VIII. Kvety pre dúhu Dúhová princezná prešla bráničkou a ocitla sa na rozľahlom dvore. Cez trávnik sa tiahol biely chodník, po ktorom už o chvíľu vykračovali jej biele nohy. Žena z bieleho domu, čo má v oknách muškáty a holuby na streche, jej neprišla naproti. Sedela skrčená do klbka kúsok od dverí domu a po tvári jej stekali slzy. Podišla k nej. – Zase si smutná? Neplač! Plačú len mraky, keď do seba narazia a bolí ich to. – Ktovie, ako je to u ľudí, – zamyslela sa Dúhová princezná. – Možno do seba narazia myšlienky, spomienky a bolí ich to ako mraky. Tou ženou som bola ja a ona ma chcela rozveseliť. Pozbierala moje slzy a začala ich vyhadzovať do výšky ako loptu. Lietali dovtedy, kým sa celkom nevyparili. – Už sú hore. Nebo si zobralo svoje slzy. Usmej sa! – vyskakovala netrpezlivo. Ešte mi ich zopár ostalo. Privrela som oči a vrátila ich nazad. Pokúsila som sa o úsmev. Zdvihla som hláv-
61