Recenzie nie historických premien tohto problému by pomohlo jasnejšie definovať napr. tiež háklivú, ale dôležitú otázku „legitímnej kontinuity“,39 teda nanovo, z dnešného pohľadu posúdiť miesto Slovenska v (stredo)európskej umeleckej produkcii. Ideologické konotácie tohto problému – ktoré na príklade idey východnej strednej Európy analyzoval J. Bakoš (s. 10-18) – zostávajú, zdá sa, vzhľadom na politické dejiny nášho územia stále traumatizujúcim bodom, v ktorom možno vidieť jednu z príčin absencie novších syntetických Dejín výtvarného umenia na Slovensku. Okrem implicitného problému centra a periférie (či skôr ako dôsledok snahy vyrovnať sa s ním) spája všetky príspevky potreba presiahnuť čisto formálne, štýlové otázky – vysvetliť ich v širších, sociálno- a kultúrno-historických kontextoch. To, že výsledky nie sú vždy dostatočne presvedčivé, je možné pripísať inému diachrónnemu problému, ktorý presahuje záber a úlohy historikov umenia (uzavretosť príspevkov je z tohto ohľadu symptomatická). Willibald Sauerländer poukázal na príbuznosť Talianskych dejín umenia a francúzskej historiografie z okruhu školy Annales.40 Umeleckohistorická práca podobného charakteru nie je možná bez intenzívneho dialógu s príbuznými historiografickými vednými disciplínami a ich vlastnej metodologickej reflexie. V nemeckom, anglosaskom aj vo francúzskom prostredí sú výsledkom niekoľkodesaťročnej búrlivej interdisciplinárnej diskusie vedenej v duchu „New History“ a koncentrovanej okolo časopisov ako Annales či Journal of Modern History. V situácii, keď sa domáca historiografia len pomaly vymaňuje z pozitivistického zakliatia a takmer úplne jej chýba metodologická reflexia,41 ostáva takýto dialóg víziou do budúcnosti.
spoločenských funkcií cirkevného umenia, jeho úloha „mnemotechnického prostriedku pri šírení náboženských právd“ sa pritom priam ponúkajú ako premostenie k otázkam, ktoré vo svojom príspevku sledoval I. Gerát.) V druhom prípade analyzovala D. Bořutová kompromisnú recepciu moderny v slovenskej architektúre ako proces postupného prenikania a dialógu, v ktorom rovnako dôležitú úlohu zohrali – terminológiou talianskej Storie – otázky dlhého trvania (geografická situovanosť – klíma, krajinný reliéf, stavebné materiály, spôsob života obyvateľov, tradície stavebno-konštrukčných systémov), aj osobnostný rast a životné postoje konkrétneho autora – v tomto prípade Emila Belluša, formované rodinným zázemím, výchovou, vzdelaním, protikladnou politickou a kultúrnou klímou, ktorú zažil po rozpade „Dunajskej monarchie“ na štúdiách v Budapešti a Prahe. 39 BELLOSI 1987 (cit. v pozn. 7), II, s. 114. 40 SAUERLÄNDER 1987 (cit. v pozn. 9), I, s. 17. 41 Por. metodologicky orientované príspevky in: Historický časopis, 52, 2004, č. 2. * Recenzia bola odovzdaná do tlače v marci 2005, nemohla teda zohľadniť poznatky získané novším výskumom, osobitne reštaurovaním nástennej maľby zobrazujúcej korunovanie Karola Róberta v Spišskej Kapitule.
Bibiana Pomfyová, Ústav dejín umenia SAV, Bratislava
340