vrhnúť strmhlav dolu. Leteli čoraz rýchlejšie. Dúhová princezná sa už nebála. Potom ju Hviezda chytila oboma rukami a tancovali. Hviezdy im uhýbali z cesty a Mesiac sa usmieval. Nik nevie, ako dlho tie dve leteli, ale im sa zdalo, že len chvíľočku. Zastali na prahu oblohy. Tam sa museli rozlúčiť. Cesta Hviezdy viedla ďalej, ale pre jej spoločníčku sa končila. – Rozveseľ Mesiac, keď bude mať smutnú tvár, – prosila Hviezda a Dúhovej princeznej nezostávalo iné, len mlčky smutne prikývnuť. V tej chvíli stratila svoju dobrú kamarátku. Tieto slová začul aj Mesiac. Zahalil Hviezdu do svojho strieborného svitu a takto leteli spolu nocou. Až keď sa blížili k miestu, kde ľudské oko dovidí, ovinul mesačný svit Hviezdu ešte mocnejšie. Potom ju nechal samu padať dolu k ľuďom. Hviezda žiarila a pálila, až kým sa nezmenila na slzu radosti v ľudskom oku, na svetelný bod, za ktorým sa ľudia pohli, na kúsok lásky, čo zosiela nebo na zem. Dúhová princezná si zakryla oči okrajom bielej košieľky. – Keď si ich odkryjem, zbadám Hviezdu po svojom boku, – nádejala sa. Ale Hviezda tam nebola. Trochu ďalej sa šťastne usmieval Mesiac. Možno mu hviezda splnila tajné želanie. Padla z neba, nech nie je na zemi sám, keď rozdáva svoje strieborné svetlo ľuďom, aby ani na chvíľu neostali v tme.
35