Galéria – Ročenka SNG 2004–2005
komponované do dvojíc, tabuľa chýbajúca do páru mohla predstavovať Záchranu námorníkov. Výjav sa rovnako odohráva na vode (rieke) a na našom území je pomerne častým námetom. Na záverečnej dvojici autori namaľovali Vzkriesenie chlapca usmrteného diablom a Smrť sv. Mikuláša. Obidve scény nemajú u nás obdobu. Identifikácia prvej scény je zložitá, keďže v texte Zlatej legendy nemá presnú analógiu. V interiérovom priestore členenom viacerými vchodmi a oknami vidíme chlapca, ktorý sedí na zemi a otáča sa k svätcovi. Z jeho úst vychádza tmavá jašterica. Po pravej strane stojí Mikuláš v bohato zriasenej drapérii. Zdvihnutou rukou so žehnajúcim gestom kriesi chlapca, resp. vyháňa z neho diabla. Z druhej strany vstupujú dverami rodičia. Ich emocionálne gestá dramatizujú odohrávajúcu sa scénu. Na konci úbežníkovo zobrazeného interiéru miestnosti a zároveň v centre obrazovej plochy chrbtom k divákovi cez otvor dverí uniká postava z miestnosti. Podľa môjho názoru ide opäť – ako v niektorých predchádzajúcich prípadoch – o znázornenie niekoľkých sekvencií príbehu v obrazovej ploche. Usporiadanie udalosti a rozostavenie postáv vychádza z Príbehu o chlapcovi zabitom diablom. Do jednej obrazovej plochy príbeh vtesnal Ambrogio Lorenzetti (1327–1332, Uffizi, Firence).33 Na prešovskej scéne Mikuláš rovnako kriesi (v tomto prípade však nie mystickým lúčom svetla, ale žehnajúcim gestom) chlapca usmrteného diablom, ktorý sa rafinovane prezliekol za pútnika. Rodičia sa stávajú svedkami vzkriesenia a diabol v prestrojení uniká po schodoch zadným východom. Čierna jašterica nad hlavou chlapca predstavuje symbol diabla, ktorého Mikuláš vyhnal z chlapcovho tela. Hoci svätec dokázal priviesť mŕtvych k životu, sám podliehal životnej nevyhnutnosti. Tak ako prešovský cyklus začína jeho narodením a prvým zázrakom, uzatvára sa svätcovou smrťou. Priestor je komponovaný analogicky k prvej scéne. Interiéru dominuje po diagonále umiestnená posteľ s baldachýnom, kde sedí Mikuláš a má zopäté ruky. Pri posteli stojí postava s biskupskou mitrou a plášťom žehnajúca Mikulášovi. Pri spodnom ľavom boku postele stojí anjel, v jednej ruke drží naplnenú zásteru a druhou rukou rozhadzuje kvety po dlažbe. Vo vedľajšej miestnosti oddelenej schodmi sedia za stolom dve postavy. V hornej časti obrazovej plochy, pod stredným oblúkom vyrezávaného baldachýnu, vznáša sa skupina anjelov. Vo vlajúcich rúchach vytvárajú ceremoniálny chór nad otvoreným graduálom. Legenda hovorí, že keď si svätca chcel povolať Boh, Mikuláš ho poprosil, aby k nemu poslal anjelov. Podobná scéna sa na území Slovenska nenachádza. Výjav Mikulášovej smrti je však súčasťou predely Oltára z Perugie (Galleria Nazionale dell’Umbria, Perugia) od Fra Angelica.34 Jeho kompozícia je ale značne odlišná. V koncepcii prešovského mikulášskeho cyklu kompozícia tejto scény vytvára spolu s prvou scénou Narodenia naratívnu kontinuitu s dvoma hraničnými bodmi života svätca – narodením a smrťou.
Sv. Mikuláš, obrazové rozprávanie a sféra praxis Teraz je načase položiť niekoľko otázok týkajúcich sa mikulášskeho cyklu ako naratívneho celku, čo logicky vyplýva z vyššie uvedených záverov. Aká je funkcia cyklu vo vzťahu k legende o svätcovi a k jeho kultu na sklonku stredoveku? Čím je špecifické obrazové rozprávanie o skutkoch svätého Mikuláša oproti iným hagiografickým cyklom? A napokon, v čom spočíva jedinečnosť mikulášskeho cyklu z Prešova oproti iným naratívnym zobrazeniam jeho legiend? Na tieto otázky určite nepodáme vyčerpávajúce odpovede, ale pokúsme sa aspoň načrtnúť ich možné riešenia. Praxis, slovo gréckeho pôvodu, tvorilo názvy viacerých mikulášskych legiend a prekladá sa ako príbeh alebo rozprávanie. 35 Pôvodný význam tohto slova v teológii kresťanského Východu je odlišný. Znamená čin, skutok, konanie. „I samotné grécke slová majú rôzne odtiene. Sú predovšetkým dva výrazy: poiesis a praxis. S druhým termínom je spojená predstava namáhavej práce. Pre Plotina znamená praxis činnosť nečistú, zmiešanú, poškvrnenú hmotou, ktorou sa dielo zaoberá; je to činnosť človeka v tele. Božia činnosť je poiesis. V kresťanskom slovníku môže praxis znamenať všetko to, čo patrí k úsiliu o spásu.“36 Tento výraz vo vzťahu k Mikulášovi označuje skutočnosť, že jeho konanie je veľmi úzko späté s problémami pozemského sveta. Výsledkom je pomoc veriacemu v ťažkostiach svetského charakteru. Preto môžeme Mikuláša nazvať viac ako ktoréhokoľvek iného svätca či sväticu „patrónom pozemských starostí“. V Hornom Uhorsku sa Mikulášova popularita šírila práve v čase najväčšieho rozmachu kráľovských miest, obchodu i umenia. Jeho skutky sú nasmerované k životom veriacich, k ich každodenným starostiam, práci, obchodu, starostlivosti o obživu alebo k pomoci v nebezpečných situáciách. Postava Mikuláša ako reprezentanta cirkvi vyjadruje snahu o jej vplyv v oblasti profánneho života a vzrastajúcej prosperity. Tento aspekt svätcových skutkov výrazne využíva obrazové rozprávanie prešovských tabuľových malieb. Môžeme si to všimnúť pri porovnaní obrazových scén Záchrany mesta Myra z Hronského Beňadika a Prešova. Prvá scéna podlieha hierarchickému usporiadaniu s dôrazom na postavu svätca, jeho ukazujúce gesto upozorňuje na rozdelenie obilia, ktoré na malom člne umiestnenom na neveľkej vodnej ploche presýpa jedna postava. Na rozdiel od toho, scéna z Prešova je sústredená na dianie: začína sa zdvihnutým prstom svätca, pokračuje námorníkom vykloneným z paluby 33
KEMP, Wolfgang: Die Räume der Maler (Zur Bilderzählung seit Giotto). München 1996, s. 96-99. 34 CLARE 1985 (cit. v pozn. 20), s. 97. 35 Meisen používa slovo Geschichte (napr. Stratelatengeschichte – Praxis de stratelatis). 36 ŠPIDLÍK, Tomáš: Spiritualita křesťanského Východu. Olomouc – Řím 2002, s. 228-230.
299