Ivan Gerát : C o l u m n a m i l i t i a e C h r i s t i a n a e . K h i sto r i c k ý m f u n kc i á m l a d i s l avsk ý c h c y k l ov v 14 . sto r o č í
3. Spišská Kapitula. Katedrálny kostol sv. Martina. Korunovanie kráľa Karola Róberta, nástenná maľba na severnej stene (stav pred reštaurovaním). Okolo 1314. Foto: Fotoarchív SNG – A. Jiroušek
sa však nemohla stať prameňom lomnického cyklu už len preto, že vznikla až v 50. rokoch 14. storočia. Maľby vo Veľkej Lomnici teda boli jedným z prvých plodov mladej kultúrotvornej vrstvy, zviazanej s prostredím v uhorských podmienkach novej, zo západu a juhu Európy pochádzajúcej dynastie. 14 Novonastupujúca elita potrebovala zapustiť korene vo svojom novom a ťažko vybojovanom domíniu. Potrebovala nájsť symbol, s ktorým by sa identifikovala rovnako ona, ako aj jej pomocníci z radov uhorskej šľachty. Veď podporu uhorských oligarchov – ako o tom svedčí napríklad dlhoročný zápas Karola Róberta s Matúšom Čákom Trenčianskym – nemohla zďaleka pokladať za samozrejmosť. Ladislavský cyklus v takejto situácii ponúkal syntézu, ktorá sa mohla stať základom žiaducej jednoty.15 S obrazom bojujúceho kráľa, nadväzujúcim na staršiu tradíciu anjouovských dvorov, sa mohla identifikovať tak nová dynastia, ako aj domáci aristokrati, ktorí už dávnejšie uctievali Ladislava ako svätého kráľa. Politickú funkciu lomnických fresiek si však treba predstaviť aj v rámci konkrétneho priestoru, do ktorého boli umiestnené, teda odpovedať aj na otázku, prečo tak významné maľby umiestnili do pomerne malej miestnosti na severnej strane presbytéria, ktorá dnes slúži ako sakristia. Pôvodné určenie tohto priestoru je nejasné. Objavil sa dokonca aj názor, že tento priestor nemal sakrálny charakter a maľby slúžili ako akýsi vzorník, ktorý cudzí umelec realizoval pre potreby domácich umelcov.16 Ak by však za primárnym určením tejto stredovekej kamennej prístavby bolo prechovávanie výtvarného vzoru, museli by sme vysvetliť, prečo sa práve vo Veľkej Lomnici objavilo takého riešenie, ktoré sa aj v európskom rámci dá považovať za unikát. Navyše by sme museli vysvetliť, prečo sa cirkev zmierila s obrazom svätca bez dostatočnej úcty a nepokúsila by sa na mieste uplatniť žiaden z liturgických textov,
oslavujúcich sv. Ladislava. Ľahšie, než hľadať odpoveď na tieto otázky, je uvažovať o inom pôvodnom určení stavby. Intímny priestor dnešnej sakristie síce nepostačoval na väčšie zhromaždenia, mohol však slúžiť stretnutiam úzkeho okruhu šľachticov.17 Nové maľby sa pravdepodobne stávali kulisou rituálu, ktorým si nová elita utvrdzovala svoju skupinovú identitu a vieru v spoločne uctievané hodnoty. Existenciu podobných stretnutí vo Veľkej Lomnici síce nepotvrdzujú priame dôkazy, existujú však nepriame indície, napríklad správa o sprisahaní uhorských šľachticov proti cisárovi Žigmundovi nad Ladislavovými relikviami vo Veľkom Varadíne.18
kroniky Henrika z Mügelnu, pravdepodobne založenej na opise nástenných cyklov, ako aj zásadne odlišnú verziu z ruských letopisov. 14 Podľa DVOŘÁKOVEJ (cit. v pozn. 3), s. 166 vplýval na vznik lomnických malieb Filip Drugeth, šľachtic z pôvodom francúzskej rodiny usadenej v Salerne, ktorý prišiel s Karolom Róbertom na Spiš, kde bol županom v r. 1317–1327. SPOLOČNÍKOVÁ (cit. v pozn. 3), s. 160 zasa poukazovala na vplyv lomnického zemepána majstra Kakasa Berzeviczyho, ktorého Karol Róbert obdaroval za služby pri obliehaní Spišského hradu. Ten Európu poznal aj z pútí do Ríma či Compostelly. Por. aj PROKOPP, Mária: Falfestészet. In: MAROSI, Ernő (ed.): Magyarországi művészet 1300–1470 körül. Budapest 1987, s. 346-354, 349. 15 Zjednocujúcu funkciu spĺňali v strednej Európe aj postavy iných dynastických svätcov – por. DVOŘÁKOVÁ 1972 (cit v pozn. 1), s. 39. 16 TOGNER, Milan: Slovensko a Taliansko v stredoveku. K percepcii trecentných italizmov v stredovekej nástennej maľbe na Slovensku. In: BAKOŠ, Ján a kol.: Problémy dejín výtvarného umenia Slovenska. Bratislava 2002, s. 54-78, 62-63. 17 V tomto zmysle sa naozaj dá tvrdiť, že uhorskú šľachtu zasiahol fenomén neskorostredovekej privátnej zbožnosti už začiatkom 14. stor. – por. KLANICZAY 2000 (cit. v pozn. 10), s. 300. 18 Ibidem, s. 302.
84