V hlbinách slova by vydavatelstvo Don Bosco

v hlbinách slova

v hlbinách slova Ľuboš Onderčin

Ľuboš Onderčin

My ľudia sme takí, skrývame sa za národ, vlasť, spravodlivosť, obetu. No vo vlastnom srdci sme už postavili kríže pre tých, ktorí sú nepohodlní. Kristus ukazuje, v čom spočíva pravá ľudskosť a viera. Vo vernosti Bohu! Čím svätejší život, čím svätejší celý národ, tým viac priťahuje zlo a nenávisť. Zlé svedomie, či už národa alebo človeka, neznesie lásku, lebo je výčitkou! A skutočne sa ukazuje, že tento svet nezachránia diplomati, ale len mystici alebo svätci. Svätosť je neustále v pohybe. Svätý Ján Mária Vianney je iný ako Karol Boromejský, Karol Boromejský je iný ako svätý František Assiský. V tomto pohybe musíme pokračovať aj my. Musíme sa stať svätí! Týmito úryvkami nás autor pozýva vstúpiť do hĺbky svätého Písma a samotného Boha...

ISBN 978-80-8074-131-0

www.donbosco.sk

Na úvod do hlbín slova Sväté písmo je prameň živej vody. Poklad nad poklady, prístupný pre každého veriaceho človeka. V ňom, tak ako v eucharistii, sa môže človek stretnúť so živým Bohom. Ak otvoríme Sväté písmo, otvoríme dejiny ľudstva, dejiny spásy človeka. Božie slovo neustále hovorí v dejinách. Celá história spásy je založená na viere človeka v Boha. A Boží plán je častokrát zahalený tajomstvom. Boh sa však vo svojej múdrosti zjavuje človeku vo svojom milovanom synovi. A tak človek skrze Krista môže spoznávať Boha a objasňovať jeho plán spásy. Preto je potrebné poznať Krista skrze Sväté písmo... Knihou V hlbinách slova nás autor vovádza biblickými textami liturgického roka od Adventu, Vianoc, Pôstneho, Veľkonočného obdobia; k zamysleniam, meditáciám, do hĺbky Božieho slova a chápaniu viery. Ako autor píše: „každý je pozvaný pracovať na svojej viere a Božom spásnom diele“. Viera v živote človeka musí neustále dozrievať, hoci je veľakrát skúšaná Bohom a samotným životom. S vierou človek nebude nikdy „hotový“. Je to úloha na celý život. Nedá sa získať za niekoľko dní, či týždňov. Ukazuje sa v dejinách spásy, že ľudské plány, majú len ľudské výsledky, a len Božie pretrváva. Len Boží plán je ten najlepší pre človeka. Boh nám častokrát berie naše istoty viery, tak ako Abrahámovi, Mojžišovi, Petrovi a mnoho iným, a ponúka nám svoje. Chce, aby sme kráčali v jeho prítomnosti a boli dokonalí.

Dúfam, že nám tieto zamyslenia prinesú veľa duchovnej radosti a nenechajú nás len pri čítaní, ale zavedú nás až k pochopeniu hĺbky slova. I pochopeniu, že zo všetkého je najistejšie to, čo nám zjavuje Boh. Preto zatiahnime do hlbín Slova – Krista. Na sviatok svätého Ondreja, 30. novembra 2010 + Mons. Bernard Bober arcibiskup-metropolita

ADVENTNÉ OBDOBIE

Prvý adventný týždeň Pondelok (Mt 8, 5 – 11)

