Ivan Gerát : C o l u m n a m i l i t i a e C h r i s t i a n a e . K h i sto r i c k ý m f u n kc i á m l a d i s l avsk ý c h c y k l ov v 14 . sto r o č í
ný charakter. Žiaden z týchto svätých mužov si zápas s démonmi nevysvetľoval ako vojenskú akciu spätú s výkonom svetskej moci. Ani v ladislavskej ikonografii 14. storočia – ako uvidíme zakrátko v súvislosti s tzv. Uhorským anjouovským legendáriom – podobná významová vrstva nechýbala: až po osamelom duchovnom zápase s démonom, pri ktorom Ladislav – podobne ako už spomínaný sv. Martin – použil iba kríž, tu nasleduje obraz fyzického zápasu, ktorému sa venovali nástenné cykly. Vo Veľkej Lomnici však podobným motívom legendy nevenovali pozornosť. Zachované liturgické texty poskytujú nejeden oporný bod pre pochopenie zložito štrukturovaného posolstva ladislavských cyklov. Jedna z antifon nazýva Ladislava „stĺpom kresťanského vojska“ (columna militiae Christianae), zároveň však zdôrazňuje jeho milosrdenstvo (O misericors misercordiam consecutus).34 Táto nádej mala mnohostranné podoby. Zdá sa byť pravdepodobné, že iné nádeje spájal so svätcom šľachtický zemepán a iné prostý obyvateľ poddanskej obce. Z hľadiska bojujúceho šľachtica sa Ladislavov pozemský zápas dá chápať aj ako predobraz jeho legendárnej schopnosti pomôcť zázračným spôsobom jednak pokiaľ ide o dobrý osud duše po smrti, ale aj v pozemskom boji. Kronika anonymného minoritu z druhej polovice 14. storočia rozpráva o Ladislavovej pomoci v protitatárskom zápase roku 1345: Počas týchto bojov vraj nemohli vo Varadíne nájsť hlavu sv. Ladislava, po nich sa však znovu našla – spotená, vyčerpaná ako po ťažkej práci. Jeden zo zajatých Tatárov vraj rozprával o veľkom jazdcovi na obrovskom koni, na hlave s korunou, v ruke so sekerkou, teda očividne o Ladislavovi. Porážku vlastného vojska pripisoval práve tomuto tajomnému jazdcovi.35 V bojovných šľachticoch mohli podobné príbehy vzbudiť túžbu uvidieť obraz svätého kráľa a preukazovať mu úctu.
9. Obrázková kronika, Budapest, OSzK, Cod. 404, fol. 64v. Kráľ Ladislav IV. Repro: BORZSÁK et al. 1964
podobu obrazu v konečnom dôsledku zodpovedný. Určite to nešlo bez samotného maliara, ktorý si v niektorej z anjouovských dŕžav, preniknutých stáročiami živenou tradíciou osvojil (ba možno i do dnes strateného náčrtníka zaznamenal) umeleckú formu, naplnenú viac či menej vedomým teologickým obsahom, aby ju potom uplatnil na Spiši. Zároveň je možné, že už ďaleko za hranicami Uhorska asistoval pri výbere takto kvalitného maliara vzdelanec, ktorý sa s jasným vedomím duchovného potenciálu obrazov rozhodol pre ich uplatnenie vo svojej stredoeurópskej kultúrnej misii. Kristovi podobný svätec nevystupoval v lomnickej freske osamotene. Argumentácia obrazového rozprávania využívala kontrast jeho fyziognómie s démonizovaným Kumánom zrejme i preto, aby postavila do nepriaznivého svetla aj spomínaného Ladislava IV. Kumánskeho. Démonizácia protivníka teda nebola len samoúčelnou figúrou umelcovej tvorivej predstavivosti, ani čisto teologickou argumentáciou, odôvodňujúcou prítomnosť násilia v obraze svätca, ale slúžila tiež konkrétnym politickým cieľom. Práve týmto momentom sa lomnické maľby odlišujú od tradičnejších obrazových zápasov svätých mužov proti démonom – napríklad aj od antonovského cyklu na severnej stene presbytéria kostola v neďalekých Dravciach. Duchovnému zápasu svätého pustovníka s démonmi nechýbal moment bezprostrednej fyzickej konfrontácie – napríklad so zoomorfnými príšerami, personifikujúcimi deštruktívne sily ľudskej psychiky. Pustovníci však nikoho nezabíjali – ich zápas si uchovával svoj duchov-
Kontextualizácia Ladislavovho zápasu v anjouovských dvorských rukopisoch Okolo polovice 14. storočia vznikli – s najväčšou pravdepodobnosťou priamo na dvore Anjouovcov alebo pre tento dvor – dva výpravné iluminované rukopisy: legendárium a kronika.36 Obidva obsahujú aj scény zo života sv. Ladislava, ich prístup k svätému kráľovi však zďaleka nie je rovnaký. Rozdiel medzi hagiografickou legendou na jednej a historickým rozprávaním na
Kunstgeschichte, 64, 2001, s. 475-500, s. 475; EBERLEIN, Johann Konrad – JAKOBI-MIRWALD, Christine: Grundlagen der mittelalterlichen Kunst. Eine Quellenkunde. Berlin 1996, s. 104-112. 34 MEZEY 1980 (cit. v pozn. 29), s. 43. 35 FLORIANUS, Mathias: Historiae Hungaricae Fontes Domestici. Quinqueecclesiis – Lipsiae – Budapestini 1881, s. 152; KLANICZAY 2000 (cit. v pozn. 10), s. 165-166. 36 Képes Krónika 1964 (cit. v pozn. 13); Magyar Anjou Legendárium 1973 (cit. v pozn. 20).
90