XV. Zvončeky smiechu Dúhová princezná kráčala po ceste, ktorú jej ukázala obloha. Keď jej biele topánočky zanechali poslednú bielu stopu a pod dychom vetra z nej vyrástol posledný baranček, cesta zmizla, pretože už splnila svoj cieľ a doviedla ju k usmievajúcim hviezdam. Podišla k nim a ony jej vytvorili cestu, ktorá ju priviedla až do samého stredu, aby ju všetci dobre videli a počuli. Hviezdy sa na ňu usmievali a čakali, že začne rozprávať svoj príbeh. Ona však stála ako prikovaná. Odvšadiaľ sa ozývali zvončeky smiechu. Akoby sa zo všetkých strán naťahovali k Dúhovej princeznej ruky, aby ju pohladili. – Som šťastná hviezda, – dostala zo seba konečne. – Veď preto si medzi nami, – ozvalo sa z každej strany. Pripomínalo to jeden hlas, ktorý má nekonečne veľa ozvien a tie prenikali do záhybov jej srdca. Odrazu sa hviezdy znova rozostúpili a k Dúhovej princeznej pristúpil Malý princ. – Vitaj, sestrička!
112