldo, „teraz budem musieť zliezť!“ „Myslel som, že si smädný,“ ospravedlňoval sa Matej, „chcel som na teba zavolať zospodu, no zdalo sa mi, že bude lepšie, keď ti dolu pomôžem, aby sa ti náhodou niečo nestalo.“ „Zhodíš ma dolu ako kladivo?“ „Použijeme rebrík, to bude bezpečnejšie, nemyslíš?“ Waldo bez slova zišiel dolu rebríkom. Zdvihol kladivo a čakal, kým zíde aj kamarát. Voňavým trávnikom prešli k domu. Otec zavolal na Natálku, a keď vykukla cez okno, veselo ju požiadal o dva poháre vody. Obaja chlapi sa posadili na verandu.

Ani nie o minútu sa otvorili dvere a spoza nich vykukla kráľovná lesa. S úsmevom pozdravila Mateja a položila na maličký drevený stôl pod oknom zarosené poháre. Zvrtla sa na mieste a stratila sa za dverami rovnako rýchlo, ako sa v nich zjavila. „Ožila, odkedy si doma.“ „Neviem,“ utrel si pot z čela Waldo, „neviem, aká bola, kým som bol preč.“ „Utiahnutá a smutná… Najskôr sa stretávala so starcom, potom sa naviazala na vŕbu. Nebola veľmi zhovorčivá, taká samotárka, veď vieš…“ „Spravím všetko, aby sa už len a len usmievala!“ „Viem,“ na chvíľu sa odmlčal, „ale neprišiel som kvôli tvojej princeznej, aj keď to s ňou možno trocha súvisí…“ ( 155 )

„Zdá sa, že všetko tu s ňou súvisí.“ „To je pravda,“ prisvedčil Matej a odpil si z ponúknutého pohára. „Ak by sme písali kroniku našej dediny, tak uplynulé mesiace by tam bolo asi iba jej meno!“ „Jej mama by bola šťastná,“ povzdychol vdovec. „Natálka verí, že je…“ Matej zastal uprostred vety, nevediac, či Natálka hovorila otcovi o mame, a vzápätí dodal: „Myslím, že sa zmierila.“ Waldo sklonil hlavu a ťažkou mozoľnatou rukou si pretrel čelo: „Môžeme sa od našich detí čo-to naučiť!“ „Možno to bude znieť hlúpo, ale prekonáš to aj ty,“ poklepal ho po pleci priateľ.

Nad hlavami im zabzučal pár hašterivých včiel.

Obaja zdvihli zrak a chvíľu ich pozorovali. Na cípe drevenej strechy mali hniezdo, skrytý domov, odkiaľ vyletúvali na každodenný prieskum blízkych i vzdialenejších záhrad a ich kvitnúcich krásavíc.

Je zvláštne, že tie malé tvory sa nikdy nepýtajú a ubytujú sa jednoducho tam, kde sa im to najviac páči. Malé včielky sú dosť panovačné, aby sme ich mali radi, no zároveň, hoci tomu z času načas nechceme uveriť, sú celkom neškodné. „Bol som dnes na kopci,“ odpútal sa od bzučiacich robotníc Matej. „Jasom ma poprosil o službu.“ „Niečo veľké?“ ( 156 )

„Asi áno,“ zamyslel sa, „a chce, aby si mi pomohol!“ „Viem, že mu vďačím za veľa, ale potrebujem čas, kým si to všetko v hlave urovnám.“ „On ťa nenúti, ponúka…“ „O čo ide?“ obrátil sa k nemu celým telom. „V podstate neviem presne,“ utrel si Matej nos. „Chce, aby sme dali dokopy zopár chlapov s koňmi a vozmi a priniesli mu nejaký náklad alebo čosi také.“ „Náklad?!“ prekvapene sa pomrvil na tvrdej lavici Waldo. „Budeme niečo stavať?“ „Viac skutočne neviem,“ pokrčil plecami. „Vieš aspoň kedy?“ „Čoskoro. Máme byť pripravení.“ „S tým by som ti mohol pomôcť… a myslím, že ak chlapom povieš, kto ťa posiela, všetci budú chcieť ísť!“ „Práve na to som sa spoliehal,“ pousmial sa Matej a dopil vodu z pohára. „Takže pôjdeš so mnou?“ „Pôjdem!“ vstal z lavice otec. „Vieš si predstaviť, čo by urobila Natálka, keby som odmietol?

