deme mať radi navždy… Mrzí ma, že si mal v pondelok tak veľa práce. V mysli Ťa stále sledujem, a keby som Ti mohla pomôcť, z celého srdca by som to urobila.“ Gianna bola pre neho každý deň úžasnejšia. Sprostredkovala mu radosť zo života a z toho, že mohol spolu s ňou vystupovať na hory a šmýkať sa po zasnežených svahoch, radosť z nádhernej prírody a z jej neodolateľného úsmevu, radosť z Božej milosti. 11. apríla 1955 mali zásnuby. Daroval jej prsteň a slová, ktoré z jeho duše tryskali ako horské vodopády: „Ty si môj klenot, Gianna, najjemnejšia a nesmierne drahá, so svojimi čnosťami, dobrotou, krásou a úsmevom. Moja láska k tebe chce byť žiarivejšia ako odraz svetla na prsteni našich zásnub.“ Opäť ju vidí pohrúženú do modlitieb pri zásnubnej omši a ako vánok sa slabučko dotýka jeho srdca ten pocit, v ktorom vtedy plával – cítil isté Božie požehnanie… Neboli vtedy už najmladší, Gianna mala tridsaťtri rokov, on o desať viac. Určili si deň sobáša na 24. septembra 1955. Nemocničná izba… Opäť ho bodá pri srdci. Giannine vzdychy hovoria o veľkých bolestiach, ktoré jeho milovaná manželka prežíva. Radšej by namiesto nej trpel on sám. Cíti sa taký bezmocný… „Už to nevydržím,“ počuje prerývaný šepot. Lekári i zdravotné sestry skúšajú všetko – bolestivé injekcie, žalúdočné sondy. Už sa to nedá vydržať, Gianna hryzie do vreckovky. Začiatkom slnečného júla dostal od nej list: „Ďakujem Ti za Tvoju vnímavosť a starosť vyplniť moje túžby. Predstav si, Pietro, naše hniezdočko, vyhrievané našou láskou a obveselené peknými deťúrencami, ktoré nám Pán pošle. Istotne prídu aj bolesti, no ak sa vždy budeme mať tak ra-
28