Muž, ktorý obraňoval Boha by vydavatelstvo Don Bosco

www.donbosco.sk

I A N C O

B N Z O

Muž, ktorý obraňoval Boha Enzo Bianco

Písal sa rok 1593, keď bol František Saleský vysvätený za kňaza. V tom čase sa Európou šírila kalvínska reformácia. Po vysviacke ho biskup poslal do kalvínskeho kraja Chablais neďaleko Ženevského jazera. Jeho predchodca musel odtiaľ utiecť, ale František si zaumienil, že obráti 60 000 kalvínov späť na katolícku vieru. Kalvíni odmietali verejnú diskusiu, ich vyzývavé mlčanie bolo prerušované vyhrážkami, ktorými sa usilovali prinútiť horlivého kňaza, aby odišiel. Keď neprijímali hovorené slovo, František začal písať. Na letákoch vysvetľoval hlavné body kresťanskej náuky a vyvracal bludy. Letáky potom pripevňoval na múry alebo vkladal do domov. Niektorí kalvíni sa rozhodli neúnavného misionára zabiť. František si však zvolil jednoduchý spôsob obrany – odvahu, priamosť, láskavosť a miernosť. Napokon, po mesiacoch zaťatého nepriateľstva, sa začala situácia meniť. V roku 1603 už mohol František oznámiť do Ríma, že 25 000 inovercov sa vrátilo do Cirkvi.

Muž, ktorý obraňoval Boha Fr antišek Saleský db

ÚVOD

Podľa všeobecne rozšíreného názoru dejiny tvoria násilníci. Július Cézar, Hun Atila, Napoleon, Stalin, Hitler – ich bitky zapĺňajú stránky učebníc dejepisu. Ich protiklady predstavujú kontrapríbehy, ktoré napísali svojím životom láskaví, mierni ľudia – Ježiš Kristus, Benedikt z Nursie, František z Assisi, František Saleský, matka Terézia z Kalkaty. Žiaľ, väčšinou im nevenujeme dostatočnú pozornosť. Cieľom životopisu Františka Saleského nie je len vykresliť životný príbeh človeka, prináša predovšetkým posolstvo láskavosti, miernosti. Kristus zasadil láskavosť, miernosť do srdca človeka. František a mnohí iní pred ním i po ňom ju stelesňovali. Čo majú robiť ostatní ľudia, aby sa im podobali? Máme isté poznatky o tom, ako František Saleský napodobňoval Krista. Rastúcu lásku k Bohu nazýval nábožnosťou a lásku k ľuďom vyjadroval práve láskavosťou, miernosťou a pokorou. Miernosť a pokora sa spomínajú už v blahoslavenstvách („Blahoslavení tichí…“, Mt 5, 5) a sú to tiež vlastnosti, ktorými charakterizoval Kristus sám seba: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ (Mt 11, 29) Napriek tomu, že František žil pred štyristo rokmi, vždy bude pre nás, rovnako ako Kristus, aktuálnou a nadčasovou osobnosťou. Životopisy svätých nesú so sebou isté riziko, že čitateľ sa pri ich čítaní nakazí a keď ich dočíta, bude iný ako predtým. (5)

Sú rôzne druhy nákazy. Niektoré sú nepríjemné, ponižujúce, iné vzbudzujú obavy, ako napríklad tie, čo prepukli len nedávno – AIDS alebo choroba šialených kráv. Porovnajme ich však so zvláštnou chorobou plnou zdravia, radostnou a obohacujúcou nákazou svätcom, Františkom Saleským. Oboznámenie sa s jeho životopisom nemusí zostať bez následkov. Možno sa nám prihodí niečo podobné ako astronómom, ktorých konanie ovplyvňujú najmodernejšie nástroje výskumu – objavujú nové a netušené oblasti vo vesmíre a menia svoj pohľad na svet. Tak môže hagiografia priviesť čitateľa k objaveniu nových oblastí v každodennom živote a zoznámiť ho s ľuďmi, ktorí žijú okolo neho. Čitateľ dostáva pozvanie, ba je priam nútený k tomu, aby si zvolil nový spôsob života. A pripusťme, že človek väčšinou netúži po zmene. Zistilo sa, že iba deti s mokrou plienkou naozaj túžia po zmene. Tu hovoríme o riziku nákazy svätými, ktorá by mohla postihnúť niektorého z dvadsiatich piatich čitateľov tejto knižočky. Predmetom tejto knihy nie je výskum a objavy, je to len opis šírenia. Neprináša nové odborné fakty o Františkovi, má za cieľ rozšíriť okruh tých, ktorí poznajú tohto svätca. A nielen to. Giusti napísal: „Ak kniha nemení ľudí, nemalo zmysel ju napísať.“ Nepovedal však celú pravdu. Zabudol totiž na autora. Sú knihy, ktoré zmenia predovšetkým autora. Tým, že sa autor hlbšie zoznamuje s Františkom, aj on sám sa vnútorne mení. Čiže František je z každej stránky nákazlivý. Je to ako s marmeládou. Každý, kto sa jej dotkne, sa zamaže. Dvadsiatim piatim čitateľom želám, aby sa všetci zafúľali tou nákazlivou svätosťou. Na záver otázka: Čo môžete nájsť v tejto knižke? Alebo ináč: Čo môžete nájsť na Františkovi Saleskom? (6)