Rozniesla by ma v zuboch aj s tým svojím medveďom, Bruno, či ako sa volá!“ „Vedel som, že neodmietneš,“ postavil sa aj Matej a odprevadil kamaráta k stodole, kde si na rozlúčku priateľsky stisli ruky.

( 157 )

Waldo sa znova vyštveral na strechu a zadíval sa na sever, kde stála nepohnute a majestátne.

Ako plameň obrovskej sviečky dávala zo svojho svetla okoliu, aby už nikdy viac nik, kto sa k nej priblíži, nepoznal, čo je tma. Čarovná vŕba.

( 158 )

II.

yzerali ako sprievod s mladuchou a Jasom im to dovolil, ba ešte prikrášlil. Na čele procesie išla Area v hnedej plátennej sukni a svetlozelenej blúzke. Na krku jej viseli ozdoby z maličkých kamienkov, vo vlasoch mala sedmokrásky a na zápästí náramky zo sušeného ovocia. Bola pripravená na slávnosť, ktorú pripravili iba pre ňu.

Za spevu dávnych piesní nasledovali vyparádenú Areu vo dvojiciach Natálka a Benjamín, Kristínka a Roland i ostatné deti z Tammiru. Popri nich skackali poľné zajace, ktoré boli rýchlejšie, a tak sa po niekoľkých skokoch zavše zastavili, aby počkali slávnostný sprievod. Za deťmi kráčali tri kráľovské soby a Bruno, ktorý stále krútil hlavou zo strany na stranu. Nad hlavami im štebotali vtáky a jemným švitorením brilantne ladili s detským spevom. Motýle, svätojánske mušky, včely a iné bodavé krásavice tancovali pomedzi putujúcu družinu a orchester lúčnych koníkov vypĺňal prázdne miesta medzi strofami piesne. Ľudia, ktorí sa hore schádzali alebo ešte len vystupovali do kopca za dedinou, sa zastavovali a nadšene tlieskali. Mnohí nevedeli, čo sa de-

V

( 159 )

je, ale čo na tom, keď sa ich deťúrence šťastne usmievajú a zabávajú.

Pred priezračným prstencom zástup spomalil, až nakoniec zastavil. Natálka sa priblížila k svojej kamarátke a na hlavu jej položila venček z čerstvo natrhaných púpav. Area sa usmiala a nedočkavo pokrčila plecami.

Natálka si ešte veľmi živo spomínala na svoj začiatok, na prvé opravdivé stretnutie s vŕbou. Na slová, ktoré šteklili ako ranný lúč práve prebudeného slniečka. Dobre vedela, čo kamarátka prežíva. Pamätala si, ako ju vtedy celú ovládol jeden jediný pocit – nedočkavosť.

Kráľovná lesa sa vrátila k Benjamínovi a sprievod sa opäť pohol. Vošli dovnútra ako do čarovnej skrine, za ktorou sa skrýva iný svet. Zajace, soby aj zvyšok zvieracieho sprievodu ostal pred prstencom.

Pri strome sa kamaráti zastavili a obkolesili korunované dieťa. Chytili sa za ruky, točili sa okolo Arey a neprestávali spievať. Ona sa dívala k nebu, až ku koncom najvyšších konárov. Rozmazávali sa v zaslzených očiach, akoby boli za oknom, na ktoré sa vyplakal dážď. Zatvorila ich a čakala. Vedela, že najprv musí zmoknúť. Spev ustal a ostalo iba tiché očakávanie na tvárach jej spoločníkov.

