ku Dúhovej princeznej a otočila si ju k sebe, aby to videla. – Človek by sa nemal usmievať tak, aby to toho druhého bolelo, – povedala nešťastne. – Kde máš deti? – Už sú veľké. Študujú, cestujú, píšu. Na to posledné treba samotu. Možno sú samy ako ja. – Ale ja som prišla za tebou, som tu. Zase mi vypadlo zopár sĺz, ale nezbadala to, lebo bola odo mňa odvrátená. – Mám aj muža, pracuje v meste. Niekto musí aj pracovať, – pokúsila som sa zažartovať. Dúhová princezná sa zahľadela na záhony kvetov, čo z oboch strán lemovali široké schodisko. Majú farby dúhy, a predsa nie sú ako ona. – Ale na niečo si zabudla. – Nezabudla, – chytila som hadicu a liala vodu na záhony oproti Slnku. Odrazu sa v nej zjavila dúha, klenula sa ponad záhony kvetov. Obloha bola teraz nizučko, tak nizučko, že som sa mohla dotknúť jej dúhy. Dúhová princezná sa rozbehla po nej a od radosti tlieskala. Keď som vodu zastavila, dúha zmizla. – Zostanem pri tebe, ak mi budeš robiť dúhu, – ponúkla sa. – Patríš na oblohu. Keď tu nie si, myslím na teba a to je, akoby sme boli neprestajne spolu.
63