• František patril medzi savojských šľachticov, ktorí sa dávali zatiahnuť do nekonečných hádok a sporov medzi savojskými vojvodami a Francúzskom a Španielskom. Toto nie je zaujímavé. • František bol predstaviteľom Cirkvi, biskupom. Bol zatiahnutý do sporu medzi Lutherom a Kalvínom na jednej strane a ľuďmi Tridentského koncilu na druhej strane. Svojej úlohy sa zhostil s originálnosťou a vážnosťou a našiel nové riešenia. To je dôležité, ale nie najdôležitejšie. • František žil vo svete, v ktorom – ako tvrdia stúpenci Machiavelliho a Darwina – majú prevahu tí silnejší a utláčajú tých slabších, veľké ryby požierajú malé. On si však z tohto pravidla nerobil ťažkú hlavu, blahoslavenstvo „blahoslavení tichí“ bral poburujúco vážne a rozhodol sa zo všetkých síl napĺňať Ježišovu sebadefiníciu: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ • Nie je azda toto pravý evolučný zlom, s ktorým prišiel Kristus, určený pre človeka druhu homo sapiens sapiens? Nie je to azda tak, že nie násilie, ale láskavosť, miernosť zmení svet? Evolúcia-revolúcia, ktorú tak dobre interpretovali dvaja Františkovia (prvým bol František z Assisi), Svätý Otec Ján XXIII., páter Pio, don Bosco, Cottolengo, matka Terézia z Kalkaty a iní? Nezjavil sa na obzore namiesto zvyčajného „uhni mi z cesty“ homo mansuetus mansuetus – človek láskavý, mierny? Neodvíja sa tu kontrapríbeh, ktorý dokonale vyvracia machiavelliovské „a preto všetci ozbrojení a všetci neozbrojení proroci boli“? Ak by to bolo tak, táto revolúcia by bola matkou všetkých revolúcií v dejinách. A zvyšok príbehu Františka Saleského – savojského príbehu, príbehu reformácie a protireformácie a tak ďalej – by bol druhoradý. Tento úvod zakončím poďakovaním. Istý čas bola na mennom zozname aj pisárka, ktorú neskôr nahradil počí(7)

tač. Poďakovanie za túto knižku patrí však odborníkom, ktorých mená môžete nájsť v bibliografii na konci knihy. Húževnatým ľuďom, ako André Ravier, Giorgio Papàsogli, Arnaldo Pedrini, Joseph Aubry, Vincenzo Mercante, Józef Strus, Antonio Sicari, ktorí dôkladne skúmali dušu nášho svätca a potom s dojatím reprodukovali svoje zistenia, ale emócie skryli za strohé odborné výrazy. Medzi riadkami však možno čítať, že František si získal ich sympatie, plnú dôveru a vďačnosť. Nakazili sa ním. Tento kontrapríbeh pokorných vznikol ich zásluhou. autor

(8)

1. SNY A PLÁNY

Nad kolískou Písal sa rok 1567. V Chambéry, hlavnom meste Savojska, vojvoda Emanuel Filibert, nazývaný Železná hlava, sa práve pokúšal opäť postaviť na nohy svoj štát, ktorý v posledných desaťročiach sužovali ničivé vojny, a teraz sa začínali hojiť jeho rany. Naopak v Annecy, druhom dôležitom centre na severe štátu, ktoré bolo stálym sídlom vojvodu Jakuba Savojského, sa oslavovalo. Prednedávnom prišla vojvodkyňa Anna d’Este, vojvodova snúbenica, ktorú očakávali zvedaví poddaní. Navyše, na svoju naliehavú žiadosť dostal vojvoda súhlas, aby Turínske plátno, najsvätejší poklad savojského rodu, bolo prevezené z Chambéry do Annecy a aby bolo vystavené na poklonu veriacim. Sľub pred Turínskym plátnom Medzi pútnikmi, ktorí sa do Annecy schádzali zo všetkých strán, aby si uctili najslávnejšiu kresťanskú relikviu, boli aj pán a pani de Boisy, z rodu Sales. Hoci nepatrili medzi najpoprednejšie rodiny vojvodstva, boli to praví šľachtici. François mal štyridsaťštyri rokov, za sebou dobrodružnú minulosť a v hlave ešte vždy množstvo snov. Pred rokom si vzal za ženu svoju peknú sesternicu Fran(9)