Zrazu Area skríkla. Čarovná rosa sa jej rozliala po celom tele. Odhrnula si mokré pramienky vla( 160 )

sov z tváre a otvorila oči. Kamaráti sa rozostúpili.

Podišla k mohutnému kmeňu priateľa všetkých detí. Z diery uprostred jeho vrások tiekla viac ako inokedy mazľavá tekutina. Natálka si pomyslela, že asi ani Jasom sa nevie dočkať, kedy sa Area stane jednou z nich – priateľov čarovnej vŕby. A on sa skutočne tešil. Veď každé dieťa, čo sa s otvoreným srdcom privinulo k zvlnenej kôre, bolo pre neho pohladením. To by mali zažiť všetky deti, zažiť Jasoma a jeho priateľstvo!

Area sa vyštverala k neveľkej diere, vložila do nej ruku a oblízala si končeky prstov. Prehltla hustú a teplú tekutinu, ktorá nemala takmer nijakú chuť, a šikovne sa zošuchla dolu. Všetci na ňu zízali ako na zázrak. Čakali, či ho už počuje. Iba Natálka sa k nej sklonila, objala priateľku okolo pliec a pošepla jej do ucha: „Nikdy nehovorí len tak, ozve sa, keď bude dôvod. Nemaj strach, dočkáš sa!“ Kamaráti ju rad-radom objímali, ako keby sa práve vrátila z dlhej cesty, a potom sa veselo rozpŕchli po lúke okolo vysokého stromu. „Prial by som si, aby to odteraz bolo vždy takto – malá slávnosť predtým, ako sa niekoho dotknem večným priateľstvom,“ ozval sa v Natálke známy hlas. „Ak to chceš ty, tak potom chceme aj my.

Veď si isto videl, že sa nám to veľmi páčilo.“ „A do sprievodu by sa mohli pripojiť aj rodičia, možno aj celá dedina…“ ( 161 )

Natálka sa zamyslela. Dedinčania by asi s radosťou súhlasili. Bola by to iba ich slávnosť. A mali by ju tak často, ako často by si to želala vŕba, hoci aj dvakrát do týždňa. Predstavovala si, ako sa celá dedina ženie do kopca, ako všetky hrdlá spievajú a každá tvár v procesii žiari radosťou. A potom by nasledovala tancovačka pri stoloch plných jedla a pitia, ovocia a sladkostí. To by sa páčilo všetkým – deťom i starcom. „Tuším sa ti to pozdáva viac ako mne,“ pohladil ju opäť strom. „Bolo by to nádherné, každá dedina na okolí by nám mohla závidieť!“ „Vari chceš, aby vám závideli?“ „No… ani neviem…“ zamyslela sa. Čosi asi nebolo v poriadku. Už to poznala – jej priateľ chcel, aby na niečo prišla sama. Čo teda bolo zlé?

V hlave si premietala celý rozhovor ešte raz a pritom vnímala jemný smiech vŕby, ktorá sa na jej skúmaní celkom zabávala. Kde len bola chyba?! „Takže slávnosť nebude?“ opýtala sa neisto. „Ale veď sa ti nápad páčil! To sa ho chceš tak ľahko vzdať?“ „Nechcem, ale keď ja neviem, kde je chyba!“ odpovedala trocha trucovito. „Skutočne si želáš, aby vám všetci závideli?“ „Nie! A ty?“ rozjasnievalo sa jej. „Veru nie. Chcem, aby sa ku mne dostali deti aj ( 162 )

z iných dedín, ba i dospelí. A aj keď to budú cudzinci, chcem, aby to bola vaša slávnosť!“ „Ja viem, viem, už si mi to vravel,“ spomenula si kráľovná lesa. „Nerastieš tu len pre vyvolených, ale pre všetkých. Viem to, len som zabudla…

A nechajte maličkých, aby prichádzali ku mne, lebo všetci patria pod moju korunu!“ „Šikovná,“ usmial sa Jasom a odmlčal sa.

