Galéria – Ročenka SNG 2004–2005
JÁN BAKOŠ – MARTIN VANČO – MILAN TOGNER – IVAN GERÁT – INGRID CIULISOVÁ – JOZEF MEDVECKÝ – MÁRIA PÖTZL-MALÍKOVÁ – DANA BOŘUTOVÁ: Problémy dejín výtvarného umenia Slovenska. Bratislava : Veda 2002, 280 s., čb. obr., angl. resumé. „Dejiny je potrebné z času na čas prepísať. ... Nie snáď preto, že by bolo objavených mnoho nových udalostí, ale preto, že jestvujú nové názory, ... stanoviská, z ktorých možno na minulosť pohliadnuť a posúdiť ju novým spôsobom“. Citovanými Goetheho slovami sa začína druhý diel Dejín nemeckého umenia z r. 1989,1 ku ktorým medzičasom pribudol nový „pohľad“ v koncepcii Heinricha Klotza a Martina Warnkeho.2 Dejiny umenia na Slovensku potrebujú „prepis“ akútne. Ak neberieme do úvahy obrazové publikácie,3 tak posledné prehľadové, syntetické práce o umení Slovenska vznikali medzi dvoma svetovými vojnami.4 Netreba zdôrazňovať, že ich súčasná hodnota je viac-menej antikvárna; podávajú obraz o umeleckej produkcii materiálovo aj metodicky zastaralý. O to naliehavejšie zaznieva dnes otázka, aké Dejiny umenia vlastne ponúknuť. Aby neboli anachronickým dobiehaním zameškaného (napr. v podobe štýlovo-vývojových schém), ale aby dokázali sformulovať aktuálne, nejednostranné pohľady na výtvarnú minulosť. Nie je to jednoduchá úloha, keďže vo viacerých oblastiach domáceho umeleckohistorického bádania pokrivkáva už základný výskum a chýba polemická interpretačná báza, ktorá by preverovala postulované názory.5 Vítanú, aj keď zatiaľ nie príliš reflektovanú príležitosť na diskusiu o tejto téme predstavuje publikácia Problémy dejín výtvarného umenia Slovenska od kolektívu autorov z Ústavu dejín umenia SAV a ich moravského kolegu Milana Tognera z Katedry dejín umenia FF UP v Olomouci. Nepatrí síce k „horúcim“ novinkám, ani k opulentným knižným počinom, keďže však obsahuje celý rad dôležitých podnetov, od metodologickej reflexie až po interpretáciu konkrétnych diel, zasluhuje si pozornejší návrat k nej.6 Cieľom publikácie nebol vyčerpávajúci pohľad na dejiny umenia a ich problémy. Zostavenie kolektívu zo špecialistov na jednotlivé slohové obdobia a výber tém, v chronologickom slede pokrývajúcich široké časové rozpätie od raného stredoveku až po modernu, však predsa len vzbudzuje očakávanie akejsi reprezentatívnej vzorky, umožňujúcej čitateľovi pochopiť zvolené „umeleckohistorické fenomény“ ako „riešenie všeobecnejších problémov“ (s. 7). Očakávanie vzrastie pri čítaní úvodných slov, z ktorých sa dozvedáme, že inšpiratívnym vzorom pre zostavenie kolektívnej monografie o dejinách umenia Slovenska bola publikácia Storia dell’arte z r. 1979–1983, paradigmatický dvanásťzväzkový korpus, ktorý ešte aj dnes, po viac ako dvadsiatich rokoch, ponúka originálny pohľad na dejiny talianskeho umenia. V nasledujúcich riadkoch Ján Bakoš, autor úvodu, naše očakávania do istej miery okresáva, keď ohlasuje „trocha iné problémy“ v knihe slovenských autorov a upozorňuje na skutočnosť, že „sledovanie dlhšieho diachrónneho rozmeru tohoktorého problému (teda podstata koncepcie talianskeho pro-
