rétoriky. Súhlasí a ide. V Miláne spoznáva biskupa Ambróza. Ambróz, vynikajúci rečník, vychýrený svojimi kázňami, ho osloví spôsobom kázania a svojou dobrotou. Augustín si na začiatku nevšíma obsah kázní, iba formu, ale postupne ho začína oslovovať kresťanské posolstvo. Nezlomná matka prichádza do Milána za svojím synom, pretože jej milujúce srdce nemôže bez neho vydržať. Matkina veľkosť sa prejavuje aj v tom, že s veľkou láskou vychováva Augustínovho nemanželského syna Adeodata. Augustín hľadá, ale nenachádza pokoj. Je stále otrokom zmyselnosti. Prepúšťa ženu – otrokyňu, s ktorou má syna, nemôže s ňou totiž uzatvoriť manželstvo. Vybral si inú, ale pre jej vek musí čakať na uzavretie manželstva dva roky. Nevydrží, nájde si ďalšiu. „… našiel som si inú, nie však manželku, lebo som nemiloval manželstvo, ale bol som otrokom zmyselnosti… Rana, ktorú som dostal odchodom prvej súložnice, sa ani nezahojila, ale po pálčivej bolesti začala ešte prudšie hnisať. Bolesť sa stala síce miernejšou, ale tým beznádejnejšou… Bol som čoraz biednejší a ty si mi bol čoraz bližší. Už-už sa vystierala tvoja ruka, aby ma vyslobodila z bahna a umyla ma, nevedel som však o tom.“ Monika čaká, roky ju naučili trpezlivosti, neprestáva sa modliť. A ten čas prichádza, čas milostí – kairos. Po mnohých rokoch hľadania, blúdenia, po dlhoročnom nepokoji, pádoch prichádza okamih, keď Augustínovo prahnúce srdce začuje detský hlas, ktorý spevavým tónom opakuje: „Vezmi, čítaj; vezmi, čítaj!“ Vo Vyznaniach zaznievajú výkriky jeho duše po Bohu, bolesť nad vlastným životom i hlboké šťastie z Božej lásky a dobroty, ktorá neprestane nikdy hľadať hriešnika: „Ty si môj Boh, za tebou vzdychám dňom i nocou. Len čo som ťa spoznal, pritiahol si ma k sebe, aby som videl, že je niečo, čo mám vidieť, ale ešte vidieť nemôžem. Oslepil si môj slabý zrak, lebo si ma veľmi silno ožia-
11