V. Ako sa hora chcela dotknúť oblohy Dúhová princezná sa túlala modrými diaľavami oblohy a hádala, z ktorej strany sa priženú mraky. Obloha však ostávala jasná. Nezjavili sa mraky, ba ani dúhová cesta, po ktorej chodieva medzi ľudí. Pomedzi prsty hľadela na Slnko. Na oblohe tak robili všetci, aby ich nadobro neoslepilo. Slnko rozsievalo svoje lúče po svete. Boli také horúce, že aj vtáčatá sa radšej držali pri zemi, aby im vo výšinách neprepálili krídelká – kým sa totiž lúče dotkli zeme, boli také akurátne. Dotýkali sa všetkého, čo im prišlo do cesty. Spôsobovali žltnutie klasov na poli, ale aj niektorých hlávok detí, aby ľudia vedeli, že ich navštívilo Slnko. Dúhovej princeznej sa za nimi cnelo. Dúha, po ktorej mohla zísť dolu ako po rebríku, patrila k mrakom, nie k Slnku. – Vyberiem sa tam, kde bývajú mraky, – povedala si napokon, ale kde to miesto je, nevedela, lebo tam nikdy nebola. – Hej, Slnko, kde nájdem mraky?
37