çoise. Len nedávno prekročila prah dospelosti – mala pätnásť rokov (značný vekový rozdiel – dvadsaťosem rokov – nepredstavoval v tých časoch nijaký problém) a už nosila pod srdcom svoje prvé dieťa. Pán de Boisy si predsavzal, že ak to bude chlapec, vychová z neho veľkého človeka… No Françoise, keď v pološere Kostola svätého Dominika rozjímala pred Turínskym plátnom, ktoré tak výrečne vypovedá o utrpení Božieho Syna, dojalo pomyslenie na dieťatko, čo mala porodiť, a v skrytosti duše sľúbila Bohu, že toto dieťa bude navždy patriť jemu. Ona ho len vychová, ale chlapček vyrastie pre neho. Daruje ho Bohu. Bola to jedna z tých rozhodujúcich a vrúcnych modlitieb, ktoré sa rodia v čistých srdciach kresťanských matiek. Sú to modlitby, ktorými si vymodlia naozaj sväté deti. Práve toto dieťa sa stalo svätým Františkom Saleským. Malí lénnici a veľká viera Pozrime sa v krátkosti na rodokmeň rodiny Sales. Patrili ku šľachte, hoci ich rod nepatril medzi tie najvznešenejšie. Zo začiatku to boli obyčajní lénnici, čiže vazali závislí od väčších vazalov, v ich prípade išlo o barónov de Compey, ktorí boli závislí od rodu Savoia. Hrad týchto barónov stojí dodnes, pár kilometrov na sever od Annecy v severnom Savojsku, pri dedinke, ktorá sa volá Thorens. Prvá písomná zmienka o rode Sales je z roku 1238. V tom roku istý Albert de Compey, pán de Thorens, podpísal notársku zápisnicu, a medzi svedkami a signatármi figuruje aj istý Petrus de Sales. Vieme o ďalších príslušníkoch rodu Sales, ktorí zabezpečovali výcvik vojska a zúčastnili sa na križiackych výpravách. Prvý z rodu Sales, ktorý sa dostal do popredia, bol Jourdain, narodený v roku 1365. Jeho pán, Jean de Compey, mal rád turnaje a politiku a bol to nehanebný már(10)

notratník. Jourdain, naopak, bol múdry a podnikavý, verný heslu svojho rodu: Ny plus ny moins – Ani viac, ani menej, čiže dokonalá rovnováha. A plody tejto múdrosti, zlatky, sa mu len tak sypali. Bol veľkodušný a požičal aj svojmu pánovi – celých tisíc zlatiek. Barón nebol schopný vrátiť mu ich, ale dlh vyrovnal tým, že udelil Jourdainovi niekoľko feudálnych práv. Predovšetkým išlo o právo postaviť si panské sídlo. Nie hrad s opevnenými vežami, toto právo mali len tí najmocnejší, ale pekný dom na príjemnom mieste, dvesto metrov od impozantného sídla pána de Thorens. Nato barón prijal Jourdaina za spoločníka aj vo veciach správy a riadenia celého léna. Počas nasledujúcich generácií sa dejiny odvíjali dvojakým spôsobom: na jednej strane boli baróni – nehanebný prepych, na druhej strane rod Sales – múdri správcovia. Rod Sales sa postupne vzmáhal, a tak na sídle pribudlo šesť veží s cimburím. Neboli rovnaké, ale svedčili o rastúcej vážnosti rodu. Napokon budovu doplnili štyri rožné vežičky, ktoré na prvý pohľad vzbudzovali rešpekt. Naopak Compeyovci boli čoraz vrtošivejší a násilníckejší, až ich v roku 1479 savojský vojvoda Karol I. zbavil moci a nahradil ich rodom princov Luxembourg Martigues. Rod Sales vlastnil vtedy kapitál, ktorý bol v tom období vyčíslený na 56 000 zlatiek, patrilo im päť pekných pozemkov a mali osemsto dedinčanov. K novým pánom si vytvorili vynikajúci vzťah a tí v roku 1538 udelili hlave rodiny Christophovi prvý šľachtický titul – pán de Sales. Zdá sa, že šťastie rodiny Sales sa v celom tomto období spájalo nielen so šikovnosťou, ale najmä so zdravou poctivosťou, ktorá pramenila v čistej kresťanskej viere. Títo ľudia nemohli chýbať na nedeľnej svätej omši. Často pristupovali ku svätému prijímaniu. Ich viera bola až (11)

hrdinská, o čom svedčí aj život Jeana de Sales, starého otca nášho svätca. V jednu nedeľu v roku 1558 bol Jean mimo svojho domu a aby nevynechal svätú omšu, cválal na koni do benediktínskeho opátstva Contamine. Bolo zlé počasie. Ak sa chcel dostať do opátstva, musel prebrodiť rozbúrenú rieku Arve. Kôň vošiel do ľadovej vody, znervóznel, vzopäl sa, zhodil jazdca zo sedla a úderom kopyta ho smrteľne poranil na čele. V ten deň slávil Jean svätú omšu v nebi. Osemročná sesternička Po Jeanovi zostali dve siroty – Louis, ktorý sa narodil v roku 1520, a François, ktorý bol od neho o dva roky mladší. Prvý zdedil titul a druhý mal po sebe zanechať veľkého svätca. Títo dvaja bratia, ktorí mohli mať mnoho dôvodov na vzájomnú nevraživosť, vychádzali však spolu veľmi dobre a žili pod jednou strechou, vo veľkom dome blízko hradu de Thorens. V skutočnosti to bolo tak, že mladší z bratov, François, bol v rokoch svojej mladosti často mimo domova. Študoval, aby si mohol vybudovať vojenskú kariéru, a ako šestnásťročný sa stal pážaťom miestodržiteľa Františka Luxemburského. Neskôr sa stal jeho zbrojnošom, potom dôstojníkom jazdectva a s Emanuelom Filibertom Savojským preukázal svoju odvahu vo vojnách Flanderska proti španielskemu kráľovi. Neskôr žil v Paríži, kde zastával funkciu na dvore francúzskeho kráľa Henricha II. Potom sa vrátil k Luxemburgovcom, do svojho Savojska, ako hlava rodu. V roku 1558 ho však prepychový, ale povrchný život prestal baviť. Zanechal vojsko a dvorské intrigy a vrátil sa na hrad Sales s jeho šiestimi vežami v tichu lesov, aby sa nadýchal voňavého horského vzduchu. (12)

