Zoltán Gyalókay: Die Madonnenfigur von Dominikowice
Madona z Dominikovíc (Dominikowice) K umeleckým vzťahom medzi Malopoľskom a Horným Uhorskom v 14. storočí Resumé V zbierkach Diecézneho múzea v Tarnove (Tarnów) sa nachádza odbornou literatúrou dosiaľ nezmienená, 92 cm vysoká drevená figúra madony. Bohatý a členitý záhybový sytém drapérie ako aj tvár sochy silne podliehajúca výtvarnej konvencii, vytvárajú charakteristický slohový výraz. Madona z Dominikovíc pritom nie je jediným jeho príkladom v malopoľskom fonde zachovaných skulptúr 14. storočia. Podobnými črtami sa vyznačuje aj postava Madony v konvente sv. Margity v Novom Sade (Nowy Sącz/Neusandez) alebo aj dve diela zo Spiša – Madony z Ruskinoviec a z Toporca. Skulptúra Madony z Nového Sadu súvisí z oboch spomenutých spišských diel viac s Madonou z Toporca. Pri analýze drapérií týchto figúr zisťujeme v porovnaní s oboma spišskými však taktiež niektoré rozdielne črty malopoľskej sochy. V Novom Sade je pravá, pred postavou podvihnutá polovica plášťa Márie dvojmo zahnutá tak, aby dolu bolo vidno jeho rub. Šaty sú pritom odkryté nielen v dolnej časti, ale tiež v partii poprsia – pod zopnutím plášťa. Novosadská madona nie je ojedinelým príkladom takéhoto formovania drapérie. Niektoré identické riešenia nájdeme medzi desiatkami ďalších pamiatok. Na prvom mieste treba spomenúť spišskú sochu Madony zo Šváboviec, stratenú v priebehu 20. storočia. Dôležitým dielom odzrkadľujúcim rovnaký zámer formovania šiat je Madona z Richvaldu pri Bardejove. Táto skulptúra tiež poukazuje na určitý geografický rozptyl medzi lokalitami spájanými so spomínanými dielami. Súčasné objavenie sa opísaného systému drapérie na Spiši, v Šariši a v Malopoľsku môže nasvedčovať o veľkej obľúbenosti takýchto sôch. Spomenuté tri figúry majú okrem schémy drapérie spoločný i celý rad motívov, zdobiacich aj menej viditeľné partie. Do takto popísanej skupiny diel určite patrí aj skulptúra Madony z Dominikovíc. Existujú však aj rozdiely, ktoré ju nedovoľujú spojiť s niektorým zo spomínaných diel bezprostrednejšie. Sochu z Dominikovíc charakterizuje predovšetkým iná postava. Jej os nie je vyhnutá v podobnom stupni a figúra je v porovnaní s ostatnými tiež strnulejšia, vo veľkej miere uzavretá v siluete prostredníctvom obdĺžnikových kontúr. Dobre je to viditeľné najmä pri plášti padajúcom z pravej ruky, ktorý dolu splýva s postavou sochy, pričom predĺžením tejto neprerušenej línie nad rukou je rameno Márie. Podobný spôsob priestorového rozvrhu je typický pre Madonu z Toporca, čo vlastne malopoľskú sochu zbližuje so skoršími dielami spomínanými na začiatku. Ak porovnáme Madonu z Dominikovíc s formálne jej vari najbližšou skulptúrou z Nového Sadu, podobné črty sa objavujú tiež pri spracovaní detailov. V protiklade so systémom široko rezaných, v ladnom oblúku prechádzajúcich priečnych záhybov, drapéria plášťa dominikovickej Márie akoby viac podliehala hlavnej zásade – blokovosti skulptúry. O nedostatku priestorovejšieho rozvinutia figúry svedčia tiež plocho rezané partie navzájom prekrývaných vrstiev šiat, subtílne naznačený opasok a ornamentálne traktovanie vlasov Márie. Na soche z Dominikovíc sa okrem toho objavil jeden motív, ktorý na predchádzajúcich dielach nebol. Je ním šatka okolo hlavy a šije Márie, ktorú dieťa k sebe priťahuje, čo vytvára motív v malopoľskej rezbe dovtedy nezaznamenaný. V celom pojednávanom okruhu sochárstva bol veľmi populárny motív rúška odhaľujúceho, resp. lemujúceho hruď Márie. Možno sa s ním stretnúť aj v Malopoľsku, čoho výrečným príkladom je skulptúra Madony z Lipnice (Lipnica Murowana). Naproti tomu riešenie najbližšie figúre z Dominikovíc nachádzame v soche Madony zo spišskej Ulože. Skúmaná časť rúška ako aj rúčka Ježiša, ktorá ju drží, tam boli – podobne ako tomu je v prípade Dominikovíc – vyrezané z jedného kusa dreva. Ako vidno, tvorca Madony z Dominikovíc čerpal pri koncipovaní figúry zo zásoby motívov charakteristických pre tvorbu susedného Spiša. To ho spája s Majstrom novosadskej madony, ktorá je štýlovo zvlášť pokrokovým dielom v okruhu rovnakého druhu, ktorého zdroj je identický s tým, ktoré reprezentujú figúry z Toporca a z Ruskinoviec. Veľký záber rozširovania umenia tohto centra okrem spomenutej šarišskej Madony z Richvaldu dokladá taktiež socha madony, dnes sa nachádzajúca v Hronskom Beňadiku, ktorého miestne tradovanú spišskú provenienciu akoby potvrdzovali aj štýlové prvky spájajúce ju so skulptúrami z Ruskinoviec a zo Šváboviec. Sochy z Dominikovíc i Nového Sadu predstavujú severnú „odnož“ týchto vplyvov, avšak bez možnosti určenia ich priameho pôvodu – vzhľadom na absenciu písomných prameňov. Tieto skulptúry navyše reprezentujú rôzne stupne slohového vývinu, a preto je len málo pravdepodobné, že vznikli v rovnakej dielni. Rozdiely medzi nimi naopak vytvárajú pomerne spoľahlivý základ na určenie približného obdobia ich vzniku. Archaizujúce črty figúry z Dominikovíc odkazujú k včasnej fáze tohto vývinu. Socha z Nového Sadu reprezentuje ďalšiu etapu vývoja, keď vo väčšej miere rozpracovaná priestorovosť postavy akoby rozbila statickosť starších sôch.
42