U nikoho v Izraeli som nenašiel takú vieru K Bohu nedôjde profesionál vo viere, bez túžby po osobnom stretnutí s ním. K Bohu dôjde skôr človek, ktorý je schopný chápať svoje nedostatky, počuť Božie volanie a hlavne hlboko veriť. Hoci Ježiš ponúka myšlienku o Božom kráľovstve, vidí, že izraelský národ spovrchnel. Viera sa stala iba každodennou zvyklosťou, nie odpoveďou na opakujúcu sa Božiu výzvu. Židia zabudli, že všetko dobro je nezaslúženým Božím darom, že neexistuje žiadna zásluha či nárok voči Bohu. Je veľkým tajomstvom, prečo Ježiš niekedy odmieta skoro celý izraelský národ a pomôže neveriacim. A tak sa stane niečo, čo vyvolený národ nečakal. Ježiš urobí deliacu čiaru. Odteraz už nebude rozdiel medzi Izraelom a pohanmi, ale medzi veriacimi a neveriacimi. Čiara povedie stredom človeka. Stotník to pochopil. Mal obrovskú túžbu po Bohu. Bol vnútri Božieho kráľovstva a vložil svoju nádej do toho, ktorého slovo dokáže prekonať priestor. Stačí jeho slovo. Tu si nikto nemôže myslieť, že nedostane nič od Krista. Každý je pozvaný, aby prosil, a môže si vyprosiť všetko. Kristova láska nikdy nezabúda na tých, ktorí sú otvorení pre vieru a dávajú priestor Božiemu kráľovstvu. Nezáleží na tom, aká beznádejná sa ukáže situácia. Ježiš ukazuje, že netreba byť skeptický, stačí dôvod srdca – veriť! 7)

Prvý adventný týždeň Utorok (Lk 10, 21 – 24)

Áno, Otče Áno, Otče! To je životný program Ježiša Krista. Aj keď Boh v tomto svete nemá kde hlavu skloniť, napriek tomu sa raduje. Evanjeliá veľmi málo hovoria o jeho radosti. Ak hľadáme Ježišov úsmev, jeho radosť, tak toto sú ony. Ale z čoho sa Ježiš raduje? Že ho múdri nechápu? Ježiš sa raduje z toho, že v plnej dôvere uskutočňuje vôľu svojho nebeského Otca. Ježiš sa raduje z príchodu Božieho kráľovstva. V ňom sa napĺňa nádej a očakávanie Izraela. On je tým Adventom Boha do dejín tohto sveta. On prináša spásu na konci časov. Preto sa nestačí starať len o osobnú núdzu, ako to videl Ježiš v židovstve. To, čo tu Ježiš prináša a spomína, tým chce zasiahnuť celý život človeka. Nikto tak jasne nevidel a nepoznal, kto je Boh a čo je Božia vôľa, ako Kristus. Preto veľká radosť. Boh prichádza – on je tá milujúca radosť, milujúca hriešnikov, zúfalých, zblúdilých, stratených, ktorá privádza späť do svojej blízkosti. Kristus sa raduje, že Otec je schopný a ochotný odkryť toto tajomstvo aj detskému rozumu. Zjavuje sa „maličkým“, korí nemajú nič, preto ho môžu prijímať. „Maličkým“, ktorí nevedia, a preto sa vo svojej pokore pýtajú. „Maličkým“, ktorí sú bezmocní, ktorí neustále hľadajú náruč Otca. Plniť Božiu vôľu je veľké riziko.

Prvý adventný týždeň Streda (Mt 15, 29 – 37)

Kdeže vezmeme na púšti toľko chleba Hlad po chlebe. Hlad po Bohu. Je to jedno zo znamení spásy a príchodu Božieho kráľovstva. Hlad je otvorenosť ľudského srdca pre Božie dary. Ale nie každý tomu rozumie. Kristus ukazuje dva pohľady. Pohľad nadol odhaľuje bezmocnosť človeka. Pohľad nahor zjavuje silu, dobrotu Boha, ktorý dokáže z mála urobiť veľa. Otázka chleba je veľmi vážna aj pre Ježiša. Otázka chleba je otázka viery. Niekedy sa môže zdať, že otázka chleba je prvoradá, ale to je cesta nadol. Prvoradé je stretnutie s Bohom, cesta nahor. Nie pri mäsových hrncoch, ale v púšti Boh ľudu zjavuje svoju dobrotu a vernosť. Tam Boh vychovával a skúšal vieru vyvoleného národa. A ten nie vždy obstál. V tejto situácii sú teraz aj učeníci. Napriek týmto zázrakom sa nám môže zdať nepochopiteľné nielen tu, pri rozmnožení chleba, ale aj pri iných príležitostiach bezradné správanie učeníkov. Stále nerozumejú a nechápu. No v tejto situácii nie sú len oni, ale často i my. Sme hladní po chlebe, po niečom vyššom, ale nemáme otvorené srdce. Len z Božej lásky môžeme lámať chlieb a zbierať aj omrvinky.

