Cesta za Malym princom by vydavatelstvo Don Bosco

IV. Padajúca hviezda Dúhová princezná sa prebudila na šepot Hviezdy. – Nedávam dosť svetla, – vzdychla nešťastná Hviezda. Dúhová princezná rozprestrela okolo nej svoju bielu košieľku. Svetlo lampáša sa mocnejšie rozhorelo a Hviezda šťastne zablikala. – Chvíľu sa tebou ešte bude pýšiť obloha, potom ťa pošle na zem, k ľuďom. – Nepoznám ľudí, – bedákala Hviezda ďalej. – Keď budeš padať z neba, môžu si niečo želať a splní sa im to. – A ja? Čo bude so mnou, vyhasnutou hviezdou? – Ľudia budú šťastní, že dostali tvoje svetlo. Presvietia si ním tmu a každý bude vedieť, kadiaľ ísť. Ľudia prestanú blúdiť. Nočné ticho prerušil smiech Hviezdy. Poskakovala pri tom, lampáš blikal a už-už sa zdalo, že jej vypadne a rozbije sa pri páde z takej výšky. Hviezdu to vyľakalo a v momente sa prestala smiať. Veď nie je nič horšie ako hviezda

bez svetla. Neslúži ani oblohe, ani ľuďom, lebo si nemá čím vysvietiť cestu k nim. – Z oblohy padať môžem. Hm, ale čo ak si ma nik nevšimne? Možno všetci ľudia spia, možno tancujú, spievajú, hodujú a na oblohu sa nikto nepozrie. Nadarmo vyhasnem. Hviezda dýchla do lampášika. Jeho žiarivé svetlo sa roznieslo navôkol, akoby patrilo najjasnejšej hviezde. Vtom Mesiac obrátil k nej svoju bledú tvár a ona spokojne zašepkala: – Všimol si ma! Mesiac si ma všimol! Ale Mesiac sa po chvíli odvrátil. Hviezd bolo plné nebo a on si musel všetky spočítať, kým deň nepreberie moc tme. – Som iba jedna z mnohých, Mesiac ma nepotrebuje. – Ale nájdu sa ľudia, čo na teba čakajú, – povedala Dúhová princezná celkom potichučky. Mohla tak hovoriť, lebo noc bola taká tichá, že počula vlastný dych. – Aké želania majú ľudia? Dúhová princezná sa nechápavo pozrela na Hviezdu. – Ak sa mám obetovať, chcem vedieť prečo. Ale odpoveď ani tentoraz neprichádzala. Tá, od ktorej ju Hviezda čakala, skladala okraj košieľky do drobných záhybov a mlčala. Tam dolu pozorovala ľudí, čo vstupovali do nádherných domov, mali na sebe drahé šaty a na rukách aj okolo krku sa im čosi ligotalo. Neboli to kvapky dažďa ani

rosy. Možno by si pri padajúcej Hviezde želali toho všetkého ešte viac a Hviezda by vyhasla celkom zbytočne. Dúhová princezná sa znova vydala na potulky nočnou oblohou. Na bielu košieľku jej padali hviezdy, ona ich z nej striasala, a tak boli všade naokolo. Bolo ich ako zrniek piesku v morskej zátoke a kvapiek dažďa, za ktorými zostupovala po dúhovej ceste na zem. Spomenula si na biely dom s muškátmi v oknách a holubmi na streche. Keď sa pozrela tým smerom, kde stál, zbadala aj ženu, čo v ňom bývala. Rozmýšľala nad niečím, pritom si podopierala hlavu a ani sa nepohla. Dokonca si nevšímala ani Brita, a tak z dlhej chvíle zavýjal na Mesiac. Potom sa princezná z oblohy zahľadela na horu. Bola tmavá. Husté stromy bránili, aby sa do nej dostal aspoň lúč nočného svetla. To preto, aby zver mohla pokojne spať a aby zabudla na to, že je dravá. Napokon Dúhová princezná uvidela aj cestu, po ktorej odchádzal pútnik. Naisto teraz spí niekde v tráve a okolo neho sú rozložené stuhy, ktoré kedysi boli jej sukienkou. A potom prišla na rad spomienka na Hviezdu. Keď človek zbadá padajúcu hviezdu, splní sa mu želanie. Ale kto splní želanie jej? Dúhovej princeznej neuniklo, ako splašene poskakovalo svetielko v lampášiku Hviezdy, keď sa na ňu Mesiac pozeral. Má ho rada, ale Mesiac si ju nevšíma. Princezná sa cestou späť presvedčila o tom, že sa nemýlila. Hviezda sa nešťastne tisla k oblohe a jej svetielko

sotva blikalo. Keď ju Hviezda zbadala, skľúčene prehovorila: – Tu na oblohe je veľa hviezd, ale tam dolu je tma. Ako padajúca hviezda ju aspoň na chvíľu ožiarim.