O rok nato sa jeho brat Louis oženil. Budúca zámocká pani sa volala Janine. Bola zo vznešeného rodu, mladá a pekná. (Dala mu troch synov – Aimého, Louisa a Gasparda, neskôr sa stali prvými kamarátmi svätého Františka.) Počas svadobnej hostiny jeho bratovi Françoisovi padlo do oka jedno osemročné dievčatko. Vymenil si s ňou pár zdvorilých viet a bol očarený jej pôvabom. Bola to Françoise de Sionnaz, jeho druhostupňová sesternica. Veľa nerozmýšľal a čoskoro sa rozhodne postavil pred otca dievčatka a – napriek dvadsaťosemročnému vekovému rozdielu – ho požiadal o jej ruku. Pochopiteľne, všetko si vyžadovalo svoj čas, a François vedel čakať. Svadbu však dohodli už o rok nato. Matka malej Françoise bola urodzená a bohatá. Dcére dala do vena léno de Boisy s podmienkou, že budúci manželia prijmú titul pán a pani de Boisy. François, ktorý bol v rodine Sales druhorodený, v tom nevidel problém a svadba sa slávila v roku 1566. Françoise mala vtedy takmer pätnásť rokov. Štrnásťročná nevesta Tento detail možno znepokojuje modernú citlivosť, ale v tých časoch pri sobášoch panstva city zavážili len málo. Manželstvá uzatvárali z dvoch dôvodov – s úmyslom rozšíriť vlastný majetok a zabezpečiť potomstvo, aby sa zachoval rod. Manželstvo de Boisyovcov bolo však šťastné, naplnené úprimnou kresťanskou vierou a zušľachtené bezvýhradným prijatím povinností svojho stavu. Navyše, obaja bratia Louis a François vychádzali spolu veľmi dobre a rozhodli sa, že zostanú bývať spolu v otcovskom dome. Aj obe zámocké panie, Janine a Françoise, sa spriatelili. Švagriné sa mali rady a spolu viedli domácnosť – prideľovali prácu slúžkam a čeľadi, starali sa o sklady (13)

a zásoby v komorách, o kuchyňu a stravu… Navyše, Janine už mala tri deti a aj Françoise prišla čoskoro do požehnaného stavu. V roku 1567 došlo k udalosti, ktorá spôsobila v Annecy rozruch. Do domu vojvodu Jakuba Savojského prišla jeho nevesta, vojvodkyňa Anna d’Este. Neboli to panovníci (tými boli Emanuel Filibert, nazývaný Železná hlava, a jeho manželka Margaréta Francúzska, ktorí žili v Chambéry), ale v Annecy vzbudili zvedavosť všetkých, aristokracie i prostého ľudu. Už aj preto, že dosiahli prevoz Turínskeho plátna, aby mohlo byť vystavené na poklonu. To bolo spojené s veľkolepou slávnosťou, jej oficiálnosť potvrdila účasť dvoch kardinálov. François a Françoise de Boisy, pohrúžení do modlitby pred plátnom v šere Kostola svätého Dominika, plní nehy mysleli na svoje prvorodené dieťa a s hlbokou vierou sa modlili, hoci ich úmysly sa líšili. On spoznal veľký svet, zachoval si dobré spôsoby, nezabudol na život na dvore a sníval o tom, že synovi zabezpečí niečo viac ako iba malé léno niekde na vidieku, ktoré by pre neho znamenalo život medzi dedinčanmi, dobytkom a hospodárstvom. Pre tohto syna (samozrejme, dúfal, že to bude chlapec) si vysníval vojenskú kariéru alebo kariéru advokáta, či miesto senátora alebo vysoko postaveného úradníka na dvore (ktorý sa mal čoskoro presťahovať do Turína), alebo všetky tieto zamestnania naraz. François junior, „ružovučký a milučký“ François, František Saleský junior sa narodil 21. augusta 1567. Svetlo sveta uzrel vo veľkej svetlej spálni de Boisyovcov. Svetlo do nej prenikalo tromi oknami, cez sklá pomaľované erbami rodu Sales a rodu Sionnaz. Steny pokrývalo niekoľko gobelínov z Flanderska a nad pekným (14)

