J á n o s Vé g h : Ü b e r d e n G e o rg e n b e rg e r M a r i e n a l t a r
O Mariánskom oltári v Spišskej Sobote Resumé V odbornej literatúre sa v súvislosti s najstarším Spišskosobotským retabulom traduje niekoľko chybných údajov. Tým prvým je jeho datovanie, vychádzajúce z nie celkom spoľahlivých informácií z Historia domus. Snáď ešte rozšírenejším mýtom je predpoklad (ako prvý ho uviedol Kornél Divald), že retabulum pôvodne stálo na hlavnom oltári. Pritom kostol bol – ako o tom napokon svedčí aj nemecký názov mestečka – od začiatku zasvätený sv. Jurajovi. Po krátkom rozbore ikonografického programu skrine oltára a obrazov na otvorených krídlach (teda sviatočnej strany), na ktorej vzhľadom na ústrednú postavu madony logicky dominuje mariánska tematika, autor pozornejšie analyzuje i maľby na vonkajších stranách krídel retabula. Tieto sú vyhradené dvom dvojiciam – Stretnutiu sv. Anny a Joachima pri Zlatej bráne a Zvestovaniu P. Márii archanjelom Gabrielom. Predela a oltárny štít akoby už ani nepokračovali v mariánskom tóne programu. Na predele je znázornený Kristus medzi 14 pomocníkmi v núdzi, naopak štít tematizuje len dvojicu najvýznamnejších apoštolov – sv. Petra a sv. Pavla, držiac Veronikino rúško. Veraikon bol nanajvýš uctievanou relikviou v Lateránskej bazilike v Ríme a obaja apoštoli boli jej patrónmi. Mariánsky program oltára teda nie je ucelený a aj sama postava Madony v jeho centre je obohatená o minimálne dva motívy, poukazujúce na Kristove pašie. Oba sochár vložil do rúk Ježišovi – jedným z nich je stehlík, druhým cumlík, vytvorený z vrecka z látky (nem. Saugbeutel). Ako „žánrové“ motívy by naznačovali nanajvýš autentické detstvo Ježiša, teda syna Boha, ktorý bol človekom. Ako vidno z Dürerovej grafiky „Mária s morskou mačkou“, ich kombinácia však v prvom rade do ikonografie Madony symbolicky premieta udalosti Kristovej obete: Tak ako stehlík svojim zobákom dokáže prelomiť i tú najtvrdšiu škrupinu, aj Kristova obeť na kríži bolestne prelomila pozemskú škrupinu bytia Božieho syna – človeka. Z formálneho hľadiska bolo mariánske retabulum v Spišskej Sobote už pri svojom vzniku pomerne konzervatívnym dielom – svedčí o tom jeho celková, takpovediac atektonická a plošná konštrukcia, ale tiež štýl malieb i skulptúr. (Zvlášť očividný je tento charakter, ak si uvedomíme, že oltár bol vytvorený takmer paralelne s konštrukciou, sochami a maliarskymi cyklami košického Hlavného oltára sv. Alžbety.) Pritom práve táto konzervatívna poloha bola svojho času – teda v 70. rokoch 15. storočia – zjavne dominantným prúdom spišského umenia, nie teda progresívne výdobytky, ktoré akcentuje dejepis umenia. Svedčia o tom príbuzné oltárne retabulá v Levoči (Oltár sv. Kataríny, 1469), Vyšnom Slavkove (P. Márie, 1483 – dnes MNG v Budapešti), Veľkej (P. Márie – Keresztény Múzeum Ostrihom), Spišskej Kapitule (P. Márie – MNG Budapešť) a vo Farkašovciach (Oltár P. Márie). Datovania – priame, i tie analogické – spresňujú aj datovanie Sobotského oltára, a síce do obdobia „okolo 1470“. O čosi aktuálnejšie než skulptúry a architektonika sa javia maľby retabula. Najmä zásluhou záujmu maliara o módne detaily, jeho pokusov o perspektívne skratky a pod. Genthon ho označil ako Majstra zo Smrečian, avšak bratia Kotrbovci na Levočskom Oltári sv. Kataríny odhalili signatúru „ihannes“, z čoho Glatz potom odvodil jeho pomocné meno „Majster Ján z Levoče“. Poszler a Marosi však tento optimizmus v atribúcii nezdieľali a považovali aj naďalej spomenuté diela skôr za dielenské produkty s rozličnými maliarmi. Autor sa prihovára tiež za „dielenskú“ atribúciu, pričom však istú dobu musel mať Majster Ján v dielni pomerne vysokú autoritu, keďže maľby sa vyznačujú relatívnou formálnou jednotou. (Maľby na zatvorených krídlach a obraz na predele však do tohto okruhu nepatria a ich pričlenenie k retabulu sa javí ako sekundárne.) Na zaujímavú tézu, že celé oltárne retabulum by mohlo byť dielom jedného umelca – v jej prospech skutočne svedčí plošnosť sochárskej výbavy, ako aj podobnosti v typike postáv – zatiaľ neexistuje jednoznačná odpoveď. Slovenské resumé Dušan Buran
188