sa zmietal v bahne priepasti a temnotách klamu, usilujúc sa z nich vyslobodiť, ale vždy som do nich hlbšie zapadal. Zatiaľ však ona, čistá, zbožná a múdra… neprestávala vo všetkých hodinách svojich modlitieb vylievať k tebe slzy za mňa. Jej modlitby vystupovali pred tvoju tvár, a jednako si dopustil, aby som padal a zapadal do temnôt.“ Augustín vyštuduje rétoriku, má úspechy, ale nie je šťastný. Matka vycíti, že rozmýšľa o odchode do Ríma. Celú noc sa modlí v kaplnke, aby neodišiel, tak veľmi ho miluje. A výsledok jej modlitieb? Augustín tajne utečie. BezoJe isté, že syn toľkých sĺz nemôže byť navždy stratený. hľadná tvrdosť syna ňou otriasa. Prežíva chvíle, keď už prestáva dúfať. Opustil ju Boh? Tie roky modlitieb boli vari márne? Nie je vypočutá. Augustín vo Vyznaniach píše: „Jej túžba akoby sa nezhodovala s tvojou, Bože.“ Napriek všetkému neprestáva milovať, odlúčenie od Augustína je pre ňu najťažším „trestom“. Cíti nevypovedateľnú bolesť. A zatiaľ Boh vo svojich ľudským skúmaním nepostihnuteľných večných plánoch ju vo všetkom podstatnom vypočul. Pretvára Augustína na takého, akého si ho matka vždy priala. V Ríme sa Augustín vzdá manicheizmu. Vo svojich Vyznaniach sa pýta: „Mohol si, Bože, odmietnuť svoju pomoc tej, ktorá bola darom tvojej dobroty? Nevážiť si sĺz takejto ženy, ktorá od teba nežiadala zlato alebo striebro, žiadne pomíňajúce dobrá, ale spásu duše svojho syna? Nie, Pane, nie. Bol si vždy vedľa nej, načúval si jej srdcu a riadil si beh udalostí tak, ako si všetko vopred ustanovil.“ Augustín ešte nenachádza pravdu a naplnenie, ktoré hľadá. Z Milána prišla žiadosť – potrebujú tam učiteľa
10