kozubom visel starý obraz iného Františka, svätého Františka z Assisi, obklopeného vtáčikmi, ktoré vyučoval. Preto túto izbu nazývali – a v budúcnosti dvojnásobne – izbou svätého Františka. Narodenie prvorodeného dieťatka sa nezaobišlo bez problémov – pôrod nastal predčasne (v siedmom mesiaci) a bol ťažký. Mladá mamička spoznala cenu utrpenia, ba v jednej chvíli sa bála, že o dieťatko príde. Bábätko bolo „také krehké a slabučké“, že ho museli opatrovať ako vo vatičke. V obavách o jeho život ho rýchlo pokrstili. Na radosť rodičov však dieťatko zdravo rástlo. A stalo sa prvorodeným medzi trinástimi súrodencami (päť z nich však zomrelo krátko po narodení). Bude malá Françoise schopná dojčiť dieťa? Pán de Boisy si dal zavolať jedného zo svojich najvernejších: „Buď taký dobrý, choď a priveď svoju ženu, aby dojčila vaše i naše dieťa.“ Žena s úsmevom prišla, nežne si privinula novorodenca a nakŕmila ho. Mala dosť mlieka pre obe deti. A tak sa pani Pétremande Puthodová, rodená Lombardová, dostala do dejín ako dojka Františka Saleského. Pokiaľ ide o budúcnosť dieťatka, z rozdielnych plánov pána a panej de Boisy si napokon vybral nebeský Otec.

(15)

14. V TIENI BISKUPA

Návratom do Chablais sa ukončila jedna etapa vo Františkovom živote. Už nebol potulný misionár, ktorý chodí z domu do domu a hľadá duše, už neboli nijaké ťažkosti, dobrodružstvá, útoky na život, nepríjemné rozpory. Bol v Annecy, sídle ženevského biskupa v exile. Čoskoro sa mal stať jeho koadjútorom s právom následníctva. Nové úlohy ho zaviedli ďaleko. Najprv do Ríma, potom do Paríža. Mal radosť z toho, že môže spoznať mnoho cenných ľudí, zhovárať sa s nimi, duchovne s nimi rásť. Štyri roky, ktoré prežil v tieni biskupa, mu priniesli mnoho užitočných praktických vedomostí. Prípad neuplatneného nepotizmu František s biskupom vydali v októbri 1598 „Memoriál“ – pamätný spis k obnoveniu katolicizmu v Chablais a k reorganizácii diecézy podľa požiadaviek doby. V novembri ho predložili Karolovi Emanuelovi, ktorý ho schválil, a v polovici decembra ho František predstavil v Ríme. Sprevádzali ho pán de Chissé, biskupov synovec a hlavný vikár diecézy, senátor Antoine Favre, jeho priateľ a dôverník, ktorý tu mal vybaviť nejaké politické záležitosti, a verný Rolland. Pápež Klement VIII. prijal Františka veľmi srdečne 15. januára 1599. Poznal ho dobre – v minulosti od neho dostával listy a rozprával mu o ňom aj kardinál Alessan(101)

dro de Medici. Svätý Otec prijal „Memoriál“ a odovzdal ho komisii kardinálov, aby ho preskúmali. Lenže Rím je večný a skúmanie bolo dlhé a dôkladné. Pána de Chissé biskup poveril, aby vyžiadal od pápeža menovanie Františka za koadjútora. Aj toto bol jeden z prípadov, keď sa prikladala dôležitosť povestnému nepotizmu, nešváru, ktorý aj v tých časoch rozleptával Cirkev. Pán de Chissé bol biskupov synovec a podľa istej logiky mal byť jeho nástupcom. Biskup sa však tejto logiky nepridŕžal, ba dokonca poslal samotného synovca do Ríma, aby požiadal pápeža o biskupskú hodnosť pre Františka. 15. marca dostal pán de Chissé možnosť predložiť otázku koadjútorstva Klementovi VIII. Pápež túto myšlienku uvítal a dal si zavolať Františka. Prikázal mu, aby sa čo najrýchlejšie pripravil na zaužívanú biskupskú skúšku. Niežeby bola v jeho prípade nevyhnutná (podľa starých tradícií kandidáti pochádzajúci zo Savojska boli od nej oslobodení), ale, ako vysvetlil pápež, len pre jeho potešenie a preto, aby mohol Františka odporučiť celému kolégiu kardinálov. Skúška pred Svätým Otcom O sedem dní neskôr sa v sále pápežského paláca konalo zhromaždenie, ktorému predsedal sám pápež, prísediacimi boli ôsmi kardináli (medzi nimi aj Baronio a Federico Borromeo), dvadsiati arcibiskupi a biskupi, predstavení reholí. Bellarmin sedel medzi teológmi, ktorí mali kandidáta skúšať. Skrátka, čestná porota. Františkovi položili „tridsaťpäť mimoriadne ťažkých otázok“. Pápež neskrýval svoju spokojnosť s jeho odpoveďami. Napokon porušil prísny protokol – vstal, zostúpil zo svojho miesta a Františka objal. (102)