– A čo Mesiac? – Dúhová princezná zapochybovala, či sa Hviezda predsa len rozhodla správne. – Možno dopadnem k jazeru, kde sa za letných nocí kúpe, alebo si nájdem miesto pri dome, do ktorého nazerá cez okno. Možno dopadnem na vrchol hory, aby som bola k nemu bližšie. Odrazu sa Hviezda usmiala. Svetla jej pribudlo a sálala z nej taká horúčava, že sa Dúhovej princeznej zarosilo čelo. – Vyhľadám ťa, keď ma dúhová cesta zavedie na zem, – sľubovala Dúhová princezná. – Nezabudneš na mňa? – Hviezdy sa zmocnila obava. – Svet je široký a ďaleký. Kde ma budeš hľadať? – Tam, kde budú ľudia šťastní. Hviezde sa tieto slová zapáčili a od radosti zatlieskala. Na oblohe tak robil každý, kto mal radosť. Ktovie, či to odkukali od ľudí, alebo ľudia od tých z oblohy. – Podaj mi ruku. Chvíľu poletíme spolu… Len čo to Hviezda dopovedala, vo svojej horúcej ruke zvierala ruku Dúhovej princeznej. – Bojím sa, – zachvela sa sestra Malého princa. Ešte nikdy sa nevznášala vo vzdušných prúdoch. – Nemusíš mať strach. Poletím s tebou pomaly. Hviezda sľub dodržala. Obe padali z nočnej oblohy, ako keď padá list zo stromu a nemá krídla. Krúžili, vznášali sa, potom chvíľu stúpali, aby sa z väčšej výšky mohli

vrhnúť strmhlav dolu. Leteli čoraz rýchlejšie. Dúhová princezná sa už nebála. Potom ju Hviezda chytila oboma rukami a tancovali. Hviezdy im uhýbali z cesty a Mesiac sa usmieval. Nik nevie, ako dlho tie dve leteli, ale im sa zdalo, že len chvíľočku. Zastali na prahu oblohy. Tam sa museli rozlúčiť. Cesta Hviezdy viedla ďalej, ale pre jej spoločníčku sa končila. – Rozveseľ Mesiac, keď bude mať smutnú tvár, – prosila Hviezda a Dúhovej princeznej nezostávalo iné, len mlčky smutne prikývnuť. V tej chvíli stratila svoju dobrú kamarátku. Tieto slová začul aj Mesiac. Zahalil Hviezdu do svojho strieborného svitu a takto leteli spolu nocou. Až keď sa blížili k miestu, kde ľudské oko dovidí, ovinul mesačný svit Hviezdu ešte mocnejšie. Potom ju nechal samu padať dolu k ľuďom. Hviezda žiarila a pálila, až kým sa nezmenila na slzu radosti v ľudskom oku, na svetelný bod, za ktorým sa ľudia pohli, na kúsok lásky, čo zosiela nebo na zem. Dúhová princezná si zakryla oči okrajom bielej košieľky. – Keď si ich odkryjem, zbadám Hviezdu po svojom boku, – nádejala sa. Ale Hviezda tam nebola. Trochu ďalej sa šťastne usmieval Mesiac. Možno mu hviezda splnila tajné želanie. Padla z neba, nech nie je na zemi sám, keď rozdáva svoje strieborné svetlo ľuďom, aby ani na chvíľu neostali v tme.