Natálka si predstavovala, aké by to bolo, keby sa na kopci tlačili deti celého sveta alebo dokonca všetci ľudia. Ale to nie je jej starosť, Jasom to má zaiste nejako vyhútané, nech sa stará on. Nahlas sa rozosmiala.

Area sa naháňala s Kristínkou pomedzi nezábudky, ktoré sa šantiacim deťom pohotovo vyhýbali. Bola šťastná, vyvolené dievča, čo Jasom prijal do svojej rodiny. Všetky deti sa radovali – nič iné si ten strom ani nemohol želať.

Prechádzali sa už skoro tri hodiny, rúbaniskom, lesom, okolo vŕby, a stále si mali čo povedať.

Zastali iba raz, keď si všimli procesiu detí, ako putuje k rozsvietenému stromu. Pozorovali ich síce z diaľky, z hrebeňa kopca, ale obaja vnímali tú nákazlivú veselosť tammirských detí.

Slnko im pálilo rovno nad hlavami, keď Jakub navrhol, aby si na chvíľu odpočinuli. Na kraji rúbaniska si sadli na mohutný peň, dvaja na jeden, navzájom opretí chrbtami. Marta objímala svoje ( 163 )

nohy až pri členkoch. Bradu unavene zložila na kolená. Vlasy sa jej jemne vlnili vo vánku a šteklili ju na tvári. Pozorovala blízke mravenisko. Vybrala si jednu z mnohých skupiniek mravcov a sledovala, ako sa popasujú s malými kúskami, ktoré niesli na spoločnú večeru.

Jakub sedel mlčky.

Marta čakala. Dúfala, že po rozhovore o Natálke a iných deťoch, Félixovi a jeho senilných pokusoch s bylinkami, o vŕbe a zázrakoch, ktoré s ňou súviseli, o smrti jej manžela, jej opustenosti a samote, o jej problémoch s vlastnými deťmi… sa konečne vysloví aj k ich možnému vzťahu. Veď podľa všetkého to obaja cítili rovnako. Asi nevedel, ako začať…

Po niekoľkých predošlých nevydarených pokusoch Jakub naozaj nevedel ako. „Myslíš si, že sa poznajú aj po mene?“ smutne vydýchol, keď si všimol, že žena opretá o neho zaujato pozoruje rodinku lesných mravcov. Ako začať? Toto asi nebol najlepší úvod, pomyslel si. „A kde by sa do tej malej hlavičky zmestilo toľko mien?!“ rozosmiala sa. „Veď ich sú tisíce! Toľko mien by sa isto nezmestilo ani do mojej hlavy… a myslím si, že ani do tvojej… ba ani do dvoch, hoci by boli spojené…“ snažila sa ho naviesť k vyznaniu, no Jakub si to nevšimol. Nepochopil. „Možno poznajú len mená najbližších,“ trápil sa so sebou ďalej. „Čo myslíš, koľko? Desať, dvadsať? Či viac?“ ( 164 )

Marta ani nemrkla. Nechcelo sa jej rozprávať o mravcoch, ich menách a vzťahoch. Chcela hovoriť o inom vzťahu. „Ja neviem, Jakub!“ „Tak nič,“ otočil smutne hlavu smerom k rúbanisku a našiel si svoju vlastnú obrazovku, na ktorej sa preháňali pestrofarební vtáci rôznych druhov. Nepáčilo sa mu to, ale čo mal robiť? „Ideme dolu?“ opýtala sa Marta po dlhšej chvíli ticha, keď stratila aj poslednú nádej, že Jakub zo seba dostane hoci len kostrbaté vyznanie lásky.

Povedala by mu to ona sama, keď je taký zamrznutý, ale žene z hôr sa to jednoducho nesvedčí. Zaiste by bolo trápne aj Jakubovi, keby s prejavom svojich citov začala ona. Asi by sa od hanby prepadol a nikomu by nikdy nemohol povedať, ako sa to medzi nimi začalo, ani deťom, ani vnúčatám. Nemohla ho takto ponížiť. Či sa jej to páčilo, alebo nie, mohla iba čakať…

( 165 )