František sa k tomu vyjadril v jednom liste: „Priznávam na rovinu, že Boh nedopustil, aby som sa počas skúšky pomýlil… Znaky otcovskej láskavosti, ktorou ma Svätý Otec poctil, ma zaväzujú k tomu, aby som bol ešte lepším synom a dobrým sluhom svätej Rímskej cirkvi.“ František si čas čakania na potrebné listiny krátil návštevami kresťanského Ríma, chrámov, hrobiek mučeníkov, miest, ktoré sa spájajú s Petrom, Pavlom, Cecíliou, Agnesou… V Ríme sa to hemžilo ľuďmi, všade bolo plno hluku, nádhery aj otrhancov, ale on sa pohrúžil do rímskeho dojmu z Cirkvi v jej všeobecnosti. Pápež napokon dostal odpovede kardinálov na „Memoriál“. Boli to dokumenty, ktoré schvaľovali potrebnú finančnú pomoc pre farnosti v Chablais a potvrdzovali otvorenie kolégia otcov jezuitov v Thonone. Na niektoré body v „Memoriáli“ ešte neodpovedali, na niektoré odpovedali čiastočne a neuspokojivo. S tým sa však bolo treba zmieriť. Na spiatočnej ceste si František pokladal za povinnosť zastaviť sa v Lorete a v malom domčeku opäť prežíval nezabudnuteľné dojmy z prvej návštevy. V apríli bol v Thonone. Predložil dokumentáciu, ktorá sa vzťahovala na Chablais, a naliehal, aby jeho diecéze bola poskytnutá finančná pomoc, na ktorú teraz mala zákonné právo. Musel však využiť všetku svoju právnickú šikovnosť a tvrdo sa postaviť proti rytierom svätého Lazara, ktorí spravovali majetok diecézy a teraz ho museli vrátiť. Vyše mesiaca musel naliehať na to, aby sa dodržali rozhodnutia prijaté v Ríme. Potom sa 1. júna vrátil do Annecy, kde mu prichystali slávnostné privítanie. Plán reorganizácie diecézy František dostal od pápeža hodnosť titulárneho nicopolského biskupa, ale nechcel, aby ho nazývali biskupom. (103)

Nenosil ani biskupské insígnie a zostal obyčajným katedrálnym prepoštom. O biskupskej vysviacke nechcel počuť až do smrti monsignora Graniera. V mene biskupa, nie z vlastnej autority, ale v tieni, vykonával svoju prácu koadjútora. Koadjútor je slovo, ktoré má mnoho významov, a on ich napĺňal všetky. Pre ľudí bol však najmä misionárom, schopným získavať duše po tisícoch. Teraz sa so svojím biskupom usiloval sformulovať plán pre diecézu. Projekt mal štyri body. 1. Opäť rozbehnúť normálny chod farností; každá z nich mala svoju boľavú minulosť, spojenú s vydrancovaním, obnovovaním, oslabením, ničením. Museli sa postarať o obnovu budov, o bohoslužobné rúcha, o prostriedky na živobytie farárov. Už táto úloha by mohla úplne vyčerpať diecéznu pokladňu. 2. Zorganizovať kolégium otcov jezuitov v Thonone, so školou otvorenou aj pre externých študentov. Jezuitská rehoľa pred niekoľkými rokmi vypracovala Ratio studiorum – študijný program, ktorý sa v Cirkvi dve storočia pokladal za vzor výchovy. Pápež schválil dôchodky pre šiestich kňazov, čo stačilo na dobrý začiatok. 3. Pri farnosti v Thonone plánovali zriadiť kapitulu ôsmich kňazov. Mal to byť oddiel, ktorý bojuje v prvých líniách, a tvoriť ho mali spoľahliví ľudia, ušľachtilí a pripravení čeliť rôznym skúškam. Kapitula sa mala volať oratórium. 4. Chceli založiť útulok, kde by sa schádzali konvertiti, ktorí potrebujú duchovnú alebo materiálnu pomoc. Ich deti sa mali učiť remeslám v nových dielňach alebo učebniach. Dielu dali názov „Dom vied a remesiel“. Bol to ambiciózny projekt, ktorý realizovali postupne a podľa finančných možností. Čoskoro sa ohlásili prví dobrodinci – vojvoda hneď venoval desaťtisíc strieborných, pán d’Avully osemtisíc, iní darcovia dvetisíc… (104)

Veľkolepé myšlienky pátra Chérubina Vo vhodnej chvíli zasvätili do plánu pre Chablais aj pátra Chérubina a tento človek s veľkolepými myšlienkami ho zveľadil. Navrhol, aby všetky aktivity riadila jedna ustanovizeň s centrálnym vedením. Stredobodom mal byť útulok, všeobecný hotel, v ktorom sa mohlo ubytovať aj šesťtisíc ľudí. Bolo to prehnané, ak si uvedomíme, že Annecy a Thonon mali spolu tritisíc obyvateľov. Páter Chérubin, nadšený projektom, ho v Turíne ukázal nunciovi, ktorý nad ním užasol (a neskôr dal urobiť prieskum, aby sa uistil, či sú naozaj k dispozícii budovy a vyhovujúce podmienky). Potom projekt posunul vojvodovi a ten venoval na účely projektu jeden zo svojich palácov v Thonone. Nato páter Chérubin odcestoval do Ríma, aby s projektom oboznámil Svätého Otca. Napokon sa vrátil do Annecy s bulou, ktorou pápež ustanovil celé dielo a „drahého syna Františka Saleského“ vymenoval za prefekta oratória, čiže za hlavu skupiny ôsmich kňazov. Ak naozaj chceli krajinu duchovne obnoviť a z Thononu urobiť baštu pred Ženevou a pred kalvinizmom, museli si vyhrnúť rukávy. Prefekt František musel čeliť množstvu problémov, a činil sa zo všetkých síl. Vybudoval oratórium ôsmich kňazov a pozval medzi nich aj svojho starého vychovávateľa Déagea. Potom si vzal na starosť dom jezuitov, ktorých prišlo od konca októbra do januára šesť a otvorili školu výučbou gramatiky. František v tom čase urobil prvé nesmelé kroky k vybudovaniu útulku, ktorý si získal veľké sympatie vojvodu. Ako sa dalo čakať, chýbali peniaze. A v najlepšom vypukla ďalšia vojna, s čím sa muselo počítať.