V. Ako sa hora chcela dotknúť oblohy Dúhová princezná sa túlala modrými diaľavami oblohy a hádala, z ktorej strany sa priženú mraky. Obloha však ostávala jasná. Nezjavili sa mraky, ba ani dúhová cesta, po ktorej chodieva medzi ľudí. Pomedzi prsty hľadela na Slnko. Na oblohe tak robili všetci, aby ich nadobro neoslepilo. Slnko rozsievalo svoje lúče po svete. Boli také horúce, že aj vtáčatá sa radšej držali pri zemi, aby im vo výšinách neprepálili krídelká – kým sa totiž lúče dotkli zeme, boli také akurátne. Dotýkali sa všetkého, čo im prišlo do cesty. Spôsobovali žltnutie klasov na poli, ale aj niektorých hlávok detí, aby ľudia vedeli, že ich navštívilo Slnko. Dúhovej princeznej sa za nimi cnelo. Dúha, po ktorej mohla zísť dolu ako po rebríku, patrila k mrakom, nie k Slnku. – Vyberiem sa tam, kde bývajú mraky, – povedala si napokon, ale kde to miesto je, nevedela, lebo tam nikdy nebola. – Hej, Slnko, kde nájdem mraky?

Slnko sa zamračilo a Dúhovej princeznej sa na chvíľu zazdalo, že mraky bývajú na jeho tvári. Našťastie malo inú robotu, ako sa mračiť na ňu. Zase malo plné ruky lúčov, na ktoré čakala veľká morská loď vyblednutej žltej farby. – Neurobila som dobre, – pomyslela si Dúhová princezná, – nemala som sa Slnka pýtať na mraky. Len čo sa priženú, zakryjú ho a ono kvôli tomu nedovidí na zem, nebude vedieť, kam má sypať svoje lúče. Aby ich niekde nebolo priveľa a inde primálo, radšej ich drží v náručí. A keď mu náruč oťažie, lúče zosype na mraky. Oslepí ich od toľkej žiary. Začnú do seba narážať, dunieť a sypať blesky od zlosti, že im prišiel do cesty iný mrak. Len čo sa prestanú zlostiť, na miestach, kde sa pri zrážke s inými mrakmi doudierali, pocítia bolesť. Rozplačú sa a budú plakať dovtedy, kým z nich nevypršia všetky bolesti. Na oblohe znova zažiari Slnko. Keďže vie odpúšťať, jeho lúče premenia slzy mrakov na paru a tá ľahučko vystúpi až na oblohu. Potom z nej opäť budú mraky, aby sa Slnko malo na koho hnevať. – Tentoraz sa hnevá akosi pridlho, – uvažovala Dúhová princezná. – Keď sa na mňa nahnevá, ešte menej pretká moju košieľku zlatými nitkami lúčov. Ani vlasy mi nepozláti, a tak nik nebude vedieť, že som z oblohy. Ako tak blúdila vo výšinách a strachovala sa, že rozhnevala Slnko, zbadala pod sebou horu s vysokánskymi vrchmi, ktoré si ovíjali okolo svojich hláv mraky a tie vzdychali, pretože ich pichalo drobné ihličie smrekov a jedlí.

Mrakom od bolesti tiekli slzy. Ako pribúdalo sĺz, ony slabli. Vrcholce však boli čoraz mocnejšie. Mraky dávali hore vlahu a ony si ju všetku nechávali pre seba. Široko-ďaleko nebolo vyšších a statnejších hôr. Dúhová princezná si pomyslela, že sa dotkne oblohy. Bolo v tom trochu pýchy. – Nechaj si iba toľko vlahy, koľko potrebuješ, ostatné mraky pusť, nech sa vrátia na oblohu! – zakričala Dúhová princezná na horu. Ozvena zaniesla jej hlas ku každej priepasti, ku každému stromu, ba aj kvetu, čo v tej hore vyrástol. Ale vysokí a mocní počujú len to, čo chcú. Ani vysokánska hora nebola iná. Nechala si všetky mraky. Dúhovej princeznej ostávalo jediné – znova sa vrátiť k Slnku. Pretože Slnko sa na ňu ešte trochu hnevalo a odvracalo od nej pohľad, nemohlo zbadať ani vysokánsku horu, od ktorej prichádzala. – Len na chvíľu sa pozri tým smerom, kde stojím, a potom sa na mňa môžeš ďalej hnevať. Ale Slnko ju chcelo ešte trochu potrápiť: – Prečo by som malo robiť, čo chceš ty? – Ak sa sem nepozrieš, neuvidíš mraky. – Čo ma po mrakoch! – zlostilo sa Slnko. Tentoraz sa jeho výbuchy zlosti rozliehali po širokom okolí. A nebolo to len počuť, ale aj vidieť. Slnko pripomínalo veľkú ohnivú guľu a všade tam, kde dopadli jej ohnivé lúče, zem okamžite praskala. Lúky vysušilo až do takej miery, že pripomínali stránky herbára. Od zlosti celkom osleplo. Keď

