– A čo Mesiac? – Dúhová princezná zapochybovala, či sa Hviezda predsa len rozhodla správne. – Možno dopadnem k jazeru, kde sa za letných nocí kúpe, alebo si nájdem miesto pri dome, do ktorého nazerá cez okno. Možno dopadnem na vrchol hory, aby som bola k nemu bližšie. Odrazu sa Hviezda usmiala. Svetla jej pribudlo a sálala z nej taká horúčava, že sa Dúhovej princeznej zarosilo čelo. – Vyhľadám ťa, keď ma dúhová cesta zavedie na zem, – sľubovala Dúhová princezná. – Nezabudneš na mňa? – Hviezdy sa zmocnila obava. – Svet je široký a ďaleký. Kde ma budeš hľadať? – Tam, kde budú ľudia šťastní. Hviezde sa tieto slová zapáčili a od radosti zatlieskala. Na oblohe tak robil každý, kto mal radosť. Ktovie, či to odkukali od ľudí, alebo ľudia od tých z oblohy. – Podaj mi ruku. Chvíľu poletíme spolu… Len čo to Hviezda dopovedala, vo svojej horúcej ruke zvierala ruku Dúhovej princeznej. – Bojím sa, – zachvela sa sestra Malého princa. Ešte nikdy sa nevznášala vo vzdušných prúdoch. – Nemusíš mať strach. Poletím s tebou pomaly. Hviezda sľub dodržala. Obe padali z nočnej oblohy, ako keď padá list zo stromu a nemá krídla. Krúžili, vznášali sa, potom chvíľu stúpali, aby sa z väčšej výšky mohli
34