jektu – BP) zostalo naďalej v úzadí“ a „umeleckohistorické problémy sa v prevažnej väčšine pochopili ako striktne časovo limitované“ (s. 8). Napriek avizovaným rozdielom chce byť prítomná recenzia postavená práve na porovnaní oboch prác, keďže talianska Storia7 je aj v komparácii s nedávnymi, pomerne konzervatívnymi syntetickými prehľadmi v Nemecku či Rakúsku8 stále osviežujúco inšpiratívna a poučná. Rovnako ako autori štúdií v slovenských Problémoch dejín výtvarného umenia aj autorka recenzie sa chce „poctivo pridŕžať hraníc svojej odbornej kompetencie“ (umenie stredoveku s ťažiskom na architektúru), hlavná pozornosť bude preto venovaná textom o stredovekom umení. Najprv teda stručná charakteristika Talianskych dejín umenia. Autori tejto „mnohohlasnej, nepredpojatej publikácie“9 s bravúrou zavrhli to, čo ešte aj dnes – v čase skepsy voči veľkým zovšeobecňujúcim slohovým konštrukciám – považujeme (najmä pri publikáciách s ambíciou osloviť aj laického čitateľa) za najoprávnenejší prístup: chronologickú, periodizačnú bázu, na ktorej je príbeh umenia vyrozprávaný tak „ako sa odohral“: v lineárnom slede umeleckohistorických počinov. Talianski bádatelia sa dištancovali od konštruovania periodizačných schém, pretože tie v sebe a priori obsahujú rôzne skresľujúce definície skúmaného predmetu. Hoci otázky chronológie a aj veľmi voľný náčrt periodizácie nechýbajú, namiesto jednotného, uzavre-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
333
MÖBIUS, Friedrich – SCIURIE, Helga (eds.): Geschichte der deutschen Kunst 1200–1350. Leipzig 1989, s. 9. KLOTZ, Heinrich – WARNKE, Martin (eds.): Geschichte der deutschen Kunst I – III. München 1998–2000. ŠÁŠKY, Ladislav: Umenie Slovenska. Obrazový sprievodca po pamiatkach. Bratislava 1988; NOVOTNÝ, Bohuslav – KAHOUN, Karol – BACHRATÝ, Bohumír: Slovensko v obrazoch : Výtvarné umenie. Martin 1991. WAGNER, Vladimír: Dejiny výtvarného umenia na Slovensku. Trnava 1930; HOFMAN, Jan: Staré umění na Slovensku. Praha 1930; ŠOUREK, Karel (ed.): Umění na Slovensku. Praha 1938; tesne po druhej svetovej vojne vyšla ešte publikácia V. WAGNERA Vývin výtvarného umenia na Slovensku. Bratislava 1948. Do istej miery začínajú tieto nedostatky postupne suplovať sprievodné publikácie k výstavám, ktoré v rámci dlhodobého cyklu Dejiny slovenského výtvarného umenia realizuje SNG, avšak aj pohľad na jednotlivé zväzky tohto projektu [RUSINOVÁ, Zora (ed.): Dejiny slovenského výtvarného umenia – 20. storočie. Bratislava 2000; RUSINA, Ivan (ed.): Dejiny slovenského výtvarného umenia – Barok. Bratislava 1998; BURAN, Dušan (ed.): Dejiny slovenského výtvarného umenia – Gotika. Bratislava 2003], so zásadne odlišnými koncepciami (podmienenými zaiste aj odlišným materiálom, časovým odstupom výstav, iným zložením autorských kolektívov) potvrdzuje potrebu diskusie o stave výskumu a aktuálnych metodických trendoch. Reakcie Vladislava GREŠLÍKA (Historická revue, 14, 2003, č. 8–9, s. 37) a Evy KOWALSKEJ (Historický časopis, 51, 2003, č. 4, s. 711713) majú viac-menej informatívny charakter. Tu podľa nemeckého výberového prekladu BELLOSI, Luciano a kol.: Italienische Kunst. Eine neue Sicht auf ihre Geschichte I–II. Berlin 1987. KLOTZ – WARNKE 1998–2000 (cit. v pozn. 2); FILLITZ, Hermann (ed.): Geschichte der bildenden Kunst in Österreich I–VI. München 1998–2002. SAUERLÄNDER, Willibald: Vom Wagnis, die Kunstbetrachtung aus dem musealen Käfig zu befreien. Einleitung. In: BELLOSI 1987 (cit. v pozn. 7), I, s. 11.