Vianočné obdobie Božie narodenie v noci (Lk 2, 1 – 14)

Zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ Dieťa klope! Boh klope! Advent sa naplnil, nádej sa stáva skutočnosťou. No ľudské dvere zostali zatvorené. Národ, ktorý dlho očakával tohto tešiteľa, zatvára dvere. Celá dráma človečenstva sa teraz odohráva v jedinej vete: Prijme toto dieťa? Ako veľmi v dnešnej dobe závisí narodenie dieťaťa od spoločensko-ekonomických podmienok! Dnes sa skôr učíme umeniu, ako čo najlepšie zabuchnúť dvere. Lebo prijatím by sme museli od základu zrevidovať svoj vlastný život i postoj k životu. Človek špekuluje, „nemá kde položiť“ dieťa, chýbajú peniaze, má strach, chýba rodinné zázemie – radšej v tichosti „zabuchneme dvere“. Aká ľudská hlúposť! Novonarodené dieťa, ktoré sa narodilo v betlehemskom chlieve, nikdy nebude určovať podmienky, kedy sa môže narodiť dieťa. Nič nebude dôležitejšie v tomto svete a v tejto chvíli ako narodený človek a jeho prijatie. Máriin malý detail zavinutia stačí, aby sme vytvorili priestor pre toto dieťa, ktoré máme prijať, strážiť a chrániť. A neustále hľadať nové miesto na prijatie. Ježiš svojím narodením raz a navždy vyvrátil argumentácie, aké ponúka tento svet, kto sa môže a nemôže narodiť. Koho treba prijať a koho odmietnuť.

( 34

Vianočné obdobie Svätý Štefan, prvý mučeník (Mt 10, 17 – 22)

Chráňte sa ľudí Vrchol ľudskej nenávisti. Zvláštna perspektíva pre učeníkov do budúcnosti. Za čo ich budú prenasledovať, zraňovať a dokonca aj zabíjať? Pre jedno jediné vás budú nenávidieť, bez akejkoľvek výnimky – pre moje meno. Za to, že sa postavíte na moju stranu, pretože budete bojovať proti zlu láskou a bojovať o dôstojnosť človeka. Slepota voči pravde o Božom spásnom dianí v dejinách vedie k zaslepenému vražednému útoku. Štefan dostáva smrteľný úder ako jeho Majster. Ale nie je to dôvod na paniku. Lebo život z Ducha Ježiša Krista býva v protiklade k tomu, čo je obvyklé. Božie slovo odhaľuje zlo v ľudskom zmýšľaní a konaní. Zlo, ktoré sa tiahne cez celé dejiny spásy a predstavuje sa, akoby malo nekonečnú moc. Javí sa ako neviditeľný, nepatrný, nie celkom presne definovaný protihráč. Skrze ľudí urobí všetko, aby zničilo plán spásy. Aby človek neuveril, aby neodplácal nenávisť láskou. Aby nevytrval v láske až do konca. Božie volanie a jeho perspektíva sú nepohodlné a javia sa aj ako prehnaná požiadavka. Ale stáť za Božiu pravdu, veriť a možno aj zomrieť je lepšie, ako žiť v otroctve zla. Štefan bezhranične uveril tejto pravde. V tejto chvíli, keď zabíjajú kamene, deje sa div Božej prozreteľnosti v duši zarytého nepriateľa Šavla, rovnako ako pod krížom v duši stotníka, ktorý uverí. Raz takto skončí aj on – Apoštol národov. Hodnota svedectva je nenahraditeľná v každej chvíli. 35 )

