Slnko sa zamračilo a Dúhovej princeznej sa na chvíľu zazdalo, že mraky bývajú na jeho tvári. Našťastie malo inú robotu, ako sa mračiť na ňu. Zase malo plné ruky lúčov, na ktoré čakala veľká morská loď vyblednutej žltej farby. – Neurobila som dobre, – pomyslela si Dúhová princezná, – nemala som sa Slnka pýtať na mraky. Len čo sa priženú, zakryjú ho a ono kvôli tomu nedovidí na zem, nebude vedieť, kam má sypať svoje lúče. Aby ich niekde nebolo priveľa a inde primálo, radšej ich drží v náručí. A keď mu náruč oťažie, lúče zosype na mraky. Oslepí ich od toľkej žiary. Začnú do seba narážať, dunieť a sypať blesky od zlosti, že im prišiel do cesty iný mrak. Len čo sa prestanú zlostiť, na miestach, kde sa pri zrážke s inými mrakmi doudierali, pocítia bolesť. Rozplačú sa a budú plakať dovtedy, kým z nich nevypršia všetky bolesti. Na oblohe znova zažiari Slnko. Keďže vie odpúšťať, jeho lúče premenia slzy mrakov na paru a tá ľahučko vystúpi až na oblohu. Potom z nej opäť budú mraky, aby sa Slnko malo na koho hnevať. – Tentoraz sa hnevá akosi pridlho, – uvažovala Dúhová princezná. – Keď sa na mňa nahnevá, ešte menej pretká moju košieľku zlatými nitkami lúčov. Ani vlasy mi nepozláti, a tak nik nebude vedieť, že som z oblohy. Ako tak blúdila vo výšinách a strachovala sa, že rozhnevala Slnko, zbadala pod sebou horu s vysokánskymi vrchmi, ktoré si ovíjali okolo svojich hláv mraky a tie vzdychali, pretože ich pichalo drobné ihličie smrekov a jedlí.
38