(105)

Roky 1600 – 1601 – k slovu sa dostávajú kanonici Obvyklé spory medzi Francúzskom a Savojskom postupne narastali (jablkom sváru sa tentoraz stalo vlastníctvo markízstva v Saluzze) a v auguste 1600 prehovorili zbrane. Karol Emanuel sa zmobilizoval a vyhlásil: „Ak mi francúzsky kráľ bude chcieť vziať Saluzzo, odpoviem mu štyridsaťročnou vojnou.“ Lenže Francúzsko bolo vtedy európskou veľmocou, malo najmocnejšie delostrelectvo na celom svete. Savojské vojsko bolo schopné odolávať iba štyridsať dní. Karolovi Emanuelovi zostali majetky len na talianskej strane a v Savojsku si udržal už iba pár obliehaných pevností, ktoré boli odsúdené na postupnú kapituláciu. Henrich IV. zvíťazil. Bol to človek, ktorý ešte stále váhal medzi katolíkmi a protestantmi a za správcov dobytých území vymenoval aj hugenotov. Ženevskí a bernskí kalvíni sa radovali, lebo dúfali, že sa budú môcť vrátiť do Chablais. Monsignor de Granier sa obával, že množstvo namáhavej práce, ktorá sa vynaložila na obnovu katolíckej viery, vyjde navnivoč. Nestrácal však nádej – s Františkom chodil z jedného konca krajiny na druhý, povzbudzoval ľudí, dodával odvahu misionárom a farárom. František mohol nunciovi Riccardimu napísať ubezpečujúce slová „o vernosti našich konvertitov z Thononu“. Aj medzi duchovnými sa však našli takí, čo nemali práve levie srdce: „Väčšina farárov zostala vo svojich farnostiach, aj keď niekoľko bojazlivejších odišlo, kým sa veci nevyjasnia…“ Pokiaľ išlo o konvertitov, chvíľu im hrozili nájazdy ženevských, potom zase bernských kalvínov, ale napriek tomu „zostali pevní v našej svätej viere“. O biskupovi napísal: „Ešte je dosť chorý, vyčerpaný tak (106)

námahou, ktorú vynaložil minulý mesiac v Chablais, ako aj bolesťou, ktorú pociťoval, keď videl, že naše záležitosti sa vyvíjajú tak zle…“ Henrich IV. vstúpil začiatkom októbra do Annecy ako víťaz. Monsignor de Granier a František ho navštívili a vymohli od neho uistenie, že „v provincii Chablais sa nič nezmení tak, aby to bolo v rozpore s tým, čo sa urobilo pre vieru“. Vojna pokračovala, savojské pevnosti jedna za druhou kapitulovali. Ako posledná padla 18. decembra pevnosť Allinges, ktorú František dobre poznal. Celé Savojsko bolo v rukách dobyvateľa. Našťastie Henrich IV. začal myslieť na príjemnejšie veci. V decembri sa v Grenobli oženil s Máriou de Medici, ktorá sa stala novou francúzskou kráľovnou. Kráľ uvažoval, že na nejaký čas skoncuje s nepriateľstvom. Splnomocnenci Francúzska a Savojska sa 17. januára 1601 stretli v Lyone a podpísali vytúžený mier. Apoštolská práca sa zintenzívnila. František mohol v júni nunciovi napísať: „Počet konvertitov napriek vojne vzrástol.“ Informoval tiež, že v ďalších oblastiach, ako Ternier, Gaillard a Gex, ktoré boli dlhé desaťročia v rukách kalvínov, obyvatelia prijímajú misionárov dobre a sú ochotní vrátiť sa do Cirkvi. „Viera bola skrytá ako oheň pod popolom hugenotského kultu, ktorý bol vykonávaný sedemdesiat rokov. Teraz túto vieru odkrylo vanutie Božieho slova…“ Postupne sa obnovovali farnosti aj pre týchto kresťanov. Rozlúčka s pánom de Boisy Medzitým sa František musel vyrovnať s veľkým zármutkom. Sedemdesiatosemročný pán de Boisy ochorel. František zašiel viackrát do Salesu navštíviť ho. 6. apríla (107)