Pôstne obdobie Popolcová streda (Mt 6, 1 – 6.16 – 18)

Zamkni za sebou dvere a modli sa Herci pred Bohom i pred verejnosťou. Ježiš upozorňuje pred takouto formou almužny, modlitby a pôstu. Ale nevaruje svojich učeníkov len pred farizejmi, ale aj nad ich postojom. Učeníci by sa mohli dostať do pokušenia vypočítavosti. O nich Kristus hovorí, že už dostali svoju odmenu. To už je eschatologické a dostávajú odmenu už tu na zemi. Už sú s tým vyrovnaní! Ježiš hovorí o troch aspektoch: navonok s almužnou, nahor s modlitbou, dovnútra s pôstom. A dodáva, keď vykonávate almužnu, keď sa modlíte, keď sa postíte, nerobte to ako farizeji, herci. Je to zavrhnutiahodné! Ježiš požaduje diskrétnu zbožnosť s neustálym pohľadom na Boha. K tomu, čo je skryté, Ježiš pridáva aj modlitbu. Lebo tie najvnútornejšie veci, ktoré koná Boh, sa dejú v skrytosti. Nikto do tejto „komory“ nemôže len tak vstúpiť. Boh pozerá na našu modlitbu ako na dar pre seba, ktorý nám dáva naspäť, akoby na dlh. Ktorý má u nás a ktorý nám odplatí božským spôsobom. Modlitba, to nie je lacná útecha, ale výraz viery, že Boh je pánom našich dejín. Pôst, modlitba, almužna – to znamená nájsť nový spôsob bytia, novú existenciu. Viesť dialóg, ktorý pretrvá naveky, ktorý ani smrť nepreruší. Niečo v nás musí umrieť, aby v nás niečo začalo žiť. V našom srdci sa musí niečo rozpadnúť a spopolniť to, čo bolo nedôstojné človeka. Toto je program Veľkého pôstu – štyridsiatich dní, nebyť hercom pred Bohom. ( 54

Pôstne obdobie Štvrtok po Popolcovej strede (Lk 9, 22 – 25)

Syn človeka musí mnoho trpieť Áno alebo nie je rozhodnutie, ktoré prináša spásu alebo zatratenie. Ježiš žiada niečo viac, ochotu prežívať osud kríža, ak to bude potrebné. Kríž je absolútnou požiadavkou pre náš život. Nasledovať Krista znamená ísť s ním jeho cestou, znamená to zaprieť sám seba, prijať jeho vôľu, ochotne vydať svedectvo aj za cenu vlastnej krvi. Zostávať denne pod jeho krížom a vytrvať. Do tohto tajomstva utrpenia zaúča Ježiš aj svojich učeníkov. Peter vybočil z tohto nasledovania a je odkázaný vrátiť sa späť – a nie prvýkrát. Hoci to ľudsky mieni dobre, predsa sa stáva nepriateľom. Tam, kde učeník nepozerá iba na Boha, často s najlepším úmyslom vykonáva dielo zlého. Boh pred každého z nás stavia kríž. Tým nám dáva zvláštnu výsadu, že všetky bolesti, tiesne, osobné ťažkosti, to všetko bude premenené. Kríž je istota. Ježiš neprináša pre učeníkov hocijakú smrť, ale smrť môjho najvnútornejšieho ja. Táto smrť svojhlavého, vzdorovitého ja je jedinou cestou k životu. Ak tejto smrti človek denne obetuje vlastný život svojho ja kvôli Ježišovi, nájde skutočný život. Lebo ľudská duša, život, sa nedá ani vymeniť, ani vrátiť späť. Pozor! Ak Ježišovi navrhujeme iné cesty, po ktorých by mal priniesť do sveta Božiu spásu, stávame sa služobníkmi zlého. Diabol nechce Ježišovo utrpenie.