VIII. Kvety pre dúhu Dúhová princezná prešla bráničkou a ocitla sa na rozľahlom dvore. Cez trávnik sa tiahol biely chodník, po ktorom už o chvíľu vykračovali jej biele nohy. Žena z bieleho domu, čo má v oknách muškáty a holuby na streche, jej neprišla naproti. Sedela skrčená do klbka kúsok od dverí domu a po tvári jej stekali slzy. Podišla k nej. – Zase si smutná? Neplač! Plačú len mraky, keď do seba narazia a bolí ich to. – Ktovie, ako je to u ľudí, – zamyslela sa Dúhová princezná. – Možno do seba narazia myšlienky, spomienky a bolí ich to ako mraky. Tou ženou som bola ja a ona ma chcela rozveseliť. Pozbierala moje slzy a začala ich vyhadzovať do výšky ako loptu. Lietali dovtedy, kým sa celkom nevyparili. – Už sú hore. Nebo si zobralo svoje slzy. Usmej sa! – vyskakovala netrpezlivo. Ešte mi ich zopár ostalo. Privrela som oči a vrátila ich nazad. Pokúsila som sa o úsmev. Zdvihla som hláv-

ku Dúhovej princeznej a otočila si ju k sebe, aby to videla. – Človek by sa nemal usmievať tak, aby to toho druhého bolelo, – povedala nešťastne. – Kde máš deti? – Už sú veľké. Študujú, cestujú, píšu. Na to posledné treba samotu. Možno sú samy ako ja. – Ale ja som prišla za tebou, som tu. Zase mi vypadlo zopár sĺz, ale nezbadala to, lebo bola odo mňa odvrátená. – Mám aj muža, pracuje v meste. Niekto musí aj pracovať, – pokúsila som sa zažartovať. Dúhová princezná sa zahľadela na záhony kvetov, čo z oboch strán lemovali široké schodisko. Majú farby dúhy, a predsa nie sú ako ona. – Ale na niečo si zabudla. – Nezabudla, – chytila som hadicu a liala vodu na záhony oproti Slnku. Odrazu sa v nej zjavila dúha, klenula sa ponad záhony kvetov. Obloha bola teraz nizučko, tak nizučko, že som sa mohla dotknúť jej dúhy. Dúhová princezná sa rozbehla po nej a od radosti tlieskala. Keď som vodu zastavila, dúha zmizla. – Zostanem pri tebe, ak mi budeš robiť dúhu, – ponúkla sa. – Patríš na oblohu. Keď tu nie si, myslím na teba a to je, akoby sme boli neprestajne spolu.

XV. Zvončeky smiechu Dúhová princezná kráčala po ceste, ktorú jej ukázala obloha. Keď jej biele topánočky zanechali poslednú bielu stopu a pod dychom vetra z nej vyrástol posledný baranček, cesta zmizla, pretože už splnila svoj cieľ a doviedla ju k usmievajúcim hviezdam. Podišla k nim a ony jej vytvorili cestu, ktorá ju priviedla až do samého stredu, aby ju všetci dobre videli a počuli. Hviezdy sa na ňu usmievali a čakali, že začne rozprávať svoj príbeh. Ona však stála ako prikovaná. Odvšadiaľ sa ozývali zvončeky smiechu. Akoby sa zo všetkých strán naťahovali k Dúhovej princeznej ruky, aby ju pohladili. – Som šťastná hviezda, – dostala zo seba konečne. – Veď preto si medzi nami, – ozvalo sa z každej strany. Pripomínalo to jeden hlas, ktorý má nekonečne veľa ozvien a tie prenikali do záhybov jej srdca. Odrazu sa hviezdy znova rozostúpili a k Dúhovej princeznej pristúpil Malý princ. – Vitaj, sestrička!

112