1601 bol v Annecy a pripravoval si kázne na pôstne obdobie. Rozhodol sa, že v nich rozoberie slová, ktoré sa vzťahovali na Lazára: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ Cestou na kazateľnicu ho zastihla správa pani de Boisy, že jeho otec predošlého večera „veľmi pokojne poručil svoju dušu Bohu“. Zaopatril ho farár z Thorensu a zomrel s krížom v ruke. Istý životopisec povedal, že František „zopäl ruky a zodvihol zrak k nebu, vzýval Boha a pokračoval v ceste na kazateľnicu“. Na konci kázne dodal: „Páni, František de Boisy, váš priateľ a môj otec, zomrel. Prosím tých, ktorí ste ho poznali, aby ste sa modlili za jeho dušu“ a rozplakal sa. Hneď sa pobral za rodinou do Salesu. Bratia a sestry tam už boli a povedali mu, že zomierajúci „im zanechal ako otca svojho syna Františka“. Pribudla mu ďalšia povinnosť. Gallois, najstarší zo súrodencov, bol už ženatý a žil životom šľachtica na vidieku; Louis mal dvadsaťtri rokov a študoval v Ríme; Jean-François mal o rok menej a mal pred sebou kariéru duchovného; sestra Gasparde bola vydatá; Bernard a Janus boli v kolégiu; Jeanne, najmladšia, mala sedem rokov. Nad všetkými bdela a držala ich pospolu ich matka, krehký, ale vzácny poklad. František dal otcovi, tomu silnému, tvrdému kresťanovi, ktorý ho nežne ľúbil a pripravil ho na život, posledné zbohom. Potom sa vrátil. Chablais ho potrebovalo. Návrat Cirkvi do kraja Gex Biskup a jeho koadjútor sa opäť vybrali navštíviť farnosti v Chablais, ktoré sa ešte stále reorganizovali. Biskup dostal list zo 17. októbra 1601, ktorý podpísal Henrich IV. Kráľ mu v ňom vysvetľoval svoje rozhodnutie dovoliť tým poddaným z kraja Gex, ktorí si to želajú, vrátiť sa ku ka(108)

tolíckej viere. Preto im treba zabezpečiť duchovnú pomoc prostredníctvom kňazov a farností. Bol to ďalší záväzok, ale aj príležitosť, ktorú nesmeli prepásť. Kraj Gex, ktorý mali pod kontrolou kalvíni, patril kedysi k Savojskému vojvodstvu, ale Lyonský mier ho pripojil ku Francúzsku. Henrich IV. sa dal inšpirovať Nantským ediktom a dal súhlas tým, ktorí sa chceli vrátiť ku katolicizmu. Skutočnosť bola však taká, že zatiaľ čo predtým mala Cirkev v tomto kraji dvadsaťšesť farností, teraz Jeho Veličenstvo poskytlo benefícium len trom. Ostatné benefíciá, nevyhnutné na evanjelizáciu celej oblasti, ostali kalvínom, ktorí si ich privlastnili. Kráľ si ich nechcel znepriateliť, a preto nežiadal ich vrátenie. Monsignorovi de Granier nerobilo problém nájsť dvadsaťšesť kňazov, ale z čoho mali títo farári žiť? Začali sa zložité rokovania medzi Annecy, Rímom, kráľom, parížskym nunciom, ale situácia sa nezmenila. Monsignor de Granier preto požiadal Františka, aby išiel do Paríža a zostal tam tak dlho, ako to bude potrebné, aby osobne rokoval s nunciom i s kráľom. A František, pravý koadjútor, ktorý intenzívne pracuje v tieni, bol pripravený ísť tam, kam ho pošle jeho biskup.

(109)

OBSAH

Úvod 1. Sny a plány

5 9

2. Malé páža, ktoré rozmýšľa o Bohu

3. Prvé kroky v škole

4. Paríž – jazda na koni, šerm a filozofia

5. Kríza. „Čo ak budem zatratený?“

6. Tak to vtedy chodilo

7. Padova, mesto, kde študujú advokáti

8. Čo to stojí, keď sa človek chce stať kňazom 57 9. František, človek Cirkvi

10. Chablais, miesto veľkej žatvy

11. Chablais, čas sejby

12. Chablais, čas žatvy

13. Chablais, ovce a capy

14. V tieni biskupa

101

15. Paríž 1602 – diplomatická misia

110

16. Biskup, ktorého Boh vzal a dal svojmu ľudu 118 17. Biskup – ťažké začiatky

126

18. Ťažkosti reformátora

133

19. František – rozsievač Slova

143

20. Jana de Chantal, príbeh zámockej panej

152

21. Jana de Chantal, príbeh priateľstva

162

22. František, učiteľ Filoteí

168

23. Jana de Chantal, príbeh povolania

176

24. Sestry Navštívenia Panny Márie

185

25. Zákaz navštevovať brlohy

193

26. Biskup do každého počasia

200

27. Duchovná náuka: „Boh je Bohom ľudského srdca“

213

28. Paríž 1619. Manželstvo, ktoré stálo za to

222

29. Pokojný západ slnka

234

30. „Ísť, kam nás volá Boh“

241

31. Záver. „Tichý a pokorný srdcom“

250

Príloha 1 Ďalší „salezián“: don Bosco

253

Príloha 2 Dátumy a údaje

260

Príloha 3 Základná bibliografia

268