55 )

Druhý veľkonočný týždeň Streda (Jn 3, 16 – 21)

Ľudia však tmu milovali viac ako svetlo Aké je zvláštne, že po svetlo je potrebné ísť do hlbokej tmy. Avšak od prvých krokov, ktoré kráčame vo viere, stavia nás toto svetlo tvárou v tvár k tajomstvu zla. A musíme, aj keď to nechceme, uveriť v tvrdý zákon dedičného hriechu: že sme vinní, hoci nevinní. Vďaka tomuto svetlu si budeme uvedomovať svoj rozpor v sebe. Nikodém to už teraz vie. V hlbinách ľudského vnútra Kristus ukazuje tajomnú moc zla. Tajomstvo neprávosti. Len v tomto svetle môže človek dospieť k spáse. Rozoznať, čo je správne, a stať sa novým bytím. Sám Kristus potvrdí tézu tohto sveta: „Ľudia milujú tmu viac ako svetlo.“ Ale veriť, to znamená, že Boh sa o človeka postará. A nikdy ho nenechá potopiť sa. Človek sa potápa sám. Svedomie odhadzuje svetlo a ukrýva sa v temnosti. Už na počiatku sa Adam skrýva so svojím hriechom. Sám! Preto človek nemôže vytvárať vieru sám od seba a stotožňovať sa so svojím zjavením. Stratou viery v Boha človek nakoniec stráca aj vieru v ľudskú osobu. Kto verí, že je hriešny, je už pri bráne nebeského kráľovstva. Lebo kde je odumieranie svetla, odumiera aj vedomie, že Boží zákon je v nás a máme konať jeho vôľu. Zlo jestvuje a zlé od dobrého dokážeme rozoznať len v Kristovom svetle. Ťažko sa chodí človeku v temnote.

( 104

Druhý veľkonočný týždeň Štvrtok (Jn 3, 31 – 36)

Kto verí v Syna, má večný život Narodiť sa znova v Duchu a pravde je vnútorný proces i paradox, ktorý musí pokračovať bez prestania. Musí sa uskutočňovať vždy znova a znova. Ježiš nádherne spája vertikálu a horizontálu ľudského života. Kto chce vojsť do nebeského kráľovstva, musí sa narodiť zdola – z vody, ale aj zhora – z Ducha Svätého. Ježiš neustále ponúka dar, ktorý je zhora. Vstupuje do môjho vnútra, do tohto sveta, v ktorom ma celého pretvorí. A ľudské oko túto premenu nemusí vôbec postrehnúť. Boží život v človeku nie je len otázkou bytia, ale aj problémom stávania sa pôsobením moci, ktorá nie je z človeka, ale iba z Boha. To, že sa človek raz narodí do tohto sveta, nestačí. Človek sa musí stávať človekom vo svojej viere. Ježiš naozaj priniesol odpoveď na niečo, o čom nerozmýšľal len Nikodém. Ukázal, ako sa tvorí Božie kráľovstvo. Že svet možno zmeniť, a aj ho zmenil, bez nenávisti a bez zbraní. A neustúpil ani pri najväčšej ľudskej nenávisti. Ježiš zjavuje Boha a Boh sa zjavuje v ňom. V tom spočíva „paradox“ Veľkej noci, ktorý nás pozýva k prelomu svojho vnútra do nového bytia. Nové bytie, ktoré je v Kristovi. A to znamená smerovať hore, nasledovať ho vo svojej viere. Len v Kristovi môžeme žiť to, o čo vlastne v živote ide: milovať blížnych, s dôverou prijímať smrť a zachovať si neotrasiteľnú nádej. 105 )

Druhý veľkonočný týždeň Piatok (Jn 6, 1 – 15)

Nebude dosť chleba... Ježiš vzal chleby Bezvýchodisková situácia pre učeníkov. Na nich a v nich samých Ježiš ukazuje, že obyčajný človek nedokáže nasýtiť tisícové zástupy piatimi chlebmi a dvoma rybami. Chce človeka naučiť bezvýhradnej dôvere v neho, v Božiu moc a múdrosť. Nech je životná situácia akákoľvek. A ukazuje tiež, že od neho nikto neodchádza naprázdno. Boh má pre človeka vždy nové a nové možnosti, ako ho priviesť k spáse, a nikdy nie je v úzkom profile. Chce našu spoluprácu pri akomkoľvek diele. Aj chlieb je dorábaný. Na začiatku je zem zoraná ľudskou námahou, zasiate zrno čaká. Tiež pri zberaní úrody je nutná ľudská námaha. Ale Ježiš ukazuje, že medzi sadením a zberom je človek bezmocný. Musí len čakať a modliť sa, aby Boh požehnal a dal úrodu. Boh chce, aby sme sa dopracovali k chlebu. A nielenže ho rozmnoží, ale chce, aby sme si ho vzali. Nedostatok chleba je bremenom, ktoré musí niesť padlé stvorenie, či už ako priamy trest za hriech, alebo následok ľudskej viny. A človek má v sebe skrytú túžbu po chlebe. Celý ľudský život je cesta za chlebom. A za peniaze nebude nikdy dosť chleba pre všetkých. Ani ľudia, ani učeníci sa nepoučili z tejto Ježišovej skúšky, že Ježiš je živý každodenný chlieb. Vždy, keď bude človek počítať len so sebou, vznikne nedostatok, v Božej matematike je vždy prebytok. ( 106

Druhý veľkonočný týždeň Sobota (Jn 6, 16 – 21)

Už sa zotmelo a Ježiš k nim ešte neprišiel Viera je riziko. Boh od nás nežiada, aby sme sa vrhli do bezodnej temnoty, tmy, do neistoty. Ale do najistejšej istoty, k nemu samému. Boh nám neraz berie naše istoty, ktorých sa pridŕžame viac, ako sami tušíme. Boh od nás možno žiada to najťažšie, odpútať sa od seba samého. Kto nasleduje Krista, zákonite musí prejsť týmto testom viery. Žijeme v znamení kríža a v jeho tieni a tam je aj noc samoty, neúspechu. Boh nás musí niekedy postrčiť do tieňa kríža, lebo sa mu snažíme vyhnúť. A vtedy sa zdá, že Boh dlho mlčí k našej núdzi. Treba si však zachovať nezlomnú dôveru, lebo Boh nám v pravú chvíľu príde v ústrety. Učeníci urobili „chybu“, keď sa vydali na cestu bez Ježiša. Po zázračnom rozmnožení chlebov stále ešte nepochopili, kto je Ježiš. Teraz znova na vlastnej koži pocítia Božiu prítomnosť. Ocitajú sa v temnote noci, bez Krista, a Kristus prichádza, tak ako Jahve prichádzal k svojmu národu, a hovorí: „Nebojte sa, ja som tu.“ Tak ako má každý deň aj noc, tak aj viera má svoju noc, ako každé more má príliv, aj Božie more milostí má príliv a odliv. Životné príbehy nám ukazujú, čo znamená púť viery. Básnik Verlaine napísal: Miluj ma, zbav ma tmy! Miluj, veď čo iné chcem od samej večnosti než lásku! Neži v špine! Sám, sám si, úbožiak. Len ja ti ostávam. Nechoďme do tmy, búrky bez Krista. 107 )

v hlbinách slova

v hlbinách slova Ľuboš Onderčin

Ľuboš Onderčin

ISBN 978-80-8074-131-0